ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo o poludní; na veľkých kopaniciach ľudia spali, seno vo veľkých kopách ležalo pohrabané vedľa ních, hrable boly rukoväťmi do zeme pozastrkované.

V skalách nad dvorcami bol otvor, kade cesta na kopanické pastviny viedla; boly to veľké trávnaté lúky. V otvore stál človek pozerajúci dolu na krajinu pred ním rozloženú, jako keby voľakoho čakal. Za ním ležalo malé jazierko medzi skalami, z nehož bystrina vytekala; okolo jazera tiahly sa po oboch stranách cesty pre stáda k pastvinám, ktoré široko-ďaleko sa rozkladaly. Bolo počuť hlasy ľudské a brechot psov, zvuk zvoncov odrážal sa od skál; lebo kravy prebehovaly sem i tam, aby sa k vode dostaly, psi a pasačky chceli jich sohnať, ale nedarilo sa jim. Kravy robily najdivnejšie skoky, bežaly ručiac rovno do vody a zostaly tam stáť; jejich zvonky blinkaly nad jazerom, keď hlavou pohnuly. Psi trochu sa napili, ale zostali na suchu, pasačky nasledovaly a posadaly si na teplých, hladkých skalách. Tam si z kožených cedidiel všeličo na zájedky vybraly a vyčarily, potom rozprávaly rozličné chýrečné kúsky o psoch, voloch, čeľadi. Okolo v horách nepočuť ani vtáčka, nikde ani hlásku okrem štebotu pasaček a hlaholenia zvonkov, holé pusté slnce opieralo sa o skalnaté stráne, že temer žeravely, všetko zdalo sa horúčosťou zmalátnelé a omdlené.

Človek, sediaci hore v poludňajšom sparne a čakajúci, bol Eyvind. Kabát mal shodený a vyhľadal si miestočko pri potôčku. Na rovine k dvorom spadajúcej neukazoval sa ešte nikto, a bol už temer netrpezlivý, keď tu zrazu z jedných dverí v dvorcoch vybehol pes a za ním dievčina v bielych rukávcoch. I skákala pres kamenné ohrady a bežala hore vrškom. Chcel jej zajásať v ústrety, ale nesmel sa k tomu odvážiť a hľadel pozorno na dvorce, či voľakto náhodou nevyšiel a ju nezbadal; lež ona už zabehla za kríčky, kde ju nebolo možno videť. I zdvihnul sa dakoľko raz zo samej netrpezlivosti. Konečne prišla blíž, predrala sa, idúc hore potokom, pracne cez kríčky, pes vždy vopred s ňufákom do hora vztýčeným, aby prezkúmal povetrie. Eyvind bežal jej oproti, pes zavrčal, ale ona ho utíšila. Keď Marita Eyvinda zpatrila, zastala, posadila sa na skalu, rozpálená horúčosťou, ustatá, umdlená. On priskočil k nej: „Ďakujem ti, že si prišla!“

„Za horúčosť a cestu! Čakal si dlho?“

„Nie, keď na nás večer striehnu, musíme užiť poludnie. Ale na budúce nebudeme sa tak skrývať a uľahčíme si; práve o tom chcem sa s tebou poshovárať.“

„Že nie sa skrývať?“

„Viem síce, že sa ti to skrývanie ľúbi, ale teba vábi i to, čo srdnatosť vyžaduje. Dnes prichádzam, aby som sa s tebou hodne dlho porozprával; dávaj tedy pozor!“

„Je to pravda, že chceš zostať gazdovským úradníkom?“

„Áno, a mám nádej, že taký úrad obsiahnem. Mám pri tom dvojaký cieľ, najprv aby som isté postavenie dosiahnul, a potom aby som voľačo vykonal, čo tvoj dedko videť a posúdiť môže. Na šťastie sú skoro všetci gazdovci v osade mladí ľudia, ktorí zlepšenie a pokrok žiadajú a pomoc hľadajú; k tomu nechýba jim ani peňazí. Chcem tedy svoje dielo započať. Zlepším jejich stajne a vodovody, budem držať prednášky, gazdovské kázne a budem pracovať; chcem tvojho starého dobrými skutkami tak rečeno obliehať.“

„To je smelá reč, Eyvinde, ďalej!“

„Ostatnie týka sa nás. Nesmieš odísť.“

„Ale jestli to deduško rozkáže?“

„Nesmieš tiež nič zatajiť, čo sa nás týka.“

„A keď mi bude robiť výčitky?“

„Dosiahneme viac a ochránime sa dôraznejšie, keď verejne a zrejmo jednať budeme. Nech nás ľudia stále vidia a o tom hovoria, že sa ľúbime, potom nám doprajú, aby sa nám dobre vodilo a aby naša vytrvalosť bola odmenená. Ty musíš zostať tu. Tí, ktorí sú ďaleko od seba, bývajú v nebezpečenstve, že sa zlé jazyky medzi nich nanosia. Prvého roku človek nič neverí, ale v druhom začína klesať na mysli. Dvakrát cez týždeň uvidíme sa a všetku zlobu, ktorá sa medzi nás vopchá, smiechom zaženieme; v tanci musíme sa zmužile držať a spievať, bár si naši protivníci do kola sadnú a nás ohovárať budú. Uvidíme sa v kostole a pozdravíme, že si všetci, čo nás uvidia, žiadať budú, aby sme boli na sto míľ od seba. Keď na nás voľakto posmešnú pesničku složí, složíme na neho druhú na odplátku, spojenými silami darí sa všetko. Nikto nám nesmie ublížiť, keď budeme stáť k sebe a ukážeme, že to vieme. Všetko nešťastie v láske stíha iba bojazlivých, slabých alebo nezdravých, alebo vypočítavých, čakajúcich zavše na príhodné chvíle, alebo ľudí lstivých, ktorí naposledy v svojich vlastných osídlach viaznu, alebo ľudí smyseľných, ktorí nemajú toľko lásky k sebe, aby na stav a rozdiele zabudali — tí zaliezajú, posielajú lístky, trasú sa pri každom slove, tí držia bojazlivosť, ten večný nepokoj, to pichanie v krvi za lásku, cíťa sa nešťastnými a rozpúšťajú sa ako cukor. Nie, nie, jestli sa milujú v pravde, verne a vrúcne, vtedy sa neboja, smejú sa, idú zrejmo a rovno do kostolných dvier, smiech a každé slovo ide bez obalu. Čítal som o tom v knihách a sám som sa tomu prizeral; s tou láskou divne to stojí, ktorá cestami pokútnymi chodí. Tajno povstáva, poneváč stydlivo začína, ale žiť musí verejno, poneváč žije v radosti. Je to s ňou ako s listím na jar; čo má rásť, nemôže sa ukryť, a zajiste vídaš, že čo na strome schne, opadáva, keď pupence hnať počínajú. Do čieho srdca láska vtiahla, ten opúšťa, čo mával starého a mrtvého, mladé šťavy pramenia a vrú a to by som mal ukrývať? Nie, drahá moja, nech sú veselí, keď nás uvidia veselých; dvaja zaľúbení verne pri sebe stojací, sú dobrodením pre človečenstvo, lebo mu píšu báseň, ktorú sa deti z pamäti učia na haňbu a potupu neveriacich rodičov!“

Ona to počúvala všetko jako vo vytržení; on to zbadal a chcel svoje ramená ovinúť okolo jej hrdla, ale ona odvrátila sa žartovne a sklzla so skaly dolu. On zostal sedeť; ona sa vrátila a opierajúc ramená o kolená jeho, zostala stáť; a hovorila s ním, upreno k nemu pozerajúc.

„Počuj, Eyvinde, bude-li deduško chceť, aby som odišla, čo mám robiť?“

„Povedz mu, že nechceš.“

„A či to svobodno, drahý môj?“

„Veď ťa predsa nemôže do voza zaniesť.“

„Bár to nie, ale môže ma rozmanitým spôsobom prinútiť.“

„Tomu neverím; si povinná jeho poslúchať, pokiaľ to nenie hriechom; ale máš právo skutkom mu to dokázať, jak ťažko ti tentokrát padá byť mu poslušnou. Ufám, že si to rozváži, keď uvidí, že to v skutku tak myslíš; dosiaľ nazdáva sa, jako i druhí, že sú to iba detské ihračky. Ukáž mu, že je to viac.“

„Ver mi, že sa tak snadno nepoddá; tak prísne nado mnou striehne.“

„A predsa si prišla sem.“

„Preto, že si si tak žiadal.“

„A ty si si toho nežiadala?“

„Bol taký krásny čas.“

„A predsa si sa žalovala na horúčosť.“ —

V tom okamžiku zpatrili oba Maritinho deduška z domu vychádzať a zvonom zvoniť, aby ľudí zo spánku k práci zobudil. I schádzali sa zo všetkých strán, kráčali ospalí ku koňom a hrabliam, roztrúsili sa po poli a pustili sa do roboty. Iba deduško chodil zo stavania do stavania, naposledy najvýš na najvyšší senník, aby sa rozhliadnul. Jakýsi chlapec priskočil k nemu, tuším si ho bol zavolal. Chlapec bežal smerom, kde Pladsen ležal. Medzitým obchádzal starec dvor, s času na čas pozrel i do výšky na horu a nemal ani tušenia, že tie dva tmavé predmety hore na skalisku sú Marita a Eyvind. — Ale veľký pes Maritin bol by jich čo chvíľa vyzradil: uzrel totiž cudzieho, čierneho koňa na dvore a začal jako z plného práva svojej povinnosti náramne brechať. Tíšili, hladkali ho, nič naplat — nedal sa; dedko stál dolu a pozeral hore. No stalo sa horšie; pastierski psi počuli s podivením cudzí hlas a sbehli sa. Vidiac psa veľkého jako vlčieho, všetci spojili sa k útoku na neho. Marita zľakla sa na toľko, že nedajúc ani s Bohom, utiekla. Eyvind skočil razom do tej bitky a trmy-vrmy psov, kopal, bil jich; ale ten brechavý chomáč pustil sa len na druhú stranu, až konečne k vysokému brehu jazera tak blízko sa dotlačili, že jich všetkých jednom razom dolu shodil. Poneváč voda na tom mieste bola hlboká, rozutekali sa a vojne bolo koniec. Eyvind pustil sa horou, kým do údolia neprišiel, Marita ale stretla sa deduškom, ktorého bol pes na to upozornil.

„Odkiaľ prichádzaš?“

„Z lesa.“

„Čo si tam robila?“

„Jahody som trhala.“

„To nenie pravda.“

„Nie, tomu nenie tak.“

„Čo si tedy robila?“

„Hovorila som s voľakým.“

„S Eyvindom?“

„Áno.“

„Marito, zajtrá pôjdeš!“

„Nie!“

„Zajtra musíš!“

„Veď ma do voza neposadíš.“

„Nie? Či to azda nemôžem?“

„Nie, to ty nechceš.“

„Nechcem? Počujže, Marito, len tak žartom ti hovorím, že tvojmu milému rebrá polámem.“

„To nesmieš!“

„Že nesmiem? Hovoríš, nesmiem? Kto by mi zabránil?“

„Učiteľ.“

„U—u—učiteľ? Záleží jemu na ňom?“

„Ano, on na gazdovskej škole za neho zaplatil.“

„Učiteľ?“

„Áno učiteľ.“

„Počuj, Marito, nechcem o tých sprostosťach ničoho vedeť, ty musíš preč. Iba samé starosti a žalosti mi robíš. Som starý človek, chcem ťa dobre zaopatriť, nechcem aby ma preto ohovárali; chcem len tvoje šťastie a ty by si mala byť povďačná za to, Marito. Čo chvíľa ma nebude, potom zostaneš tu sama; jako by sa bolo vodilo tvojej matke bez mňa? Počuj tedy, Marito, buď múdra a urob, čo ti hovorím; chcem len tebe k dobrému!“

„Nie, to nechceš!“

„Nie? Nuž a čo tedy chcem?“

„Svoju vôľu previesť, na moju sa nepýtaš!

„Či ty tiež máš vôľu, drobná stvora? Vieš ty, čo ti je k dobrému? Ty pochabá. Prútom bys’ mala dostať, trebárs si dlhá a veľká. Čuj už teraz, Marito, hovorme rozumne, veď ty nie si ani taká sprostá, jako si bláznivá. Počúvaj ma, som starý, zkúsený človek, hovorme s rozvahou: mne sa nevodí tak dobre, ako sa ľudia nazdávajú; psotár, čo sám ničoho nemá, skoro dogazduje i s tým málom, čo po mne zostane, lebo už tvoj otec veľa premárnil. Starajme sa na tomto svete o seba samých, všetko ostatné nič nestojí. Učiteľ, tomu je ľahko rozprávať, lebo má sám imanie, a kňaz tiež; tak by to hockto trafil. Ale my, ktorí musíme v potu tváre svoj chlieb vyhľadávať, u nás to býva ináč. Som už starý, viem veľa a mnoho som videl. Láska je voľačo, o čom sa dá síce rozprávať, ale čo predsa nič hodné nenie; môže to byť dosť dobrá vec pre inších ľudí, ale my sedliaci chceme voľačo lepšieho. Najprv voľačo jesť, potom slovo Božie, potom trochu písať, počtovať a potom trochu lásky, jestli sa to tak udá, ale je to najväčšia sprostosť, keď človek s láskou začína a s jedením prestáva. No, čo odpovieš teraz, Marito?“

„Neviem.“

„Nevieš?“

„Ano, viem.“

„Nuž teda?“

„Mám to povedať?“

„Nuž pravdaže.“

„Lásku cením veľmi vysoko.“

Chvíľu stál Ole ako omráčený; potom zpomenul si na mnohé podobné rozhovory s rovným zakončením, potriasol hlavou, obrátil sa k nej chrbtom a odišiel. Hnevivo zkríkol na paholkov, vadil sa s dievkami, vytrepal veľkého „bundáša“ a poľakal do smrti kurčiatko, ktoré na pole zablúdilo; Marite samej dal však pokoj.

Toho večera bola Marita nad mieru veselá. Keď do svojej komôrky k odpočinku odišla, otvorila si oblôčik, pozerala do tichej diaľky a spievala. Od Eyvinda dostala kedysi malú knižtičku s piesňami, medzi nimi bola jedna, ktorú si teraz nôtila: