ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od tohoto ostatnieho výstupu uplynulo niekoľko rokov.

Sme na počiatku jaseni, učiteľ ide hore k Nordistuenom, k domu starého Ole; otvára dvere, v pitvore nikoho, ide ďalej do najzadnejšej izby druhého stavania; tam sedí Ole sám pri posteli a pozerá si na ruky.

Po vzájomnom pozdrave vezme si učiteľ stoličku a sadne si vedľa Ola.

„Poslal si pre mňa,“ povie potom.

„Áno, poslal som,“ odpovedá Ole.

„A čo my chceš povedať?“

„Práve o tom rozmýšľam.“

„Začínaš stárnuť.“

„Áno, a o tom chcel som sa s tebou rozprávať. Ide to so mnou dolu kopcom, skoro uľahnem.“

„Pamätaj teda, aby si mäkko ležal, Ole!“

„Áno, áno, hm, hm!“

„Nedarí sa ti po vôli, Ole?“

„To sa mi nikdy nedarilo, pokiaľ pamätám.“

„Tak podobne vodilo sa i mne predtým, pohneval som sa s dobrým priateľom a chcel som, aby ku mne prišiel a tak som bol dlho nešťastný. Potom mi napadlo, aby som k nemu zašiel sám a bolo zase dobre.“

Ole naň pozrel, ale mlčal.

„Jakože stojíš s gazdovstvom, Ole?“

„Ide to zpiatky, ako so mnou.“

„Ktože ho dostane, až teba nebude?“

„To práve neviem a to mi robí najväčšie starosti.“

„Tvoji susedia práve teraz pekne napredujú.“

„Áno, tí majú — vzdelaných hospodárov po ruke.“

„Mal by si sa tiež obzreť po pomoci, Ole,“ vravel učiteľ ľahostajným hlasom a obrátil sa k obloku.

„Ktože mne pomôže?“

„Požiadal si už voľakoho?“

Ole mlčal. Učiteľ ujal sa opäť slova: „Dlho choval som sa i ja takto proti Pánu Bohu. Nie si dobrý ku mne, vravel som mu. — Prosil si ma za to? pýtal sa on. — Nie, neprosil. Nuž som ho tedy poprosil a od tej doby vodí sa mi celkom dobre.“

Ole mlčal a učiteľ zamlčal sa tiež.

Konečne riekol Ole: „Mám vnučku; tá vie, čím by ma potešila, než odídem, ale ona nechce.“

Učiteľ usmial sa a povedal: „Hádam jej to žiadnej radosti nerobí?“

Ole mlčal, potom začal učiteľ zase: „Všeličo ťa súži a trápi, no nakoľko tomu rozumiem, točí sa všetko okolo tvojho dvorca.“

„Ten dvorec bol mnohým pokoleniam statkom požehnaným a má dobrú pôdu. Všetko, čo môj otec si vyrobil, leží v ňom; ale teraz už nič nekvitne. A ja neviem, až mňa vyvezú, koho tam privezú. Z rodiny ten nebude.“

„Tvoja vnučka rod rozmnoží.“

„Ale jako bude gazdovať ten, čo si ju vezme, to by som rád vedel, než sa odoberiem. Náhli to, Barde, obidvoje, i ja i moje gazdovstvo.“

Po dlhšej prestávke povedal učiteľ: „Nepozreme sa trochu von a neprezrieme si dvorec v tomto peknom čase?“

„Dobre, poďme. Mám v horách robotníkov, káľajú drevo, ale neurobia nič, keď nie som pri nich.“ Došmatlal sa do kúta, vzal klobúk a palicu a riekol: „Nechcejú u mňa pracovať, lebo vraj tomu nerozumiem.“

Keď boli vonku pri roliach, zastavil sa Ole a povedal: „Tu to vidíš, nikde niet poriadku!“ Drevo nenie poskladané, sekera nenie zaťatá do parezu. Ohnul sa ťažko, zdvihol ju a zaťal. „Tak to ide so všetkým, každý deň musím doháňať, čo moji ľudia zameškali.“

Idúc hore vrškom počuli veselý spev z lesa.

„Spievajú si pri práci,“ vravel učiteľ. „To je malý Knud Östistuen, čo za svojho otca haluzie rúbe.“

„Moji robotníci nespievajú.“

„To nenie pesnička z našej osady.“

„Nepočul som jej ešte.“

„Eyvind Pladsen býva často v Östistuen, istotne sa ju od neho naučili; kde ten je, tam sa veľa spieva.“ — Na to neodpovedal Ole nič. Roľa, po ktorej teraz kráčali, nebola dobrá, chýbala jej opatera. Učiteľ to zbadal a preto zostal Ole stáť. „Nemám už k tomu sily!“ povedal temer mäkko. „Cudzí ľudia bez dozoru, to je veľmi drahé. Ale ver mi, bolí to, bolí, ísť po takejto roli.“

Došli na také miesto, s ktorého celý majetok prezreť mohli. Ole vzdychnul a povedal: „Nerád by som dvor tak zanechal, jako je teraz; pracovali sme na ňom, moji rodičia i ja, ale už toho nevideť.“

Naraz zavznela nad jejich hlavami pieseň s tou obzvláštnou ostrotou hlasu, s jakou chlapci spievajú, keď z celého hrdla zpustia. Stáli pod stromom, v jehož korune Knud Östistuen sedel a za svojho otca vetvy odtínal. Mimovoľky počúvali obidvaja, jako spieval:

Ole sa bol posadil a zakryl si tvár oboma rukama. Tak sedel dlbo.

„Tuná sa spolu poshovoráme.“ riekol učiteľ konečne a sadol si vedľa neho.

*

Dolu na Pladsenu navrátil sa Eyvind práve z väčšej cesty domov. Voz stál ešte pred vráty, kôň si odpočíval. Bár mal teraz Eyvind jako okresný hospodársky dozorca pekný dôchodok, býval predsa ešte vo svojej malej komôrke na Pladsenu a pomáhal domácim, keď sám nemal čo robiť. Kus poľa k stavaniu patriaceho bol obrobený od jednoho konca až k druhému, ale bolo toho tak málo, že to Eyvind žartovne nazýval „matkinou ihračkou“, lebo ona mala veľkú radosť z toho.

Eyvind bol sa práve prevliekol a to isté činil i otec, ktorý celý zabielený z mlýna sa vrátil. Uhovorili sa, že sa pôjdu pred večerou trochu preísť, keď zrazu matka celá bľadá pribehla.

„Vzácni ľudia prichádzajú k nám,“ vybuchla; „prosím vás, pozrite sa!“

Oba mužia ponáhľali k obloku a Eyvind zvolal: „To je učiteľ a — áno, na môj pravdu, áno, áno, to je on!“

„To je starý Ole Nordistuen,“ riekol Thore, odstupiac od obloka, aby ho príchodzí nezbadali.

Vonku počuli hlas učiteľov: „azda nedávno pricestoval?“ načo zabručal Ole: „no, no!“

Zaklopali a vstúpili. Učiteľ sňal čiapku a za ním i Ole, ktorý sa ku dverám obrátil, aby jich zatvoril; išlo mu to pomály, bol patrne na rozpakoch. Thore ich ponuknul, aby sa posadili, čo oni aj učinili. Ostatne dialy sa námluvy takto.

Po chvíli začal učiteľ: „Je to pekný čas tejto jasene.“

„V posledných týždňoch áno!“ odvetil Thore.

„Máte už po žňach?“

„Nie celkom.“

„Ole Nordistuen, ktorého snáď poznáte, žiada tvoju pomoc, Eyvinde, jestli máš čas.“

„Urobím, čo budem v stave.“

„Veď to tak hneď nenáhli. Nejedná sa o okamžik, ale na dlhšie, vôbec. Dvor klesá, chýba mu dozor a opatera.“

„Škoda, že tak málo doma bývam,“ namietnul Eyvind. Učiteľ pozrel na Ola, ktorý cítil, že musí teraz do ohňa. Odkašľal si párkrát a začal potom z krátka a jadrno: „Bolo, áno je — oné — tento — áno — je môj úmyseľ, áno — aby si reku stále — aby si u nás — keď nebudeš na cestách — aby si reku u nás býval.“

„Ďakujem za dobrú vôľu, ale som spokojný s mojím dosavádnym bývaním.“

Ole pozrel na učiteľa, ktorý povedal: „Ole nevyjadruje sa dnes zreteľno. To je preto, že tu raz kedysi bol a rozpomienka na to, čo sa vtedy prihodilo, mu teraz prekáža.“

„Áno, áno,“ pochlapil sa Ole. „tak je tak; bol som vtedy blázon, pustil som sa do boja a nemal som k nemu dosť pary. Ale dajme tomu pokoj a zabudnime na to. Vietor poráža zbožie, ale sňah nie; jarčok veľké skaly neutrhne; májový sňah nemá stálosti; nenie to hrom, čo ľudí zabíja.“

I zasmiali sa všetci štyria a učiteľ doložil: „Ole chce riecť, aby ste na ten prípad zabudnuli.“

Ole prisviedčal, pozerajúc hneď na toho, hneď na onoho a nevedel, či má viacej hovoriť. Konečne povedal Thore: „Šípkové ruže chytajú nás mnohými tŕni, ale neporania.“

„Nepoznal som vtedy toho šuhaja,“ pokračoval Ole a krútil čapicu na prste; „teraz vidím, že to rastie, kde on zasial; zlato sedí v jeho prstoch a preto by som ho rád do svojej moci dostať.“

Eyvind pozrel na otca, tento na matku, táto na učiteľa, potom upreli sa zraky všetkých na Ola. Konečne riekol učiteľ:

„Ole myslí, že je dvor veľmi veľký,“ Ole však padnul mu do reči, volajúc: „veľký, veľký, ale v špatnom stave; ja už nemôžem, som starý a nohy nekonajú, čo jim hlava káže. No, vyplatí sa to polepšiť.“

„Ba skutočne,“ prisvedčil učiteľ. „Najväčší dvor v okolí.“

„Najväčší, áno, a to je práve jeho nešťastie; príliš veľké črevíce ztratíme ľahko s nôh; veľká puška ďaleko nesie, ale človek ju musí uvládať!“ doložil Ole a obráťac sa chytro k Eyvindovi riekol: „Ty by si ho mohol napraviť a povzniesť.“

„Mám tedy byť jeho správcom?“

„To, to, chcem ti ho odovzdať.“

„To jest, mám ho —“

„Máš ho jak sa patrí spravovať.“

„Ale —?“

„Nechceš?“

„Ba chcem!“

„Nuž tedy je ruka v rukavici.“

„Ale —?“

Ole pozrel zadiveno na učiteľa; ten potom pridal: „Eyvind by ľúbil vedieť, či i Maritu dostane.“

„Pravdaže dostane, pravdaže dostane,“ zvolal Ole chytro a vtedy nevedel sa Eyvind viacej udržať, musel sa srdečne zasmiať, tancoval a skákal, a keď i ostatní s ním sa smiali, volal ruky si trúc:

„Maritu dostanem tiež, Maritu dostanem tiež!“

Thore smial sa hlbokým, potrhaným zvukom a matka od radosti plakala.

Konečne pýtal sa Ole: „Čo súdiš o našom dvorci?“

„Znamenitá pôda!“

„No nepovedal som to, nenie pravda?“

„Znamenitá pôda! Bude to najlepší dvor v celom okolí.“

„Najlepší v okolí, ach! myslíš to naozaj?“

„Jak je Boh nado mnou!“

„No, nehovoril som to?“ Jedon hovoril pres druhého, že jim nikto ani slova nerozumel; konečne zamlčal sa Eyvind. Potom povedal Ole: „Lež peňazí by bolo treba, a tých ja nemám!“

„Ide to pomaly bez peňazí, no ide to predsa.“

„Ide to, áno, áno, ide to! Však keby sme mali peniaze, išlo by to chytrejšie, nenie pravda?“

„Istotne, o mnoho chytrejšie!“

„O mnoho chytrejšie? Ach keby sme mali peniaze! Áno, áno, i ten vie kúsať, čo nemá všetkých zubov; a naposledy i ten sa vezie, kto na voloch ide.“

Matka zažmurkala na Thora, ktorý často z boku na ňu pozeral, vrchnú časť tela svojho kolembajúc a rukama pres kolená šmýkajúc; učiteľ každú chvíľku pevne oči zatváral. Thore v každom okamžení zbadal, že sedí s otvorenou hubou, ale Ole a Eyvind hovorili súčasne, o prekot jedon druhého hlasitým smiechom vytrhujúc. Konečne zvolal učiteľ silným hlasom:

„No prestaňte že už, Thore chce voľačo povedať.“

Tu prestali a pozerali na Thora. Ten si odkašľal, sklopil oči a hovoril tichým, haňblivým hlasom:

„Mali sme na svojom pozemku mlyn, v ostatných časoch sriadili sme si druhý. To prinieslo od roka k roku pár groší, ale ani môj otec, ani ja sme sa jich nedotkli, iba, keď sa mal Eyvind voľačomu naučiť. Učiteľ nám jich uložil na úroky a peniaze rozmnožili sa trochu; teraz myslím, že bude najlepšie, keď si jich Eyvind vezme, aby si potom dvor do poriadku uviedol.“

Medzitým utiahla sa matka jakosi zahanbená do kútika, ale počúvala ztadiaľ manžela s iskrennýma očima. Thore sa zamlčal, sťaby mu veľký kameň od srdca odpadol, vyzeral vážno, skoro prisprosto. Ole sedel pred ním s otvorenou hubou, jako keby v ňom zrazu bol skrytého millionára vynašiel. Najskôr zpamätal sa Eyvind zo všeobecného ustrnutia a zvolal: „Nezdá sa vám, že ma šťastie prenasleduje?“ Potom pristúpil k otcovi, udrel ho rázne na plece, až to zaduňalo a smial sa: „Hej, otče milý, hohó!“

Na to zpamätal sa i Ole a pýtal sa: „A koľko je tých peňazí?“

Učiteľ odpovedal za Thora: „Nie málo!“

„Azda pár sto doliarov?“

„Trochu viac.“

„Ešte viac? Eyvinde, počuješ? Pán Boh s nami a zlé preč, — bude že to gazdovstvo!“ Vyskočil jako mládenec a hádzal sa smiechom.

„Teraz chytro s tebou hore k Marite,“ povedal mu Eyvind, „pôjdeme na voze, veď ešte predo dvermi čaká, pôjde to rýchlejšie.“

„Áno, chytro, chytro, chceš tiež mať všetko chytro?“

„Áno, chytro a veselo!“

„Chytro a veselo! Práve ako ja za svojich mladších rokov.“

„Tu je čiapka a palica, teraz ja ťa vyženiem z domu.“

„Ty ma vyháňaš, hahaha! ale pôjdeš za mnou. Vy druhí poďte s nami; dnes večer sa zabavíme spolu, kým nám oči nezapadnú. Poďte!“

Všetci súhlasili, Eyvind pomohol starému na voz a letmo uháňali hore do kopaníc. Vo dvore nebol veľký „bundáš“ jediným, čo sa divil, že Ole Nordistuen s Eyvindom Pladsenom spolu prišiel. Keď Eyvind s vozíka skočil a starcovi sliezť pomáhal, pozerala veškerá čelaď na nich v zadivení; na to vyšla Marita zo dverí, aby zvedela, prečo „pes“ tak strašne šteká, ale i ona zarazila sa jako omráčená, začerveňala sa ako pivoňka a vrátila sa nazpät do stavania. Starý Ole, keď do izby vstúpil, kričal, ba reval jej meno tak náramným hlasom, že opäť ukázať sa musela.

„Poď dievča, poď, raduj sa, tu ho máš, ten dostane môj dvor!“

„Je to pravda?“ zvolala, ani sama o tom nevediac.

„Istotne je to pravda!“ vzkriknul Eyvind rukama tlieskajúc a bežal k nej; ale ona otočila sa jako krútňava, zahodila všetko, čo v rukách mala, na zem a utekala poznovu; Eyvind za ňou.

O krátky čas prišli učiteľ, Thore a jeho manželka. Starý zažal sviecu a dal prestreť na stôl; jedlo sa, pilo sa, ale starý prechádzal sa stále po izbe, zdvíhal nohy ešte výš než obyčajne, lež vždy pravú vyššie nežli ľavú.

Než túto malú rozprávku zakončíme, musíme ešte oznámiť, že po piatich týždňoch Eyvinda Pladsena s Maritou v dedinskom kostole sobášili. Toho dňa riadil sám učiteľ spev. Jeho hlas triasol sa síce trochu, lebo už bol starý, no Eyvind hovorieval, že nikdy krajšieho spevu nepočul. A keď Marite ruku podával a k oltáru ju viedol, kýval mu učiteľ s pavlače (chórusa) dolu práve tak, jako to Eyvind videl, keď kedysi smutne onému tancu sa prizeral; on kýval zase a nemohol sa slzí zdržať.

Oné slzy boly zárodkom týchto; medzi nimi ležala jeho viera a práca.

A tu končí sa rozprávka o veselom šuhajovi.