Zlatý fond > Diela > Veselý šuhaj


E-mail (povinné):

Bjørnstjerne Bjørnson:
Veselý šuhaj

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Veronika Gubová , Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 8 čitateľov


 

I

Volal sa Eyvind a plakal, keď prišiel na svet. No keď už rovno sedeť znal na matkinom lone, smial sa, a keď pod večer svetlo rozžehali, rozchychotal sa tak, až múry jačaly, — ale plakal, keď sa svetla dotknúť nesmel. „Z toho chlapca musí byť raz voľačo poriadneho,“ povedala matka, a v skutku stal sa z neho — veselý šuhaj.

Tam nad kolískou jeho vypínala sa holá skala, svislá ale nevysoká; smrek a breza pozeraly s výšky a sypaly kvety na strechu domku. Lež hore na streche veďla skaly pásol sa malý cap, patriaci Eyvindovi; tento mal naňho pozorovať aby sa voľakam nevytratil a preto nosil mu chlapec trávu a lísťa hore. Jednoho pekného dňa preskočil capík pres medzeru medzi domom a blízou skalou a ztratil sa do hôr; tade behal, kde ešte jakživ nebýval. Eyvind nevidel capíka, keď si po večeri za ním vyšiel a myslel hneď na líšku. Bolo mu krušno okolo srdca, ba chvel sa na celom tele, kričal, obzeral sa, načúval: „Capi, capi, capííí-k!“

„Bé-é-é-é!“ odpovedal capík so skalnej stráne, naklonil hlavu na bok a pozeral do hlbky.

Však hľahľa! vedľa capa kľačalo malé dievčatko.

„Je to tvoj capík?“ pýtala sa. Eyvind stál tu s otvorenýma ústama a vyvalenýma očima a strkal pomaľúčky obe ruky do vačkov u nohavíc.

„Kto že si ty?“ pýtal sa dievčaťa.

„Ja, ja som Marit, mojej matky dcéra, Felen bol môj otec z domu Huldra, Ola Nordistuenova vnučka z kopaníc; pod jaseň budem štyri roky, dva dni po tých nočných mrazoch, či vieš? Ja, ano!“

„Teda to si ty,“ odvetil on, z hlboka si oddychujúc, lebo dokiaľ ona hovorila, dych bol zastavil.

„Je to teda tvoj cap?“ pýtalo sa dievča zase.

„Ano — ach pravdaže!“ povedal a hľadel zase hore.

„Ja mám takú radosť s týmto capíkom; — či by si mi ho nedal, čo?“

„Och, to už veru neurobím; nie veru!“

Ona za chvíľku ztíchla a combíľala nôžkama pres kraj skaly; potom riekla: „A čo, keby si dostal mastný rožok za capíka, potom by si mi ho dal, čo?“

Eyvind bol dieťa chudobných rodičov: iba raz za svojho života jedol mastnú pleteničku a to vtedy, keď jich bol deduško navštívil; voľačo tak krásneho a dobrého nejedol už ani skôr ani neskôr. „Ukáž mi najprv ten rožok,“ vravel. — Ona sa nedala dvakrát ponúkať a zdvihla veliký rožok, ktorý mala pri sebe, vysoko nad seba. „Tu je, tu ho máš!“ zvolala, dolu ho shodiac. „Ej, on sa rozlomil,“ nariekal Eyvind a každú otrusinku opatrne sbieral; najmenší kúštik však strčil do úst — len tak, aby okúsil — ach Bože! to chutnalo dobre! — ešte kúštik priblížil sa k ústam a nežli sa to neborák nazdával, bol už celý rožtek zjedený.

„Ale teraz patrí capík mne!“ volalo dievča na stráni. Eyvind vyňal poslední kúštik zase z úst; dievča ležalo pokojno a smialo sa, capík stál pri nej, s bielyma prsama, ináč čierno-barnavý a pozeral sa s naklonenou hlavou dole.

„Nemohla by si ešte trochu počkať,“ prosil chlapec a srdce mu začalo búchať. No dievča rozosmialo sa ešte viac, kľaklo si na kolienka a povedalo: „Nie, nie, šuhajko, capík je teraz môj.“ Na to objala ho okolo krku, vzala podväzok z pančušky a obviazala ho. Eyvind len stál a prizeral sa tomu. Teraz však vstala celkom a počala capíka za sebou ťahať; ale ten nechcel ísť za ňou, než obracial hlavičku dole za Eyvindom.

„Mé—é—é—é!“ povedal. Ona však chytila ho jednou rukou za hrivu a ťahala druhou za podväzok a prihovárala sa mu dobrotivo: „Poď len, môj capík, budeš pekne so mnou v izbičke bývať a z mamičkinej misky a z mojej zásterky jiedat,“ — a potom mu zaspievala:

„Poď k chlapcovi, capík, poď, spolu s teliatkom, poď, mňaukavý macík, vo črievičku hladkom! Vy chochľaté kačky, poďte, klepačky! Vás kurčiatka drobné tiež vítam podobne! I holúbky sivé tak skromné, smierlivé. Bár pri zemi zle je, no slniečko hreje! A bár dnes za rána sa tešíme letu než zvieme, mráz príde a jaseň bude tu!…“

*

Eyvind stál jako zarezaný.

S capíkom hrával sa od minulej zimy, váľal a pasoval sa s ním už od jeho narodenia a nikdy mu ani vo snách neprišlo na um, žeby ho dakedy ztratiť mohol; teraz však stalo sa to tak zrazu, v tak krátkom čase, a nemal vraj ho už nikdy viac zpatriť.

Matka išla popevujúc si s mliečnymi nádobami cez dvor; videla chlapca sedeť a žialiť a postúpila tedy k nemu. „Čo plačeš?“

„Ach môj capík, môj dobrý capík!“

„Tvoj capík? Nuž kdeže je ten?“ pýtala sa matka a hľadela na strechu.

„Ach ten viacej nepríde zpiatky,“ zvolal Eyvinda a začal nariekať.

„Nuž milé dieťa, čože sa to stalo?“

Lež on sa nechcel hneď priznať.

„Uchytila ho snáď líška?“

„Ach bár by to radnej líška bola bývala!“

„Či sa blázniš chlapče?“ pýtala sa mať, „čože sa stalo s tým capíkom?“

„Ach, ach, ach, veď som ja pekne pochodil — predal som ho za mastný rožok!“

Hovoriac to dobre cítil, čo povedá: že za rožok capíka predal: predtým na to ani nepomyslel. Matka stála pri ňom taká vážna a prísna, že tušil, teraz voľačo príde; no ona riekla iba: „Čo si ten o tebe teraz myslí, že si ho za rožok odtafáriť mohol?“

No na to si pomyslel už i sám chlapec a chápal, bohužiaľ! priveľmi dobre, že už nikdy na tomto svete nebude môcť sa radovať; áno ani na „druhom svete“, myslel si neskôr, lebo tam by dostal za to istotne výprask.

Matka odišla. Zostanúc o samote vrhnul sa opät do trávy a modlil sa ticho k Bohu: „Milý, premilý Bože, ktorý si na nebesiach, nemusíš sa na mňa hnevať, že som capíka za rožok predal, — a ty môj roztomilý capíku sa na mňa tiež nehnevaj, že som si to predtým lepšie nerozvážil!“

Tak veľké starosti ho opanovaly, že si sám v duchu prisľúbil, že už nikdy v svojom živote nič zlého nevykoná, ani nitky u kolovrátku nerozreže, ani ovce odväzovať nebude, ani sám na breh morský nepôjde. V týchto dobrých predsavzatiach a modlitbách konečne zaspal a snívalo sa mu o capíkovi, že sa dostal do neba; Pán Boh mal veľkú bradu a capík obhryzoval lístky jásajúceho sa stromu; ale Eyvind sám sedel na streche a nemohol ho dosiahnuť. Tu zrazu dotknulo sa voľačo, jako mokré vlasy, jeho ucha a on vyskočil; „mé—é—é—é“ znelo to na blízu a pochádzalo to od capíka, ktorý bol zase pri ňom.

„Ach, si tu už zase!“ zvolal, chytil ho za prednie nohy a tancoval s ním. Ťahal ho za bradu a chcel s ním práve k matke vkročiť, keď voľakoho za sebou plakať počul. Obzrel sa, bola to oná malá dievčina, ktorá neďaleko neho na pažiti sedela. Hneď pochopil všetko, pustil capíka a riekol: „Ej prišla si ty sem s capíkom?“ Tá však plakala mlčky, lež konečne povedala predsa: „Nesmiem si ho podržať, môj deduško sedí hore a čaká; no ja som musela ísť s ním dole a teraz mám prosiť…“ Zamlčala sa zase a plakala, no pozrela súčasne i na stráň a tam sedel v skutku deduško na skale pri ceste. Pomyslela tedy už na to, čo mala urobiť a vstala, dlaňma si oči zakrývajúc, pokročila potom k Eyvindovi, podala mu tú jednu, uslzenú rúčku a vravela: „Prosím za odpustenie!“ Potom vrhla sa na capíka a nariekala tak žalostno, jako to Eyvind nikdy predtým nevidel.

„No len si podrž to zvieratko,“ povedal potom a odvrátil sa.

„Ponáhľaj sa, ponáhľaj sa!“ kričal deduško hore na stráni.

Marit vyskočila, capík zamekotal, chlapec plakal a ona plakala tiež.

„Zabudla si svoj podväzok!“ zvolal, keď už chcela ísť.

„Ten si môžeš podržať,“ odvetila.

„Ďakujem, ďakujem pekne, Marit,“ povedal, šiel k nej a uchopil ju za ruku; lež ona sa odvrátila a išla.

On sa však posadil do trávy, capík obskakoval okolo neho, ale už sa z neho tak neradoval, jako predtým.




Bjørnstjerne Bjørnson

— bol nórsky prozaik, dramatik, básnik a publicista, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1903. Bojovník za národnú nezávislosť Nórska, za slobodu malých a utláčaných národov, zástanca Slovákov. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.