ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednu juliusovú sobotu vesloval Thore Pladsen cez morskú zátoku, aby syna domov si doviezol, ktorý sa po skončených štúdiach na hospodárskom ústave k rodičom navracoval. Matka mala za viac dní ženu ku praniu a čisteniu najatú a v dome bolo všetko čisté a ligotné; komôrka už dávno čakala na príchodzieho, všetko bolo pripravené k prijatiu. Dnes matka dlážku čečinou posypala, periny čerstvo ponavliekala, posteľ našuchorila a pozerala chvíľami oblokom, či sa loďka cez more ešte nevracia. Na stole bolo prestreté, jedál na dostač, ale vždy bolo ešte dosť pripravovania, tu muchy odháňať, tam prach utierať, bár vlastne matka celý deň neprestajne oprašovala. Člnok neprichádzal; ona podoprela sa na rám v okne a pozerala zamyslená na vodu; v tom začula kroky hneď vedľa s cesty a obrátila sa. Bol to učiteľ, ktorý o palici zvoľna s vršku schádzal, lebo ho veľmi kríže bolely. Jeho múdre oči strieľaly zrakmi na všetky boky; potom zastal, odpočinul si a pozdraviac dobrú matku pýtal sa: „Ešte tu nie sú?“

„Nie, čakám jich každý okamžik.“

„Znamenitý čas dneská na sená.“

„Áno, ale prihorúco pre starých ľudí.“

Učiteľ pozrel na ňu s úsmevom: „Čože, boli tu snáď — mladí ľudia?“

„Pravdaže, ale odišli.“

„Istotne, istotne: veď večer sa voľakde sídu?“

„Môže byť, ale Thore vraví, že v jeho dome nesmejú sa schádzať, kým k tomu starí neprivolia.“

„Tak je, tak je.“

Po chvíli zavolala matka: „Tuším, už tamto idú!“

Učiteľ pozeral chvíľu do diaľky. „Áno, to sú oni!“

Na to odstúpila ona od obloku a on vnišiel do stavania. Keď si trošku odpočinul a hrdlo ovlažil, sišli dolu na breh, kam člnok bystrým letom sa poberal, lebo otec i syn veslovali, vyzlečúc svoje kabáty, až voda od mocných úderov peny hádzala. Eyvind zdvihnul hlavu a zavolal: „dobrý deň, matičko, dobrý deň, pane učiteľu!“

„Jako po chlapsky jeho hlas znie,“ hovorila matka a oči sa jej ligotaly, — „ach nie, ach nie, je práve taký zlatovlasý, ako vždycky býval!“ doložila potom. Učiteľ zadržal člnok, otec stiahnul veslá, Eyvind vyskočil vedľa neho na breh, podal matke ruku, potom učiteľovi a smial sa, smial sa opäť a opäť, a proti sedliackemu zvyku rozprával nepretrhnutým prúdom o zkúške, o ceste, o riaditeľovom vysvedčení, o prajných výhľadoch na zaopatrenie; potom sa pýtal o stave žní, na všetkých známych, len na jednu nie. Otec vynášal z člnka batožinu, ale chcejúc tiež počúvať podotknul, že by s tým ešte počkať mohol a išiel s nimi. Kráčali tedy ďalej. Eyvind sa smial a rozprával, matka smiala sa tiež, lebo nevedala zhola nič, čo by povedať mohla. Učiteľ šiel pomaly bokom a pozeral na šuhaja bystrýma očima, otec šiel sťaby z úcty za nimi. I došli domov. Eyvind radoval sa zo všetkého čo videl, najprv že bolo stavanie maľované, potom že je mlyn zväčšený, potom že olovené obloky zmizly a že sú sklenené tabule namiesto zo zeleného z bieleho skla, a že sú rámy väčšie. Keď vstúpil, videlo sa mu všetko tak prepodivne maľučkým, jako nikdy predtým, ale všetko bolo nad mieru veselé. Hodiny kvokaly jako tučná sliepka, stoličky boly vyrezávané, jako keby hovoriť chcely, poznal každú čiašu na pokrytom stole, obielené ohnisko s kozubom vítalo ho prívetivo. Múry páchly čečinou, dlážka bola pokrytá jalovcom a všetko vyzeralo tak slávnostne. I zasadli k obedu; no málo pojedli, poneváč Eyvind ustavične hovoril. Každý obzeral ho teraz s viac pokojom, rozoznával rozdiele a podobnosti a badal, čo je na ňom celkom nového, až po modrý súkenný oblek, ktorý mal na sebe. Keď raz konečne dlhú historiu jednoho zo svojích súdruhov dohovoril a nastala krátka prestávka, povedal otec: „Veď skoro ani slova z toho nerozumiem, synku čo ty rozprávaš, hovoríš jako by to všetko jedno dlhé slovo bolo.“ — Všetci sa smiali a Eyvind najviac; vedel veľmi dobre, že je všetko pravda čo otec hovorí, no nebol v stave pomalšie hovoriť. Všetko nové, čo na veľkej svojej ceste videl a poznal, vzbudilo jeho obraznosť a vnímavosť a vyšinulo ho z všednieho obzoru, že jeho tak dlho neužité sily jako vzrušené boly a hlava neustále pracovala. I zbadal, že zo samého náhlenia mimovoľne dve tri slova v reči svojej častejšie opakoval; jako keby sa o seba samého potkýnal. Niekedy bolo to až komické, no zasmial sa a bolo po všetkom. Učiteľ a otec sedeli, poslúchali a pýtali sa po tichu, či ten šuhaj rozvahu nepotratil, lež nezdálo sa, že je tomu tak; pamätal na všetko, sám pripomenul, aby batožinu z člnku priniesli, vyložil sám svoje veci, ukazoval knihy, hodinky, všetky nové veci a bolo to „v poriadku,“ tvrdila matka. V malej svojej izbičke bol neobyčajne veselý a spokojný, chcel predbežne doma zostať, pomáhať pri žňach a čítať. Kam by sa potom vystrojil, to ešte nevedel, ale bolo mu to ľahostajné. Rýchlosť a sila jeho myslenia účinkovala i na ostatních a živosť jeho citov lahodila tým a blažila jich, ktorí po celý rok sami sebe ponechaní bývali. Učiteľ tuším o desať rokov omladnul.

„Tak by sme ho boli až posiaľ doviedli,“ hovoril rozradovaný, keď vstával. Keď ho matka obyčajný kus cesty vyprevadila, kynula Eyvindovi aby šiel za ňou. „Voľakto ťa o deviatej čaká,“ zašoptala.

„Kde?“

„Hore na vršku.“

Eyvind pozrel na hodinky, išlo na deviatu. Doma nemohol čakať, ale vyšiel von na vršek, krížom skalou a obzeral sa. Domáca strecha priliehala tesno k skale, kríčky na nej rozrástly sa, mládza do okola tiež povyháňala a on poznal každý stromčok. Hľadel dolu pres cestu, vedúcu popri vršku, na jejž protivnej strane hora sa rozprestierala. Cesta bola tmavá a osamotelá, ale hora stála tu pestrolistá so štíhlymi, vysokými stromami, v morskej zátoke spočívala malá lodička so spustenými vetrilami, doskami naložená a čakajúca na priaznivý vetrík. Eyvind hľadel pres vodu, ktorá ho sem i tam bola preniesla; bola jasná a tichá, dakoľko vtákov lietalo nad ňou bez ruchu a šuchu; bolo už neskoro. Otec prišiel z mlyna, zastal na stráni, zahľadel sa do vody, jako syn a sišiel dolu na breh, aby loďku na noc pevnejšie priviazal. Matka vyšla z domu, nakŕmila hyd a spievala si pri tom. Eyvind posadil sa čakajúc a vyzerajúc; ale kríčky tak vysoko narástly, že pres ne už nevidel, ale načúval i najmenšiemu šelesteniu. No dosť dlho klamali ho len vyletujúci vtáci, lebo po vetvičkách laškajúce veveričky. Konečne v diaľke čosi zachrašťalo, zase ztíchlo, zase zašuchotalo: povstal, srdce mu tĺklo, krv do hlavy bila; tu čosi kríčkami prenikne, — veľký, huňatý pes ide k nemu, hľadí naň a zostane nepohnuto na troch nohách stáť. Bol to pes z horních kopaníc; hneď za ním to opäť zašuchotá, pes sa obráti a chvostom zakrúti: bola to Marita. Šaty zaplietly sa jej do kríčkov. I obrátila sa, aby jich vymotala a tak ju Eyvind spatril opäť. Vlasy mala prosté, na hor vyčesané, jako jich norvégske dievčatá každodenne nosiť zvykly; na sebe mala silný, kostkovaný živôtok bez rukávov, okolo holého hrdla jednoduchú stužku; odbehla od poľnej práce a nemala času sa pristrojiť. Bokom hlávku nakloniac pozerala naň a usmievala sa; pod červenými pernami zaligotaly sa biele zúbky a očká sa jej ziskrily; postála za chvíľku, šaty si naprávajúc, potom sa blížila a každým krokom viacej sa červeňala. On jej šiel oproti a vzal ju za ruku, stískajúc ju svojima oboma. Ona sklopila oči… tak tu obidvaja stáli.

„Ďakujem ti za všetky tvoje listy,“ to bolo prvé, čo on zo seba vypravil, a keď ona šelmovsky sa usmievala a do očí mu zazrela, videla sa mu Marita najkrajšou, najmilostnejšou vilou, ktorú človek v lese stretnúť môže, ale bol dojatý a ona nie menej.

„Jak veľmi si narástol!“ vravela, no voľačo iného mienila. Potom viac a viac na neho hľadela a srdečne sa smiala, on smial sa tiež ale neprehovoril ani slova. Pes zasadnul si na kraj skaly a pozeral dolu na strechu. Thore zbadal psovu hlavu už zdola od brehu ale nevedel nijako pochopiť, čo sa mu tam na hore javí.

Tí dvaja sa pustili z náručia a rozhovorili sa; a keď on začal, toľko toho napovedal, až ona hlasito sa smiala.

„No vidíš, taký som ja, keď som veselý, vidíš; a keď sme sa zase udobrili, bolo mi jako by vo mne dajaká zámka bola praskla, vidíš!“ — Ona sa zasmiala, potom povedala:

„Všetky tvoje listy, čo si mi písal, viem z pamäti.“

„No a ja tvoje ešte lepšie! Ale keď si ty vždy tak zkrátka písala.“

„To za to, že si ty chcel mať vždy také dlhé.“

„A keď som chcel, aby si viacej písala o jednej veci, vždy si mi jej vyhla.“

„Mne to najlepšie pristane, keď utekám,“ vravela vila.

„Ale je pravda, nepísala si mi, jako si sa Johna Hatlena zbavila.“

„Smiala som sa.“

„Akože to?“

„Smiala som sa, či nevieš čo je to smiať sa?“

„Áno, viem sa tiež smiať.“

„Ukáž!“

„Či to človek kedy počul, veď musím mať dačo, čomu sa mám smiať.“

„Toho mi netreba, jestli som len veselá.“

„A si teraz veselá, Maritko?“

„Či sa snáď smejem teraz?“

„Nuž pravdaže sa smeješ.“ Chytil ju za obe ruky a tlieskal nimi, plesk, plesk, a jako opojený díval sa na ňu. V tom pes zavrčal, chlpy sa mu zježily a rozbrechal sa dolu pod skalu jako besný. Marita uskočila na bok, Eyvind pošiel na kraj skaly, pozrel dolu a videl že pes brechá na otca, ktorý stojac pod skalou obe ruky vo vačkoch, na psa pozeral.

„Ty si tam tiež? Čí pes je to tam s tebou?“

„Je to pes z horních kopaníc,“ odvetil Eyvind trochu v rozpakoch.

„Ej ba strelu, jako že ten sem príde?“ — Matka zbadala všetko a vyrozumela tomu; smejúc sa podotkla: „Ten pes túlava sa tu celé dni, čo je na tom divného?“

„Ale je to zlý pes!“

„Ztíchne hneď, keď ho človek pohľadí,“ vravel Eyvind a urobil tak; pes mlčal, ale predsa vrčal. Otec dobrák odišiel zase a oba boli zbavení nesnádze a nebezpečenstva.

„To bolo tentokráť,“ vravela Marita, keď boli zase spolu.

„Myslíš, že bude neskôr horšie?“

„Jednoho poznám, ten si na nás počíha.“

„Tvoj deduško?“

„Áno on!“

„Ach, veď nám nič neurobí!“

„Nič, čo by nás rozviesť mohlo.“

„Sľubuješ mi to?“

„Áno, sľubujem, Eyvinde.“

„Ach, jaká si ty krásna a milá, Marito!“

„Tak hovorila i líška vrane, keď sa jej syra zachcelo.“

„Ver mi duša moja, i mne sa chce syra.“

„Ale ho nedostaneš.“

„Veznem si ho sám.“ — Ona odvrátila hlávku a on — ju nepoceloval.

„Jedno ti musím povedať, Eyvinde,“ povedala Marita a pozerala naň z boku.

„Nuž?“

„Teraz musím ísť domov, Eyvinde.“

„Vyprevadím ťa.“

„Ale nie von z lesa, lebo by ťa deduško uvidel.“

„Nie teda, nie von z lesa. Duša moja, utekáš?“

„Tu nemôžeme ísť vedľa seba.“

„Ale to potom neznamená voľakoho vyprevádzať.“

„Teda ma chytaj!“ A rozbehla sa, on za ňou, ale skoro uviazla a tak ju chytil.

„Mám ťa teraz už na vždy, Maritko?“ A objal ju okolo drieku. „Tuším,“ odpovedala ona a smiala sa, ale hneď sa zastavila a zardela sa v tvári. „Teraz sa to musí stať,“ myslel si on a chcel ju pobozkať, no ona sohnula hlávku pod jeho rameno, smiala sa a utekala. U posledných stromov sa zastavila. „Kedyže sa sídeme zase?“ šoptala.

„Zajtra, zajtra!“ odpovedal zticha.

„Áno, zajtra. S Bohom!“ A utiekla.

„Marita!“ I zastavila sa zase.

„Ty, to bolo pekne, že sme sa prvýkráť na vršku sišli.“

„Holo veru,“ — a utiekla.

Dlho pozeral za ňou; pes bežal pred ňou a brechal, ona za ním a tíšila ho. Eyvind obrátil sa, vyhodil čiapku vysoko do povetria, chytil ju a vyhodil zase. „Teraz už viem, jako to je, keď je človek veselý,“ zajasal šuhaj a ponáhľal sa k domovu.