ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Učiteľ dobre pochopil vec, keď kazateľovi, chcejúcemu zaraz dať Eyvindovi prvé číslo, hovoril: „Počkaj s tým chvíľku; nebolo by mu to k osohu; nechajme pre neho miesto dole nižšie; vyzkúsim ho skôr.“ Lež už prvého dňa videl toľko, že mohol sľúbiť rodičom, aby sa stalo, jako kazateľ zpočiatku zamýšľal. Tie tri týždne pred konfirmáciou bol každý deň na Pladsenu. Dačo iného je, keď mladá, mäkká duša dojmu sa podvolí, a zase dačo iného, keď plná zbožnej dôvery trvale na voľačom stojí. Prešlo mnoho chmúrnych hodín, než Eyvind poznal, že ani ctižiadosť, ani vzdor, ale niečo lepšieho jeho na dráhe budúcnosti vodiť má. Práve keď bol u prostred roboty, prešla mu chuť a odložil prácu: načo to? čo z toho bude? — no po chvíli si vzpomnel na učiteľa, na jeho slova, jeho dobrotu a týmto ľudským prostriedkom musel sa vznášať, jestli, jako sa stávalo, s výšky poznania vyšších svojich povinností klesal.

Tie dni, keď na Pladsenu k jeho konfirmacii sa pripravovali, strojili sa zároveň k jeho odchodu na hospodársku školu. Krajčír a obuvník sedeli v izbe, matka piekla v kuchyni a otec pracoval na kufríku. Mával toho času mnoho rozprávok s učiteľom, keď tento podvečer na Pladsen prišiel. Obyčajne rozprávali, čo jich asi za dva roky stáť bude; nemohol-li by prísť na prvé vianoce domov; snáď že nebude môcť ani na druhé, a že to vôbec bude veľmi ťažko, než sa k takému rozlúčeniu privyknú.

Hovorili tiež o jeho láske k rodičom, ktorí teraz dieťaťu svojmu toľko chceli obetovať; učiteľ mal síce zaobstarať peniaze, ale otec chcel sa zaručiť a v príhodnú dobu dľa možnosti zplácať. Eyvindovi bolo jako ztroskotalcovi, ktorý dosiaľ na prevrhnutom člne sám plával a zrazu prijatý bol od láskyplných ľudí, aby s istotou ďalej cestovať mohol. Ale také city plodia pokornosť, a s tou prichádza veľmi mnoho iného. Keď sa blížil onen veľký deň, smel si povedať, že je pripravený a mohol s dôverou hľadeť do budúcnosti. Keď v týchto snoch sa mu zjavil obraz Maritin, odtisnul ho patrne na bok, cítil pri tom síce boľasť, ale si myslel: „nie toľko na raz.“ I počal sa cvičiť v tomto hrdinstve, no nerobil žiadnych pokrokov; ba naopak, šlo mu to vždycky ťažšie. Preto bol ustatý ostatnieho večera, keď dlho zkúmajúc samého seba, vyslal k nebesiam vzdych, aby ho Boh neráčil tak veľmi zkúšať.

Učiteľ prišiel, keď sa mrkalo. Posadili sa všetci v izbe, vycibrení a vyčistení, jakoby k hlavním službám Božím lebo k oltáru isť mali. Matka bola pohnutá, otec mlčanliný; rozlúčenie bolo predo dvermi, zajtrá po poludní: kto mohol vedeť, či sa ešte kedy opäť tak sídu a sosadnú! Učiteľ vytiahnul spevník, modlili sa a spievali. Potom sopjal ruky a modlil sa modlitbu, jaká mu práve na myseľ pripadla. Modlil sa za šťastný návrat v otčinu.

Neskôr rozprával, jako sám kedy pochybil, tým lebo iným spôsobom, a že obyčajne márnivosť a vzdorovitosť dvere zamykaly a kľúč odhadzovaly. Keď však povedal takú jadrnú pravdu, vzdychnul si hlboko a tým bolo každé také slovo sťaby zasvätené. Matka bola žena chlebová, otvorená a poctivá, ktorá svoj cit citom druhých podriadiť vedela; keď mohla druhým radosť urobiť, to ju tešilo viac, než keď sama voľačo dobrého užila. Bola ináč takmer rovná učiteľovi, keď ho tu nebolo a muž jej nechcel, čo ona chcela; ale keď prišiel učiteľ a sám hovoril, hľadela pri každom slove, ktoré povedal, na muža, jako keby vravela: „Nepovedala som ti to? počuješ teraz?“ Pravda, že voľačo podobného nikdy nepovedala; ale keď on tomu veril, to bola hlavnia vec.

Títo štyria ľudia sedeli tedy po priateľsky spolu, až prišiel večer a myšlienka do seba sa utiahla; konečne rozišli sa s najlepším prianim na budúci deň a na to, čo on donesie. Eyvind uliehajúc priznať sa musel, že nikedy tak veselý nebýval; ale vykladal si ten pocit obzvláštne; rozumel mu totiž na ten spôsob, že nebol nikedy tak odovzdaný do vôle Božej, nedôveroval nikdy natoľko v Božiu lásku a milosť. — Tvár Maritina zjavila sa mu zase a ostatné, čoho si bol povedomý, bolo snáď zkúšanie seba samého; — necítil sa celkom šťastným, nie celkom — na čo si zase odpovedal: áno celkom; ale zase: nie celkom — nie, nie celkom.

Keď sa prebudil, rozpamätal sa skoro, čo dnešní deň priniesť má, pomodlil sa a cítil sa silným. Vstal a obliekol nove šaty; ešte nikdy nemal takých pekných. Mal tiež súkený svrchník, ktorý častejšie ohmatával, nežli ku nemu privyknul. Vytiahnul malé zrkadielko, keď bol hotový a po štvrtý kráť svrchník obliekal. Keď spatril svoju jasnú tvár zo zlatožltými kaderami zo zrkadla sa usmievať, prišlo mu na um, že je to iste zase márnivosťou. Ale poriadne oblečený a čistotný smie človek predsa byť, odpovedal sám k sebe a odvrátil sa od zrkadla, jakoby to bol hriech, videť sa tam. Ovšem, ale nemáš sa predsa toľko z tých vecí radovať. Pravda že, pánu Bohu je to predsa milé, keď je voľakto veselý, jako ho On stvoril. Môže byť, ale zajiste ľúbi sa mu viac, jestli si spokojný bez toho, žeby si to sám tak veľmi pozoroval. — To je pravda, ale to pochádza z toho, že je všetko tak nové. — Nuž ano, dopúšťam to, ale potom to treba po kuse odkladať. Tak je.

I postihnul sa takto častejšie v rozhovore samozkumnom, hlasitom, lebo myslel, že predo všetkým dnes žiadon hriech na neho padnúť nesmie.

Keď sišiel zo svojej komôrky k rodičom, sedeli už hotoví a pristrojení u stola a čakali ho s raňajkami; bol ustatejší než oni a spal tedy dĺž. Matka sa usmievala, keď vstúpil a pozrela na otca, sťaby povedala: „No vidíš, že je to pekný šuhaj, len keď má na sebe nové šaty!“ Otec bubnoval jednou rukou na stole, jakoby nechcel prisvedčiť. Eyvind ďakoval jim za šaty, podávajúc jim dobrosrdečne ruku, na čo mu oni priali, aby jich v dobrom zdraví nosiť mohol. Sadli k stolu, pomodlili sa ticho a jedli. Potom matka chytro skľúdila so stola a doniesla batožňu, v ktorej si do kostola chlieb sebou brávali. So spevníkami vo vačkoch vydali sa na cestu do hôr, pozamykajúc opatrne stavanie. Keď došli na vrchniu cestu, stretávali sa s množstvom ľudstva na vozoch lebo pešo idúceho, medzi nim mnoho žiakov, šedivých dedkov a babičiek, ktorí ešte tentokráť na cestu sa odvážili a ktorých všade ľudia pozdravovali slovy: „ej, ej, toľko starých ľudí ide dnes do kostola?“

Bol jasenný, pošmúrny deň, jako to býva, keď sa počasie mení. Oblaky schádzaly sa a rozchádzaly, chvíľami to bolo celé vojsko, nečasom hroziace, ale na zemi bolo ešte kľudno, listie viselo jako mrtvé s vetvičiek ani sa nezatrasúc, vzduch bol až trochu dusný; ľudia mali všetci kepene, ale jich nepotrebovali. Neobyčajne veľká hromada sostúpila sa na voľnom priestore pred kostolom, známi pozdravili sa, ženské ustúpily trochu na bok, aby si ručníky pripínať pomáhaly, ktoré by na hradskej pokazily alebo poškvrnily boly; konfirmandi ale išli rovno do kostola, aby sa dľa svojich čísel postavali, než služby božie začnú. Na to prišiel učiteľ pres vršok v modrom obleku, nohavice po kolená, čižmy vysoké, s vysokým, tuhým nákrčníkom a zo zadnieho vačku v kabáte vykukávala mu fajka. Tu niektorým pokýval, tu jednomu vľúdne po pleci tľapkal, tam s druhým dakoľko srdečných slov prehovoril, prosiac ho, aby hlasite a zretedlno odpovedal, a dostal sa konečne až k pokladničke pre chudobných, kde Eyvind stál a na všetky otázky svojho priatela Janka straniva svojej nastávajúcej cesty odpovedal.

„Dobrý deň, Eyvinde! dneská dobre vyzeráš,“ hovoril a chytil ho za golier na svrchníku, jakoby mu voľačo povedať chcel, „počuj, ja v tebe veľkú nádej skladám. Hovoril som tiež teraz s kazateľom; podržíš si miesto, jaké si mával v škole; choď hore na miesto — prvé, a odpovedaj jasno a určito.“

Eyvind zastal, nevediac čo sa s nim robí; nechápal hneď a iba po chvíli sa mu vyjasnilo: pokročil trochu, zase trochu, zastavil sa, „bedlím alebo snívam? nie, veď hovoril so mnou, hovoril s kazateľom,“ a tackal sa ďalej k oltáru.

„Že vraj si predsa na čísle prvom,“ šoptal mu jakýsi chlapec.

„Áno,“ odvetil Eyvind ticho, a cit vďačnosti rozohnil jeho dušu, že by to nebol dal za všetko šťastie sveta. Priazeň, jakej sa mu dostalo, cítil vo svojej nehodnosti tak hlboko, že iba neskôr chápal, jak práve tento cit môže byť najväčšou blaženosťou. Bez tejto zkúsenosti nebol by sa neskôr stal tým, čím bol.

Poriadky boly porobené, kazateľ vstúpil do svojej stolice, zvony zavzneli a ľud hrnul sa do kostola na svoje miesta. Eyvind zbadal, že mu Marita stojí naproti, ona hľadela na neho jako on na ňu, ale oba boli tak preniknutí svätosťou miesta, kde sa nachádzali, že sa nazdávali, že sa ani pozdraviť nesmejú. On videl len, že veľmi pekne vyzerala a vlasy rozpustené mala, viac nevidel celý deň. Eyvind, ktorý inokedy toľko veľkých plánov na tom zakladal, jestli jej oproti stáť bude, divieval sa neskôr tomu, že si na ne teraz ani nezpomnel. Sotva že pozrel na Maritu; na svoje číslo už dávne nemyslel; jedinou jeho žiadosťou bolo, aby bol pokornejší nad najpokornejšieho a bol presvedčený, že každý nech si narobí plánov jakýchkoľvek — teraz tú istú má myšlienku; lebo o toľko silnejšie sú okamžiky božské než ľudské zámery a výpočty.

Prišla kázeň, spievalo sa a potom prišla zkúška; zase prišla reč, sväzok s Bohom sa upevnil a pri tom naplakali a namodlili sa mladí i starí toľko, že mohli povedeť v skutku: boli sme v kostole.

Po skončených službách božích, keď mu všetci priatelia a známi svoje priania vyjavili a kamaráti s ním sa rozlúčili a keď i mnoho mladších, ktorým v saniciach lebo v škole ochotne pomahával, veľmi srdečne ho pozdravilo, prišiel učiteľ, vzal najsamprv jeho za ruku, potom rodičov a kynul jim, aby už išli, že za nimi prijde. Tí štyria zase boli pospolu a mal to byť tenkráť ostatný večer. I na hradskej ešte prichádzali mnohí s ním sa rozlúčiť a zdravia a šťastia mu priať, ale ináč medzi sebou nehovorili, až domov prišli. Učiteľ hľadel jejich klesajúcej mysli prispeť, veď pomaly pojímala jich hrôza, keď pomysleli, že majú na dva dlhé roky rozlúčiť sa tí, ktorí neboli ani jednoho dňa bez seba: ale nikto nedal to na sebe poznať. Čím viac čas utekal, tým viac bolo Eyvindovo srdce stiesnené; i musel von, aby sa posilnil. Už sa mrkalo, podivný šumot a hukot duňal vzduchom. Zastal na skalnom výpustku a pozeral k nebesiam. Vážnosť a zbožnosť rozložila sa v jeho duši a z toho povstaly vrelé predsavzatia pre budúcnosť; a jako keby jim chcel ísť v ústrety klonil sa nahnutým telom s vršku do predu. V tom počul svoje vlastné meno, celkom tichúčko, — nebol to klam, lebo dvakráť to zavznelo. I pozrel do hora a zbadal v súmraku postavu ženskú, ktorá medzi húštinou kľačiac dolu pozerala.

„Kto to?“ pýtal sa, ale cítil sám, kto to je, skôr než dostal odpoveď.

„Počujem, že pôjdeš do sveta,“ povedala ticho, „nuž musím prísť sa s tebou rozlúčiť, keď nechceš ty prísť ku mne.“

„Prijdem k tebe hore,“ povedal.

„Nie, nerob toho, tak dlho som čakala, že prijdeš, nikto nevie, kde som a musím sa domov ponáhľať.“

„To je pekne od teba, že si prišla,“ hovoril.

„Jako by som sa nemala s tebou rozlúčiť, veď sa poznáme od maľučka.“

„Ba veru.“

„A tu celého pol roka sme spolu ani slova neprehovorili.“

„Ba veru nie!“ —

„Tiež sme sa vtedy dobre od seba nerozišli.“

„Tuším musím predsa k tebe nahor.“

„Ach nie; s Bohom, Eyvinde! Chcela som ti len „s Bohom“ dať. —

„Nechceš za chvíľku počakať?“

„Nie, s Bohom, Eyvinde!“ Plačúc odišla.

Potom chodil jako vo sne, sem tam odpovedal na otázky, ktoré mu už pred dlhším časom predložené boly a nebol prítomný, keď ho kto oslovil; pričítali to nastávajúcej ceste a nevideli v tom nič neobyčajného; a v skutku venoval jej svoju celú pozornosť, keď sa s ním učiteľ konečne rozlúčil a voľačo peňazí do ruky mu vstrčil. Ale keď sa uložil k spánku, nemyslel na cestu, lež na slova, ktoré počul na skale. I nevedel, či sa práve od toho nevzďaľuje, čoho chcel dosiahnuť, alebo či sa k svojmu cieľu blíži; bol ustatý a odovzdal sa vrúcnou modlitbou do vôle a riadenia Božieho.

Budúceho rána o šiestej — vial hodne ostrý vietor — snášali Eyvind s otcom kufrík do člnu a matka išla za nimi s batôžkom jediva. Naposledy podala mu na rozchodnú ruku do člna, potom posadil sa na lavičku a plakal, kým otec pres zátoku morskú vesloval. Keď dosiahli najkrajnejší bod predhoria, vravel otec pomaly: „Obzri že sa ešte raz, tvoja matka tam ešte sedí;“ urobil tak, vzdialenosť bola už taká, že sa práve ešte videť mohli, ale jejich srdcia boly si blízko, jako inokedy.