ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Eyvind nasledujúceho dňa oči otvoril, prebudil sa z dlhého občerstvujúceho spánku a sladkého, šťastného sna. Marita ležala na vršku nad chalupou a hádzala naň listie, on ho chytal a hádzal k nej nazpäť a hore-dole mihalo sa to tisícom krásnych bariev a foriem, slnko sa bralo k západu a celý vrch zdal sa stáť v plameni.

Keď precítnul, obzrel sa, aby všetko tak našiel, no napadnul mu včerajší večer a ten istý pichľavý bôľ zjavil sa mu zase v prsách. „Ten ma azda už nikdy neopustí,“ myslel si a cítil takú mdlobu vo všetkých údoch, jako by mu všetka budúcnosť bola odpadla.

„Dnes si dlho spal,“ riekla matka; sedela vedľa neho a priadla. „Vstaň teraz a zajedz si voľačo; otec už dávno zašiel do hory stromy kálať.“ Tuším mu ten hlas pomohol, hneď začal smelšie vstávať.

„Prišiel si skoro domov,“ vravela, kým sa on obliekal a k jedlu prisadnul. „Bolo tam veselo?“

„Tak, tak!“

„Zajiste si veľa tancoval?“

„Á-no!“

„Tak zkrátka mi odpovedáš, čože ti nenie veselo, keď si sa dobre vytancoval?“

„Som ešte veľmi ustatý!“

To pravda musela matka uznať, vzpomínala na časy, kde sama do úpadku tancovávala, a začala si potichu spievať. „Ach Bože, Bože, keby som bola mladá!“ vzdychla a pospevovala si ďalej.

Jemu sa už nechcelo jesť, šiel k obloku, oprel hlavu o sklo a hľadel von. Zase mu bolo tak ťažko a nevoľno, no sobral sa a chcel odísť. Počasie sa zmenilo, robila sa zima a čo včera hrozilo dažďom, padlo dneská sňahom. Obul si vysoké čižmy do sňahu, prehodil pres plecia mornársku kabanku a položil vlnenú čapicu. Keď chcel brať pantok visiaci na bydle pri ohnisku, pýtala sa ho matka, prestavšia priasť: „Počastovali ťa včera?“

„Hm, dávali piť do kola, ako obyčajne,“ riekol.

„Nezavolali ťa k starým?“

„Nie!“

„Čože si to mal vo vačku sviatočného kabáta?“

Začerveňal sa. „Bolo tam voľačo?“

„Áno, sklenička s vínom, dakoľko jabĺček.“

„Máš pravdu; Marita mi to dala pre teba.“

„To je pekne od Marity,“ poznamenala a začala opäť priasť a pospevovať. On sa odobral a odišiel s pantokom na pleci.

Sňah padal pomaly vo veľkých, ťažkých chomáčoch; Eyvind kráčal šikmo cez sánkovú dráhu, aby v ľavo do lesa zabočil; nikdy, ani v zime ani v lete neprišiel na blízko tejto dráhe, žeby mu voľačo veselého, príjemného nebolo napadlo, lebo čo by v ňom túžby nevzbudilo. Ten raz bola to cesta pustá, ťažká; kĺzal sa vo vlhkom sňahu a kolená mu drevenely, alebo od včerajšieho tancu alebo od dnešnej nevole; žiadal si, aby bol na konci svojej cesty. Sankovaniu bolo toho roku už hádam koniec, možná že navždy. Túžil po voľačom inom, idúc horou pod stromami, kde sňah iba tichúčko padal; vyplašené sňahové kura zvrešťalo a odletelo na pár metrov, všetko tu stálo, jakoby to čakalo na slovo, ktoré nebolo nikdy vypovedané. Ale po čom vlastne túžil, nebol v stave povedať, veď to nebolo ani doma ani v cudzine, nebola to radosť ani práca, no nebolo to ani vysoko v povetrí, jako pieseň. Po chvíli sa to vyjasnilo v určitú žiadosť, aby bol na jaro ku konfirmácii pripustený, a dostal pri zkúške — číslo prvé. Srdce mu tĺklo, keď na to myslel a skôr než počul údery otcového pantoka hučať medzi trasúcimi sa stromy, búchala táto žiadosť mohútnejšie v ňom, než čokoľvek od toho času, keď sa narodil.

Otec nepovedal mu mnoho, jako obyčajne; oba kálali pne na polená a ukladali jich do hranice. Keď prišli k sebe blíž, poznamenal Eyvind ťažkým srdcom: „Chalupník musí mnoho psoty vystáť.“

Otec odvetil: „Toľko jako druhý!“

Keď s veľkým namáhaním zase jedon peň porazil, riekol Eyvind: „Keby si mal statok, nebolo by ti treba toľko sa trápiť.“

„Ach, potom by som mal druhé starosti, čo by ma tlačily.“

Matka priniesla obed za nimi do hory: posadili sa. Matka bola veselá, sadla si na kladu; pospevovala si a dupkala nohama do taktu.

„Čím chceš byť, Eyvinde, keď dorastieš,“ pýtala sa zrazu.

„Pre chulupníkovho syna nezbýva mnoho ciest,“ odpovedal.

„Učiteľ hovorí, že musíš do učiteľského semenišťa,“ hovorila.

„Dostane sa tam voľakto za darmo?“ pýtal sa Eyvind.

„Školská pokladnica to zaplatí,“ povedal otec.

„Máš do toho chuti?“ pýtala sa matka.

„Mám sto chutí voľačomu sa naučiť, ale učiteľom byť nechcem.“

Na chvíľku zamlčali sa všetci traja; ona pospevovala si opäť a hľadela zamyslená pred seba. Lež Eyvind chcel byť sám pre seba a odišiel trochu ďalej do hory.

„Nemusíme si práve zo školskej pokladnice vypožičiavať,“ poznamenala mať, keď odišiel.

Pozrúc na ňu vravel muž: „Nie sme my chudobní ľudia?“

„Počujže Thore, nemôžem to vystáť, keď tak vždy bedákaš bez príčiny.“ Oba pozreli sa za synom, nemôže-li počuť, čo sa hovorí.

Potom vravel otec namrzený: „Hovoríš, jako tomu rozumieš.“

Ona sa rozosmiala a povedala: „Tuším nechceš byť za to povďačným, že sa nám dobre vodilo.“

„Človek môže byť povďačným a nemusí strieborné gombíky na kabáte nosiť.“

„Pravda, ale aby sme Eyvinda tak ku zábavám posielali, jako bol včera oblečený, to tiež nemusí byť.“

„Eyvind je syn chalupníkov.“

„Preto môže byť slušne poobliekaný, keď mu to máme odkiaľ zaopatriť.“

„Hovor to tak, aby on to mohol dopočuť!“

„Hádam to i tak počuje, a jestli nie, mala by som veru chuť ho zavolať,“ tvrdila matka smelo mužovi do tváre hľadiac, ktorý sa mračil a ližicu odkladajúc, fajku bral.

„Ten kúštok mizernej zeme, čo mám!“ povedal.

„Si naozaj smiešny; vždy hovoríš len o pozemkoch a o mlyne ani necekneš.“

„Bodaj ťa i s tvojím mlynom; tuším ho nemôžeš sniesť, keď hrkoce.“

„Daj pán Boh, žeby hrkotal vo dne v noci!“

„No, a teraz už stojí od vianoc!“

„Nuž, veď vo sviatky ľudia nemelávajú.“

„Melávajú, keď je dostač vody, ale odkedy je hore vodou druhý mlyn, darí sa mojemu zle.“

„Učiteľ dnes hovoril ináč.“

„Po druhý kráť sverím svoje peňažné záležitosti mlčanlivejšiemu človeku.“

„Pravdaže, aspoň takému, čo tvojej žene ani slova nepovie.“

Na to neodpovedal Thore; zapálil si fajku, oprel sa o viazaničku ráždia, pozrel na ženu, zaškúlil bokom za synom a pozeral sa potom hore na staré vranie hniezdo, ktoré zpoly roztrhané na borovicovej haluzi viselo.

Eyvind sedel sám; jeho budúcnosť zdala sa mu byť dlhá, ligotná ľadová hladina, po ktorej mal po prvý kráť s jednoho brehu na druhý preisť. Že ho chudoba so všetkých strán bije, cítil, — ale preto chcel na každý pád pres ňu sa dostať. Od Marity odlúčila ho bez toho tak rečeno na vždy, tú videl už zpoly k Johnovi Hatlenovi pripútanú; ale všetko jeho smýšľanie a snaženie nieslo sa k tomu, aby s ním a s ňou po všetok svoj život zápasil. Nie aby ním zase strkali, jako včera; preto sa utiahnuť, kým voľačím poriadnym nezostane, no potom s božou pomocou vystúpiť a krivdiť si nedať, — to boly jeho myšlienky a v jeho duši nestávalo ani najmenšej pochybnosti, žeby toho docieliť nemohol. Mal temné tušenie, že sa to pomocou učenia najlepšie vydarí; k jakému to koncu má viesť, — o tom chcel neskôr premýšľať. Večer bola pekná sanica, chlapci sbiehali sa na vršku, ale Eyvind nebol medzi nimi. Sedel pri ohnisku a učil sa, nesmel ani okamžiku ztratiť. Deti na neho volaly, ale on robil, jakoby jich nepočul.

„Volajú ťa,“ vravela matka, „nechce sa ti von?“

„Dnes večer nie! odvetil, ač mu to ťažko padalo.

Neskôr dozvedel sa, že už ani Marita k sankovačkám nechodí, bolo mu tedy ľahšie vystať. Učil sa tak pilno, že sa to až otcovi priveľa videlo. Pritom utíchnul, okrúhla nežná tvár mu zchudla a zhranateľa, oko zostrelo; zriedka spieval, nikdy sa už neihral, jako keby mu viac času nedostačovalo. Keď sa k obyčajným zábavám a radovánkam prípravy robily a pokušenie naň doliehalo, zdalo sa mu, že mu voľakto šoptá: Neskôr, neskôr! a stále: neskôr!

Deti behaly, kričaly, smialy sa jako predtým, ale keď ho k sebe vyvolať nemohly ani svojími veselými shony, ani krikom a z vonku na obloky priloženými tvárami, nechodily viac na toto svoje zamilované miesto, lež najšly si druhé pre svoje ihry a zábavy a sňahová dráha onedlho zpustnula. Ticho zavládlo okolím malej chalúpky, v nedelné večery už nikto neprichádzal aby ho k tancu vyzval, a Eyvind sedával sám u obloka a učil sa.

„V poslednej dobe premenil sa Eyvind veľmi,“ vravela matka učiteľovi. Tento tiež skoro zbadal, že Eyvind nenie taký, jaký býval, ktorý sa učil, poneváč to bolo vo zvyku, a rád sa hrával, poneváč to bola hlavnia vec. Hovorieval s ním často a prekáral ho, aby ho vyzkúmal. Ale nepodarilo sa mu poznať srdce šuhajovo tak ľahko, jako inokedy a preto povedal raz v nedelu, keď prišiel na Pladsen: „Poď so mnou, Eyvind, musím ti voľačo povedať.“

Eyvind obliekol nedelný kabát a šiel. Išli hore do kopaníc, hovorili, rozprávali, ale nebolo to nič dôležitého. Keď prišli blízko k stavaniam, zabočil učiteľ s cesty a šiel rovno k prostredniemu, z nehož veselá, jasavá lárma zavznievala.

„Čo sa tam robí?“ pýtal sa Eyvind.

„Nuž tancujú tam!“ odpovedal uciteľ. „Nekukneme tam trochu?“

„Nie!“

„Čo sa bojíš tancovať, chlapče?“

„Nie, ešte nie!“

„Ešte nie? Nuž kedy že?“ Eyvind neodpovedal. „Čo myslíš týmto ,ešte‘?“

Keď ale Eyvind ešte neodpovedal, vravel učiteľ: „No poď len, daj pokoj sprostosťam!“

„Nie, nepôjdem!“ Povedal to veľmi určite, a zdalo sa, že je vnútorne pohnutý.

„Má ťa tvoj učiteľ prosiť a k tancu ponúkať?“ Nastalo dlhé mlčanie.

„Je tam voľakto, s kým sa nechceš sísť?“

„Veď nemôžem vedeť, kto je tam.“

„Ale nemohol by tam voľakto byť?“ — Eyvind mlčal. I pristúpil učiteľ bližšie k nemu, položil mu ruku na rameno a riekol: „Bojíš sa tam zpatriť Maritu?“

Eyvind sklopil oči a vzdychnul si ťažko a z hlboka.

„Eyvinde, povedz mi to!“ — Eyvind mlčal. — „Azda sa hanbíš vyznať, keď nie si ešte konfirmovaný. Lež povedz mi len, Eyvinde, nebudeš toho banovať!“ — Eyvind pozrel hore, ale nemohol slova zo seba vypraviť; potom sa obrátil. „Nebol si v poslednom čase taký veselý, jako inokedy; vidí ona snaď druhého radšie, než teba?“ Eyvind mlčal zase; učiteľa to už trochu namrzelo, obrátil sa nahnevaný a dali sa na zpiatočnú cestu. Keď už prešli hodný kus spolu, zastavil sa učiteľ a pozrel na Eyvinda. „Žiadaš si byť skoro konfirmovaný?“ pýtal sa.

„Áno, veľmi!“

„A čo zamýšľaš potom započať?“

„Rád by som do semenišťa.“

„A zostať učiteľom?“

„Nie!“

„Je ti to azda primálo?“

Eyvind sa zamlčal. Išli zase kus cesty ďalej.

„A keby si skončil školy v semeništi, čo potom?“

„O tom som ešte nerozmýšľal.“

„Keby si mal peniaze, kúpil by si rád gazdovstvo?“

„Istotne by som rád; ale takto si podržím mlyn.“

„To bys’ urobil najlepšie, keby si išiel do hospodárskeho ústavu.“

„Naučí sa tam človek toľko, jako v semeništi?“

„To nie, ale naučí sa všetkému, čo môže neskôr potrebovať.“

„Dostávajú tam tiež čísla podľa prospechu?“

„Prečo sa pýtaš?“

„Nuž rád by som sa stať hodným a pilným.“

„Tým môžeš sa stať i bez čísel.“ — Potom šli mlčky ďalej až uvideli Pladsen. Z izby prerážalo svetlo, kopec visel čierno nad chalupou, more ležalo neďaleko s čistou, ligotnou ľadovou hladinou, hora do okola bola bez sňahu, mesiac stál na nebi a odlikoval horu v ľade.

„Predsa je krásne tu u vás na Pladsenu,“ vravel učiteľ. Eyvind pozeral niekedy na krajinu takým zrakom, jako vtedy, keď mu matka bájky rozprávala, alebo keď on sám na vršku sa hrával; pozrel sa i dnes tak, a všetko ležalo v krásnom, utešenom pokoji. „Veru je tu pekne,“ vzdýchnul odpovedajúc. Učiteľ to začul. „Otec tvoj tu žil a vyživil sa a ty by si to mohol tiež.“

Eyvind mlčal a veselý pohľad na krajinu jako by razom bol zmiznul. Učiteľ zakrútil hlavou a vstúpil do stavania. Viacej mlčal než hovoril, nuž i ostatním nebolo do reči. Keď odchádzal, vyprevadili ho rodičia ku dverám, bolo jim videť na očach, že ešte dakoľko slov čakajú. Zastali predo dvermi a zahľadeli sa do noci; učiteľ nehovoril.

„Tak sa tu naraz všetko utíšilo,“ povedala konečne matka, „odkedy reku tie deti inde sa hrávajú a sankúvajú.“

„Veď už ani vy nemáte dietaťa v dome,“ hovoril učiteľ zvolna. Matka mu porozumela a pridala: „Eyvind nebol za ostatných časov veselý.“

„Kto je ctižiadostivý, nebýva veselý,“ doložil učiteľ kľudne, jako predtým, a pozrel zbožným okom hore v nebies božské klenutie.