ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otca Browna povolanie a presvedčenie lepšie poučily, ako kohokoľvek z nás, že v očiach svojich bližných sa každý človek polepší, keď zomrie. Ale aj on pocítil bolesť nad nesrovnalosťou, keď ho včas ráno zobudilo klopanie na dvere a dozvedel sa, že zavraždili sira Aarona Armstronga. Zákerná násilnosť spáchaná na obľúbenej a milej osobnosti sira Armstronga, ktorý bol až smiešne milý ku každému a tešil sa temer legendárnej obľube, bola akási absurdná a nevhodná. Prichodilo mu to, ako by bol počul, že Sunny Jim sa obesil, alebo že pán Pickwick v Harwole zomrel. Sir Aaron, ako ľudomil, prišiel do styku s temnejšou polovičkou ľudskej spoločnosti a chválieval sa, že s ňou vie zaobchodiť spôsobom čo najsvetlejším. Jeho politické a sociálne reči boly naplnené anekdotami a „Hlasným smiechom“; jeho telesné zdravie bolo skvelé, jeho mravouka bola čistým optimizmom a rozprával o pijanstve (o svojom obľúbenom predmete) s tou nesmrteľnou a dokonca jednotvárnou dobrosrdečnosťou, ktorá je často znakom úspešnej a úplnej zdržanlivosti.

Hodnoverne zistená história jeho obrátenia sa od alkoholu k striedmosti bola obľúbenou témou na nejednom puritánskom rečništi a kazateľni; rozprával verejne, ako sa dal zvábiť od škótskej teologie k škótskej pálenke a ako sa oslobodil z osídel a stal sa (ako skromne dodával), tým, čím je. Ale jeho hustá, biela brada, anjelská tvár a iskriace okuliare na mnohých kongresoch a hostinách, na ktorých sa objavily, nepripustily veriť, že by bol býval takým chorobným zjavom, akým je pijan alebo kalvinista. Bol, ako každý cítil, najvážnejším, i keď bol najveselším zpomedzi všetkých ľudských synov.

Býval vo vidieckom obvode Hampsteadtu v peknom, vysokom, ale nie širokom dome; v takej modernej prozaickej veži. Najužšia z jeho nízkych stien sa týčila nad príkrym zeleným svahom železničnej trate a otriasaly ňou uháňajúce vlaky. Sir Aaron Armstrong, ako sám vyhlasoval, nemal nervy. No, i keď vlaky nie raz otriasly domom, toho rána dom otriasol vlakom.

Lokomotíva sa pomaly blížila a zastala práve na tom mieste, kde roh domu priliehal k zelenému trávnatému svahu… Zastavovanie mechanických tiel musí byť pozvoľné, ale živá príčina bola v tomto prípade veľmi rýchla. Muž, oblečený úplne do čiernych šiat, zrazu sa objavil na temeni zeleného svahu nad lokomotívou a rozhadzoval sa rukami ako nejaký čierny veterný mlyn. Pravda, tým by nebol zastavil vlak. Lenže muž aj kričal, a to podľa toho, čo sa o tom neskoršie rozprávalo, kričal úplne neprirodzene a nezvyčajne. Vydal jeden z tých výkrikov, ktoré sú príšerne zreteľné, i vtedy, keď nerozumieme slovám, ktoré boly zakričané. V tomto prípade to slovo bolo takéto: „Vražda!“

Strojvodca neskoršie prisahal, že by bol zastavil aj vtedy, keby nebol porozumel slovu, taký hrozný a rozhodný bol prízvuk hlasu.

Vlak ihneď zastal a jediný pohľad stačil na poznanie tragédie. Muž v čiernom na zelenom svahu bol Magnus, sluha sira Aarona Armstronga. Optimistický baronet sa nie raz posmieval čiernym rukaviciam svojho sluhu, ale teraz by sa nebol smial.

Iba dvaja-traja takí zvedavci sa našli vo vlaku, ktorí preskočili koľaje, aby sa podívali na telo starca v žltom rannom kabáte s jasne červenou podšívkou, ktoré ležalo na samom úpätí zeleného svahu. Kus šnúry visel s nohy, ako svedok nejakého zápasu. Kde-tu bolo vidieť temné škvrny, ale len veľmi málo. Telo ležalo ohnuté, temer vo dvoje zlomené, v polohe skoro nemožnej pre žijúceho tvora. Bol to sir Aaron Armstrong. Po niekoľkých vzrušujúcich okamihoch sa na zelenom svahu objavil muž vysokej postavy a krásnych fúzov, ktorého niektorí cestujúci pozdravili ako tajomníka mŕtveho muža, Patricka Royce, kedysi známeho a povestného znalca umenia. Royce vyjadroval sluhove vzrušenie oveľa neurčitejšie, ale práve preto tým presvedčivejšie…

Vo chvíli, keď aj tretia osoba domácnosti nebohého, slečna Alica Armstrongová, dcéra sira Armstronga, prišla tackavým krokom do záhrady, strojvodca ukončil dobrovoľnú zastávku. Ozvala sa píšťala a vlak, ťažko oddychujúc, odjachal na najbližšiu stanicu pre pomoc.

Na žiadosť Patricka Royce, bývalého veľkého tajomníka Umeleckej spoločnosti, privolali aj Otca Browna. Royce bol Ír a jedným z tých náhodilých katolíkov, ktorí si na svoje náboženstvo spomenú len vtedy, keď im je veľmi zle. Jeho žiadosť bola by bývala splnená práve tak ochotne aj vtedy, keby ju Otcovi Brownovi nebol predniesol istý úradný detektív, ktorý bol priateľom neúradného detektíva Flambeau. Pretože bolo nemožné, aby bol niekto priateľom Flambeau a nepočul od neho množstvo historiek o Otcovi Brownovi, keď kňaz kráčal v spoločnosti mladého detektíva, menom Mertona, poľnou cestou na železničnú stanicu, rozprávali sa oveľa dôvernejšie, ako by sa bolo od ľudí, ktorí sa len pred chvíľou poznali, očakávalo.

Podľa mňa, — priznal mr. Merton úprimne, — niet v tom prípade nič, čo by sa mohlo nafúknuť. Nenachodím nikoho, na koho by som sa díval s podozrením. Magnus je vážny starý blázon; príliš veľký blázon, aby mohol byť vrahom. Royce bol dlhé roky najlepším priateľom baroneta a jeho dcéra, o tom nemožno pochybovať, zbožňovala svojho otca. Všetko je absurdné. Kto by bol zavraždil takého dobrosrdečného starého chlapíka, akým bol Armstrong? Kto by si bol zašpinil ruky krvou rečníka veselých hostín? Veď to je to isté, ako by boli zavraždili svätého Mikuláša!

— Áno, bol to veselý dom, — súhlasil Otec Brown. — Bol to veselý dom, kým on žil. Myslíte, že bude veselý aj po jeho smrti?

Merton sa zarazil a potom pozrel na svojho spoločníka s veľkým záujmom v očiach.

— Teraz, keď zomrel? — opakoval.

— Hej! — prikývol kňaz zamyslene. — On bol veselý, ale boli veselí aj ostatní obyvatelia domu okrem neho?

Zvláštnym svetlom prekvapenia, v ktorom zrazu zazrieme skutočnú podobu veci, ktorú sme nie raz videli, ožiarilo sa v Mertonovej mysli okienko. Merton bol častým hosťom v dome baroneta… Priviedly ho k nemu tie drobné záležitosti, ktoré sa ľudomilovi často naskytnú. Teraz, keď Merton spomínal, videl, že dom sám o sebe vzbudzoval tieseň. Izby boly vysoké a chladné, výzdoba každodenná a vidiecka. Chodby, plné prievanu, boly osvetlené matnejším elektrickým svetlom ako svetlo mesiaca a i keď starcova červenkastá tvár, striebristá brada vyžiarovaly teplo do každej izby a na každú chodbu, kde sa objavil, za sebou nenechával teplo. Nepríjemná neprívetivosť domu vyvierala z veľkej živosti a dobrosrdečnosti jeho majiteľa. Povedal by som, že on nepotreboval ani kozub, ani lampu, lebo nosil so sebou vlastné teplo a svetlo.

Keď si však Merton spomenul na ostatných obyvateľov domu, musel uznať, že boli len podivnými tieňmi svojho pána. Zádumčivý sluha s ošklivými čiernymi rukavicami vyzeral ako mátoha; Royce, tajomník, bol dosť impozantne urastený, ale jeho krátke fúzy farby slamy sa nepríjemne podobaly popolavkastej farbe jeho tweedového obleku a jeho široké čelo bolo rozryté predčasnými vráskami. Bol tiež dobrosrdečný, ale akosi smutne dobrosrdečný a skrušujúci… Budil dojem, že sa dožil veľkého sklamania. Pokiaľ išlo o dcéru nebohého, bolo na neuverenie, že je jeho dcérou, taká bola bledá a krehká. Bola pôvabná, ale v jej postave bolo čosi chvejúceho, čo pripomínalo osiku. Merton nie raz uvažoval, či sa nechvela následkom večného otriasania sa domu.

— Viete, — povedal Otec Brown a skromne mihal, — nie som si istý, či bola Armstrongova dobrosrdečnosť a veselosť dobrosrdečná a veselá aj iným okrem neho. Tvrdíte, že nikto by neublížil takému šťastnému starcovi, a ja vám hovorím, že nie som si v tom istý; ne nos inducas in tentationem! Keby som bol niekoho zavraždil, bol by som dozaista zabil nejakého optimistu.

— Prečo? Nazdáte sa, že ľuďom je veselosť odporná? — spýtal sa Merton.

— Ľudia majú radi častý smiech, ale neverím, že by mali radi ustavičný smiech. Veselosť bez dobrej nálady človeka nazlostí!

Chvíľu mlčky išli vedľa seba po trávnatom násype železničnej trate a práve keď vkročili do ďaleko hodeného tieňu Armstrongovho domu, Otec Brown prehovoril ako človek, ktorý trápnu myšlienku radšej odhodí, než by sa jej poddal.

— Pravda, pitie samo o sebe nie je ani dobré, ani zlé, ale darmo, chvíľami verím, že ľudia podobní Armstrongovi s času na čas potrebujú pohár vína, aby dostali trochu smutnejšiu náladu…

Mertonov predstavený, šedivý a schopný detektív menom Gilder, stál na zelenom svahu a čakal ohliadača mŕtvol. Rozprával sa s Patrickom Royce, ktorého široké plecia a zvlnené fúzy prevyšovaly detektíva.

Bolo to tým nápadnejšie, lebo Royce chodil ohnutý, ako by vybavoval svoje povinnosti s pokorou a tiesňou muža, ktorý tisne detský kočiar.

Keď uzrel tajomník kňaza, radostne vztýčil hlavu a odviedol ho na bok. Merton oslovil svojho predstaveného úctivo, ale chlapecky netrpezlivo.

— Mr. Gilder, dostali ste sa už hlboko do tajomstva?

— Niet tu nijakého tajomstva — odpovedal Gilder, dívajúc sa ospale na poletujúce vrany.

— Pre mňa však hej! — poznamenal Merton s úsmevom.

— Prípad je veľmi jednoduchý, chlapče, — hladkal si fúzy detektív. — Tri minúty po tom, čo ste odišli pre kňaza, vyšla najavo celá vec… Poznáte sluhu s čiernymi rukavicami a s tvárou z kartónu, ktorý zastavil vlak?

— Poznám ho trochu. Zavše, keď som ho videl, husia kožka mi naskočila po tele.

— No vidíte, keď vlak odjachal, odviezol aj jeho. Nemyslíte, že musí byť veľmi chladnokrvným zločincom, keď vedel ujsť tým istým vlakom, ktorý išiel pre políciu?

— Hm, tak sa mi zdá, že ste si celkom istý v osobe páchateľa, čo?

— Áno, syn môj, nemám pochybností, a to pre tú malichernú príčinu, že ušiel s dvadsiatimi tisícmi, ktoré boly v stole jeho nebohého pána. Jediná otázka, ktorá mi robí ťažkosti, je, ako a čím ho zabil… Lebku rozbil nejakým veľkým nástrojom, ale veľký nástroj som nikde nenašiel a neverím, že by ho bol odniesol. Veď ho nemohol ukryť vo vrecku alebo pod kabátom!

— Možno, že je zbraň vraha príliš veľká, aby ju niekto spozoroval, — poznamenal malý kňaz s podivne znejúcim nepatrným posmeškom.

Gilder sa zvrtol a spýtal sa temer prísne, na čo naráža.

— Bláznivá otázka! Ja na nič nenarážam, ja to viem! — vyhlásil Otec Brown hlasom, ktorý znel, ako ospravedlňovanie. — Znie to ako detská rozprávka, ale je to pravda: Armstronga zabil kyjak obra; veľký, zelený drúk, ktorý je príliš veľký, aby sme ho spozorovali. Ten drúk obra sa volá zem! Armstrong prišiel o život tým, že ho shodili na tento zelený svah, nad ktorým stojíme.

— Ako to? — spýtal sa rýchle detektív.

Mesiacu podobná tvár Otca Browna sa obrátila k úzkej fronte domu, oči nepokojne žmurkaly. Keď ostatní sledovali jeho pohľad, zbadali, že práve na úzkej stene, hore pod povalou, je otvorený oblok.

— Nevidíte, že ho vyhodili z toho obloka tam? — spýtal sa kňaz, ukazujúc s neobratnosťou dieťaťa na oblok.

Gilder so smrašteným obočím skúmal oblok a povedal:

— Bolo by to možné, ale nevidím príčinu, pre ktorú vyhlasujete túto možnosť za neomylnú pravdu.

Otec Brown naširoko roztvoril oči.

— Veď z obloka visí motúz, ktorého druhý koniec je priviazaný o nohu zavraždeného! — vysvetľoval.

Motúz sa podobal prášku alebo vlasu, ale dôvtipného starého detektíva uspokojil.

— Motúz vám dáva za pravdu, pane — uznal.

Len čo dohovoril, prijachal podivný vlak s jedným mužom, zastal a vysypal čatu policajtov, medzi ktorými sa objavil aj šibeničník Magnus, tajný zbeh.

— Na môj veru, chytili ho! — zvolal Gilder a čulo vykročil s policajtom. — Dostali ste peniaze? — zvolal na strážmajstra.

Ten sa na neho udivene zahľadel.

— Nie!… Aspoň tu nie.

— Kto je tu inšpektorom? — spýtal sa muž menom Magnus.

Len čo prehovoril, už nikto z prítomných nepochyboval, že svojím hlasom vedel zastaviť vlak. Mal nepríjemný a neprívetivý výzor, hladké, čierne vlasy, nefarebnú tvár, ktorá pripomínala mongola. O jeho mene a krvi pochybovali už vtedy, keď ho sir Armstrong zachránil pred čašníckym zamestnaním v istom londýnskom hostinci a (aspoň tak hovorili poniektorí), pred vecmi ešte horšími a potupnejšími. A Magnusov hlas bol práve taký živý, ako mŕtva bola jeho tvár. Už či preto, že sa vyjadroval cudzou rečou, alebo s ohľadom na svojho pána (ktorý bol nahluchlý), Magnusov hlas bol nezvyčajne zvučný a prenikavý. Všetci poskočili, keď prehovoril.

— Vedel som, že to raz príde! — vyhlásil hlasno a s kovovou mäkkosťou. — Môj nebohý pán sa mi často posmieval, že nosím čierne rukavice a čierne šaty, ale ja som mu vždy len toľko povedal, že aspoň som vždy prichystaný na jeho pohreb, — priznával a rozhodil rukami v čiernych rukaviciach.

— Strážmajster! — skríkol Gilder a zlostne pozeral na čierne ruky. — Vy ste mu nedali putá a vyzerá dosť nebezpečne!

— Áno, nedal, ale nevedel som, že by som ho mal sputnať, — bránil sa strážmajster a hľadel udivene na svojho predstaveného.

— Nerozumiem!… Nuž nezatkli ste ho? — spýtal sa Gilder.

Magnusove úzke pery sa opovržlive stiahly. Slabé zapískanie vlaku zdalo sa byť podivnou ozvenou jeho posmešku.

— Zatkli sme ho vo chvíli, keď vyšiel z policajnej strážnice v Highgate, kde dobrovoľne odovzdal peniaze svojho nebohého pána inšpektorovi Robinsonovi.

Gilder zmätene pozrel na sluhu.

— Doparoma, prečo ste to urobili?! — spýtal sa prudko.

— Aby som ich zachránil pred zločincom, — vyhlásil Magnus pokojne.

— Myslím, že peniaze sira Armstronga mohly bezpečne ostať v rukách jeho pozostalých, — mienil Gilder.

Koniec jeho vyhlásenia zanikol v hukote vlaku, ktorý prichádzal s hromovým dunením. Ale aj v tom pekelnom virvare otrasov a zvukov, ktoré musel dom sira Armstronga s času na čas vytrpieť, zreteľne a jasne počuli Magnusovu odpoveď. Jeho slová znely, ako údery zvonu.

— Nedôverujem pozostalým svojho pána — povedal sluha.

Všetci pocítili prítomnosť novej osoby a Merton nebol prekvapený, keď obzrúc sa, uzrel nad plecom Otca Browna tvár Alice Armstrongovej. Bola pekná, akosi striebristo krásna, ale jej vlasy boly poprášené nefarebnou hnedou farbou a v niektorých tieňoch sa zdaly šedivými.

— Pozor na jazyk, Magnus! Postrašíte slečnu Armstrongovú! — upozornil ho Royce.

— Dúfam, že sa mi to podarí! — odpovedal sluha jasným hlasom.

Keď sa dievča zachvelo a všetci sa na neho dívali prekvapene, pokračoval:

— Už som privykol na strach slečny Armstrongovej. Videl som ju celé roky v neprestajnom chvení. Niekto povedal, že sa chveje od zimy, iný zas myslel, že je na príčine strach, ale ja viem, že sa chveje nenávisťou a pekelnou zlosťou: chveje sa od zloduchov, ktorí mali dnes ráno sviatok. Bola by už preč i so svojím milým i s peniazmi, keby som bol nechal peniaze na mieste. Nie dnes, ale už vtedy, čo jej môj úbohý pán zakázal, aby sa vydala za toho korheľa.

— Čušte! — zahriakol ho Gilder prísne. — Podozrenie a rodinné domnienky nás nezaujímajú!

— Podám vám teda skutočný obraz pravdy, — prerušil ho Magnus lámanou angličtinou. — Ale podám vám ho len vtedy, ak ma predvoláte na výsluch, pán inšpektor. Pravda je táto: Okamih po tom, čo úbohého starca vyhodili z obloka, vbehol som do povalovej izby a našiel som tam dcéru nebohého, ktorá ležala v mdlobách a držala zakrvavený nôž, — povedal a vytiahol z vrecka dlhý nôž s rohovou rukoväťou, ktorý bol zakrvavený. Podal ho strážmajstrovi. Potom ustúpil a úzke štrbiny jeho očú zmizly v čínskom posmešku jeho tváre.

Mertonovi bolo nevoľno pri pohľade na sluhu. Zašepkal Gilderovi:

— Požiadajte slečnu Armstrongovú o protidôkaz.

Otec Brown zrazu zdvihol hlavu a ukázal tvár tak absurdne čistú, ako by sa bol v tej chvíli poumýval. Žiaril nevinnosťou, keď povedal:

— Hej, dobre, ale či bude slovo slečny Armstrongovej svedčiť proti Magnusovi?

Alice vydala čudný výkrik úľaku. Všetci sa na ňu pozreli. Stála strnule, akoby ranená mŕtvicou, iba jej tvár žila plachým úžasom v rámiku bledohnedých vlasov. Stála, akoby jej boli hodili slučku na krk.

— Tento muž hovorí, že vás po vražde pristihol s krvavým nožom v ruke, — začal Gilder.

— Pravdu hovorí! — priznala Alica.

Najbližšou skutočnosťou, ktorú si museli uvedomiť, bolo, že Royce vkročil so sklonenou hlavou do ich kruhu a vyriekol tieto podivné slová:

— Dobre, keď už musím ísť, urobím si malú radosť.

Jeho mohutné rameno sa súčasne rozkývalo a železnou päsťou zasadil do Magnusovho mongolského obličaja prudký úder, ktorý položil sluhu do trávy…

Niekoľko policajtov priskočilo a chytilo tajomníka. Ostatným sa zdalo, že všetko rozumné zmizlo a celý všehomír sa náhle premenil na nesmyselnú harlekynádu.

— Nedovoľujte si nič takého, lebo vás zatknem pre násilie! — zvolal inšpektor.

— Nie, vy ma nezatknete pre násilie, ale pre vraždu! — odpovedal tajomník hlasom železného gongu.

Gilder naľakane pozrel na vyvaleného sluhu, ale vidiac, že už vstáva a stiera si s tváre tých niekoľko kvapiek krvi, ktorá sa zjavila na jeho nepoškodenej tvári, spýtal sa úsečne:

— Čo vravíte?

— Magnus má pravdu, — vysvetľoval tajomník. — Slečna Armstrongová skutočne omdlela s nožom v ruke, ale mala ho nie preto, aby zabila svojho otca, lež aby ho bránila.

— Aby ho bránila?… A proti komu? — spýtal sa Gilder.

— Proti mne! — priznal tajomník.

V zmätených očiach Alici sa zjavil akýsi veľmi složitý výraz. Tichúčko povedala:

— Som rada, že ste aspoň statočný.

— Poďte hore, — vyzval ich Patrick Royce chmúrne. — Ukážem vám všetko; celú prekliatu udalosť…

Povalová izbička, ktorá bola jeho súkromným bytom (a skôr malou celou, než izbou pre takého mohutného pustovníka), ukazovala znaky divej drámy. Uprostred izby ležal veľký revolver, blízko neho fľaša whisky, otvorená, ale nie celkom prázdna. Obrus malého stolíka ležal na podlahe a kus šnúry, takej istej, akú videli na nohe nebohého, visel z obloka. Dve vázy na kozube boly rozbité, tretia ležala v kusoch na koberci.

— Bol som opitý, — začal vysvetľovať Royce, a jeho úprimnosť predčasne zničeného muža znela s pátosom prvého hriechu dieťaťa. — Poznáte ma všetci, viete, aký bol začiatok môjho života, nuž môže práve tak skončiť. Kedysi ma pokladali za schopného a obratného muža a mohol som byť v živote šťastný; Armstrong zachránil zvyšok môjho mozgu a tela od krčiem a bol ku mne vždy veľmi láskavý, pravda, svojím spôsobom, ten úbohý chlapík! Nechcel však dovoliť, aby som sa oženil s Alicou a všetci s ním súhlasili. No, nedbám, súďte, ako chcete, nebudem zabiehať do podrobností. Tu máte poloprázdnu fľašu pálenky, ktorá je moja, tu je môj vystrieľaný revolver. Aj šnúra, ktorú ste našli na nohe nebohého, je moja a z môjho obloka vyhodili mŕtvolu na svah. Nemusíte posielať detektívov, aby vyhrabávali moju tragédiu, ktorá je obyčajnou zelinou tohto sveta. Vydám sa na šibenicu sám a Boh vie, že konám, čo môžem!

Na krátky pokyn svojho veliteľa sa policajti soskupili okolo veľkého muža a chceli ho odviesť, ale zháčilo ich podivné chovanie sa Otca Browna, ktorý kväčil v blízkosti dvier, spustený na všetky štyri, opretý o ruky a kolená. A preto, že nemal smysel pre svoje postavenie a spoločenské predpisy, ostal v tej podivnej pozícii. Len jasnú, širokú tvár obrátil k spoločnosti v izbe, podobajúc sa štvornohému zvieraťu s ľudskou hlavou.

— Hovorím vám, ozval sa dobrosrdečne, — že tu niečo nesúhlasí. Zprvu ste hovorili, že ste nenašli žiadnu zbraň a teraz ich tu máte až veľa; tu je nôž na podrezanie, šnúra na hrdúsenie, revolver na zastrelenie a hľa, obeť si napokon zlomí väzy pádom z obloka!… Nuž, hovorím, to nesúhlasí. Nie je to hospodárne, — povedal a svesil hlavu ako pasúci sa kôň.

Inšpektor chcel niečo povedať, otvoril ústa, ale než sa mohol ozvať, Otec Brown vztýčil trup. Nevstal však, ostal kľačať a povedal:

— A teraz si uvážte tieto tri úplne nemožné skutočnosti, prosím: tu máme diery v koberci, ktorými prešlo šesť striel. Prečo by, bodaj ho!…, strieľal niekto do kobercov? Opitý muž predsa mieri na hlavu, ktorá sa mu posmieva, a taký muž sa nepustí do zápolenia s nohami svojho protivníka; nebude mu trhať papuče s nohy… A potom je tu ešte tá šnúra!

Dokončiac prehliadku koberca, kňaz zdvihol ruky, vstrčil ich do vrecák, ale ostal kľačať.

— Človek, ktorý by chcel niekoho zadrhnúť a podarilo by sa mu uviazať šnúru o nohu svojej obete, musel by byť nepochopiteľne omámený. Royce nemohol byť tak strašne opitý, lebo ak hej, tak by ešte aj teraz spal, ako zarezaný… a najnápadnejšia je zo všetkého tá fľaša… Myslíte azda, že ožran, ktorý sa pre svoju fľašu pustí do bitky, keď ju napokon vyrve z ruky svojho protivníka, nechá ju ležať na zemi a nedbá, že polovica drahocenného trunku vytečie na zem? Nie, to vám žiaden opilec neurobí!

Otec Brown sa neobratne postavil na nohy a mužovi, ktorý sa obvinil z vraždy, ľútostivým hlasom povedal:

— Ľutujem, pán môj, veľmi ľutujem, ale vaša historka patrí na smetisko!

— Dôstojný pane! — ozvala sa Alica Armstrongová. — Mohla by som s vami hovoriť medzi štyrmi očami? — spýtala sa.

Jej žiadosť odviedla shovorčivéha kňaza do vedľajšej miestnosti. Prv, než sa mohol ozvať, prehovorilo dievča.

— Verím, že ste poriadny muž, lebo ste sa pokúsili o záchranu Patricka, ale daromne sa namáhate. Jadro udalosti je čierne a čím väčšmi budeme v ňom kutrať, tým viac dôkazov nájdeme proti mužovi, ktorého milujem.

— Prečo, — vyzvedal kňaz, dívajúc sa na ňu pevným pohľadom.

— Pretože som ho pristihla pri čine, — vyhlásila ona práve tak pevne.

— Ach, a ako previedol vraždu?

— Bola som v tejto izbe, teda v blízkosti, — vysvetľovala. — Dvere boly zamknuté, ale keď som počula strašný krik, aký som ešte nikdy v živote nepočula, hlas, ktorý reval „Peklo, peklo, peklo!“ znovu a znovu, keď sa dvere otriasly od výstrelov, zabúšila som na dvere. Ešte tri razy sa ozval revolver, kým sa mi podarilo dvere odomknúť. Izba bola naplnená dymom, keď som vkročila, ale videla som, že z revolveru v ruke Patricka sa ešte dymilo a na vlastné oči som videla, keď vypálil posledný vražedný výstrel. Potom sa vrhol na otca, ktorý ležal v prestrašení na obločnej doske a pustil sa s ním do zápolenia. Chcel ho zahrdúsiť šnúrou, ktorú prehodil otcovi cez hlavu. Pri bitke sa mu však slučka sošmykla na nohu a Patrick ho vliekol po izbe, ako šialenec. Schytila som nôž a skočila som medzi nich. Podarilo sa mi šnúru prerezať a potom som omdlela.

Otec Brown so strnulou zdvorilosťou prikývol.

— Rozumiem!… Ďakujem vám, — povedal a keď sa dievča pod návalom spomienok zhrútilo, prešiel pevným krokom do susednej miestnosti, kde našiel Gildera a Mertona samotných s tajomníkom. Ten sedel so sputnanými rukami. Kňaz sa ponížene spýtal inšpektora:

— Mohol by som vo vašej prítomnosti prehovoriť niekoľko slov so zatknutým, ale tak, že by som mu na tú chvíľu sňal putá?

— Royce je nezvyčajne silný!… Prečo mu chcete uvoľniť ruky? — spýtal sa Merton.

— Len preto, lebo chcem, aby sa mi dostalo tej cti potriasť mu ruku, — odpovedal kňaz pokorne.

Gilder a Merton prekvapene pozreli na kňaza a on dodal:

— Pán Royce, nič mi nechcete povedať? — spýtal sa.

Muž sediaci na stoličke potriasol hlavou a kňaz sa netrpezlive odvrátil od neho.

— Poviem to teda ja! — vyhlásil — Súkromné životy sú cennejšie ako verejná mienka. Zachránim život; mŕtvych nech pochovávajú mŕtvi!

Po týchto slovách pristúpil k osudnému obloku, zahľadel sa von a začal rozprávať:

— Povedal som vám, že v tomto prípade bolo príliš mnoho zbraní a len jedna smrť. Teraz vám poviem, že tu vlastne neboly žiadne zbrane a že ich nepoužili na to, aby privodily smrť. Všetky tie strašné nástroje: motúz, krvavý nôž, revolver, boly nástroje zvláštnej milosti. Neupotrebili ich na to, aby sira Aarona Armstronga zabili, ale aby ho zachránili.

— Aby ho zachránili?… A pred čím? — spýtal sa Gilder.

— Pred ním samým!… Sir Armstrong trpel samovražednou mániou, — povedal Otec Brown.

— Čože? A kde nechal svoje „Náboženstvo veselosti“? — zvolal Merton.

— Bolo mu krutým náboženstvom. Prečo mu nedovolili, aby sa vyplakal, ako plakávali jeho predkovia? Jeho úmysly a zámery ustrnuly, jeho náhľady ochladly; za veselou maskou sa tajila prázdna myseľ neverca. Napokon, aby udržal veselú úroveň, vrátil sa k alkoholu, ktorý dávno zanechal. Ale hrôza alkoholizmu pre úprimného temperenclára záležala v tom, že videl a očakával to peklo, pred ktorým iných varoval. Hrôza prišla na úbohého Armstronga predčasne a dnes ráno sa nachodil zas v takom stave, že ho ani vlastná dcéra nepoznala. Privolával smrť a opičiarskym spôsobom šialencov nashromaždil okolo seba rozličné podoby smrti; slučku, revolver svojho tajomníka a nôž. Royce náhodou prišiel do izby a bleskom podnikol všetko na záchranu starca. Nemal času na vyprázdnenie revolvera, nuž ho jednoducho vystrieľal do dlážky. Samovrah zazrel štvrtý spôsob smrti a vrhol sa ku obloku. Záchranca urobil, čo mu ostávalo: skočil za ním so šnúrou, aby ho zneškodnil. V tom okamihu prišlo do izby nešťastné dievča a nepochopiac situáciu, chcelo oslobodiť svojho otca. Podarilo sa jej porezať zápästie tajomníka. Od toho pochádza tá troška krvi, ktorá tu vytiekla. Dozaista ste spozorovali, že keď Royce udrel Magnusa, na sluhovej tvári ostala krv, ale nebolo na nej rany. Krv pochádzala zo zápästí tajomníka… Než nešťastné dievča omdlelo, podarilo sa jej prerezať šnúru a spôsobila, že sa samovrah zrútil oblokom do večnosti…

Nastalo dlhé ticho, prerušené len zvukom kovu, keď Gilder odomkol putá na rukách tajomníka. Potom inšpektor povedal:

— Myslím, že nepreháňam, keď poviem, že vy a tá mladá dáma máte väčšiu cenu než oznámenie úmrtia Aarona Armstronga.

— Prekliate oznámenie úmrtia! Či viete, že som sa obvinil len preto, aby sa ona nedozvedela pravdu? — zvolal Royce.

— Akú pravdu? — spýtal sa Merton.

— Nuž to, že zabila svojho otca, vy zadubenec! — zahučal Royce. — Mohol ostať nažive, keby nebola prerezala šnúru a prišla by o rozum, keby sa dozvedela, že ho zabila.

— Nie! — mienil Otec Brown, berúc svoj širák. — Myslím, že nie. Naopak, ja by som jej povedal pravdu, lebo ani najkrvavejší omyl neotrávi tak život, ako zločin. Myslím, že potom by ste boli obidvaja šťastní… No, už musím ísť…

Keď vyšiel von na trávnik, nejaký známy z Highgate ho zastavil.

— Ohliadač mŕtvol práve prišiel a vyšetrovanie započalo, — oznamoval mu.

— Škoda! — ľutoval Otec Brown. — Nemôžem dlhšie ostať, musím sa vrátiť do školy pre hluchonemých.