ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď stretnete niektorého člena vybraného klubu „Dvanásť verných rybárov“, vystupujúceho do hotelu Vernon na výročný obed klubu, uvidíte, keď vyzlečie svrchník, že na túto slávnostnú príležitosť si obliekol kabát nie čierny, ale zelený. A keby ste sa ho spýtali (pravda, predpokladám, že máte toľkú, hviezdam vzdorujúcu odvahu, aby ste oslovili takú bytosť), prečo to urobil, odpovedal by vám azda tým, že nechce, aby ho niekto pokladal za čašníka. Odstúpite skrúšene, ale opustíte takto doposiaľ nerozlúštené tajomstvo a rozprávku, ktorú hodno vypočuť.

Keď sa stretnete niekedy (aby sme ďalej sledovali niť nepravdepodobných domnienok) s prívetivým, ťažko pracujúcim malým kňazom, ktorý sa volá Otec Brown a spýtate sa ho, ktorý svoj skutok považuje za najpodarenejší, povie vám azda, že ten, keď v hoteli Vernon zabránil zločinu a vari zachránil dušu len tým, že počúval zvuk niekoľkých krokov na chodbe. On je trochu hrdý na odvážnu a podivuhodnú domnienku, ktorú vtedy prejavil, a preto možno že vám tú udalosť vyrozpráva. Keďže ale nie je pravdepodobné, že v svojom živote vystúpite tak vysoko, aby ste sa stretli s „Dvanástimi vernými rybármi“, alebo že klesnete tak hlboko, že sa stretnete s Otcom Brownom medzi zločincami a ich pelešmi, obávam sa, že nikdy nepočujete o tej histórke, ak ju nepočujete odo mňa.

Hotel Vernon, v ktorom Dvanásť verných rybárov odbavovalo svoje výročné obedy, bol podnik, ktorý môže jestvovať len v oligarchickej spoločnosti, ktorá temer šalie za môdou. Hotel bol zvrhlý podnik — „výlučný“ obchodný podnik. Čiže zarábal tým, že hostí nevábil, ale odstrašoval ich. Obchodníci v srdci plutokrácie sa stávajú lstivými, aby mohli byť prieberčivejší, ako ich zákazníci. Tvoria skutočné prekážky a ťažkosti, aby ich bohatí a unudení klienti mohli vynaložiť dômyselné úsilie a peniaze na zdolanie prekážok a ťažkostí. Keby bol v Londýne hotel, do ktorého nesmie vstúpiť nikto, kto nedosahuje výšky aspoň šiestich stôp, spoločnosť by v tom hoteli hneď pokorne poriadala večierky šesťstopových mužov. Keby tam bola nejaká drahá reštaurácia, ktorá by bola pre púhy vrtoch jej majiteľa otvorená len vo štvrtok poobede, bola by v tom čase naplnená. Hotel Vernon stál, ako by náhodou, na rohu námestia Belgravia. Bol to malý hotel a veľmi nepodarený. No práve jeho nepodarenosť považovali za hradbu, chrániacu zvláštnu triedu. Najmä jednej z jeho nepodareností prikladali veľkú dôležitosť: okolnosť, že mohlo tam obedovať skutočne len štyriadvadsať osôb. Jediný jedálny stôl bol povestný stôl na terase, stojaci na voľnom vzduchu na malej verande, ktorá hľadí do najkrásnejšej londýnskej záhrady. Práve preto, že štyriadvadsať miest okolo stola mohlo sa obsadiť len za teplého počasia a okolnosť, že ich použitie bolo zťažené, robilo to miesto vyhľadávaným. Majiteľom hotelu bol vtedy Žid menom Lever, ktorý získal temer milión len tým, že prístup do svojho podniku zťažoval. Pravda, vytrval dôsledne v obmedzení objemnosti svojho podniku a v jeho najstarostlivejšom a najlepšom vedení. Vína a kuchyňa boly skutočne také dobré ako v Europe a chovanie sa služobníctva verne odzrkadľovalo mravy anglických najvyšších tried. Majiteľ poznal všetkých svojich čašníkov ako prsty na svojej ruke; bolo ich len pätnásť. Bolo ľahšie stať sa členom parlamentu ako čašníkom v tom hoteli. Každý čašník bol vycvičený v mlčanlivosti, uhladenosti tak, ako by bol sluhom gentlemana. A skutočne, bolo tam vždy toľko čašníkov, že každého obedujúceho gentlemana obsluhoval iný čašník.

Klub Dvanásť verných rybárov nebol by obedoval nikde inde, lebo požadoval si prepychovosť súkromnosti a bol by sa zdesil pri pomyslení, že v tej istej budove obeduje aj nejaký iný klub. Pri svojich výročných obedoch mali „rybári“ vo zvyku vystaviť všetky svoje poklady, ako by boli v súkromnom dome, najmä slávnu súpravu rybacích nožov a vidličiek, ktoré boly odznakom klubu. Každý kus bol klenotom, prevedeným v podobe ryby z rýdzeho striebra a ozdobený veľkou perlou. Toto náčinie používali k rybacine a tento pokrm bol najskvostnejším pokrmom skvostného obeda. Spoločnosť mala veľký počet obradov a pravidiel, ale nemala žiadne dejiny a žiaden cieľ; práve preto nebola veľmi aristokratická. Nemuseli ste byť ničím, aby ste mohli byť jedným z dvanástich rybárov; keď ste neboli osobou istého významu, nikdy o vás nikto nepočul ani potom, keď ste sa stali rybárom. Klub bol založený pred dvanástimi rokmi, jeho prezidentom bol mr. Audley a viceprezidentom vojvoda z Chesteru.

Čitateľa prirodzene udiví, ako som získal svoje vedomosti o tomto úžasnom hoteli a bude azda aj premýšľať, ako sa do neho dostala taká obyčajná osoba, ako môj priateľ Otec Brown. Moja histórka, pokiaľ ide o toto, je jednoduchá, ba vulgárna. Na svete je istý veľmi starý zbojník a demagóg, ktorý s poburujúcou zprávou, že všetci ľudia sú bratia, vniká i do tých najvybranejších útulkov a kdekoľvek tento vyrovnávač zavíta na bielom koni, je povinnosťou Otca Browna nasledovať ho. Jedného z čašníkov hotelu Vernon, istého Taliana, ranila mŕtvica a jeho židovský zamestnávateľ, čudujúc sa, pravda, takej povere, privolil, aby zavolali najbližšieho kňaza pápežencov. Hriechy, z ktorých sa čašník vyspovedal Otcovi Brownovi, nepatria do našej histórky pre tú príčinu, že kňaz si to nechal pre seba, ale dalo mu to podnet, aby napísal list alebo výpoveď, ktorou by sa napravila stará krivda. Otec Brown so svojou nehaneblivosťou, ktorú by bol prejavil aj v Buckinghamskom paláci, žiadal, aby mu zaobstarali miestnosť a písacie náčinie. Pán Lever sa ocitol na rázcestí. Bol láskavý a mal aj to nepekné zdanie láskavosti, ktorému sa protiví strojenie ťažkostí a výstupov, ale prítomnosť cudzinca v jeho podniku práve toho večera bola čímsi, ako blatom na niečom, čo bolo práve vyčistené. V hoteli Vernon nebolo kútika, ani predsiene, lebo nebolo tam nikdy čakajúcich ľudí, ani zákazníkov, ktorí pribudli náhodile. Bolo tam pätnásť čašníkov a dvanásť hosťov. Keby sa tam bol našiel toho večera nový hosť, bol by vzbudil taký údiv, aký by sme cítili my, keď, sediac v okruhu svojej rodiny pri raňajkách, našli by sme pri stole nového brata. Okrem toho bol vzhľad kňaza druhotriedny a jeho odev ošúchaný; už pohľad z diaľky na neho bol by v klube vyvolal krízu. Pán Lever napokon predsa našiel úkryt pre kňaza. Keby ste raz prišli do hotelu Vernon (ale to sa sotva stane), prešli by ste krátkou chodbou, ozdobenou niekoľkými sčernelými, ale významnými obrazmi a prišli by ste do hlavného vestibulu, z ktorého sa otvára napravo chodba, vedúca do hostinských miestností a naľavo druhá chodba, ktorá vedie do kuchyne a kancelárie hotela. Hneď naľavo je roh zasklenej kancelárie, ktorá hraničí bezprostredne s hlavnou predsieňou. Podobá sa starému hostinskému výčapu a pravdepodobne z toho vznikol. Je to akýsi dom v dome.

V tejto miestnosti sedával zástupca majiteľa hotelu (okrem neho tam nikdy nikto nesedel) a za touto pisárňou, na ceste k bytom služobníctva, bola šatňa pre hostí, hranica hosťovského územia. Medzi kanceláriou a šatňou bola malá miestnosť bez osobitného vchodu, ktorú užívali na chúlostivé záležitosti, ako je napríklad poskytnutie pôžičky tisíc libier vojvodcovi alebo odmietnutie pôžičky šiestich pencí. I to je už znakom šľachetnej snášanlivosti pána Levera, že dovolil, aby toto posvätné miesto znesvätil obyčajný kňaz, ktorý tam čmáral vyše pol hodinu na kuse papieru. História, ktorú písal Otec Brown, bola dozaista oveľa lepšia, ako táto, lenže verejnosť sa o nej nikdy nedozvie. Môžem prezradiť len toľko, že bola práve taká dlhá, ako táto a že posledné dva, tri odseky boly najúnavnejšie a najnevrušujúcejšie.

Práve v čase, keď kňaz došiel až po tie odseky, uvoľnilo sa intenzívne sústredenie jeho myšlienok a ožily jeho živočíšne smysly, zvyčajne veľmi bystré. Izbica, v ktorej sedel, bola bez svetla a vari práve hustnúca tma, ako to zvyčajne býva, zbystrila jeho sluchový smysel. Keď Otec Brown dokončieval poslednú a najnezávažnejšiu časť listiny, spozoroval, že píše podľa rytmu zvuku, ktorý sa neprestajne opakoval a prichádzal zvonku. Poznal, že sa nachodí v tej istej situácii, ako ten, kto, sediac vo vlaku, počúva do taktu s hrmotením idúceho vlaku, a len čo si to uvedomil, poznal aj to, že píše podľa taktu krokov, ktoré neprestajne vnikajú z chodby, teda podľa zvuku, ktorý nie je nezvyčajný na takom mieste, ako je hotel. Predsa však uprel oči na temnejúcu sa povalu a počúval ten zvuk. Keď takto celkom nevoľky počúval niekoľko sekúnd, vyskočil a počúval ďalej napnute s hlavou nachýlenou na bok. Potom sa posadil a s hlavou sklonenou do dlani počúval i rozmýšľal.

Kroky vonku boly v jednotlivých časových intervaloch práve také, ako kroky, vzývajúce sa hocikde inde a predsa, ako celok prezrádzaly niečo veľmi zaujímavého. Iné kroky nebolo počuť. Bol to vždy veľmi tichý dom, lebo hostia sa vyznali v dome a odchádzali hneď po príchode do svojich miestností, kým služobníctvo podľa prísneho nariadenia bolo neviditeľné až do chvíle, keď ho hostia potrebovali. Objavenie sa nejakej nepravidelnosti bolo teda nezvyčajné. Kroky boly také podivné, že človek by sa bol ťažko rozhodol, či ich má nazvať pravidelnými alebo nepravidelnými. Otec Brown ich sledoval pohybom prstu na stole, ako ten, kto precvičieva na klavíri nejakú pieseň.

Zprvu sa ozval vždy dlhý rad rýchlych, malých krokov, aké robil ľahký človek, keď chce zvíťaziť v pretekoch, ale na určitom mieste sa náhle zastavily a premenily sa na pomalé, ťažké kročaje, ktorých počet bol len štvrtinou počtu predošlých, i keď trvaly rovnako dlhý čas. V okamžiku, keď odznela ozvena posledného kroku, ozvaly sa zas tie predošlé ľahké kroky náhliacich sa nôh, aby po nich prišlo zas dunenie ťažkej chôdze. Nemohlo byť pochybností o tom, že sú to tie isté topánky, čiastočne preto, že (ako som už podotkol) neboly tam iné topánky, jednak preto, že slabo, ale veľmi charakteristicky vŕzgaly. Otec Brown mal takú hlavu, že si musel klásť otázky, ale pri tejto triviálnej otázke darmo si lámal hlavu, nenachodil odpoveď. Videl už ľudí, ktorí utekali, aby skočili, videl ľudí utekať, aby skĺzli, ale prečo by sa niekto rozbiehal, aby potom šiel pomaly? Alebo naopak, prečo išiel pomaly, aby potom utekal? A inakšie sa nemohla vysvetliť smiešna chôdza tých neviditeľných nôh, len tak, že ten muž šiel veľmi rýchle do polovice chodby, aby druhú polovicu prešiel veľmi pomaly, alebo kráčal veľmi pomaly až na jeden koniec, aby mal pôžitok kráčať rýchle na druhý koniec. Jedna i druhá domnienka bola nerozumná a mozog Otca Browna sa zatemňoval ako izbica.

Keď však začal úpornejšie rozmýšľať, práve tma v miestnosti oživila jeho myšlienky. Ako vo sne sa mu zjavily tie fantastické nohy; videl ich poskakovať v neprirodzených, ale symbolických postojoch. Bol to azda nejaký pohanský tanec? Či vari nejaký nový spôsob vedeckého výcviku? Otec Brown začal presnejšie formulovať otázky, ktorými chcel objasniť, čo tie kroky znamenajú. Keď skúmal najprv tie pomalé kroky, musel uznať, že neboly krokmi majiteľa podniku. Takí ľudia buď idú rýchlym, plantavým krokom, alebo sedia. Nemohol tak chodiť ani sluha alebo posol, čakajúci na rozkaz. Ľudia z chudobnejších vrstiev (v oligarchii) sa niekedy tmolia, keď sú trochu opití, ale na takých význačných miestach zvyčajne stoja, alebo strnule sedia. Nie, tieto ťažké a predsa pružné kroky s istým prízvukom bezstarosti, nie veľmi hlasné a predsa nedbajúce, či robia lomoz a aký, tie mohly patriť iba jedinému živočíchovi na zemeguli, mohly byť len krokmi gentlemana zo západnej Europy, ktorý sa uživil aj bez práce.

Práve keď kňaz nadobudol istotu v tejto veci, kroky sa zrýchlily a utekaly predo dvermi ako potkan. Počúvajúci zbadal, že tento krok, čo aj bol oveľa rýchlejší, bol nečujnejší; zdalo sa, že ten muž kráča po špiciach. Ale v mysli kňaza nevyvolal dojem tajomnosti, naopak niečoho iného — niečoho, na čo si napochytre nemohol spomenúť. Táto polospomienka, ktorá spôsobuje, že človek sa cíti hlúpym, rozčuľovala Otca Browna. Vedel, že tieto kroky už niekde počul. Zrazu vyskočil s novou myšlienkou v hlave a išiel ku dverám. Miestnosť, v ktorej písal, nemala priamy vchod na chodbu, ale jeden východ viedol do zasklenej kancelárie, druhý do šatne. Skúsil dvere kancelárie, a zbadal, že sú zamknuté. Potom sa podíval na oblok, podobajúci sa v tej chvíli tabuli, plnej hmlistej červene, vyslanej blednúcim západom, a zavetril zlo, ako pes vetrí potkana.

Rozumová časť (už rozumnejšia alebo nie) v ňom zvíťazila. Spomenul si na upozornenie majiteľa, že ho zamkne a príde ho neskoršie vypustiť. Navrával si dvadsatoro iných vecí, aby si vysvetlil tie podivuhodné zvuky; pripomenul si, že svoju prácu môže dokončiť, lebo v miestnosti je ešte dosť svetla. Preniesol papier ku obloku a pri poslednom svetle búrlivého večera pustil sa do temer už dokončenej práce. Písal asi dvadsať minút, kloniac sa vždy bližšie nad papier, potom zrazu narovnal chrbát. Zachytil zas tie podivné zvuky krokov.

Tento raz maly ešte jednu podivuhodnú vlastnosť. Predtým chodil neznámy ľahko a rýchle, ale chodil, kdežto teraz utekal. Počul jeho rýchle, mäkké, skackavé kroky blížiť sa na chodbe ako tlapky utekajúceho tigra. Ktokoľvek prichádzal, musel byť veľký, čulý muž v tichom, ale hlbokom vzrušení.

Ale zas, keď kroky došly až po pisárňu, premenily sa na zvyčajný, veľkopánsky krok.

Otec Brown odhodil svoju listinu a vediac, že dvere kancelárie sú zamknuté, išiel rovno do šatne. Šatnára tam práve nebolo, vari odišiel do šatne na druhej strane chodby, pravdepodobne preto, že jediní hostia toho večera práve jedli a jeho úrad bol sinekúrou. Keď sa predral šedým pralesom plášťov, poznal, že sa šatňa otvára do osvetlenej chodby v podobe pultu, zvyčajného u všetkých šatien, lebo cez ten pult podávajú ľudia svoje dáždniky a prijímajú lístky. Lampa sa nachodila práve pod oblúkovou klenbou tohoto otvoru. Vrhala málo svetla na Otca Browna, ktorý sa zdal byť iba tmavou skicou proti temnému obloku v pozadí, ale osvetľovala temer divadelným svetlom muža, stojaceho pred pultom na chodbe.

Mužský, oblečený v elegantnom večernom úbore, bol vysokej postavy, ale čosi našepkávalo, že predsa nezaberie veľa miesta; človek cítil, že by vedel prekĺznuť ako tieň aj tam, kde by boli mnohí menší ľudia nápadní a zavadzali by. Jeho tvár, naklonená trochu dozadu, bola opálená, živá tvár cudzinca. Mal úhľadnú postavu, odmerané, sebavedomé pohyby; kritik by bol vytkol jedine to, že jeho čierny kabát bol o máčik horší, než jeho postava a vystupovanie, a že mu čudne odstával. V okamžiku, keď zazrel čiernu siluetu Otca Browna, hodil na pult kus papieru s číslom a zvolal prívetivým, sebavedomým hlasom:

— Dajte mi, prosím môj klobúk a plášť, náhlim sa.

Otec Brown vzal lístok, bez slova sa obrátil a šiel hľadať veci mužského. Nebola to prvá sluhovská práca v jeho živote. Priniesol plášť a klobúk a položil ich na pult. Cudzinec siahol do vrecka vesty a riekol s úsmevom:

— Nemám striebra, vezmite teda toto tu, — a hodil na pult zlatý polsoverein.

Otec Brown stál nehybne a ticho, ale vo chvíli, keď cudzinec vzal svoj plášť, stratil hlavu. Jeho hlava bola najcennejšia práve vtedy, keď ju stratil. V takej chvíli vedel sčítať dve a dve a urobil z toho štyri milióny. Katolícka cirkev, ktorá ľpie na zdravom rozume, často to neschvaľovala. Často to neschvaľoval ani on sám. No bolo to vždy podobné vnuknutiu — čo je dôležité v životných krízach, — keď ktokoľvek stratil hlavu, zároveň ju zachránil.

— Myslím, pane, — ozval sa kňaz zdvorilo, — že predsa máte trochu striebra vo svojom vrecku.

Pán vysokej postavy sa na neho prekvapene podíval a zvolal:

— Do paroma, čo môžete namietať, keď vám dávam zlato miesto striebra?!

— Striebro je niekedy cennejšie ako zlato; myslím, vo väčšom množstve, — podotkol kňaz prívetivo.

Cudzinec na neho pátravo pozrel. Potom sa podíval ešte pátravejšie chodbou, vedúcou do vestibulu. Potom sa zas zahľadel na Browna a z neho na oblok v pozadí, zafarbený ešte vždy zorami búrlivého večera. Napokon, zdalo sa, rozhodol sa. Položil jednu ruku na pult, preskočil s ľahkosťou akrobata a vztýčiac sa nad malým kňazom, chytil ho za golier.

— Mlčte, — povedal suchým šeptom. — Nechcem vám hroziť, ale…

— Ale jak chcem hroziť vám, — vyhlásil Otec Brown hlasom, ktorý znel ako dunenie bubna. — Chcem vám pohroziť červom, ktorý vás bude večne hrýzť a ohňom, ktorý nikdy neuhasne.

— Vy ste mi podivný zriadenec hotelovej šatne, — poznamenal druhý.

— Som kňaz, monsieur Flambeau, — odpovedal Brown, — a som ochotný vás vyspovedať.

Druhý chvíľočku stál a ťažko oddychoval, potom klesol na stoličku.

*

Dvanásti verní rybári pokojne a spokojne odbavili prvé dva pokrmy svojho obeda. Nemám odpis jedálneho lístku, ale i keby som ho mal, veľa by ste nezvedeli, lebo bol napísaný akousi jedálenskou francúzštinou, ktorú užívajú kuchári, ktorí Francúzsko nikdy v živote nevideli a ktorých ani Francúz nerozumie. Podľa tradície klubu musely byť hors d’oeuvres rozličného druhu a spôsobu, od ktorých by človek zbláznel. Dívali sa na ne vážne, lebo boly uznané za neužitočné výdavky, ako celý obed a celý klub. Podľa tradície musela byť polievka ľahká a nenáročná — len akási jednoduchá vigília pred rybacou hostinou. Hovor pri hostine bol z tých podivných, ľahkých hovorov, ktoré ovládajú britskú ríšu a riadia ju potajme, ale predsa by sotva poučil priemerného Angličana, ktorý by ho vypočul. Ministrov spomínali len podľa krstných mien a s blahosklonnosťou, ktorá bola presne ustálená. Radikálneho kancelára pokladu, ktorého strana Toryov nenávidela pre jeho upírstvo, velebili pre jeho krátke básničky a pre spôsob, akým pri honbách sedel na koni. O vodcovi Toryov, ktorého, ako sa predpokladalo, všetci liberáli nenávideli pre tyranstvo, hovorili, ako o liberálovi a tak ho aj chválili. Človek by bol myslel, že sú im politikovia veľmi dôležití a predsa im bolo u nich všetko dôležitejšie, ako ich politika. Pán Audley, predseda, bol láskavý, starší pán, ktorý nosil goliere podľa Gladstoneho a bol symbolom tej neskutočnej a predsa ustálenej spoločnosti. Nikdy nič nerobil — ani zlého. Nemal význam a nebol ani nadpriemerne bohatý. Vyznal sa však vo svete a to bolo dôležité. Strany ho nemohly ignorovať a keby sa bol chcel dostať do kabinetu, dozaista by sa tam bol dostal. Vojvodca Chester, podpredseda, bol mladší politik — začiatočník. Inakšie rečeno, bol to mládenec, starostlivo učesaný, pehavý, priemerne inteligentný a mal veľké majetky. Jeho vystúpenie vo verejnosti bolo vždy úspešné a zásady dosť prosté. Ak mu prišiel na um nejaký žart, povedal ho a uznali ho všetci za skvelý. Keď si nespomenul na vtip, poznamenal, že čas nie je vhodný na žarty, a pokladali ho hneď za vážneho, schopného človeka. V súkromnom živote a v klube sebe rovných bol celkove príjemný klebetár, úprimný ako žiačik. Pán Audley, ktorý sa politikou nikdy nezaoberal, zaujal k nej postoj oveľa vážnejší. Niekedy prekvapil spoločnosť, dávajúc im vedieť, že medzi liberálom a konzervatívom je istý rozdiel. On bol konzervatívny aj vo svojom súkromnom živote. Pramienok šedých vlasov nechával na šiji splývať cez golier, ako štátnici dávnych čias, takže, keď ho niekto videl zozadu, mal dojem, že vidí muža, ktorého vláda potrebuje. Odpredu podobal sa pokojnému a sám so sebou spokojnému starému mládencovi, bývajúcemu v Albany a to bola skutočná pravda.

Ako som už povedal, okolo stola na terase bolo štyriadvadsať miest a len dvanásť členov klubu. Mohli teda zaujať terasu spôsobom čo najprepychovejším. Obsadili všetci vnútornú stranu stola a nemajúc teda nikoho pred sebou, mohli sa nerušene kochať výhľadom do záhrady, ktorej farby boly živé, i keď večer prišiel skôr, než je v tú ročnú dobu zvyčajné. Predseda sedel v prostriedku a podpredseda na konci, po jeho pravom boku. Len čo sa sišlo všetkých dvanásť členov klubu, bolo zvykom (pre akúsi neznámu príčinu), že sa všetci pätnásti čašníci postavili za nich ako čestná čata vojakov, vzdávajúca česť svojmu panovníkovi, a majiteľ hotelu sa ukláňal so žiariacim úžasom, ako by prvý raz videl rybárov v svojom živote. Predtým však, než zaštrngala prvá vidlička alebo nôž, armáda služobníctva zmizla. Ostal len jeden či dvaja, ktorí rozdali a sobrali taniere, mihajúc sa okolo stola v smrteľnom tichu. Pán Lever, pravda, v záchvatoch zdvorilosti, zmizol oveľa skorej. Keby som tvrdil, že sa opäť pozitívne objavil, zveličoval by som skutočne až neúctivo. No, pravdou je, že keď došlo na rybacinu, teda hlavný pokrm večere, objavil sa — ako vám to povedať? — ako tieň, alebo azda len premietnutie jeho osoby, ktoré dávalo tušiť, že sa nachodí v blízkosti. Posvätný rybací pokrm pozostával (pre nezasväteného) z ohromného pudingu podoby a veľkosti svadobného koláča, v ktorom stratilo svoju pôvodnú, Bohom mu danú podobu množstvo zaujímavých rýb. Dvanásti verní rybári chytili svoje slávne rybacie nože a vidličky a priblížili sa k pudingu tak vážne, ako by stál každý kúsok pokrmu aspoň toľko, ako strieborná vidlička, s ktorou ho jedli. A, pokiaľ viem, mali pravdu. Tento pokrm zjedli v dychtivom mlčaní a len vtedy, keď už bola misa temer prázdna, vyslovil mladý vojvodca rituálnu poznámku:

— Inde ho nevedia pripraviť, len tu.

— Nikde, — riekol pán Audley hlbokým basom, obracajúc sa k rečníkovi a kyvkajúc ctihodnou hlavou. — Nikde, uisťujem vás, len tu. Hovorili mi, že v Café Anglais…

Tu ho vyrušilo a temer vzrušilo to, že mu odniesli tanier, ale podarilo sa mu nájsť cennú niť myšlienok. Pokračoval:

— Hovorili mi, že v Café Anglais ho vedia tak isto pripraviť. — Nie, nie je to také, pane, — vyhlásil, opáľajúc nemilosrdne hlavou ako sudca nad životom a smrťou. — Hovorím: nie je to také.

— Preceňujú spomínaný lokál, — povedal plukovník Pound, prehovoriac, keď sa nemýlim, prvý raz po niekoľkomesačnom mlčaní.

— Oh, neviem, — poznamenal vojvodca z Chesteru, ktorý bol optimista. — Je to v určitom ohľade veľmi dobré miesto. Neprekonáte ho…

Čašník rýchle prešiel miestnosť a náhle sa zarazene zastavil. Zastal tak tíško, ako ticho bol kráčal, ale láskaví páni tak veľmi privykli na bezchybný chod stroja, ktorý ich obklopoval a udržoval ich život, že čašník, chovajúci sa nezvyčajne, pôsobil ako trhnutie alebo zaškrípanie stroja. Cítili to isté, čo by ste cítili vy alebo ja, keby sa stal neživý svet odrazu neposlušným — keby zrazu pred nami stoličky utekaly.

Čašník chvíľu vyvaľoval oči a na tvárach hostí sa objavila rozpačitosť, ktorá je plodom našej doby. Je to akási moderná kombinácia ľudomilstva a hrozne modernej priepasti medzi dušami bohatých a chudobných. Starosvetský šľachtic bol by čašníka ovalil čímkoľvek, čo by mu bolo prišlo do ruky; prázdnou fľašou alebo peniazmi. Pravý demokrat by sa ho bol spýtal s odtienkom priateľstva v hlase, čo, do paroma, hľadá. Lenže títo moderní plutokrati nezniesli v svojej blízkosti chudobného človeka ani ako svojho otroka, ani ako priateľa. Keď bola so služobníctvom galiba, bol to len nepríjemný zmätok. Nechceli byť brutálni a báli sa, že bude treba byť uznanlivými. Želali si, aby to — nech už to bolo čokoľvek, bolo odbavené a preč. A bolo preč. Čašník, keď stál niekoľko sekúnd napnute ako ustrnulý, obrátil sa a odbehol ako šialený.

Keď sa na terase znovu objavil, vlastne len vo dverách, bol v spoločnosti iného čašníka, ktorému niečo šepkal a rozhadzoval rukami s prudkosťou južana. Potom prvý čašník odbehol a nechal vo dverách druhého. O chvíľočku sa vrátil s tretím čašníkom. Onedlho sa aj štvrtý čašník pripojil k narýchlo svolanej synode a teraz pán Audley uznal, že musí prerušiť mlčanie už v záujme taktu. Miesto prezidentského cengáča hlasne zakašľal a povedal:

— Mladý Moocher vykonal v Burme skvelý čin. Žiaden národ na svete nemôže mať…

Piaty čašník pribehol k nemu rýchlosťou strely a zašepkal mu do ucha:

— Ľutujem, ale je to neodkladná vec. Mohol by s vami hovoriť pán šéf?

Predseda sa s nevôľou obrátil a díval sa, ako by neveril vlastným očiam, na pána Levera, ktorý prichádzal rýchlymi, plantavými krokmi. Chôdza dobrého hostiteľa bola síce jeho zvyčajná chôdza, ale nemal zvyčajnú tvár. Miesto farby rýdzej medi bola teraz jeho tvár chorobne žltá.

— Odpusťte, prosím, pán Audley, — ozval sa, dychčiac astmaticky. — Mám veľký strach, lebo vám odniesli taniere i s nožmi a vidličkami.

— Áno, dúfam, že ich odniesli, — pripustil prezident nie bez humoru.

— Vy ste ho videli? — zafučal majiteľ rozčúlene. — Videli ste čašníka, ktorý ich odniesol? Poznáte ho?

— Či poznám čašníka? — zvolal pán Audley rozhorčene. — Samozrejme nie!

Pán Lever rozhodil ruky ako v smrteľnom zápase.

— Neposlal som ho, ja nie! Ani neviem, kedy a prečo prišiel. Poslal som svojho čašníka po taniere a ten zbadal, že už nie sú na stole.

Pán Audley hľadel tak zmätene, že nepôsobil dojmom muža, ktorého by mohla vláda potrebovať; zpomedzi všetkých len lesný muž, plukovník Pound sa zmohol na slovo. Zmätok ho galvanizoval k nadprirodzenému životu. Vstal meravo, nechávajúc ostatných sedieť, zastokol si cviker na nos a spýtal sa drsným polohlasom, ako by bol zabudol, ako má tvoriť hlas:

— Myslíte, že niekto ukradol naše náčinie?

Hotelier zopakoval smrteľné gesto s bezmocnosťou ešte väčšou ako prv a tým razom boli všetci sediaci na nohách.

— Sú tu všetci čašníci? — vyzvedal plukovník tichým, drsným hlasom.

— Hej, povšimol som si, že sú tu všetci, — zvolal vojvodca, zmrštiac chlapeckú tvár. — Keď prídu, vždy ich porátam, lebo vynímajú sa tak interesantne, keď stoja v rade pri stene.

— Ale nemôžete si ich presne zapamätať, — začal pán Audley váhavo.

— Viem sa rozpamätať na všetkých, hovorím vám! — zvolal vojvodca rozčúlene. — Nikdy tu nebolo viac ako pätnásť čašníkov a dnes boli tiež pätnásti, prísahám, ani viac, ani menej.

Majiteľ sa k nemu obrátil s triaškou úžasu.

— Hovoríte…, hovoríte, že ste tu videli všetkých mojich pätnástich čašníkov?

— Ako zvyčajne, — prisvedčil vojvodca. — No a prečo som ich nemohol vidieť?

— Preto, — odvetil Lever s ostrejším prízvukom, — len preto, že ste ich nemohli vidieť. Jeden z nich leží mŕtvy v svojej izbe.

Po týchto slovách nastal okamžik strašného ticha. Možno, že (tak nadprirodzeným je slovo „smrť“) každý z tých márnivých ľudí hľadel chvíľu na vlastnú dušu a videl ju maličkú ako uschnuté zrnko hrachu. Jeden z nich — tuším vojvodca, — povedal s idiotickou láskavosťou boháčov:

— Čím by sme mu mohli pomôcť?

— Mám tam kňaza, — povedal Žid s troškou pohnutia.

Potom, ako na volanie hlasu osudu, prebudili sa ku skutočnému životu. Niekoľko strašidelných sekúnd naozaj mysleli, že pätnásty čašník bol duch nebohého. Pod tým dojmom onemeli, lebo duchov pokladali za neporiadok práve tak ako žobrákov. No spomienka na striebro porušila čaro nadprirodzenosti a prerušila, pretrhla ho s brutálnou reakciou. Plukovník prevrátil stoličku, keď sa rútil ku dverám.

— Ak sme tu mali aj pätnásteho čašníka, — volal, — tak ten pätnásty bol zlodej. Rýchle, utekajme dolu ku predným i zadným dverám, zaistite všetko a potom môžeme hovoriť. Tých štyriadvadsať perál stojí za námahu dostať ich nazpät.

Zdalo sa, že pán Audley bol zprvu v pomykove, či sa patrí, aby gentleman utekal pre takú vec, vidiac však vojvodcu rútiť sa dolu schodmi s mladistvou energiou, nasledoval ho, pravda, s trochu zrelšími pohybmi.

V tom okamžiku vbehol do miestnosti šiesty čašník a oznámil, že stĺpec tanierov našiel na bufete, ale strieborné náčinie nie.

Zástup hodovníkov a sluhov rútil sa dolu schodmi v dvoch skupinách. Väčšina rybárov s majiteľom hotelu utekala do predsiene a dožadovala sa informácií o východoch. Plukovník Pound s prezidentom a viceprezidentom a niekoľkými inými utekali chodbou, vedúcou k príbytkom služobníctva lebo mysleli, že tým smerom mohol zlodej najľahšie ujsť. Náhliac sa popri výklenku šatne, zbadali tam malú, do čiernych šiat oblečenú postavu, ktorú pokladali za zriadenca. Stála v pozadí, v tieni šiat.

- Haló, vy tam, — zvolal vojvodca - nevideli ste tu nikoho?

Malá postava neodpovedala na otázku priamo, ale podotkla:

— Azda mám, čo hľadáte, pánovia.

V prekvapení nerozhodne zastali. On však zašiel do úzadia a vrátil sa, majúc obidve ruky plné ligového striebra. Položil ho na pult ako predavač. Ležalo tam tucet podivuhodne formovaných nožov a vidličiek.

- Vy… vy…, — začal plukovník, teraz už úplne strácajúc duševnú rovnováhu. Potom však zazrel, že malý muž má na sebe kňazské šaty a že oblok v pozadí je rozbitý, ako by ním bolo niečo násilne preniklo.

— Tieto veci sú oveľa cennejšie, než by mohly byť uložené v šatni, či nie? — spýtal sa malý kňaz dobrosrdečne.

— Ukradli ste…, ukradli ste tieto veci? — jachtal pán Audley s prekvapenými očami.

— Ak som ich ukradol, aspoň vám ich zas vraciam, — odpovedal kňaz žartom.

— Vy ste ich však nevzali, — vyhlásil plukovník, dívajúc sa stále ešte na rozbitý oblok.

— Poviem pravdu: skutočne som ich nevzal, — povedal kňaz s humorom a posadil sa na stoličku.

— Ale viete, kto ich ukradol, — riekol plukovník.

— Nepoznám ho podľa pravého mena, ale poznám trochu silu jeho tela a viem veľmi veľa o jeho duševných ťažkostiach. Fyzický úsudok som si o ňom utvoril, keď ma chcel zadrhnúť, duševný zasa, keď sa kajal.

— Oh, čo hovoríte? Kajal sa? — zvolal mladý vojvodca, smejúc sa krákavo.

Otec Brown vstal, založil ruky za chrbát a povedal:

— Nezvyčajné, čo, že by sa zlodej a tulák kajal, kým mnoho tých, ktorí sú bohatí a zabezpečení, ostávajú zaťatí a ľahkomyseľní, bez ovocia pre Boha i pre ľudí. Týmto však, odpusťte, zachádzate trochu do môjho revíru. Ak pochybujete o kajúcnosti ako o skutočnosti praktickej ceny, prosím, tu sú vaše nože a vidličky. Vy ste dvanásti verní rybári a tu sú všetky vaše strieborné ryby. Ja však, z Jeho vôle, som rybárom ľudí.

— Vylovili ste toho muža? — spýtal sa plukovník, sťahujúc obočie.

Otec Brown pozrel otvorene do jeho očú.

— Áno, — povedal, — vylovil som ho neviditeľnou udicou a neviditeľným vlasom, ktorý je taký dlhý, že dosiahne až na koniec sveta, ale predsa sa môže pritiahnuť nazpät jediným trhnutím.

Nastala dlhá pauza. Všetci odišli, aby odniesli nájdené striebro svojim druhom, alebo aby oznámili nezvyčajnú záležitosť hotelierovi, len plukovník ostal sedieť na pulte so zachmúrenou tvárou a opálajúc dlhými, tenkými nohami, hrýzol čierne fúzy.

— Musel byť veľmi obratný, ale myslím, že poznám aj obratnejšieho, — povedal napokon plukovník.

— Hej, bol šikovný, — odvetil druhý, — ale neviem koho myslíte pod tým druhým.

— Vás! — zasmial sa plukovník. — Nemajte strachu, nechcem ho dať za mreže, ale dal by som za to nejednu striebornú vidličku, keby som zvedel, ako ste sa zamiešali do veci a ako ste od neho všetko získali. Myslím, že ste najpodkutejší medzi nami.

Otcovi Brownovi sa zrejme väčšmi páčila melancholická úprimnosť vojaka ako jeho slová. Usmievajúc sa povedal:

— Nesmiem vám prezradiť nič o jeho osobe a živote, ale nemám nijakej príčiny, pre ktorú by som vám nemohol rozpovedať vonkajšie skutočnosti, ktoré som tu získal.

Po týchto slovách preskočil pult, posadil sa vedľa plukovníka a opálal krátkymi nohami ako chlapec. Potom tak ľahko, ako by ju rozprával svojmu priateľovi pri vianočnom kozube, rozpovedal mu celú histórku.

— Viete, pán plukovník, — začal, — zavreli ma do tamtej izby. Robil som svoju robotu, keď som náhle počul dvoje nôh, ktoré na chodbe tancovaly nejaký nezvyčajný tanec smrti. Najprv sa ozvaly vždy rýchle, smiešne krôčky, podobajúce sa krokom človeka, ktorý sa stavil, že bude chodiť po špiciach; po nich prišly pomalé, nedbalé, vŕzgajúce kroky, podobajúce sa krokom urasteného človeka, ktorý sa prechádza s cigarou v ústach. No obidvoje, prísahám, pochádzalo od toho istého páru nôh a striedaly sa neprestajne: najprv beh a potom chôdza a po tej zas beh. Divil som sa trochu a potom veľmi; nešlo mi do hlavy, prečo chodí niekto takým dvojakým spôsobom. Jeden druh jeho krokov som poznal, boly ako vaše, pán plukovník. Boly to kroky dobre živeného gentlemana, čakajúceho na niečo, ale prechádzajúceho sa skôr preto, že je duševne čulý, nie že by bol netrpezlivý. Vedel som, že poznám aj druhý druh krokov, ale nemohol som si spomenúť, aký je to druh. Nevedel som napochytre, akého divého tvora som stretol a kde vo svete, ktorý by sa bol namáhal na špiciach takým nezvyčajným spôsobom. Potom som počul štrnganie tanierov a dostal som takú jasnú odpoveď, ani čo by mi ju bol dal svätý Peter. Bola to chôdza čašníka - chôdza s telom nakloneným dopredu, s očami sklopenými, s vankúšikmi prstov nôh pritlačenými o podlahu, s vlajúcimi krídlami kabáta a s uterákom. Potom som uvažoval minútu a pol a myslím, že som videl schému zločinu tak jasno, ako by som ho bol zosnoval sám.

Plukovník Pound hľadel na neho s dychtivou zvedavosťou, ale vyprávajúci upieral svoje prívetivé šedé oči s triezvou pozornosťou na povalu.

— Zločin, — povedal pomaly, — ako každé umelecké dielo… Nepozerajte na mňa tak udivene; zločiny nie sú jedinými umeleckými dielami, vychádzajúcimi z pekelnej dielne, ale každé umelecké dielo, už či je dielo božie, alebo dielo čerta, má tú význačnú vlastnosť, že jeho jadro je prosté, jednoduché, nech už je jeho prevedenie akékoľvek komplikované. Tak napríklad v Hamletovi hrobárova smiešnosť, kvety šialeného dievčaťa, fantastická nádhera Osríka, bledosť ducha a škeriaca sa lebka sú nezvyčajnosti, spletené do venca okolo prostej, tragickej postavy muža v čiernom. Tu zase, — povedal s úsmevom a pomaly sa spustil so svojho miesta, — tu ide tiež o jednoduchú tragédiu muža v čiernom… Hej, — pokračoval, keď videl, že plukovník je udivený, — celý ten príbeh sa krúti okolo čierneho kabáta. I v tomto príbehu, ako v Hamletovi, sú rokokové výstredností…, povedzme, vy. Máme tu mŕtveho čašníka, ktorý tu bol živý, keď nemohol byť tu; máme tu neviditeľnú ruku, ktorá sobrala vaše striebro a rozplynula sa ako vzduch. No každý dômyselný zločin sa zakladá na nejakom jednoduchom fakte… na nejakej skutočnosti, ktorá sama o sebe nie je tajomná. Mystifikácia záleží v jeho skrytosti, v tom, že ľudské myšlienky sú svedené nabok. Tento rozsiahly, dômyselný a (pravda, za zvyčajných okolností) veľmi výnosný zločin, bol vystavený na jednoduchej skutočnosti, a to tej, že večerný úbor gentlemana a čašníka je totožný. Všetko ostatné je iba hra, ale, pravda, veľmi dobrá hra.

— Počkajte, — povedal plukovník, vstávajúc a gániac na svoje topánky, — neviem, či vám dobre rozumiem.

— Pán plukovník, — riekol Otec Brown, — hovorím vám, že ten archanjel bezočivosti, ktorý ukradol vaše striebro, prešiel sem a tam v záplave svetla mnohých lámp a pred očami všetkých prítomných. Neukrýval sa v temných kútoch, kde by bol býval podozrivý. Pohyboval sa ustavične na osvetlených chodbách a v miestnostiach, ale nech už prišiel kdekoľvek, budil dojem, že je na svojom mieste. Nespytujte sa, ako vyzeral. Vy sám ste ho dnešného večera videli aspoň šesť alebo sedem ráz. Čakali ste s ostatnými pánmi v prijímacom salóne na konci chodby s terasou. Kedykoľvek prišiel medzi vás, prišiel ako čašník, s nachýlenou hlavou, vlajúcim uterákom a náhliacimi sa nohami. Vybehol na terasu, upravil niečo na stole a náhlil sa zpät popri pisárni. V tom okamžiku, keď sa dostal pred oči majiteľa hotelu a čašníkov, stal sa každým kúskom svojho tela iným mužom, každým pohybom: ponevieral sa medzi služobníctvom s tou ľahostajnou bezočivosťou, na ktorú čašníci zvykli v styku so zákazníkmi. Nedivili sa, že taký švihák chodí po všetkých kútoch domu tak, ako zvieratá v zoologickej záhrade, lebo vedeli, že je najvýznačnejšou vlastnosťou ľudí z vznešenej spoločnosti ísť tam, kam sa im práve zapáči ísť. Keď sa prechádzkou dostatočne unudili mohol sa obrátiť a ísť nazpät; v tieni klenutia premenil sa, ako na švihnutie čarovného prútika a prišiel medzi rybárov v podobe ich poslušného služobníka. Prečo by pánstvo obzeralo nejakého čašníka? Prečo by čašníci podozrievali prechádzajúceho sa genlemana z vyšších kruhov? Raz, dva razy zahral tento svoj výstup celkom chladnokrvne. Potom požiadal v súkromnej miestnosti majiteľa hotelu o sódovú vodu a prehlásil živo, že si ju odnesie na stôl, a urobil to; preniesol fľašu rýchle vaším klbkom ako čašník, ktorý plní daný mu rozkaz. Pravda, toto nemohlo dlho trvať. Ale nemuselo trvať dlhšie, len do ukončenia rybacieho pokrmu.

Najťažší bol okamžik, keď čašníci stáli v rade za stoličkami hostí, ale vedel sa postaviť tak šikovne do kúta, že čašníci ho mali za hosťa a hostia za čašníka. Potom už išlo všetko hladko. Keď ho videl čašník inde, nie za stolom, videl len nudiaceho sa gentlemana. Len na to musel dávať pozor, aby bol v rozhodujúcej chvíli o dve minúty skorej pri stole než ostatní čašníci, keď bolo treba vziať so stola taniere po rybacom pokrme. A bol. Odniesol taniere na bufet, napchal si striebro do náprsných vrecák a utekal ani zajac (počul som ho prichádzať) až po šatňu. Tam sa premenil v plutokrata — v plutokrata, odvolaného obchodnou záležitosťou. Bolo mu načim len lístok odovzdať a mohol tak elegantne odísť, ako bol prišiel. Lenže v šatni som bol v tej chvíli ja.

— Čo ste urobili? — zvolal plukovník nezvyčajne živo. — Čo vám povedal?

— Odpusťte, prosím, moja histórka tu končí, — povedal kňaz neúprosne.

— A zaujímavejšia začína, mrmlal plukovník. — Myslím, že som pochopil jeho odborný trik, ale nazdám sa, že ste mi nevysvetlili svoj fígeľ.

— Musím už odísť, — povedal Otec Brown. Kráčali spolu do vestibulu, kde zazreli pehavú tvár mladého vojvodcu, ktorý sa k nim náhlil.

— Poďte, Pound, — zvolal zadychčane. — Všade som vás hľadal. Pokračujeme v hodovaní. Starý Audley mal reč na oslavu zachráneného nášho striebra. Musíme zaradiť nový obrad na pamiatku tejto udalosti… Vy ste ich získali zpät, nuž povedzte, čo by ste navrhli?

— Nuž, — začal plukovník, dívajúc sa na vojvodcu s posmešným súhlasom, — navrhujem, aby sme od dnešného dňa nosili zelené kabáty miesto čiernych. Človek nikdy nevie, aký omyl môže nastať, keď vyzerá ako čašník.

— Oh, paroma! — odporoval mladý muž. — Gentleman sa nikdy nepodobá čašníkovi.

— A čašník gentlemanovi, keď sa nemýlim? — povedal plukovník s ostrým posmeškom, — Velebný pane, váš priateľ musel byť veľmi elegantný, keď predstavoval gentlemana.

Otec Brown zapnul svrchník až po krk, lebo noc bola búrlivá, a vzal zo stojanu svoj dáždnik, ktorý bol práve taký obnosený ako jeho šaty.

— Hej, — povedal, — ťažko byť gentlemanom, ale, viete, už som aj na to neraz myslel, že nie je to ťažšie, ako byť čašníkom.

Po týchto slovách s krátkym „dobrú noc“ otvoril ťažké dvere paláca rozkoše. Zlatá brána sa za ním zavrela a on sa čulo pustil do vlhkých, temných ulíc, aby chytil omnibus za penny.