ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Milí rodičia!

Teraz máme o mnoho viac práce a tiež som ostatných už na toľko dohonil, že mi robota ťažko nepadá. Keď raz domov prijdem, všeličo popremieňam; lebo mnohé veci nekonáte dobre a divím sa veľmi, že sa to predsa darilo. Ale teraz to spravíme lepšie, lebo som sa mnohému priučil. Ráď by som mal pravda veľké postavenie, kde by som mohol všetko využitkovať, čomu sa tu učím; i obzrem sa po takom mieste. Tu vravia všetci, že John Hatlen nie je taký znamenitý, za jakého ho doma vyhlasujú, ale on má sám veľký statok, tak že mu to môže byť jedno. Mnohí, ktorí tu boli na učení, dostávajú veľký plat, a to preto, že je zdejšia škola najlepším ústavom krajinským. Tu panujú dve slová: theoria a praxis, a dobre je, keď si človek obe osvojí, jedno nestojí nič bez druhého, ale to ostatnie je predsa najlepšie. Jedno znamená vedeť: jako a prečo daktorá práca tak a nie ináč konať sa má; a druhá znamená: všetky tie práce v skutku prevádzať umeť, čo je pre mňa vlastne hlavná vec. Náš riaditeľ je taký znamenitý človek, že sa mu sotva páru najde; no máme tu za učiteľa jednoho dôstojníka, čo nás učí pôdu vymeriavať a ten je taký znamenitý chlap, že bol najlepším v dôstojníckej škole. Nie všetci dôstojníci naučili sa vraj toľko, a nie sú takí skromní, jako on.

Môj starý učiteľ sa pýta, či chodím do kostola? Nuž pravda že, máme tu teraz kazateľa, ten vám vie kázať, až je človekovi úzko. Vravia o ňom, že je veľmi prísny, no ja myslím, že to neškodí; veď trestá iba slovy, nakoľko svedomie jednoho lebo druhého dá mu za pravdu.

Prítomne učíme sa mnoho z dejepisu, čoho predtým nebolo a je to veľmi podivné počúvať, jako to všetko išlo na tom božom svete, menovite u nás. Lebo vždy sme zvíťazili, iba keď nás premohli nie, a vtedy nás hodne ubudlo. Teraz máme svobodu, že jej nemá pomimo Ameriky žiadon národ v toľkej miere; ale v Amerike nie sú šťastní. A svoju svobodu máme nado všetko milovať.

No pre tentokráť už zakončím, lebo som mal i tak mnoho písačky. Učiteľ Vám ak isto tento list prečíta, a keď mi bude za Vás odpovedať, nech mi odpíše pár slov o jednom lebo druhom z mojich známych, bo dosiaľ toho neurobil. Srdečne Vás pozdravuje Váš syn

Eyvind Thorovič.“

*

„Milí rodičia!

Oznamujem Vám, že sme mali zkúšku a že som v mnohých predmetoch šťastlivo obišiel, zvlášte v písaní a merovede, menej v reči materinskej. Riaditeľ hovoril, že musím viac knihy čítať a daroval mi daktoré, v nichž je mnoho krásnych rozprávok k smiechu i zaplakaniu. O jak je to krásne, keď z takých kníh poznávame svet i ľudí, ktorých oko nikdy nespatrilo. Ale mnohé knihy neopisujú vraj svet dľa skutočnosti a pred tými aby som sa vraj mal na pozore. Som teraz už v najvyššej triede a za rok budem vraj už hotový. Väčšina mojich súdruhov už odišla; i ja túžim za domovom. Cítim sa jako opusteným, ale nie som; je to zvláštny a divný cit, keď je človek tak dlho odlúčený od svojich milých. Kedysi som sa nazdával, že mi tu bude Boh vie jak veselo, ale nechce sa mi to podariť.

Že čo počnem, až odtiaľto raz odídem? Najprv zajiste pobežím k Vám, neskôr musím si najsť službu, ale nesmie byť ďaleko od Vás.

Majte sa dobre, milí rodičia, pozdravujem Vás a všetkých, ktorí sa na mňa dopytujú; povedzte jim, že sa mi dobre vodí, ale že túžim po rodnom kraji. Som Váš milujúci syn

Eyvind Thorovič Pladsen.“

*

„Milý učiteľu!

Pýtam sa Vás, chcete-li priložený lístok na svoje miesto odovzdať a nikomu o tom ani slovíčka nepovedať. Jestli nechcete, spáľte ho.

Eyvind Thorovič Pladsen.“

*

„Poctivej panne Marite Knudovne Nordistuen na horních kopaniciach!

Azda sa veľmi začuduješ, keď odo mňa lístok dostaneš, no nediv sa, chcem sa len zpýtať, jako sa ti vodí? O tom mi odpíš čím najskôr a v každom ohľade. Čo sa mňa dotýka, ufám, že budem za rok s učením úplne hotový. S najväčšou úctou

Eyvind Pladsen.“

*

„Poctivému mládencovi Eyvindu Pladsen na hospodárskej škole!

List tvoj som z učiteľovej ruky riadne obdržala a odpovedám, že ma o to prosíš. Ale je mi úzko nad tým, že si teraz taký učený; mám síce listár, ale z toho nemôžem nič potrebovať. Pokúsim sa tedy sama a musíš dobrú vôľu prijať za skutok; ale neukazuj môj list nikomu, lebo nebol by si ten, za ktorého ťa považujem. Ani ho neschovávaj, mohol by ho voľakto uvideť, ale musíš mi sľúbiť, že ho spáliš. Mala by som ti o všeličom písať, ale nesmiem. Mali sme dobrú úrodu, zemiaky sú drahé a máme jich na dostač. Ale medveď nám veľa škody na statku porobil. Teraz tkám na jednom veľkom ručníku, podobnému škotským tkanivám, je to kus ťažkej práce. A teraz ti poviem, že som ešte doma a že by to druhí ináč mať chceli. Viacej tenkráť neviem, čo by som ti písala, preto maj sa dobre.

Marita Knudovna.

Dopisok: Tento list musíš istotne spáliť!“

*

„Hospodárovi Eyvindovi Thorovičovi Pladsen!

Hovorieval som ti, Eyvinde, že kto s Bohom chodí, najlepšie pochodí. Teraz počuj radu moju. Nekormúť sa, jestli ti život protivenstvá prináša, ale dôveruj v Boha a srdcu túžbou trápiť sa nedaj, lebo by si mal modlu vedľa Boha. Ináč ti oznamujem, že sú rodičia zdraví, ale ja mám boľasti v krížach; objavujú sa mi staré rany a všetko čo som za života vytrpel. Čo mladosť seje, to staroba žne a je to rovnako duch jako i telo, čo mi príčinu k žalobám a vzdychom dáva. No staroba žalovať sa nemá, lebo z rán plyne múdrosť a bôle kážu trpezlivosť, aby človek mal dosť sily na ostatniu cestu. Chopil som sa dnes pera z mnohých príčin najviac skrze Maritu; zostalo z nej dievča nábožné, ale ľahkonohé jako sob a plné dobrých predsavzatí. Má vôľu držať sa toho, čo treba, ale nemôže, lebo taká je jej povaha, a často vídal som, že jej Pán Boh shovievavým a trpezlivým s takými slabochy a nezkúša jich nad mieru, žeby jim srdce nepuklo; lebo je veľmi krehké. List som jej doručil a skryla ho pred všetkými, len nie pred vlastným srdcom. A ráčili Boh dať zdaru tejto veci, nemám nič proti tomu, lebo sa ľúbi všetkým a má hojnosť pozemského imania; no ani nebeské dary nechybujú.

Moje oči ďalej nemôžu; do diaľky vidia ďaleko, ale zalievajú sa slzami, keď drobné veci pozorujem. Poslednie moje slovo, Eyvinde, je: Čokoľvek činíš a obmýšľaš, poraď sa vždy s Pánom Bohom, lebo napísano stojí: „lepšia je hrsť s pokojom než obidve ruky plné biedy a žiaľu.“ (Kaz. 4. 6.) Tvoj starý učiteľ

Bard Andrejovič Opdal.“

*

„Poctivej panne Marite Knudovne na horních kopaniciach.

Srdečné vďaky za tvoj list, ktorý som prečítal a spálil, jako si chcela, píšeš o mnohých veciach, ale nie o tých, čo by som zvedeť si žiadal. I ja nesmiem o voľačom písať, až sa dozviem viacej o tvojom zdraví. Učiteľov list mi nič nehovorí, čoho by som sa mal držať, i chváli ťa, ale nazýva ťa nestálou. Taká bývala si predtým tiež. Nuž neviem jako tomu mám rozumeť a preto musíš mi písať. V tomto čase myslievam často na to, čo si povedala na vršku ostatnieho večera. Viacej nechcem zatiaľ písať a preto maj sa dobre.

S najväčšou úctou

Eyvind Pladsen.“

*

„Poctivému mládencovi Eyvindu Thoroviču Pladsen!

Učiteľ mi dal nový list od teba a prečítala som ho. Ale nijako mu nerozumiem a to snáď preto, že niesom cvičená. Chceš vedeť, jako sa mi vôbec vodí? Nuž tak, som zdravá a veselá a nič mi nechybí. Dobre jiem, najradšej mliečne jedlá, v noci spávam a dakedy i vo dne. Túťo zimu som mnoho tancovala; bolo tu mnoho zábav a preto hlučno a veselo. Chodím do kostola, keď nenie mnoho sňahu, ale toho roku ho máme dosť. A teraz vieš všetko, jestli nie, musíš ešte raz písať čo vlastne zvedeť žiadaš.

Marita Knudovna.“

*

„Poctivej panne Marite Knudovne na horních kopaniciach!

Tvoj list som obdržal, ale sa mi vidí, že nechceš, aby som z neho bol múdrejším, jako z toho prvého. Nesmiem nič písať o tom, čo by som chcel, lebo ťa nepoznám. Ale snáď ani ty mňa neznáš.

Tvoj list bol žartovný; ale žartoval, kde nemal, lebo ty si mi dobre porozumela, že sa nepýtam žartom, ale že som v poslednom čase nemohol na nič iného mysleť. Mnoho úzkostí som vystál a čakal som, no neprišlo nič iba žarty a smiechy.

Maj sa dobre, Marita, nebudem už na teba tak upreno hľadeť, jako pri onom tanci. Prajem ti, aby ti oboje, spanie a jedenie dobre padlo, aby si svoj ručník do konca utkala a predo všetkým sňah pred kostolnýma dverma odhádzať dala.

S poníženosťou

Eyvind Thorovič Pladsen.“

*

„Hospodárovi Eyvindovi Thorovičovi Pladsen!

Vzdor mojim starým rokom, slabým očiam a boľasťam v krížach, musím sa podvoliť neodbytnej mládeži; tá nás potrebuje, jestli sa sama potkla. Potom lichotí a plače, až svoj cieľ obsiahne, — a zatým nás zase nepotrebuje, nechce o nás nič viacej počuť.

Tak mňa Marita ustavične sladkými slovy prosí, aby som zarovno s ňou tebe list poslal: sama vraj si písať netrúfa. Čítal som tvoj list; ona myslela, že má Johna Hatlena alebo dakoho iného pred sebou, nie však človeka, ktorého učiteľ Bard vychoval, teraz ju to ale hnete. No ty si to vzal veľmi prísno, ale sú už také ženské, ktoré žartujú, aby neplakaly, a niet rozdieľu medzi nimi. Mne však sa to páči, že vážnu vec vážne pochopuješ, poneváč by si sa hlúposťam ani zasmiať nevedel.

Čo sa vašich srdcí týka, tie túža po sebe, čo z mnohých vecí vysvitá. O jej srdci som niekedy pochyboval, lebo je jako vietor; no teraz viem, že Johna Hatlona odpravila, na čom sa jej ded veľmi nahneval. Bola šťastná, že si sa ty k nej hlásil, a jestli žartovala, urobila to zo samej radosti. Mnoho vytrpela, čakajúc na toho, ku ktorému ju srdce tiahlo; a teraz zrazu nechceš, a odhadzuješ ju jako bláznivú dievku.

To som ti musel povedať. Radím ti tiež, aby si hľadel s ňou sa dorozumeť a vyrovnať, lebo budeš inde mať dosť odporu a škriepky. Ja som jako ten starec, čo tri pokolenia prežil; poznám sprostosti a jejich priebeh.

Otec a matka dajú ťa pozdravovať a čakajú ťa túžebne; nechcel som o tom skôr písať, aby ťa srdce nebolelo. Otca svojho neznáš; ten je jako drevo, ktoré nezavzdychne, až ho porazí. Jestli by sa ti raz voľačo prihodilo, potom ho iba poznáš a zadivíš sa bohatstvu jeho duše. Bol utlačený a mlčanlivý na svete, ale matka tvoja odňala mu svetskú úzkosť, aby jeho srdcu uľahčila; tedy sa v ňom teraz rozodnieva.

Lež už mi nechce oko slúžiť a ruka nemôže ďalej. Tak tedy porúčam ťa tomu, jehož oko večne bedlí, jehož ruka nikdy neumdlieva!

Bard Andrejovič Opdal.“

*

„Eyvindovi Pladsen!

Tuším sa na mňa hneváš, a to je mi veľmi ľúto; lebo som to tak nemyslela, myslela som dobre. Viem, že som sa k tebe často neslušne chovala, preto ti chcem odpísať, ale to nikomu neukazuj. Raz som mala všetko, jako som si to priala, ale vtedy som zpyšnela; teraz ma nikto nechce, a preto je mi veľmi zle. John Hatlen složil na mňa posmešnú pesničku, všetci šuhajci ju spievajú, tak že sa u tancu ani ukázať nesmiem. Naši starí o tom vedia a slýcham od nich mnoho krutých slov. Sedím sama a píšem, ale neukazuj to nikomu.

Naučil si sa mnohému a mohol by si mi poradiť, ale si ďaleko. Bývam často dole u tvojich rodičov, hovorievam s tvojou matkou a máme ťa radi, ale ja jej nesmiem ničoho povedať, keď ty tak podivno píšeš. Učiteľ vystrája si so mnou žarty a nevie ničoho o tej posmešnej pesničke, lebo nikto v dedine nesmie ju pred ním zaspievať. Som celkom osamotená a nemám nikoho, s kým by som si prehovorila; myslievam na oné časy, keď sme boli ešte deti; ty si býval taký prívetivý ku mne a ja som smela zavše na tvojich sánkach sa voziť. Ach, keby som mohla byť zase malým dievčaťom!

Nesmiem ťa prosiť, aby si mi zase odpovedal, lebo tuším to nie je dovoleno. Ale keby si mi ešte raz odpísal, nikdy ti toho nezabudnem, Eyvinde.

Marita Knudovna.

Milý môj, spáľ ten list, skoro ani neviem, či ti ho mám poslať.“

*

„Milá Marito!

Ďakujem ti za list; písala si ho v dobrej hodine. Ale teraz ti vyznávam, Marito, že ťa tak ľúbim, že čochvíľa nebudem môcť tuná vydržať, a jestli mňa tiež ľúbiš, budú tebe všetky Johnove a podobné posmešné pesničky a tvrdé slova toľko, jako pár zbytočných lístkov na strome. Odkedy som dostal tvoj list, som jako znovu narodený; cítim v sebe dvojakú silu a nebojím sa celého sveta. Keď som predošlý list odoslal, hneď mi toho bolo ľúto a temer som ochorel. A teraz počuj, čo z toho povstalo. Riaditeľ zavolal ma k sebe a pýtal sa, čo mi chýba; myslel, že sa snáď priveľa učím; a tu mi povedal, že jestli chcem, až sa môj školský beh dokončí, že môžem u neho ešte za rok bezplatne zostať, že ma on bude ďalej vyučovať a cvičiť, aby som mu len sem-tam vo všeličom bol výpomocný. I myslel som si: práca je to jediné, čím sa k dačomu dostať môžem, a ďakoval som mu veľmi, a neľutoval som toho, bár po tebe veľmi túžim; lebo čím dlhšie tu zostanem, s tým väčším právom môžem ťa raz od tvojich príbuzných požadovať. Ó, jaký som teraz veselý a spokojný, pracujem za troch a v ničom za nikým pozadu nezostávam. Pošlem ti knihu, v ktorej sám čítam; stojí tam mnoho o láske. Čítavam v nej večer, keď už všetci uľahnú a pospia a vtedy čítavam i tvoj list opäť a opäť. Či si myslela na to, kedy sa zase sídeme? Ja na to myslievam veľmi často a uvidíš, jak blažený to bude okamžik. Ale teší ma, že som ti toľko napísal, čo mi predtým vždy veľmi ťažko padalo; lebo môžem ti teraz povedať, čo chcem a pri tom sa v srdci usmievať. Dám ti mnoho kníh na čítanie, z tých môžeš poznať, koľko protivenství snášali a premohli tí, ktorí sa verne milovali a že radšej od žiaľu zahynuli, než by od seba boli upustili. A tak chceme učiniť i my a s radosťou velikou. Pravda potrvá to ešte skoro dva roky, než budeme svoji, ale každý deň minulý je k nášmu cieľu o deň menej a na to musíme mysleť pri práci.

Môj nasledujúci list bude obšírnejší, dnes večer nemám viac papieru a ti ostatní už spia. Ľahnem si tedy tiež a budem na teba mysleť i vo sne. Tvoj priateľ

Eyvind Pladsen.“