ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jednoho odpoludnia v lete, keď matka so slúžkou seno hrabaly a otec a Eyvind svážali, pribehnul malý, bosý a prostovlasý chlapec skokom cez vršok a doručil Eyindovi kus papieru.

„Vieš dobre utekať,“ povedal Eyvind.

„Veď mi za to zaplatili,“ odvetil chlapec.

Poneváč nemusel na odpoveď čakať, pustil sa zaraz vrškom nazpät; voľakto vraj tam s vrchu za ním prijde, doložil. Eyvind otvoril chytro lístok, v ktorom stálo:

„Už je na ceste, ale ide mu to pomaly. Uteč do lesa a skryj sa.

Tá, ktorú poznáš.“

„Ej to už neurobím,“ pomyslel si Eyvind a pozrel vzdorovito k horám. A netrvalo to ani dlho, kým sa hore na vršku starý človek objavil. Odpočinul si, šiel kus ďalej a zase odpočíval. I Thore i jeho manželka zastali v práci a pozerali hore; Thore sa usmieval, matka menila sa v tvári.

„Poznáš ho?“

„Áno, veď tu nemôže byť žiadnej pochybnosti.“

Otec a syn pustili sa zase do práce a Eyvind nastrojil to tak, že zostali vždy všetci pohromade. Ten starý muž prichádzal vždy bližšie, jako ťažký západný vetor. Bol veľký a telnatý, ale nohy mu už dobre neslúžily, šiel ťažko a pomaly, vždy o palicu sa opierajúc. Konečne bol už tak blízko, že ho zretedlne poznať mohli. Zastavil na, sňal čiapku s hlavy a utrel si ručníkom pot s čela. Mal plešinu až do tyla, tvar okrúhlu a vráskovitú, pod hustým obočím iskrily sa malé, pichľavé oči, zubu v ústach nechýbalo mu žiadneho. Keď hovoril činil to hlasom ostrým, prenikavým, ktorý tak rečeno cez hory a doly skákal, no na jednom lebo druhom „r“ spočinul so zvláštnou úľubou, vrčal nim na dakoľko rýfov a zakončil vysokým pisklavým zvukom, jakoby v skoku. Predtým znali ho jako veselého chlapa, ale prudkého; lež v neskorších dobách urobily ho rozličné nepríjemnosti prchkým a nedôverčivým.

Thore i Eyvind prešli sa často sem i tam, než jim Ole na blízo prišiel. Oba cítili dobre, že ho nič dobrého nevedie. Keď bol konečne asi na dvadsať krokov vzdialený a predsa dopredu neprichádzal, podotknul Eyvind celkom sucho a potichu:

„Ten človek má zťažka naloženo.“

Ole stál už pred kuchynou, čiapku držal v ruke a utieral si čelo. Eyvind zastal a žeby vec raz už koniec vzala, prehovoril veľmi vážne: „Takí starí ľudia vybrali sa dneská do cesty?“

Ole sa obrátil, pozrel naň hnevivo, postavil si čiapku na hlavu a odpovedal: „Nuž keď musím!“

„Si ustatý, nepôjdeš trochu k nám do ňútra?“

„Ej čo, odpočiniem si kde stojím: budem skoro hotový.“

V kuchyňských dverach bolo videť úzkostlivú tvár matky, ku ktorej Ole chrbtom obrátený stál.

„Je tento tvoj syn?“ začal Ole ostrým hlasom.

„Tak hovoria.“

„Volá sa Eyvind? či nie?“

„Áno, tak ho voláme.“

„Bol, v jednej z tých sedliackych škôl, kdesi na juhu?“

„Pravdaže, bol.“

„Tá dievka, tá moja vnučka Marita, áno tá, — pred krátkym časom sa zbláznila.“

„To by bolo smutné!“

„Nechce sa nám vydať.“

„Ach, čo nehovoríte!“

„Nechce ani jednoho z tých sedliackých synkov, čo sa jej ponúkajú.“

„A či naozaj?“

„To však má byť len jeho vina, jeho, čo tamto stojí.“

„Ale nehovorte!“

„Zmiatol jej hlavu, áno tento tuná, tvoj syn, Eyvind!“

„No no, čoho sa ešte človek nedožije!“

„Ale počuj že ma, netrpím, keď mi voľakto na pastve kone berie; netrpím, aby mi voľakto moje dievča bral, keď ju k muzike pošlem, to nijako netrpím!“

„No pravdaže, to sa rozumie.“

„Nemôžem byť porád pri nej, som starý, nemôžem stále dozerať.“

„Nie, nie; nie, nie!“

„Teda počuj, žiadam, čo sa sluší a patrí, tam má stáť skryňa, tam ležať sekera, tam nôž, tam majú piť a nepľuvať na dlážku, než do pľuvátka v kúte. Inde to nedovolím!“

„Ano, áno, áno!“

„Keď jej tedy poviem: nie toho, ale toho, má to byť ten a nie ten!“

„Pravdaže.“

„Ale tak to neišlo; tri roky hovorila nie a tri roky nebolo pokoja medzi nami. To je špatné a on je tomu vina, preto mu to hovorím, aby si to i ty, jeho otec, počul, že mu to nič nespomôže. On musí prestať.“

„Áno, áno!“

Ole pozeral chvíľu na Thora, povedal: „Tak krátko mi odpovedáš?“

„Ani jelito dlhšie nenie!“

Teraz musel sa Eyvind zasmiať, bár mu v srdci do smiechu nebolo. Ale u veselých ľudí býva strach vždy na pokraji smiechu, a teraz sa ho dotknul.

„Čomu sa smeješ?“ pýtal sa Ole zkrátka a ostro.

„Ja?“

„Smeješ sa azda mne?“

„Pán Boh uchovaj!“ Ale táto jeho vlastná odpoveď nútila ho zase k smiechu. Ole to zbadal a rozpajedil sa. I Thore i Eyvind chlácholili ho a núkali ho do stavania, lež trojročná mrzutosť musela raz vybúšiť a nedala sa ani zahatiť ani zadržať.

„Nenazdaj sa, že si môžeš so mňa žarty vystrájať,“ začal; „som tu vo svojom práve, starám sa o šťastie svojej vnučky tak, jako tomu rozumiem, a smiech sprostých chlapcov mne v tom neprekazí. Nevychovávame naše dievčatá k tomu, žeby sme jich do hocjakej chalupy vstrčili, ktorá sa nám nadhodí a negazdujeme štyridsať rokov, aby sme všetko hocjakému holobrádkovi na krky hodili, ktorý dievčaťu hlavu pomútil. Moja dcéra, Maritina matka, chodila a stavala sa tak dlho, kým sa za biedneho naničhodníka nevydala; ten priviedol pijatikou seba i ju do hrobu a ja som sa musel dieťaťa ujať a trovy zaplatiť; ale čert nech ma vezme, keď by to malo byť podobne i s mojou vnučkou. Teraz to vieš. A hovorím ti, jako že som ja starý Ole Nordistuen z horních kopaníc, skôr sosobáši kňaz tých škriatkov s vilami v horách než moju vnučku s tebou, ty mátoho! Ty že mi chceš hodných ženíchov z domu vyhnať, ty? no zprobuj to a prijdi, ale pôjdeš dolu vrškom až ti budú črievice v povetrí tancovať. Ty žebrota! Nazdáš sa, že neviem čo si obidvaja myslíte? Tešíte sa, že starý Ole Nordistuen skoro na cintoríne hore nosom sa uloží a potom hajdé! k oltáru. Nie, nie, dožil som už 66 rokov, — ale tebe, chlapče, dokážem, že budem ešte žiť, až vám obom krv sožltne. Počuj ešte toto: prilep sa k domovým múrom ako huba, a nespatríš predsa ani jej topánky. Preč mi musí z obce ta, kde bude istá. Potom sa túlaj jako strašidlo z maku a ožeň sa s dážďom a víchrom. A vôbec s tebou viacej už ani hovoriť nebudem. Ty, ktorý si jeho otcom, znáš moju mienku a jestli chceš jeho šťastie, odraz svoju vodu tade, kade bežať môže; na mojom imaní jej ale nechcem.“ Po týchto slovách obrátil sa rýchlo a ponáhľal sa drobnými, chvatnými krokami preč cestou k domovu, dlho ešte hlasito so samým sebou sa shovárajúc.

Prísna vážnosť rozložila sa nad oboma pozostalýma, zlá predtucha vmiesila sa v jejich smiešky a smiechoty, a stavanie stálo na okamžik prázdne a pusté jako po zemetrasení. Matka vypočuvšia všetko, pozerala starostlivo na Eyvinda, oči zalialy sa jej slzami, ale nechcela hovoriť ničoho, aby mu srdce ešte ťažším nespravila. Keď však zase mlčky do stavania vstúpili, prisadnul otec k obloku a hľadel vážne, ba smutne za odchádzajúcim Olem. Eyvind chcel z jeho tváre útechu vyčítať; v jeho prvom slove spočíval osud oboch milujúcich. Jestli Thore Oleovi prisvedčil, vypadalo to s nima zle. Otec patrne na syna pohliadnuť nechcel; musel si zajiste prv všetko dobre rozmysleť. Divoký bôl rozrýval Eyvindovo srdce, nevidel v tej chvíli nič okrem chudoby, posmechu, odporu, nedorozumenia a urazeného útlocitu, ale skoro utíšila sa duša jeho zase. „Krem Boha nemôže nás predsa nič rozlúčiť,“ pomyslel si, vidiac, jako sa otcovo čelo vraští.

Thore vzdychnul si z hlboka, obzrel sa a stretnul sa so zrakom synovým. Dlho pozeral na neho, potom riekol: „Ľúbil by som, aby si sa jej zriekol; človek nemá chceť ani vyššie sa dožebroniť, ani nemá vzdorovať a vyhrážať. Jestli nechceš, tedy mi to povedz, až si vec dobre rozmyslíš, azda ti potom pomôžem.“

Potom išli i so synom pokojne do práce.

S večerom dozrely Eyvindove zámery; chcel zostať gazdovským úradníkom a poprosiť riaditeľa a bývalých svojich učbárov za pomoc. „Ak aj ona vydrží, čo nám osud uloží, chcem si ju s pomocou Božou vyzískať svojimi mozoly.“

Toho večera marne na Maritu čakal; ale chodiac horou spieval si tíško svoju najmilejšiu pesničku: