ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eyvind zrástol a bol z neho obratný šuhaj; v škole patril medzi najlepších a doma bol pilný v každej práci. A to všetko, lebo ľúbil doma zo srdca matku a v škole učiteľa. Otca vídal len zriedka; lebo býval alebo na mori, ryby chytať, alebo meškal vo mlyne, kde pol dediny svoje zbožie mlelo.

V týchto šťastných rokoch najviac ho dojímaly príbehy učiteľove, ktoré mu matka jednoho večera rozprávala. Tá rozprávka vtelila sa tak rečeno do jeho kníh, uľahla pod každé slovo, ktoré učiteľ hovoril, kráčala školou, keď tam všetko zatíchlo, pobádajúc ho k poslušnosti a úctivosti a uľahčujúc mu pochopovanie všetkého, čomu sa učil. Táto rozprávka takto znela:

Učiteľ volal sa Bard, a mal jednoho brata, ktorého Andersom nazývali. Ľúbili sa, šli oba na vojnu, žili spolu v meste, bojovali statne a zostali oba desiatnici (kapráli) v jednej a tej istej stotine (kompánii). Keď po vojne opäť prišli domov, hovorili všetci, že je to pár hrdých šuhajov; bývali u otca, súčastnili sa na každej zábave v osade a každý jich mal rád. I zomrel jim otec, zanechajúc všeliké dedictvo, čo sa ťažko rozdeliť dalo: preto dohovorili sa, že i tenkráť od seba sa neoddelia. Všetky veci maly sa predávať na licitácii, tam si mohol každý kúpiť, čo sa mu ľúbilo a neskôr chceli si všetky utŕžené peniaze rovno podeliť. Tak sa i stalo. Lež otec jejich mal veľké zlaté hodinky, ktoré ďaleko široko všetci ľudia obdivovali, lebo boly jediné toho spôsobu v celom okolí. Keď tieto hodinky do predaju prišly, chceli si jich mnohí zámožní ľudia kúpiť, ale keď tiež bratia začali na ne podávať, odstúpili ostatní kupci. Bard očakával, že mu jich Anders popustí a tento rátal na podobnú šetrnosť od brata; každý licitoval raz, aby druhého zkúšal, a kto prihodil, na druhého sa obzrel. Keď už hodinky na 20 toliarov vystúpily, myslel si Bard, že to nenie „pekne“ od brata, ale predsa prihadzoval sám, až vyšly na 30. No Anders ešte nemlčal. Tu podal Bard naraz 40 a už sa nepozrel na brata; ticho, tichúčko bolo v izbe, len vyvolávač menoval pokojno summu práve podávanú. Anders myslel, má-li Bard príčinu podávať 40 toliarov, že on ju má tiež, a nechce-li mu Bard hodinky popustiť, že sa musí pričiniť ináč, aby jich dostal; podal tedy viacej. Bardovi zdalo sa toto najväčšou urážkou, jaká sa mu kedy prihodila; podal 50 a síce hlasom celkom pokojným. Množstvo ľudí stálo do okola a Anders myslel, že pred toľko cudzími nemá si z neho brat posmechy robiť; prihodil viac. Tu zasmial sa Bard. „Sto toliarov a moje braterstvo nádavkom,“ zvolal, obrátil sa a vyšiel z izby. Po chvíli prišiel za ním von človek a povedal: „Hodinky patria tebe, Anders popustil“. Keď to Bard počul, pohnula ľútosť srdcom jeho, nemyslel na hodinky, ale na brata. Kládol práve sedlo na koňa a chcel ho pripäť, no zarazil sa a nevedel, má-li zostať alebo má-li odísť. Tu vyšlo množstvo ľudu von, Anders medzi nimi a keď zhliadnul brata vedľa osedlaného koňa, nemohol tušiť, čo sa v jeho srdci deje, preto mu vravel: „Ďakujem za hodinky, Barde! Neuvidíš jich ísť toho dňa, v ktorý by ti brat zase na oči prišiel!“ — „Ani tiež toho dňa, v ktorý by som si do tvojho domu zašiel!“ odpovedal Bard zbľadnutý a vyšvihnul sa na koňa. Do stavania, v ňomž obidvaja s otcom bývali, žiadon z nich viacej nevkročil.

O nedlho potom priženil sa Anders k nebohatej chalupníkovej dcére, ale Barda na svadbu nezavolal. Bard neprišiel ani do kostola. V prvom roku svojho manželstva najšli nenazdajky jedinú kravu svoju neživú neďaleko chalúpky, kde sa pásla. Nikto nemohol pochopiť, jako a čím zahynula. Po nedlhom čase, začiatkom podzimu, shorela Andersova stodola so všetkým, čo v nej bolo; nikto nechápal, jako oheň povstal. „To mi urobil voľaký tajný nepriateľ,“ povedal Anders a zarmútil sa veľmi. Zchudnul a ztratil všetku chuť do práce.

Nasledujúceho večera objavil sa Bard v jeho izbe; Anders ležal v posteli, no vidiac ho, vyskočil:

„Čo tu chceš?“ zvolal, ale zamlčal sa, zastal a hľadel upreno na brata. Bard s odpoveďou čakal.

„Ponúkam ti pomoc, Anders, nevodí sa ti dobre.“

„Vodí sa mi tak, jako mi ty praješ, Barde! Choď, lebo neviem, či sa udržím!“

„Mýliš sa, Anders, ľutujem…“

„Choď preč, Barde, lebo nech nám je obom pán Boh milostivý!“

Bard skutočne odstúpil na dakoľko krokov; a trasúcim sa hlasom pýtal sa: „Či chceš tie hodinky, povedz len slovo…“

„Choď už, pre pána Boha!“ zareval ten druhý a tu už Bard nechcel vyčakávať, lež poberal sa naozaj.

Od licitácie nemyslel Bard vo dne v noci na nič iného, než na to, že jemu zostaly tie hodinky a nie Andersovi; bol by mu jich rád daroval, ale vedel, že jich brat živou mocou nevezme. Keď sa brat ženil a jeho nezavolali, prikradnul sa tak blízko, že slyšal svadobnú hudbu a chcel ta vstúpiť, ale neprišiel k tomu.

To bola najhoršia noc, ktorú kedy zažil. Neskôr počul, že sa bratovi narodil syn, bol prítomný, keď ho krstili, ale tak, aby ho brat nezbadal. Dozvedel sa, že brat celé svoje peniaze v obchode s koňmi ztratil a skoro na to, že jediná jeho krava zahynula: trpká boľasť zmocnila sa jeho. Dlho premýšľal, no rozhodnul sa konečne, že k nemu pôjde. Ba bol už na ceste a tak blízko, že už i stavanie videl, než v tom vykročil voľakto zo dverí, potom zase trafil sa pocestný, alebo Anders rúbal pred chalupou drevo, zkrátka, vždy mu bolo voľačo v ceste. Raz v nedelu, neskoro v jaseň, bol on i Anders v kostole; videl ho, bol taký bľadý a zchudnutý, mal ešte tie isté šaty, jako keď pospolu bývali, ale už zodrané a poplátané. Pod kázňou pozeral sa na kazateľa a Bardovi sa videlo, že dobre a jemno vyzerá; myslel na detinské roky, jakým vtedy dobrým a šľachetným býval. Bard sám pristúpil toho dňa k večeri Pána a sľúbil Bohu v srdci svojom, že sa smieri s bratom, nech je akokoľvek. Toto predsavzatie šlo mu srdcom v okamžení, keď pil z kalicha a odchádzajúc od oltára chcel si hneď k bratovi prisadnúť; ale na nešťastie sedel ktosi pri ňom, a brat ani hlavy nepozdvihol. Po kázni zase voľačo prekážalo, tlačenica bola veľká, žena bratova šla s mužom a s tou sa Bard ani nepoznal; myslel tedy, že bude najlepšie, jestli pôjde k nemu do bývania a s ním prehovorí. Keď sa pritmilo, urobil tak. Prikradnul sa ku dverám a načúval, práve počul svoje meno. Bola to žena, vraviaca: „Bol dnes u prijímania, zajiste myslel na teba.“ — „Na mňa? ach nie, nemyslel na mňa,“ povedal Anders; „poznám ho; on myslí jedine na seba.“

Na to oba dlho mlčali; Bard potil sa na mieste, bár bol studený, sychravý večer.

V izbe čistila žena železné náradie, na ohnisku drevo prašťalo a hádzalo iskry, malé dieťa poplakávalo a otec Anders ho kolísal. Po chvíli ona prestala pracovať, on kolísať, i riekla žena: „Tuším, že oba na seba myslíte, a nechcete to len povedať.“ — „Hovorme o niečom inom!“ odseknul Anders a povstal, jakoby chcel isť ku dverám. Bard musel sa ukryť v drevníku; ta práve šiel Anders pre náručie dreva. Bard uchýlil sa do kútika a videl ho jasne; odložil obnosené šaty vianočné a mal na sebe vojenskú rovnošatu. Bard mal tiež takú, ale kedysi si boli sľúbili, že ju nosiť nebudú, ale na pamiatku odložia. Andersova už bola odratá, ba sotva slušne pokrývala krásne telo majiteľovo; Bard na to myslel a počul pri tom hodinky vo vačku ťukať. Anders kráčal k miestu, kde ležalo ráždie, ale skôr, než sa ohnul a do náručia nabral, zastál zamyslený, oprel sa o stenu a hľadel na nebe posiate ligotnými hviezdami. Tu vzdychnul si z hlboka, rieknuc: „Ano, ano, ano! Ach, Bože, prebože!!“ Bard počul tieto vzdychy; už-už chcel bratovi okolo krku padnúť, ale sa zdržal. Potom nabral Anders do náručia ráždia a šiel tak blízko okolo Barda, že sa halúzky jeho tváre dotýkaly a bolasť mu pôsobily.

Ešte asi za desať minút stál na tomto mieste, vôbec nevedel, kedy práve odišiel. Po horúčosti, ktorá ho pred chvíľou prerážala, nasledovala silná zimnica, až mu zuby hrkotaly. Keď bol vonku pod šírym nebom, priznal sa, že z prílišnej bojazlivosti do domu vnísť si netrúfa; preto ustálil sa na inom. V kútiku, kde predtým sedel, zbadal kresivo; i prikradnul sa zpät a vzal ho, i sirkovú trieštišku, ktorá tam tiež bola. Potom šiel do maštale, zatvoril dvere za sebou a zakresal. Keď sirka horela, držal ju do výšky, aby našiel klinec, na ktorý Anders svoj lampáš vešať zvykol, keď pred svitaním do mlátenia sa púšťal. Zavesil ta svoje zlaté hodinky, zahasil triesku a odišiel. Cíťac veľkú úľavu vo svojom srdci, bežal po sňahu jako malý chlapec.

Nasledujúceho dňa dozvedel sa, že maštaľ tej noci zhorela. Dalo sa domysleť, že v svojej rozčulenosti nedobre vyhasenou sirkovou trieskou on ten požiar zapríčinil.

To ho natoľko zronilo, že sťa chorý v posteli ležať zostal, spevník na duchnu položil a spieval, až sa ľudia doma nazdávali, že je na rozume pomätený. Lež večer vyšiel von, mesiac jasno svietil — šiel na miesto, kde stávala maštaľ, hrabal sa na shoreništi v popole a našiel v skutku malú zlatú hrudku — hodinky.

Držiac jich v ruke, šiel k bratovi do bývania, prosil o smierenie a chcel sa dorozumeť. Ale jako?

Malá dievčina videla ho hrabať na pohorenisku, dakoľko mladých šuhajov, idúcich k tancu, zazrelo ho i minulý večer na dvore Andersovom, jeho domáci rozprávali, jako podivno sa budúceho dňa choval, a poneváč všetci znali, jakí zarytí nepriatelia oba bratia boli, oznámilo sa to všetko úradu a nastalo vyšetrovanie. Bard všetko tajil; nemohol to ani nikto dosvedčiť, ale podozrenie na ňom zostalo a teraz tým menej smel sa priblížiť k bratovi.

Anders myslel na Barda, keď maštaľ horela, ale nepovedal ničoho. Keď však nasledujúceho večera uzrel ho vstupovať do izby, tak neobyčajne zbľadlého a premeneného, myslel hneď, že ho ľútosť pojala; ale za taký hrozný skutok oproti bratovi svojmu nemalo sa mu dostať odpustenia. Neskôr počul, že ho ľudia v ten večer keď horelo, na blízku a večer na to na zhorelišti videli, a jakokoľvek vyšetrovaním sa nič nedokázalo, veril predsa pevne, že Bard je ten podpalač. Videli sa pri súde; Bard v pekných a Anders v poplátaných šatách. Bard pozdvihnul oči k Andersovi keď vstúpil, a tieto oči prosily za smilovanie a odpustenie, takže Anders hlboko v srdci to pocítil. Myslel si: „prosí ma, aby som nehovoril ničoho, čo by mu poškodiť mohlo;“ a keď sa ho pýtali, drží-li svojho brata za toho podpaľača, odpovedal hlasne a určito: „nedržím!“

Od toho dňa pustil sa Anders do pijatiky a vodilo sa mu veľmi zle. Horšie ešte vodilo sa Bardovi, trebárs nepil; nebol temer ani k poznaniu.

Raz z večera prišla akási chudobná ženička k Bardovi do bývania a prosila ho aby šiel s ňou. Poznal ju: bola to žena bratova; bolo mu divno na mysli a pýtal sa, nenie-li Anders nezdravý. Žena pustila sa do plaču. „Ach,“ povedala, „leží už na tretí deň v silnej horúčke, ale dnes snívalo sa mu, že keby len ešte raz mohol prehovoriť s tebou, žeby snáď vyzdravel.“

Bard obliekol sa a šiel s ňou; po ceste nepremluvili ani slova. Z obloka stavania Andersovho vychádzala slabá žiara, vyblkovala a zase mizla: šli rovno za ňou, lebo nebolo chodníka sňahom vedúceho. Keď vstúpil Bard do stavania, zarazil ho taký divný puch, žeby bol skoro do mdlôb padnul. Vkročili do izby. Malé dieťa sedelo na ohnisku, jedlo uhlie a bolo v tvári vcele začiernené, ale pozrelo na príchodzích a zasmialo sa bielymi zúbkami; no pri stene v posteli ležal Anders na smrť bľadý, s vysokým jasným čelom a vpadnutýma očima. Bardove kolená sa triasly, vzal stoličku, posadil sa k bratovým nohám a začal hlasite plakať. Chorý pozeral naň dlho a mlčky; konečne prosil ženu aby odišla, ale Bard dal jej znak, žeby zostala — a teraz dohovárali sa oba bratia, zpomínali od tej chvíle, keď licitovali na hodinky, až po tento okamžik, kde sa konečne zase shliadli. Bard ukončil svoju rozprávku tým, že vytiahnul tú zlatú hrudku, ktorú zavše pri sebe nosieval, a tak bolo zretedlno obom, že sa po všetky roky vzájomne milovali a ani jednoho dňa bez seba šťastní neboli.

Anders mnoho nepovedal, lebo nemohol; no podal bratovi ruku, ktorej sa tento už nespustil. Trvalo to iba dakoľko dní. „Teraz mi je dobre,“ povedal Anders jednoho rána, keď sa prebudil, „teraz, milý bratre, nerozlúčime sa už nikdy a budeme šťastní ako za oných starých časov.“ Ale ešte toho dňa skonal.

Matku s dieťaťom vzal Bard k sebe a od tej doby vodilo sa jim dobre. Čo bratia medzi sebou hovorili, počuly steny a dvere, dozvedeli sa to všetci v dedine a Bard stal sa najvážnejším mužom po celom okolí. Všetci pozdravovali ho jako človeka, ktorý mnoho zármutku a žiaľu pretrpel, ale zase radosti sa dožil, — jako človeka, ktorý bol ďaleko svetom a zase domov sa navrátil. Táto všeobecná prítulnosť a prívetivosť tešila ho, stal sa pobožným a do božej vôle oddaným a poneváč si prial, aby všetkým užitočným stať sa mohol, ostal z bývalého desiatnika — učiteľom. Čo predovšetkým dietkam vštepoval, to bola láska; on sám ju konal, tak že dietky sa k nemu vinuly jako k súdruhovi a zároveň jako k otcovi.

Hľa, to sú príbehy starého učiteľa, ktoré tak hlboko vnikly Eyvindovi do mysle, že mu boly i náboženstvom i poučením. Učiteľ videl sa mu bytnosťou nadprirodzenou, bárs tak prirodzene hrešiť a nadávať vedel. Naprosto nebolo mu možno zameškať prácu, ktorú učiteľ naložil, a jestli ho pochválil, na neho sa usmial alebo vlasy mu pohladil, keď úlohu odriekával, blažilo to chlapca celý deň.

Najväčší dojem robievalo to vždy na dietky, keď učiteľ po dokončení spevu k nim malú reč mával a aspoň raz za týždeň jim dakoľko veršov prečítal, jednajúcich o láske k blížnemu, ktoré vraj sám kedysi skladal. Keď čítal prvý riadok, chvel sa mu hlas, bár jich istotne už dvadsať, tridsať rokov čítaval; deti vedely jich nazpamäť, jako Otčenáš; znely takto:

Neleží v tom mnoho, ale dietkam a učiteľovi bolo to temer všetko. Ďalej v piesni bol verš, ktorý si každý zapamätal, poneváč ho učiteľ vždy výstražne pomaly čítal:

A keď celú báseň prečítal, zamlčal sa na chvíľku, potom pozrel na deti a zažmurkal očima: „Hore sa, dietky, vy škriatci! a choďte pekne domov bez kriku a rozpustilosti; choďte poriadne, žeby som len dobré veci o vás počul, vy malí šarvanci, — a prijdite zajtra zase až sa rozvidní, alebo vás naučím, — prijdite zavčasu, chlapci i dievčatá a budeme pilne pokračovať.