ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eyvind vždy viac dorastal a mal už ísť skoro ku konfirmácii, ani sa toho nenazdal. Čítal a učil sa ráno, pracoval cez deň a večer sa hrával; z kopaníc sišla sa každého večera mládež na sánkach; po vrškoch behali a naháňali sa chlapci a dievčatá výskajúc, kričiac a spievajúc. Tam dole, v zátoke morskej, ležal ľad, sňah na ňom, na sňahu ligotal sa mesiac; jednou stranou pozdlž dráh sánkových čnel vrch, holý a čierny, druhou stranou stály bory (ihličnaté lesy) sňahom pokryté; pod stromami bola tma a chasa nerada tam nakúkala, nebolo-li jich mnoho.

V nedelu po službách božích tiahla obyčajne celá mládež dedinská dole na „Pladsen“, jako sa volala chalupa Eyvindových rodičov, — lebo ta schádzali sa najradšej, odkedy Eyvind dorastal. Urobil si dvoje veľkých sánok a za peniaze krušno ugazdované dal pod ne podložiť tlsté železné svory, lebo chcel byť medzi sankovníci prvým. Jedny sánky, tie menšie, nazval „behúňom“, tie druhé väčšie, na štyri osoby „obrom“. Sám sankúval sa najradšej na tých malých, mávajúc Marit pred sebou na lône; tie väčšie požičiaval druhým a preto si ho veľmi vážili. Niekedy zapáčilo sa i veľkým, že sa na obru trochu posankovali, potom varievali u Eyvindových rodičov kávu a niekedy si v izbe i zatančili.

Prvé, čo toho času Eyvind za rána robieval, bolo, že sa pozrel, nenie-li odmäk, a zbadal-li, že je nebe potiahnuté alebo jestli počul, že so strechy kvapká, obliekal sa tak lenivo a zdlhavo, jako by sa toho dňa nič počať nedalo. Jestli ale videl studené a čerstvé povetrie — hej, tu skočil s postele, poobliekal sa jako čoby nad ním horelo, a sotva mohol voľačo si zajesť. Keď bolo po poludní a prvý chlapec na sňahových škorňach doletel, máchajúc „sňahovou paličkou“ (Norvégčania nazývajú to „skistab“-om) nad hlavou a výskajúc, až sa to od vrškov odrážalo, a potom voľakto za ním na sánkach, a zas jedon a ešte jedon, potom vzal behúňa, a zastal medzi ostatními prichodzími.

Pravda obzeral sa za Maritou, ale keď prišla, temer sa na ňu ani nepozrel. Jakosi zo zvyku, ktorý snáď jej bol dôležitejším, než jemu, vozievali sa najradšie spolu; nikomu ani nenapadlo, že by to mohlo byť ináč; ale či skôr lebo neskôr odišla, či si zatancovala, jako obyčajne po sankovici bývalo, alebo nie, — to mu bývalo „všetko jedno“. Len keď mohol hodne behať a si zakrepčiť až pot s neho tiekol a tvár mu horela, vtedy býval veselý a robil si jednako mnoho alebo jednako málo zo všetkých ostatních.

Ale prišly vianoce, kde bolo obom, Eyvindovi a Marite, asi šestnásť lebo sedemnásť rokov a budúceho jara maly byť oba konfirmovaní. Štvrtý deň po vianocach boly velké hody na najsevernejšom a najvzdialenejšom statku Nordistuen, u Maritinho dedka, u ktorého bola ona vychovaná, a ktorý už pred troma roky jej túto slavnosť prisľúbil. Toho roku už si musel dostáť slovu. Bol polojasný, nie studený večer, hviezdičky nebolo ani videť: znak že nasledujúceho dňa pršať bude. Trochu lenivý vietor vial po sňahu, ktorý sem a tam porôznu sa zdvíhal a inde zase na hromady sa ukladal. Dvory a statky ležaly jako ťažké hromady u prostred sňahovej plochy; vyzeraly jako čierne balvány, z níchž svetlo cez polia blýskalo, hneď z jednoho obloka, hneď z druhého; bolo už na svetlách vidno, že majú tam dnu veľa práce.

Mládež, odrastlá i dorastajúca, schádzala sa so všetkých strán; najmieň šlo jich po hradskej, alebo ju aspoň opustili, keď sa ku cieľu blížili, a kradli sa ďalej, ten pozdlž chlieva, daktorí za kôlňou, druhí vyliezali za stodolou a vrešťali jako líšky, zase tam iní z diaľky odpovedali jako mačky, jedon stál pri pekárni a brechal jako starý, hryzavý pes, ktorému kvinta praskla, až sa za ním všetci sťaby na poľovačku pustili. Dievčat prišly celé hromady, majúcich za sprievodčích dakoľko mládencov, najradšej nedorostkov, a tí sa pasovali idúci cestou. Keď prišli jedna hromádka ku dvoru a jedon lebo druhý z odrastlých šuhajov jich shliadnul, rozutekaly sa dievčatá na všetky strany; mnohé pokryly sa v zahrade a šuhajci museli jich jednu za druhou vyťahovať. Daktoré hanbily sa natoľko, že museli zavolať Maritu, a tá jich potom vtiahla do bývania. Sem tam prišla i niektorá nevolaná a tá nechcela ani do stavania vstúpiť, prišla sa len prizreť, ale konečne dala sa nahovoriť k jedinému tancu. Koho Marit rada videla, toho pozvala do malej komôrky, kde jej deduško sedel a fajčil a babička čosi obšuchávala; pozvaným tam nalievali a prívetivo jich núkali. — Eyvind nebol medzi nimi a to ho veľmi kormútilo.

Najlepší huslista z osady nemohol prísť, iba neskôr; dotedy museli sa uspokojiť so „starým“. Bol to chalupník, nazvaný „šedivý Knud“. Vedel štyri tance, dva skočné, jedon halling (dupavý) a tak zvaný napoleonský valčík; ale pomaly prešiel halling premenou taktu na škotský tanec (šotiš) a jedon skočný na polku mazurku. Zahral, a tanec započal. Eyvind neodvážil sa hneď do tancu, lebo bolo tam mnoho odrastených; ale skoro sa i tí mladší sišli do hŕbky a strkali jeden druhého do predku, až sa i Eyvind do prostriedku dostal; v prestávkach pili silné pivo, v izbe bola strašná horúčosť a tak jim nápoj vstúpil do hlavy. Marit tancovala toho večera najviac, azda preto, že jej deduško tie hody ustrojil; no preto obzeral sa Eyvind často za ňou, chcel ju tiež do tancu vyzvať, ale ona vždy s druhými tancovala. Presedel jedon tanec, aby hneď až bude koniec, k nej sa pritočil; i stalo sa tak, ale predišiel ho veľký muž s čiernymi, kučeravými vlasy. „Na bok, chlapče!“ zkríknul a odstrčil Eyvinda, že temer horeznak cez Maritu padnul. Voľačo takého neprihodilo sa mu ešte nikdy, každý choval sa k nemu dosiaľ slušne a vážne; začerveňal sa až po uši, ale nepovedal nič a odišiel k miestu mladého hudobníka, ktorý práve vstúpil a svoje husle ladil; teraz sa len mala zábava vlastne započať. V izbe nastalo ticho, všetko čakalo na prvé zvuky „od neho samého“, on proboval zase a naťahoval struny, trvalo to dlho, ale konečne zatiahol „skočnú“, že šuhajci jako podstrelení vyskočili a v pároch do kola sa pustili. Eyvind pozeral za Maritou, ktorá zase s tým kučeravým chlapom tancovala, cez plecia sa mu usmievajúc, až sa jej biele zúbky ligotaly a Eyvindovi bolo divne okolo srdca, po prvý kráť v jeho živote.

Nemohol z nej ani oka odvrátiť, a zrazu sa mu videlo, že už úplne odrástla; „nie, nie,“ myslel si v duchu, „to nemôže byť; veď sa ešte s nami sankúva a hráva.“ Ale je už predsa odrastená a hľa, — ten kučeravý chlap sadá si ju po ukončenom tanci do lôna; ona sa mu pravda vytrhla, ale posadila sa vedľa neho.

Eyvind si ho teraz lepšie obzerá: má jemné rúcho z belasého súkna, modro kostkovanú košeľu a hodbavný ručník; tvár má malú, svetlé ohnivé oči, usmievavé, trucovité ústa a je vôbec veľmi driečny. Eyvind videl vždy viac a — videl konečne i seba; na vianoce dostal nové nohavice, z ktorých mal veľkú radosť, ale naraz zpozoroval, že sú z látky iba doma robenej. Jeho kabaňka bola z podobnej látky, ale stará a vybľadnutá, driečnik (vesta) plátený, tiež už obnosený a s dvoma ligotnýma a jedným čiernym gombíkom. Obzrel sa do okola a zdalo sa mu, že jich je len málo tak chudobno odiatych, jako on. Marita mala na sebe čierny živôtik z jemného tovaru, krásnu spinku v nákrčníku a složený hodbavný ručník v ruke. Na hlave mala čiernohodbavný malý čepček, pripevnený pod bradou veľkými vrúbenými hodbavnými stužkami. Bola jak krv a mlieko, smiala sa, ten kučeravý s ňou žartoval; začal sa nový tanec a mala opäť s ním tancovať. Eyvind utrel si pot s čela, ktorý mu vo veľkých kropäjoch na líca stekal. Nevedel, jako to prišlo. Jakýsi kamarát prisadnul si k nemu.

„Prečo netancuješ, Eyvinde?“ pýtal sa ho jemno a Eyvind by sa bol čo chvíľa do plaču pustil, no zdržal sa.

„Nie som k tomu súci,“ odpovedal.

„Ty že nie si do tancu súci?“ pýtal sa kamarát; ale než sa ďalej vypytovať mohol, riekol Eyvind:

„Kto je ten človek v belasých súkených šatách, čo teraz s Maritou tancuje?“

„To je John Hatlen, vieš ten, čo tak dlho do hospodárskej školy chodil; teraz vraj prevezme gazdovstvo od otca.“

V tom okamžiku posadili sa John s Maritou. „Kto že je ten chlapec belohlavý, čo tam vedľa huslistu sedí a na mňa oči vyvaľuje?“ pýtal sa John. Marita sa usmiala a povedala: „Ej, to je chalupníkov syn z Pladsenu.“

Eyvind už dávno vedel, že je chalupníkov syn, ale necítil to predtým nikdy. Sedel tu pre seba taký nepatrný a maličký a pripomínal si všetko, čo ho dosiaľ veselilo od sánkovačky až po každé jednotlivé slovo. Keď si pomyslel i na otca a na matku, ktorí doma sediac sa snáď radujú jako sa mu na zábave dobre vodí, — nazdával sa, že sa ďalej plaču neudrží; „musím byť ešte veľmi mladý,“ myslel si, „keď sa mi chce každú chvíľu plakať.“ Všetko vôkol sa smialo a žartovalo, husle práve do uší mu húdly, bolo mu na okamžik, jako by mu voľačo čierneho v duši vystupovalo, ale v tom zpomenul si na školu, na všetkých veselých kamarátov a na učiteľa, ktorý ho po líci hladil a na kňaza, ktorý mu pri poslednej zkúške knihu dal a hovoril, že je hodný, poriadny šuhaj. Otec sám to počul a usmial sa. „Buď len múdry, Eyvind,“ nazdal sa že učiteľa počuje, ktorý ho bral na kolená, jako vtedy, keď ešte bol malým chlapčekom. „Ty môj milý Bože, veď vlastne na tom nič nezáleží; všetci ľudia sú dobrí, a to sa len tak vidí, jakoby neboli. Veď neboj sa, Eyvind, i mi zostaneme hodní, práve takí hodní, — jako John Hatlen, a dostaneme pekné šaty, a budeme tancovať s Maritou v osvetlenej izbe; tam do sto a sto ľudí zabáva sa a laškuje; potom kostol, zvony, ženich s nevestou, kňaz, ja na chórusi, kývam ti, usmievam sa, matka doma, veľký dvorec, dvadsať kráv, tri kone a Maritka dobrá a múdra jako v škole.“… Tanec prestal, Eyvind sa prebudil jako z dlhého, krásneho sna, videl Maritu pred sebou na lavici a Johna vedľa nej s tvárou tesno pri jej líci. Prudké, pichľavé boľasti prenikly zase jeho prsia a tak rečeno sám k sebe hovoril: „áno, áno, nenie mi dobre.“ Ale prečo mu vlastne nebolo dobre? Nad čím že sa vlastne tak hlboko zadumal?

V tom okamžiku vstala Marita a šla krížom cez izbu k nemu. Nahnula sa k nemu a povedala: „Neseď tu tak a vždy na mňa negáňaj; čože nechápeš, že to ľudia zbadajú? Vezmi si dievča a tancuj tiež.“

On jej neodpovedal, pozrel sa na ňu a nemohol za to, že sa mu oči zalialy slzami. Ona sa už chcela obrátiť a odísť, ale vidiac to, zastala; rudá žiar rozliala sa jej zrazu po tvári, potom sa obrátila a išla na svoje miesto, ale tam obrátila sa zase a usadila sa na druhom mieste. John šiel hneď za ňou a shovárali sa spolu, jako predtým; viac Eyvind nevidel.

Zdvihnul sa s lavice, šiel von medzi chasu, von na dvor a posadil sa pod jednou kôlňou, potom nevedel čo tu hľadá, vstal a sadnul si zase, — veď tu mohol práve tak sedeť, jako inde. Domov sa mu nechcelo ísť, do izby sa vrátiť — tiež nie; bolo mu to všetko jedno. Nebol v stave si jasno všetko to predstaviť, čo sa s ním prihodilo; nechcel na to mysleť; ani vopred sa mu nechcelo mysleť, lebo nevedel, po čom by mal a mohol túžiť. „A načo že ozaj myslím?“ pýtal sa polohlasite, no keď počul svoj hlas, pomyslel si: „hovoriť ešte vieš; ba či sa vieš ešte i zasmiať?“ a zkúsil to; áno vedel sa smiať a smial sa hlasite, hlasitejšie a tu si myslel, že je to pravá rozkoš, sedeť tu a smiať sa sám a sám a nad tou myšlienkou musel sa rozosmiať a smial sa, že nebolo tomu konca. Ale ten kamarát čo vnútri vedľa neho sedel, vyšiel za ním von. „Pre Boha, Eyvinde, čomu že sa smeješ?“ pýtal sa a zostal pred kôlňou stáť. Eyvind sa smial a smial, až si prsia držať musel.

„Áno, áno, je to divné,“ povedal, „celkom sám sa smiať, hahaha,“ — kamarát rozosmial sa tiež a vidiac to Eyvind, rozrehotal sa tak strašne, že ten druhý naľakaný prestal.

„Eyvinde!“ zkríknul.

Po chvíli prestal Eyvind skutočne. Janko, tak sa volal kamarát, ztíchnul a čakal s napnutosťou, čo bude ďalej; Eyvind vstal a poobzerajúc sa vôkol, povedal celkom ticho: „Teraz ti poviem, Janko, prečo som predtým taký veselý býval; lebo som nikoho za neporiadneho nedržal; ale od toho dňa, kedy sa naučíme ľudí posudzovať, jako sa sluší a patrí, je koniec našej veselosti,“ a pri tých slovách pustil sa do tak horkého plaču, že to žiaľno bolo počúvať.

„Eyvind!“ zvučalo to vonku na dvore, ale uduseným hlasom, „Eyvind!“ Prestal a načúval. „Eyvind!“ zavznelo to znovu, trochu hlasitejšie. To musela byť tá, na ktorú myslel. „Áno!“ odpovedal tiež polovičným hlasom, utrel si rýchlo slzy a vykročil von. Voľakto šiel dvorom; bola to ženská a pýtala sa: „Tu si?“ „Áno,“ odvetil Eyvind a zastavil sa. „Kto je u teba?“ — „Janko.“ Janko chcel odísť; „nie, nie!“ prosil ho Eyvind. Prichádzala blíž pomaly, bola to Marita. „Tak naraz si sa ztratil,“ hovorila Eyvindovi. On nevedel, čo jej má odpovedať. To ju pomiatlo a zamlčali sa všetci. Lež Janko predsa odkradnul sa v tichosti; tí dvaja boli sami, pozreli sa na seba, ale sebou ani nehnuli; ona potom zašoptala: „Mala som celé odpoludnie zo pár koláčkov pre teba vo vačku, Eyvinde, ale nemohla som ti jich dať!“ Potom vytiahla dakoľko jablk, kus koláča a malú flaštičku, čo všetko mu doručila so žiadosťou, aby to od nej prijal. Eyvind prijal. „Ďakujem ti,“ hovoril a podal jej ruku. Jej ruka bola horúca a on ju zaraz pustil, jako čoby sa bol popálil. „Myslíš, že bude pekný čas zajtra?“ pýtal sa.

„Ba tuším bude pršať,“ odvetila.

„Dnes večer si mnoho tancovala,“ povedal.

„Veru áno,“ prisvedčila ona, ale dodala: „za to si ty málo tancoval.“

„Áno, veru málo!“ odvetil.

„A prečože nie?“

„Ach, hm!“

„Eyvinde!“

„Nuž?“

„Prečo že si na mňa tak dlho pozeral?“

„Ach, Marita!“

„Nuž?“

„Prečo že si nechcela, aby som sa tak dlho na teba pozeral?“

„Bolo tam toľko ľudí!“

„Tancuješ dnes veľa s Johnom Hatlenom.“

„Ach, áno!“

„Dobre tancuje.“

„Myslíš?“

„Nuž a ty nemyslíš?“

„Pravdaže!“

„Neviem, čo sa mi robí, ale dnes večer nemôžem sniesť, keď s ním tancuješ, Marita!“ hovoril a odvrátil sa, lebo ho to mnoho stálo, než to zo seba vypravil.

„Nerozumiem ti, Eyvinde!“

„Nerozumiem si sám; je to nerozum, už som si to sám povedal. Maj sa dobre, Marita, už pôjdem.“

Urobil krok, ani sa neobzrúc. Ale Marita zavolala za ním „Si ešte veľmi detinský, Eyvinde!“