ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O pol roka neskôr, v jaseni totiž (konfirmácia odložená bola až dotiaľ), sedeli chlapci a dievčatá hlavnej obce v jednej izbe farskej, čakajúc na zkúšky; medzi nimi Eyvind Pladsen a Marit Nordistuen z kopaníc. Marit sišla práve z kazateľovho pokojíka, nesúc si peknú knižku čo odmenu pilnosti. Smiala sa, zabávala sa s kamarátkami na všetky strany a obzerala sa tiež po chlapcoch. Marit bola už celkom odrastlé dievča, ľahkého a prívetivého držania, a všetka mládež vedela, že najstatočnejší šuhaj v dedine, John Hatlen, o jej ruku sa uchádza; preto mohla byť veselá. Dolu u dverí stálo niekoľko dievčat a chlapcov, ktorí nepatrili k tým vyvoleným; títo plakali, kým Marit so svojimi družkami sa smiala. Medzi nimi bol tiež malý chlapec v otcových čižmách, s matkiným sviatočným ručníkom na hrdle. „Bože môj, Bože môj!“ nariekal, „veď ja takto nesmiem ísť dnuká.“ To dojalo všetkých, ktorí neboli ešte hore na zkúške, silou citu spoločenského a nastalo všeobecné ticho. Bolo jim úzko v očach, v hrdle, nemohli ani stáť, ani prehĺtať, bár sa jim toho ustavične chcelo. Jedon sedel a vyratoval, čo všetko vie, no jakokoľvek pred pár hodinami vypočítal, že vie všetko, shliadol teraz práve tak isto, že nevie nič. Druhý preberal lajster svojich hriechov od svojho detinstva až po dnes a nedivil sa následkom toho ani najmieň, že mu Pán Boh dal prepadnúť. Tretí tu sedel, mysliac si množstvo vonkajších vecí za znamenie: keby hodiny, ktoré práve biť maly, skorej začaly biť, než on dvadsať načíta, prišiel by rad i na neho; keby ten, čo teraz vonku chodbou kráča, bol Lars zo dvora, vedel by dobre; keby veľká dažďová kropäj, po obloku tečúca, sišla až dolu k rámcu išlo by to tiež; keby konečne, a to malo byť ostatnou, rozhodnou zkúškou, — okrútiť mohol pravú nohu okolo ľavej, to by, — ale to bolo zhola nemožno. Zase iný vedel celkom istotne, že dobre obstojí, keby sa ho pýtali buď o Jozefovi z biblickej historie, buď o krstu z katechismu, lebo o Ježišovi, o desiati prikázaniach, lebo — i sedel ešte a rozmýšľal o tom, čo vie, keď ho zavolali. Piaty bol náramne zaľúbený do kázania na hore; bol presvedčený, že len o tom sa ho budú môcť pýtať a odriekaval celu kázeň, — v tom ho vyvolali a pýtali sa ho na malých a veľkých prorokov. Šiesty myslel na pána farára, ktorý je taký dobrý pán a jeho otca tak dobre pozná, a na pána učiteľa, ktorý má takú láskyplnú tvár a na pána Boha, ktorý je živá láska a tak mnohým už pomohol, Jakubovi, Jozefovi, Davidovi, Jóbovi a Štefanovi a potom myslel tiež na mamičku a na sestru, ktoré doma sedia a za neho sa modlia, čo istotne pomôže. Siedmy sedel a myslel na to, čím chce byť vo svete a teraz poriadne spúšťal zo svojich obyčajných požiadavkov. Raz si bol tiež myslel, že bude kráľom, potom generálom a konečne kňazom, teraz ten čas minul. Ale než vstúpil nohou pres prah domu farského, chcel predsa byť morským kapitáňom, snáď i morským lúpežníkom a získať ohromné bohatstvo; ale teraz pristal na jednoduchom plavcovi a mornárovi a t. ď.…

Eyvind sedel pri obloku; prišiel na neho rad, ísť ku zkúške a tam na každú otázku dobre odpovedal; kazateľ nepovedal ničoho a učiteľ tiež toľko. Dobrého pol roku premýšľal o tom, čo asi povedia, až sa presvedčia, jako pracoval; to ho zklamalo, urazilo. Tam sedela Marit, ktorá za ďaleko menšiu pilnosť a za menšiu vedomosť pochvalu i odmenu dostala; práve preto, aby len v jej očach vynikal, toľko sa namáhal, a teraz dosiahla ona hravo, o čo on s toľkým sebazaprením usilovať sa musel. Jej smiechy a žarty pálily ho v duši, voľnosť, s ktorou sa pohybovala, bolela ho. Od onoho večera starostlivo sa stránil s ňou hovoriť, rok aspoň musel odtedy uplynúť, myslel si; však vidiac ju tuto tak veselú a vyznamenanú sedeť, cítil, že je snížený, pokorený a všetky jeho hrdé zámery ležaly povalené k zemi jako pováľaný dom. Pomaly hľadel sa však zase posbierať. Záležalo na tom, jestli dnes prvé číslo dostane. Učiteľ zabavil sa obyčajne po zkúške za chvíľu u kazateľa; potom sišiel dolu, aby výsledok oznámil: ale to ešte nebývalo ostatné slovo, iba predbežné. Rozhovor v izbe vzmáhal sa, čím viac jich prichádzalo dole a čím lepšie pochodili; lež tu začali ctižiadostiví patrne sa deliť od veselých kamarátov; títo, ak mali len voľákeho sprievodčieho, ponáhľali sa domov zvestovať rodičom svoje šťastie, alebo čakali na druhých, až budú hotoví; ale tí prvší viac a viac utichovali a upreno na dvere hľadeli.

Konečne boli všetci hotoví, ostatní sišli už dole a učiteľ chvíľu sa radil sám ešte s kazateľom. Eyvind pozrel na Maritu: bola veselá jako vždy, ale zostala predsa ešte sedeť, či z vlastného popudu alebo k vôli druhým, to nevedel. Ach bolo že to za premilé dievča! Jej koža bola taká jemná, bieloskvúca, že podobnej jakživ nevidel, noštek trochu vyhrnutý, okolo úst pohrával úsmev, očkama na polo žmurkala, jestli práve na dačo určitého nehľadela, ale preto jej zrak vždy tak neočakávano, mohútno účinkoval, keď voľakde zazrela, — a potom, ako by sama riekla, — usmievala sa a nevedela sama prečo. Pri tom všetkom mala jej tvár voľačo tajomného, sťaby chovala vo svojom vnútri poklady, ktoré by skrývať chcela. V jej srdci skrýva sa snáď John Hatlen, myslel si Eyvind, a predsa nemohol sa zdržať, aby na ňu nepozeral.

V tom prišiel učiteľ. Všetci opustili svoje miesta a obstúpili ho. „Jaké číslo mám ja?“ — „ja“ — a „ja?“ — Ticho, šarvanci, nerobte tu škreku; buďte ticho, deti, a počujete!“ —

I pozeral sa pomaly vôkol: „Ty máš číslo druhé“, povedal modrookému šuhajcovi, ktorý prosebne na neho sa díval, a chlapec vyskočil veselo z kola. „Ty máš číslo tretie,“ a potľapkal ryšavého výrostka po pleci, ktorý ho za krýdlo u kabáta ťahal; „ty číslo piate, ty šieste“ atď. Potom zpatril Maritu. „Ty máš číslo prvé z dievčať,“ hovoril, plamenná žiar preletela jej tvárou a hrdlom, ale predsa probovala sa usmiať. „Ty máš číslo dvanáste, bol si naničhodník a leňoch; ty číslo jedenáste, ale niesi ani o vlas lepší, chlapče; ty číslo trináste, musíš sa poriadne sobrať, a dobre usilovným byť, lebo sa ti zle povedie pri katechisme pred konfirmáciou!“

Eyvind nemohol to dlhšie vydržať; číslo prvé pravda ešte nikto dosiaľ nedostal; ale on stál celý ten čas tak, že ho učiteľ nemohol prezreť. „Pane učiteľu!“ — Nepočul. „Pane učiteľu!“

Trikráť musel ho osloviť, než to zbadal; konečne obrátil sa k nemu. „Číslo deviate lebo desiate, neviem to s istotou,“ riekol a obrátil sa k druhému.

„Ktože má číslo prvé?“ pýtal sa Janko, Eyvindov najlepší kamarát.

„Ty ho nemáš, kučero!“ odvetil učiteľ, plesknúc ho papierovým svitkom po ruke.

„A ktože ho má?“ pýtali sa viacerí. „Ano, ktože má číslo prvé?“

„Však ja to poviem tomu, kto ho dostal!“ vravel učiteľ prísno; chcel urobiť koniec pýtaniu.

„Choďte len pekne domov, dietky, ďakujte pánu Bohu a robte radosť svojim rodičom! Ďakujte tiež vášmu učiteľovi; pekne by ste tu boly sedely a kosti obhrýzaly, keby jeho nebolo!“ I poďakovali sa jemu a smiali sa, potom pustili sa s krikom a jásotom von, lebo v tomto okamžiku, keď mali ísť domov k rodičom, boli všetci veselí. Iba jeden bol, ktorý nemohol svoje knihy dosť rýchlo najsť, a ktorý najdúc jich posadil sa, jakoby mal znovu započať a úlohy svoje opakovať.

Učiteľ pristúpil k nemu: „Nuž Eyvinde, nepôjdeš i ty za ostatními?“ On neodpovedal.

„Prečože pozeráš do knihy?“

„Chcem pozreť, v čom som nedobre odpovedal.“

„Ty si zajiste dobre odpovedal.“ Eyvind pozrel na neho, oči zalialy sa mu slzami, dĺž a dĺž hladel na učiteľa, jedna slza za druhou padala mu lícama, ale neriekol ani slova. Učiteľ posadil sa k nemu: „Nie si snaď spokojný, že si dobre obstál?“ — Ústa chlapcove sa chvely, ale neodpovedal. „Otec a matka budú z toho veľmi potešení,“ vravel učiteľ, hľadiac naň.

Eyvind dlho zápasil a nemohol ani slova vypovedať, konečne povedal ticho a trhavo:

„Dostal som preto číslo deviate lebo desiate, — že som syn chalupníkov?“

„Pravdaže preto,“ odvetil učiteľ.

„Teda mi všetka moja pilnosť nespomôže!“ riekol bez hlasu a všetky sny jeho zbľadly. Zrazu zdvihnul hlavu, vystrel pravé rameno, udrel všetkou silou päsťou na stôl, vrhnul sa na tvár a vypuknul v prudké, horké nariekanie.

Učiteľ nechal ho ležať a plakať, dobre sa vyplakať; skoro zdalo sa, že ľutuje, čo bol učinil. Učiteľ vzal jeho hlavu medzi obe dlane, zdvihnul ju a pozeral mu v uplakanú tvár.

„Nazdávaš sa, že to bol Pán Boh, ktorý ťa práve teraz navštívil?“ vravel, vľúdne ho k sebe vinúc. Eyvind ešte plakal ale tichšie, slzy kanuly pomalšie, no neosmelil sa na učiteľa pozreť, ani mu odpovedať.

„Zaslúžil si to Eyvinde, lebo si nebol pilný z lásky k Bohu a rodičom; teba poháňala márnivosť a ľahtikárstvo.“ Ticho bolo v izbe, keď učiteľ hovoril. Eyvind cítil, jako jeho zrak na ňom spočíva a to ho pohnulo, obmäkčilo, pokorilo. „S takovým hnevom v srdci nebol by si mohol vstúpiť do sväzku s Bohom svojim; či by si bol mohol?“

„Nie!“ koktal chlapec, ako len mohol.

„A keby si to bol učinil z márnivej radosti, že by si bol číslom prvým, nemal by si hriech na duši svojej?“

„Ano!“ šoptal trasúcima sa pernama.

„Ľúbiš ma ešte, Eyvinde?“

„Ano!“ povedal a pozrel zase hore.

„Teda ti hovorím, že ja som bol ten, ktorý ti dal nižšie číslo, lebo ja ťa veľmi ľúbim, Eyvinde!“

Eyvind pozrel na neho, zažmurkal niekoľko ráz očima, ale slzy už vytlačiť nemohol.

„Nemáš snáď ničoho proti mne?“

„Nie!“ Pevno a jasno pozrel naň, bár hlas bol ešte stiesnený.

„Milé dieťa, podobáš sa môjmu nebohému bratovi: neopustím ťa, kým len žiť budem. Poď len, odprevadím ťa domov; po ceste spolu si viacej rozpovieme.“

Išli zvoľna cestou k domu. Zpočiatku bol Eyvind tichý, málomluvný, zdalo sa, že bojuje sám so sebou, lež pomaly sa zpamätoval, zaspieval s učiteľom v hore starú piesničku a šťastie usmievalo sa naň zase, jako za detinských dôb. Bol hlboko presvedčený, že čo sa s ním dnes stalo, medzi najlepšie udalosti jeho života patrí, a než prišiel domov, utvrdil sa na toľko v tejto viere, že Bohu ďakoval a učiteľovi to povedal.

„No teraz môžme i na to pomýšlať, aby sme sa voľačím v živote stali,“ vravel učiteľ, „a po bludičkách a numerách sa nesháňali. Čo mieniš so semenišťom?“

„Ó, tam by som rád!“

„Do hospodárskej školy?“

„Ano.“

„To je i lepšie; má tam človek lepšie výhľady jako pri učiteľstve.“

„Ale ako sa ta dostanem; chuť mám najväčšiu, ale peňazí niet.“

„Nie, otec tvoj je chudobný; ale ja mám voľačo, čím ti môžem pomôcť.“

Eyvind nevedel od vďačnosti, čo začať a povedať, ale učiteľ nechcel o vďake ani počuť. Eyvindove oči vlhly, dýchal ľahúčko, vzniesol sa na peruťach nekonečnej lásky, jako býva vždy, keď z nenazdania dobrotu ľudskú zakúsime. Človeku vidí sa budúcnosť na okamžik jako prechádzka sviežim horským vzduchom; viac letí než chodí. Keď došli domov, boli Eyvindovi rodičia doma. Mali síce na dostač práce v poli a vo mlyne, ale chceli skôr počuť jako sa mu vodilo. Učiteľ vstúpil, Eyvind za ním, oba sa usmievali.

„Nuž?“ začal otec, odložiac spevník, kde práve čítal „modlitbu za utvrdenie vo viere“. Matka stála u kachieľ a smiala sa, ale ruka sa jej triasla; očakávala dačo dobrého, ale nechcela prezradiť svoje tušenie.

„Chcel som vám tú radosť zvestovať, že odpovedal na každú otázku a že pán farár nemal ešte lepšieho žiaka z náboženstva.“

„Či naozaj?“ vravela matka hlasom dojatým.

„No, to je veľmi dobre,“ podotknul otec a odkašliaval si.

„Jaké číslo že dostane?“ pýtala sa konečne matka, keď už bolo dlho ticho.

„Deviate lebo desiate,“ odvetil učiteľ pokojno. Matka pozrela na muža, tento na učiteľa.

„Chalupníkov syn nemôže viac očakávať,“ doložil učiteľ. Eyvind pozrel na neho. Bolo mu, jakoby sa mu voľačo hore hrdlom driapalo, ale premohol sa, zpomnel si na všetko dobrodenie, ktorého sa kedy účastným stal, a prehltnul to šťastlivo.

„No už čas, aby som šiel!“ povedal učiteľ, pokýval hlavou a obrátil sa k dverám. Rodičia ho dľa obyčaje vyprevadili až ku kamenej hrádzi; potom zastal učiteľ, smrknul si tabaku a povedal s úsmevom: „Má číslo prvé; ale netreba mu to vedeť skôr, než prijde čas.“

„Nie, nie,“ vravel otec prisviedčajúc. „Nie, nie!“ vravela i matka prikyvujúc; potom vzala učiteľa za ruku a riekla: „Ďakujeme ti za všetko, čo si preň učinil.“

„Áno áno!“ pridal otec, stisknúc mu vrelo ruku.

Učiteľ však kráčal sám ďalej, no rodičia ešte dlho stáli na mieste, zamysleno za ním pozerajúc.