ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odteraz chodieval cap na štrančeku popri stavaní, ale Eyvind si ho nevšímal, hľadiac bezprestajne hore na kopec. Matka vyšla von a sadla si k nemu; on ju prosil, aby mu rozprávala poviestku o tom, čo je v šírom svete, a tak rozprávala mu, že bol voľakedy čas, kde všetko hovorilo; hora shovárala sa s potôčkom, potôčik s riekou, rieka s morom a more s nebeskou oblohou. Keď prestala, pýtal sa jej, či tiež nebe s voľakým nehovorí? — a tak pokračovala, že nebe hovorieva so stromky, tieto so zvieratkami, zvieratká s detičkami a deti zase s veľkými. Tak to šlo ďalej, radom so všetkými vecami, a nikto neznal, kde je tomu konec. Eyvind prezeral si teraz hory, vršky, stromy, more a nebe, a bolo mu, jakoby tie veci videl po prvý kráť. Tu sa prikradla mačka a zhrievala sa na stráni. „A čo hovorí mačka?“ pýtal sa Eyvind, ukazujúc prstom po nej. Matka zaspievala:

Na to prišiel i kohút s všetkými kurčaty. „Čo vraví kohút?“ pýtal sa Eyvind a sprásknul rukama. Matka spievala:

Zrazu začali dvaja malí vtáci spievať na kalenici strechy. „A čože hovoria vtáci?“ pýtal sa Eyvind a pustil sa do smiechu.

A tak počul, čo kde kto hovoril až po mravenca, prsťou lezúceho a po červiačka, v kôre stromu hlodajúceho. Toho istého leta začala ho matka čítaniu priučovať. Dakoľko kníh už od dávna mal a premýšľal často, jako by to bolo, keby aj ony hovoriť počaly. Písmeny sa mu premieňaly na stromky a jahniatka a na všeličo iné.

Tak stalo sa jednoho dňa, že matka do izby vstúpäc mu povedala: „Zajtra začína sa škola, preto ťa zavediem hore do dediny.“ Eyvind počul, že je škola miesto, kde mnoho chlapcov spolu sa hráva, — a zaihrať si s nimi — hej! proti tomu nemal ničoho. Bol veľmi dobrej vôle; v dedine bol už často, ale nikdy v čase školnom, preto predbiehal matku, nemohúc sa dočkať tejto novotiny.

Idúc hore k školskému stavaniu, počuli zrazu divný šum a hukot, jako doma z mlynského potoka, preto pýtal sa Eyvind matky, čo to je? „To sú žiaci, ktorí čítajú“, odpovedala matka a on zaradoval sa tomu, lebo práve tak doma čítaval, kým písmeny nepoznal.

Keď vstúpili, sedelo toľko detí okolo stolu, že jich viac „ani v kostole“ snáď nebolo. Druhé sedely na svojich uzličkoch pri múroch, zase iné stály v malých hromádkach okolo tabule. Učiteľ, starý šedivý muž, sedel na pohovke pri ohnisku a napchával si do fajky. Keď Eyvind s matkou vstúpili, pozreli všetci na nich, ten mlynský šumot prestal zrazu, práve jako keď doma mlyn zarazili. Všetky zraky spočinuly na prichodiacich; matka pozdravila učiteľa, ktorý prívetivo zaďakoval.

„Privádzam ti chlapca, čo sa chce čítať naučiť“, začala matka.

„Jako sa volá ten šarvanec?“ pýtal sa učiteľ s úsmevom.

„Eyvind“, odvetila matka, „pozná už písmeny a vie jich i skladať.“ „Naozaj?“ povedal učiteľ. „Nuž poďže sem, ty belohlávku!“ Eyvind pristúpil, učiteľ vzal ho na lôno a sňal mu čiapočku. „Šumný to chlapec!“ hovoril a hladil mu vlasy; Eyvind pozeral mu do očí a smial sa. „Čože, smeješ sa,“ a svraštil čelo.

„Nuž pravda že!“ odpovedal Eyvind a zasmial sa na hlas. Tu rozosmial sa i učiteľ, matka sa smiala, a tak myslely si i deti, že sa tiež zasmiať môžu, a už smiala sa celá spoločnosť.

Takým spôsobom vstúpil Eyvind do školy.

Keď sa mal posadiť, chceli mu všetci miesto robiť; lež on rozmýšľal sa dlho a obzeral sa vôkol; títo naň kývali, smiali sa, šoptali, ukazovali prstom hneď sem, hneď tam; on točil sa na všetky strany, čiapku v ruke, knihu pod pazuchou. „Nuž čože z toho bude?“ pýtal sa učiteľ a bafkal si z fajky. Keď sa chlapec k učiteľovi obrátil, zbadal neďaleko neho pri ohnisku na malej, červeno zamaľovanej stoličke — Marit, s tymi mnohými menami. Ona skryla svoju tvár za obe ruky a hľadela sediac ukradky na neho.

„Tu budem sedeť!“ povedal Eyvind rýchlo, rozbehnul sa a vedľa nej si sadol. I nadvihla ona pomaly ramienko, ktoré bolo na jeho strane a kukala naň z podlaktia: ihneď zastrel i on svoju tvár, pokukujúc podobne na ňu. Tak tu sedeli a uškľabovali sa, až sa ona zasmiala, potom zasmial sa i on, tí druhí to uzreli a smiali sa tiež. Tu však zahrmelo hrozným hlasom do toho: „Ticho, pekelná čeliadko, červiaci, bľačiaci, — aj vy hodné detičky — ticho; nedrážte ma, drahé moje cukrovinky.“ Bol to učiteľ; mal už taký zvyk, zrazu vybúšiť, ale než dohovoril, zase sa udobriť. Každý čítal na hlas vo svojej knihe, tie najtenšie, diskantové hlásky začaly, hrubšie hlasy hlasnejšie „bubnovaly“, aby sa na vrch dostaly, tiež sem tam niektorý vykríknul; Eyvind nevidel jakživ dačo tak žartovného.

„Býva to zavše tak?“ šuškal Marite.

„Ano, tak to býva vždy!“ povedala ona.

Neskôr museli pristúpiť k učiteľovi a čítať, no z lásky k nemu činili to radi; potom vyvolil učiteľ jednoho, aby s nimi čítal a pomáhal jim, tak že sa to ešte ľahšie rozumeť dalo; preto boli skoro hotoví a smeli sa zase na svoje staré miesto vrátiť.

„Voňahdy som i ja dostala capíka!“ chválila sa Marit. „Dostala si?“ — „Ale nie je taký pekný, ako tvoj!“ — „Prečo že si už častejšie neprišla na vršok?“ — „Deduško sa bál, aby som nespadla.“ — „No veď to nenie tak vysoko.“ — „A predsa tomu deduško nechcel privoliť.“ — „Moja mamuška vie toľko pesničiek,“ povedal on. — „O, môj deduško tiež, môžeš mi veriť.“ — „Ano, ale tých nápevov nezná, čo moja matka.“ — „Deduško zná tance. Chceš jich počuť?“ — „Ach, vďačne!“ — „Nuž prisadni ku mne blíž, aby nás pán učiteľ nepočul.“ I pritisnul sa k nej blíž a tu mu zabzučala kus štyri- až päť kráť, kým ho nevedel z pamäti, a prvé, čomu sa v škole naučil, bolo toto:

„Hor sa, dietky, zaspievajte!“ zavolal učiteľ, „dnes je prvý deň, dnes vás skôr na svobodu pustím!“ Ach bol to život: hore na lavice, pres ne, nad ne, krik, smiech, lom do toho. „Ticho, vy čertovská háveď pekelná, čvargo cigáňska!“ kričal učiteľ. Potom si zaspievali, učiteľ začal hrubým basom, všetky dietky sopjaly rúčky, postavaly sa do radu a spievaly s ním. Eyrind stál dole u dverí vedľa Marity a počúval. Sopjali tiež ruky, ale spievať ešte nevedeli.

To bol prvý deň v škole.