ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzi striebornou stuhou rána a zelenou, ligotajúcou sa stuhou mora pristála v Harwichu loď a vypustila kŕdeľ ľudí ako múch. Medzi nimi muž, ktorého nám treba sledovať, nebol ničím nápadný — a neželal si ním byť. Nebolo na ňom nič nezvyčajného, okrem akéhosi rozdielu medzi sviatočnou jarosťou jeho obleku a úradnou vážnosťou jeho tváre. Jeho úbor skladal sa z ľahkého jasnošedého kabáta, bielej vesty a bieleho slameného klobúka so šedomodrou stuhou, kým jeho vychudnutá tvár bola opálená, končila čiernou briadkou po španielskom spôsobe a pripomínala goliere z časov kráľovnej Alžbety. Fajčil cigaretu tak vážne ako zaháľač. Nič nenasvedčovalo skutočnosti, že šedý kabát skrýva revolver, že biela vesta ukrýva policajný odznak a že slamený klobúk prikrýva jednu z najbystrejších hláv Europy, lebo bol to sám Valentin, náčelník parížskej polície a najpovestnejší stopovač sveta, prichádzajúci z Bruselu do Londýna, aby previedol najväčšie zatknutie storočia.

Flambeau bol v Anglicku. Policie troch štátov stopovaly veľkého zločinca z Gentu do Bruselu, z Bruselu do Haagu a predpokladalo sa, že Flambeau využije nezvyklosti a zmätku, ktorý narobil eucharistický kongres, konaný práve vtedy v Londýne. Núkala sa veľká pravdepodobnosť veriť, že Flambeau bude cestovať ako farár, alebo tajomník, vyslaný na kongres, ale pravda, Valentin nemohol byť istý, lebo pokiaľ šlo o Flambeau, nemohol byť nikto istý ničím.

Už mnoho rokov tomu, čo tento obor zločinu náhle prestal udržovať svet v nepokoji a keď ustal, ako sa hovorí, od smrti Rolandovej nastal veľký pokoj na zemi. Ale vo svojich najlepších (myslím, pravda, najhoršie) dňoch bol Flambeau postavou takou význačnou a medzinárodnou ako Kaiser. Temer každého rána oznamovaly denníky, že unikol následkom nejakého nezvyčajného zločinu tým, že spáchal iný. Bol to Gaskoňan obrovskej postavy a fyzickej odvahy a o výbuchoch jeho siláckeho temperamentu rozprávaly sa najnemožnejšie histórky; ako obrátil juge d’instruction hore nohami, aby „mu trochu poupratoval v mozgu“; ako utekal po Rue de Rivoli, nesúc pod každou pazuchou policajta. Ale treba mu priznať, že svoju fantastickú telesnú silu používal zväčša v takých nekrvavých, čo aj neúctivých výjavoch; väčšina jeho zločinov pozostávala z prešibaných lupičstiev vo veľkom. Ale každá jeho krádež bola temer úplne novým hriechom a mohla tvoriť samostatnú histórku. On založil veľkú Tyrolskú mliekársku spoločnosť v Londýne bez mliekární, bez kráv, bez povozov, ale s tisícom odberateľov. Obsluhoval jednoducho tak, že prekladal malé nádoby, stojace pred dvermi zákazníkov, pred dvere svojich odberateľov. On udržiaval s istou mladou dámou, ktorej všetky poštové zásielky zadržiavali, nevysvetliteľne tajnú korešpondenciu tak, že fotografoval svoje drobulinké zprávy na doštičky mikroskopu. Nejeden z jeho výčinov charakterizuje úžasnú jednoduchosť. Hovorí sa, že kedysi premaľoval v ulici všetky domové čísla za najtmavšej noci len preto, aby dostal do pasce nejakého cestujúceho. Vie sa, že on vymyslel prenosné poštové skriňky, ktoré staval na nárožia ulíc v tichých predmestiach, aby cudzinci mali kde vkladať svoje poštové poukážky. Napokon ho poznali ako úžasného akrobata; na vzdory svojej ohromnej postave vedel skákať ako lúčna kobylka a miznúť v korunách stromov ako opica. Preto veľký Valentin, keď sa vydal na cestu, aby našiel Flambeau, uvedomoval si veľmi jasne, že jeho dobrodružstvo sa skončí nájdením hľadaného.

Ale ako ho mal nájsť? To zamestnávalo neprestajne myšlienky veľkého Valentina.

Bola tu jedna vec, ktorú Flambeau pri všetkej svojej obratnosti v prestrojovaní nemohol zakryť, a tou bola nezvyčajná výška jeho tela. Keby Valentinovo bystré oko bolo zazrelo vysokú predavačku jabĺčiek, vysokého granatiera, alebo i dosť vysokú vojvodkyňu, bol by ich na mieste zatkol. No na celej ceste vlakom nenašiel nikoho, koho mohol pokladať za prestrojeného Flambeau práve tak, ako sa nemôže prestrojiť mačka za žirafu. Pokiaľ šlo o ľudí na lodi, bol spokojný, a z tých, ktorí pristúpili v Harwichu, alebo cestou, ostávali už iba šiesti: železničný úradník malej postavy, idúci až na konečnú stanicu, traja celkom malí obchodní záhradníci, ktorí pristúpili o dve stanice ďalej, jedna vdova veľmi malej postavy, prichádzajúca z malého mesta v Essexu a veľmi malý rímskokatolícky kňaz, ktorý nastúpil v malej essexskej dedinke. Keď sa dostal k tomuto poslednému, Valentin hneď sa ho vzdal a temer sa usmial. Malý kňaz mal tvár okrúhlu a tupú ako knedľa z Norfolku, oči mal prázdne ako Severné more a mal niekoľko hnedých, do papieru zabalených balíčkov, ktoré stačil všetky odrazu posbierať. Eucharistický kongres dozaista vytiahol z vidieckych kútov nejedného podobného tvora, bezmocného ako krtica, vykopaná zo zeme. Valentin bol skeptik pravého francúzskeho vzoru a nemal rád kňazov. Vedel však cítiť s nimi súcit a tento malý budil súcit v každom. Mal veľký ošarpaný dáždnik, ktorý mu každú chvíľu padal na podlahu. Zdalo sa, že ani nevie, kde je pravý koniec jeho zpiatočného lístku. Prostodušne vysvetľoval každému, že si musí dať dobrý pozor, lebo v jednej z tých svojich mnohých hnedých škatúľ má niečo zo skutočného striebra „s modrými kamienkami“. Nezvyčajná miešanina jeho essexskej tuposti a svätej prostodušnosti zabávala Francúza, až sa kňaz predsa len dostal nejako do Tottenhamu so všetkými svojimi škatuľami a vrátil sa pre svoju cigaru. Valentin mal pri tom ešte toľko dobroty, že ho varoval, aby nerozprával každému o tom striebre, keď chce, aby mu ostalo. Ale nech hovoril Valentin s kýmkoľvek, oči mal otvorené pre niekoho iného, či bohatého alebo chudobného, muža alebo ženu, no hľadal neprestajne niekoho, ktorý by bol dobrých šesť stop vysoký, lebo Flambeau bol ešte o štyri palce vyšší.

Vystúpil v Liverpolskej triede presvedčený, že doposiaľ nikde nenaďabil na hľadaného zločinca. Pobral sa potom rovno na Scotland Yard, aby predložil svoje papiere a zaistil si pomoc pre prípad potreby. Potom si zapálil cigaretu a dal sa na dlhú obchôdzku londýnskymi ulicami. Idúc triedami a námestiami za Viktóriou, zrazu zastal. Bolo to staromódne námestie, veľmi typické pre Londýn a práve v tej chvíli plné ticha. Vysoké, jednoduché domy na okolí vyzeraly súčasne i zachovalé i neobývané; záhon krovia v prostriedku námestia zdal sa byť opustený ako zelený ostrovček v Tichom oceáne. Jedna zo štyroch strán bola oveľa vyššia než ostatné, ako trón s baldachýnom a táto strana bola prerušená, ako sa to v Londýne niekedy robieva — reštauráciou, ktorá ako by bola na toto miesto zablúdila zo Soho. So zakrslými rastlinami v hrncoch a dlhými, žlto-biele pruhovanými okenicami bola budova veľmi nápadná. Vyčnievala vysoko nad ulicu a, tiež podľa londýnskeho spôsobu plátania, k vchodu do budovy viedly schody, vzbudzujúc dojem, že je k budove pristavený požiarny rebrík. Valentin stál a fajčil pred tými žlto-bielymi okenicami a dlho ich pozoroval.

Na zázrakoch je najneuveriteľnejšia tá skutočnosť, že sa vyskytujú. Len málo oblakov na oblohe býva zachytené ľudským okom. Strom týči sa v krajine pri nejakej pochybnej ceste v presnej, určitej podobe otáznika. Sám som sa o týchto veciach presvedčil za posledných niekoľko dní. Nelson umiera v okamihu víťazstva a muž menom Wiliams náhodou zabije muža menom Williamson; znie to temer ako vražda dieťaťa. Jednoducho, v živote nachodíme skutočnosti, ktoré sa týkajú navzájom sťa by pôsobením nejakého šaška a toto často ujde pozornosti tých ľudí, ktorí rátajú vždy len s prózou, ako to vhodne vyslovil Poë v svojom paradoxe, že poznanie musí počítať s nepredvídaným.

Aristíd Valentin bol hlboko francúzsky a francúzsky rozum je najmä a výlučne rozumovaním. Nebol len „mysliacim strojom“, lebo je to nesmyselná fráza moderného fatalizmu a materializmu. Stroj je len preto strojom, že nemôže myslieť. On však bol mysliaci muž a súčasne jednoduchý muž. Všetky jeho obdivuhodné úspechy, ktoré zdaly sa byť čarodejníctvom, dobyl únavnou logikou, jasnou a presnou francúzskou myšlienkou. Francúzi elektrizujú svet nie nadhodením nejakého paradoxu, ale truismom. Uskutočňujú truismus do takých dôsledkov — ako vo francúzskej Revolúcii. Ale práve preto, že Valentin vedel myslieť, poznal tiež hranice rozumu. Len ten, kto nevie nič o motoroch, hovorí o poháňaní motorov bez petroleja; len ten, kto nevie nič o myslení, hovorí o rozumovaní bez pevných, nepopierateľných základov. Valentin nemal nijaké prvé základy. Flambeau nepristihol v Harwichu a keď sa nachodil v Londýne vôbec, mohol byť niečím medzi tulákom vysokej postavy na Winbledon Common a rečníkom vysokej postavy, popíjajúcim práve v hoteli Metropol. V tejto úplnej nevedomosti mal Valentin svoj spôsob nazerania a vlastnú metódu.

V takých prípadoch počítal s nepredvídaným. V takom prípade, keď nemohol sledovať dráhu rozumu sledoval starostlivo dráhu nerozumu. Miesto, aby šiel na pravé miesta — do banky, na policajné stanice, na rendez vous — chodil systematicky na nepravé miesta; klepal na dvere každého prázdneho domu, prevrátil každý cul de sac, prešiel každou ulicou, uzavretou navŕšením smetí a rumísk, obišiel každú krivú uličku, ktorá ho zvádzala. Hájil tento neprirodzený spôsob celkom logicky. Hovorieval, že najhoršie je, keď niekto má nitku, ale vraj najlepšie je, keď nemá vôbec žiadnu nitku, lebo potom sa mu naskytá možnosť, že nejaká nezvyčajnosť, ktorá upúta oko prenasledovateľa, mohla práve tak upútať oko prenasledovaného. Niekde musí človek začať a najlepšie je, keď začne tam, kde sa azda druhý zastavil. Ten rad schodov ku vchodu, tá pokojnosť a úhľadnosť reštaurácie vzbudily jemnú, romantickú fantáziu detektíva a prinútily ho rozhodnúť sa začať na verímboha práve na tom mieste. Vyštveral sa hore schodmi, posadil sa za stôl pri obloku a rozkázal si čiernu kávu.

Predpoludnie už prikročilo a on doposiaľ neraňajkoval. Na susedných stoloch videl slabé znaky raňajok iných ľudí a to mu pripomenulo vlastný hlad; rozkázal si teda dodatočne vajíčko na mäkko, nasypal v zamyslení trocha cukru do kávy, mysliac pritom nepretržite na Flambeau. Spomínal, ako raz Flambeau uvrzol pomocou nožničiek na nechty a inokedy zas pomocou požiaru v dome; raz tak, že vraj musí platiť za nevyplatený list a inokedy zas tak, že zaviedol ľudí dívať sa ďalekohľadom na kométu, ktorá vraj zničí svet. Svoj detektívsky mozog považoval práve za taký dobrý, ako je mozog zločinca, čo bola pravda. No predsa si jasne uvedomoval, že je v nevýhode. „Zločinec je tvorivý umelec, kdežto detektív len prostý kritik“, riekol si, kyslo sa usmievajúc a zdvihol čašu kávy. Postavil ju však veľmi rýchle, poznávajúc na prvý dúšok, že si do kávy nasypal soli.

Podíval sa na nádobu, z ktorej biely prášok vzal. Bola to zrejme cukrovnička, určená tak rozhodne na cukor, ako fľaša šampanského na šampanské. Divné mu bolo, prečo má v nej soli. Chcel sa presvedčiť, či je v miestnosti aj viac pravoverných nádob. Hej, našiel dve plné soľničky. Azda je tu tiež nejaká špecialita v obsahu soľničiek: bol v nich cukor. Po tomto poznaní rozhliadol sa po reštaurácii s tvárou, javiacou nový záujem. Chcel vidieť, či sú tu ešte iné znaky toho nezvyčajného umeleckého vkusu a rozmaru, ktorý dával cukor do soľničky a soľ do cukrovnice. Okrem nepekného fľaku po nejakej tmavej tekutine na jednej z bielo tapetovaných stien celá miestnosť zdala sa čistá, v poriadku udržiavaná, ktorá nejavila znaky nezvyčajnosti. Zacengal na čašníka.

Keď zriadenec pribehol, v tej včasnej hodine rozstrapatený a s očami krvou podbehnutými, žiadal ho detektív (ktorý si vysoko cenil prosté formy humoru), aby ochutnal cukor a presvedčil sa, či slúži dobrému menu hotela. Následok bol, že čašník zívol a ospalosť ho razom prešla.

— Servírujete tento podarený vtip každé ráno? — spýtal sa Valentin. — Neznechutilo sa vám ešte zamieňať cukor za soľ?

Čašník, vycítiac iróniu týchto slov, uisťoval ho, zajachtávajúc sa, že podnik nemá takýto úmysel a že je to dozaista nejaký zvláštny omyl. Vzal cukrovničku, prezeral ju, potom vzal soľničku a prezrel ju tiež a jeho tvár bola čo raz zväčšmi znepokojená. Napokon sa rýchle ospravedlnil a odbehnúc, vrátil sa za chvíľu s majiteľom. Ten tiež preskúmal cukrovnicu a po nej soľničku a zdal sa byť tiež rozhorčený.

Zrazu čašník, akoby ani nemohol zvládnuť príval slov, čo sa mu nahrnul na jazyk, zajachtal:

— Myslím…, že to boli tí dvaja farári!

— Ktorí dvaja farári?

— Tí dvaja, — odvetil čašník, — ktorí obliali stenu polievkou.

— Obliali stenu polievkou? — opakoval Valentin, nazdávajúc sa, že počul práve nejakú taliansku metafóru.

— Áno, áno, — riekol čašník rozčúlene, ukazujúc na tmavý fľak na bielej tapete, — vyliali polievku tam na stenu.

Valentin pozrel spytavo na majiteľa, a ten mu prispel podrobnejšou zprávou.

— Áno, pane, — riekol, — je to pravda, i keď nemyslím, že to súvisí s cukrom a soľou. Prišli dvaja farári a pili tu včas ráno polievku, sotva sme podnik otvorili. Boli to veľmi tichí, ctihodní ľudia; jeden z nich zaplatil účet a vyšiel, druhý, ktorý bol zdĺhavejší v prípravách na odchod, zdržal sa o niekoľko minút. Napokon odišiel, ale než vyšiel na ulicu, schytil zrazu svoju šálku, v ktorej bolo do polovice polievky, a oblial stenu. Bol som práve v zadnej miestnosti a čašník tiež, kým som pribehol, našiel som už stenu obliatu a miestnosť prázdnu. Neutrpel som veľkú škodu, ale bola to veľká hanebnosť. Chcel som chytiť tých dvoch mužov na ulici, boli však už veľmi ďaleko, zazrel som už iba, ako bočil za roh na Carstairs Street.

Kým reštauratér dokončil, detektív už stál na rovných nohách s klobúkom na hlave a s palicou v ruke. Rozhodol sa už, že v úplnej temnote svojej mysle môže iba sledovať prvý nezvyčajný pokyn, ktorý sa mu naskytne a tento tu bol dosť nezvyčajný. Zaplatil účet, buchol sklenými dvermi a náhlil sa okolo rohu do druhej ulice.

Našťastie i v takýchto horúčkovitých okamihoch bolo jeho oko chladné a bystré. Čosi vo výklade sa mu mihlo pred očami ako blesk, musel sa vrátiť a pozrieť to pozornejšie. Bol to skliepok malého obchodníka so zeleninou a ovocím. Kopčeky tovaru boly tam vyložené na voľnom povetrí a na nich boly ceduľky s menom tovaru a jeho cenou. Vo dvoch oddeleniach, ktoré trčaly najväčšmi do ulice, boly dve kôpky: pomaranče a orechy. Na kôpke orechov ležala cedulka, na ktorej bolo napísané modrou kriedou: „Najlepšie tangerské pomaranče, dva za penny“, kým na kôpke pomarančov bola ceduľka s práve takým jasným a presným nadpisom: „Najlepšie brazílske orechy, 4 denáre za libru“. Pán Valentin prezrel tie dva nápisy a prišlo mu na um, že podobnú delikátne jemnú formu humoru videl, a to pred chvíľou. Upozornil zeleninára červených líc, ktorý práve neprívetive hľadel na ulicu, na nepresnosť oznámení. Zeleninár nevravel nič, ale zlostne vymenil obidva lístky, dávajúc ich na miesto, kde patrily. Detektív, opierajúc sa elegantne o svoju palicu, prakticky prezeral skliepok. Napokon riekol:

— Odpusťte, prosím, pán môj, viem, že ma nič do toho, ale rád by som vám dal otázku z odboru experimentálnej psychologie a sdružovania myšlienok.

Červenolíci predavač díval sa zlovoľne, ale detektív pokračoval veselo, pohrávajúc sa s palicou.

— Povedzte mi, prečo mi tieto cedule, položené nemiestne v zeleninárskom skliepku, pripomínajú farársky klobúk, zablúdivší na výlet do Londýna? Alebo, keď som sa nevyjadril dosť jasne, aká tajomná súvislosť spojuje myšlienku na orechy, označené ako pomaranče, s myšlienkou na dvoch kňazov, jedného veľkého a jedného malého? — vyzvedal.

Oči obchodníka vystupovaly z hlavy ako oči plža; na okamih sa zdalo, že sa vrhne na cudzinca. Napokon vybuchol hnevlivo:

— Neviem, či máte v tom prsty, ale keď sú tí dvaja vaši priatelia, môžete im povedať, že im rozbijem ich hlúpe kotrby, nech sú farári, alebo nefarári, keď mi ešte raz rozsypú moje jabĺčka.

— Ozaj? — spýtal sa detektív súcitne. — Oni vám rozsypali jabĺčka?

— Jeden z nich — vysvetľoval rozpálený zeleninár, — rozsypal mi ich po ulici. Bol by som toho blázna chytil, keby som nebol musel jabĺčka sbierať.

— V ktorú stranu išli tí farári? — vyzvedal Valentin.

— Tam do druhej ulice vľavo a potom cez námestie, — riekol druhý ochotne.

— Ďakujem, — riekol Valentin a zmizol ani rarášek. Na druhej strane námestia našiel strážnika a riekol:

— Rýchle, videli ste dvoch farárov so širokými klobúkmi?

Strážnik sa rozosmial:

— Videl som ich, pane, a keď chcete vedieť, jeden z nich bol opitý. Stál prostred ulice taký zmätený, že…

— Kam šli?

— Sadli si tamto na žltý omnibus, — odvetil strážnik, — ten chodí až do Hampsteadu.

Valentin sa legitimoval a riekol náhlivo:

— Zavolajte rýchle dvoch z vášho mužstva, nech sa pustia so mnou za nimi, — rozkázal a prešiel ulicou s toľkou nákazlivou energiou, že tučný policajt sa tiež rozkýval k rýchlemu výkonu. Za poldruhej minúty pripojil sa k francúzskemu detektívovi inšpektor a muž v prostom občianskom obleku.

— Dobre, pane, — začal inšpektor usmievajúc sa dôležito, — čo však…

— Valentin mu rýchle ukázal rukou:

— Poviem vám to na streche tamtoho omnibusu — riekol, vyhýbajúc sa obratne chodcom, ktorých stretli.

Keď sedeli všetci traja na streche omnibusu, riekol udýchaný inšpektor:

— Fiakrom by sme šli štyrikrát rýchlejšie.

Ich vodca pokojne odvetil:

— Pravda, keby sme čo len tušili, kam ideme.

— Nuž a kam idete? — spýtal sa jeho druh prekvapený.

Valentin niekoľko sekund chmúrne fajčil, potom odložiac cigaru, povedal:

— Keď viete, čo chce niekto urobiť, choďte pred ním, keď ale chcete uhádnuť, čo robí, zdržujte sa za ním. Potulujte sa, keď sa on potuluje, zastavte sa, keď sa on zastaví a choďte ďalej tak pomaly, ako on. Potom uvidíte, čo videl on, a môžete robiť to, čo robil on. Všetko, čo môžeme robiť my, je: mať oči otvorené pre všetky nezvyčajné veci.

— Aké nezvyčajné veci myslíte? — spýtal sa inšpektor.

— Všetky, každého druhu, — odvetil Valentin a oddal sa úpornému mlčaniu.

Zdalo sa im potom, že sa žltý omnibus vlečie už dlhé hodiny severnými triedami; veľký detektív nechcel podať bližšie vysvetlenie a jeho pomocníci cítili vždy väčšiu pochybnosť, pokiaľ šlo o jeho zámer. Azda aj vždy väčšiu chuť na dobrú desiatu cítili vždy väčšmi, lebo zvyčajný čas raňajok už dávno prešiel a dlhé ulice predmestia severného Londýna zdaly sa preťahovať vždy viac a viac, ako voľajaký pekelný ďalekohľad. Bola to jedna z tých ciest, na ktorých človek neprestajne cíti, že teraz konečne musí už prísť na koniec všehomíra a potom pozná, že došiel ešte len na začiatok Tufnell Parku. Londýn odumrel špinavými zájazdnými hostincami a pustými húštinami a potom znovu sa nečakane narodil osvetlenými, úpravnými triedami a lomoziacimi hotelmi. Bolo to, akoby prechádzali trinástimi samostatnými mestami, navzájom sa dotýkajúcimi. Ale aj potom, keď už zimné šero ohrožovalo hradskú pred nimi, parížsky detektív sedel bez prerušenia mlčania a pozorne striehol strany ulíc, ktoré sa mihaly vedľa nich po obidvoch bokoch. Vo chvíli, keď zanechávali za sebou Camden Town, policajní strážnici už temer spali. Napokon trhlo nimi, keď Valentin vyskočil, chytil každou rukou jedného z nich za plece a skríkol na kočiša, aby zastavil omnibus. Dotackali sa dolu schodmi na cestu bez toho, že by vedeli, prečo ich vyplašil; obzerajúc sa po vysvetlení, zazreli Valentina víťazoslávne ukazovať prstom na isté okno na ľavej strane ulice. To veľké okno tvorilo časť dlhej fronty honosného hostinca prvej triedy; okno sa nachodilo v časti vyhradenej lepšej spoločnosti a bol na ňom nápis „Restaurant“. Toto okno, ako všetky ostatné na fronte hotelu, bolo z matovaného skla, ozdobeného rozličnými kresbami, ale v samom prostriedku černel sa v ňom tmavý otvor, ako diera do ľadu.

— Konečne stopa, tam to miesto s rozbitým oknom, — zvolal Valentin mávajúc palicou.

— Ktoré okno? Aká stopa? Akože, aký dôkaz máte na to, že to má niečo do činenia s nimi? — spytoval sa inšpektor.

Vzrušený Valentin len-len že nezlomil palicu.

— Dôkaz! — zvolal. — Bože dobrý, ten človek chce dôkaz! Pravda, je tu možnosť dvadsiatich proti jednej, že to s nimi nemá nič do činenia, ale čo iného nám ostáva? Či nevidíte, že musíme alebo sledovať túto jedinú možnosť, alebo vrátiť sa do postele?

Pustil sa rýchle k reštaurácii, nasledovaný svojimi spoločníkmi a čochvíľa sedeli všetci za malým stolom, aby sa pustili do oneskorenej desiatej a dívali sa na rozbitú okennú tabuľu.

— Máte tu rozbité okno — riekol Valentin čašníkovi, platiac účet.

— Áno, — odvetil čašník, nakláňajúc sa k drobným, ku ktorým Valentin pridal bohaté prepitné. Čašník sa vystrel s neklamnou, čo aj miernou živosťou.

— Ach, áno, pane, — riekol — je to nezvyčajná vec.

— Naozaj? Vyrozprávajte ju nám, — vyzval ho detektív s bezstarostnou zvedavosťou.

— Nuž prišli dvaja páni v čiernom, — začal čašník, — Dvaja z tých vidieckych farárov, ktorí teraz behajú. Rozkázali si lacnú desiatu a pokojne ju zjedli, potom jeden z nich zaplatil a vyšiel. Druhý sa chystal za ním. Podíval som sa na peniaze a poznal som, že mi zaplatil temer trojnásobok toho, čo mal. Hovorím tomu druhému, ktorý už bol tiež skoro vonku:

— Zaplatili ste oveľa viac!

— Oh, skutočne? — on na to.

— Hej, — hovorím mu a beriem účet, aby som ho presvedčil. Ale tu, čo vidím…

— No, čože ste videli? — vyzvedal Valentin.

— Nuž, vedel by som prísahať na svätú Bibliu, že som na účet napísal 4 šilingy, ale vtedy, keď som ho vzal znovu do ruky, bolo na ňom napísané 14 šilingov tak jasne, ako keď to niekto namaľuje.

— A čo bolo potom? — zvolal Valentin, zahniezdiac sa na svojom mieste, majúc oči roziskrené.

— Ten farár riekol celkom pokojne: „Ľutujem, že som poplietol váš účet, ale zaplatím ten oblok!“ „Aký oblok?“ pýtam sa ho. „Ten, ktorý teraz rozbijem!“ hovorí on a už tresk, udrel dáždnikom do okennej tabule.

Traja poslucháči skríkli a inšpektor riekol polohlasne: „Čože, stíhame ušlých šialencov?“ Čašník potom so záľubou pokračoval v histórke:

— Zarazil som sa na chvíľu tak, že som sa ani pohnúť nemohol. Ten muž vyšiel z lokálu a pripojil sa k tomu druhému na rohu. Potom sa dali tak náhlivo cez Bullock Street, že som ich nemohol dohoniť, čo ako som sa ponáhľal za nimi.

— Bullock Street — riekol detektív a pustil sa tým smerom s toľkou náhlosťou, ako ten divný párik, ktorého stíhal.

Cesta ich teraz viedla medzi tehlovými stenami ako tunelom; ulicami, ktoré sa zdaly pozostávať len z holých zadných stien domov. Tma sa už spúšťala a ani londýnskemu policajnému strážnikovi nebolo ľahko uhádnuť, ktorým smerom kráčajú. Ale inšpektor dosť naisto rátal, že sa dostanú niekde do Hampstead Heath. Zrazu voľajaké okno, osvetlené plynovým svetlom, preniklo modravým šerom, ako lampa s vypuklou šošovkou a Valentin sa na chvíľu zastavil pred malou, osvetlenou cukrárňou. Po chvíľkovom váhaní vstúpil, zastal vážne medzi pestrými farbami cukrárstva a kúpil s istou starostlivosťou trinásť čokoládových cigár. Chystal sa zrejme, ako začať reč, ale daromne.

Hranatá, už staršia ženská so zvedavosťou automatu pozerala na elegantný zjav detektíva, ale keď videla, že dvere za ním obsadila modrá uniforma inšpektora, jej oči akoby sa boly prebudily z driemot.

— Oh, keď prichádzate pre ten balíček, už som ho poslala! — riekla.

— Balík? — opakoval Valentin a teraz zas on sa díval spytavo.

— Myslím, ten balík, ktorý tu nechal ten pán…, ten farár.

— Bože! — zvolal Valentin, nakláňajúc sa dopredu a prezrádzajúc skutočnú zvedavosť. — Pre Boha, povedzte nám podrobne, ako sa to všetko stalo.

— Dobre, — riekla ženská trochu nedôverčive, — tí kňazi prišli sem asi pred pol hodinou a kúpili trochu cukríkov. Chvíľočku sa rozprávali a odišli smerom k Heath. Ale o chvíľu pribehol jeden z nich nazpät a riekol: „Nechal som tu svoju škatuľu?“ Dobre som sa pozrela, ale nenašla som ju. Na to riekol: „No nič to, ale keby ste ju našli, pošlite ju, prosím, na túto adresu“. Nechal mi adresu a šiling za moje ustávanie sa. A skutočne, i keď som myslela, že som ju všade hľadala, pozdejšie som zistila, že nechal tu predsa hnedú papierovú škatuľu a tak som ju poslala poštou na udanú adresu. Teraz už sa presne nepamätám na adresu, ale bolo to niekde vo Westminsteri. No, že sa mi to pozdávalo dôležité, myslela som, že policia prichádza k vôli tomu balíku.

— Tak sa tiež stalo, — riekol Valentin úsečne a spýtal sa: — Hampstead je tu niekde blízko?

— Rovnou cestou sotva pätnásť minút a hneď vyjdete na voľné priestranstvo — odvetila ženská.

Valentin vyskočil z obchodu a pustil sa do behu. Ostatní detektívi ho nasledovali váhavým krokom.

Ulica, ktorou sa poberali, bola tak úzka a plná tieňov, že keď vystúpili neočakávane na priestranstvo pod šírou oblohou, prekvapení videli, že večer je ešte jasný a plný svetla. Dokonalá klenba zelenej farby páva prechádzala do zlatej medzi černejúcimi sa stromami a temne fialovými diaľkami. Zelený odtienok bol už dosť hlboký, bolo možno rozpoznať dve-tri hviezdy, ako kusy kryštalu. Všetko, čo ostávalo z denného svetla, spúšťalo sa so zlatým ligotom nad okraj Hampsteadu a obľúbenú preliačinu, známu pod menom Údolie zdravia. Výletníci, uchyľujúc sa sem na svojich prechádzkach, ešte sa nerozišli; niekoľko párikov sedelo nenútene na lavičkách a kde-tu nejaké dievča zavýsklo v diaľke na hojdačke. Nádhera nebies temnela a zahaľovala okolitú ľudskú všednosť. Valentin, stojac na svahu a dívajúc sa do údolia zazrel, čo hľadal.

Medzi temnými a miznúcimi skupinami bola jedna zvlášť temná a nemizla…, skupina dvoch ľudí v kňazskom obleku. I keď sa zdali malí ako hmyz, Valentin poznal, že jeden z nich bol oveľa menší ako druhý. Čo aj bola tá druhá postava shrbená v postoji vedca a ničím sa markantne neodlišovala od druhej, Valentin videl, že ten muž je dobrých šesť stôp vysoký. Zaťal zuby a šiel ďalej, mávajúc netrpezlive palicou. Súčasne, keď sa vzdialenosť podstatne zmenšovala a obidve čierne postavy sa zväčšovaly ako v drobnohľade, spozoroval aj viac, niečo, čo ho zarazilo a predsa niečo, čo akosi očakával. Nech bol veľký kňaz ktokoľvek, o totožnosti malého nemohlo byť pochybností. Bol to jeho druh z vlaku, ten malý, územčistý curé z Essexu, ktorého vystríhal, aby si dal pozor na svoje hnedé papierové škatule.

Teraz, keď v poznávaní osôb došiel až tak ďaleko, shodovalo sa všetko účelne a rozumne. Valentin sa toho rána vypytovaním dozvedel, že akýsi Otec Brown z Essexu prináša strieborný kríž so zafírmi; relikviu značnej ceny, aby ju ukázal na kongrese cudzím kňazom. To bolo to „striebro s modrými kamienkami“ a Otec Brown bol dozaista tým malým dôverčivým kňazom z vlaku. No a nebolo v tom nič divného, že, čo sa dozvedel Valentin, zvedel aj Flambeau, lebo Flambeau zvedel všetko. Ani v tom nebolo nič divného, že Flambeau, dozvediac sa o zafírovom kríži, chcel ho ukradnúť; to bola najprirodzenejšia vec v dejinách prírody. A dozaista nebolo divné ani to, že Flambeau mal voľné pole a ľahkú prácu s takou obmedzenou ovečkou, akou bol muž s dáždnikom a so škatuľami. To bol človek, ktorého bolo možno doviesť na motúze až na severný pól a teda nie div, že taký herec, ako Flambeau, prezlečený za kňaza, doviedol ho do krovísk v Hampstead. Až potiaľto zdal sa zločin celkom jasným a zatiaľ, čo detektív ľutoval kňaza, opovrhoval temer Flambeauom, že sa snížil k takej ľahkovernej obeti. Ale keď si Valentin spomenul na všetko, čo sa stalo od rána, na všetko, čo ho priviedlo k tomuto triumfu, darome si lámal hlavu, aby našiel nejaký smysel a súlad s ostatnými skutočnosťami. Čo spoločného mala krádež strieborného kríža so zafírmi, spáchaná na kňazovi z Essexu, s obliatou stenou? Čo spoločného mala s označením orechov za pomaranče, alebo s tým, že bolo predom zaplatené okno, ktoré sa potom rozbilo? Koniec honby bol blízky, ale stratil akosi podstatu. Keď mal niekedy neúspech v svojom podnikaní, čo sa mu stávalo zriedkavo, držal zvyčajne niť, no zločinec mu predsa uvrzol. Teraz držal zločinca, ale nemohol nájsť niť.

Tie dve postavy, ktoré sledovali, vliekly sa ako čierne muchy nad šírym zeleným obrysom vrchu. Zrejme boly zabraté do rozhovoru a ani nepozorovaly, kam idú; dozaista však išly do najdivších, najzamĺklejších výšin krajiny. Ich prenasledovatelia, blížiac sa k nim, museli použiť nedôstojnú pozíciu stopovačov zveriny, krčiť sa za kroviskami, za stromami a plaziť sa vysokou trávou. Takýmto nie práve príjemným spôsobom podarilo sa honcom priblížiť sa ku koristi tak blízko, že počuli ich rozhovor, ale okrem slova „rozum“, ktoré sa v rozhovore husto opakovalo a vždy temer detským hlasom, nič inšie nerozoznali. Raz na príkrom svahu medzi hustým krovím detektívi stratili s očí prenasledovaných mužov a našli ich stopy až po smrteľnom strachu desiatich minút. Na tom mieste viedla cesta okolo vrcholu vŕšku, odkiaľ sa otváral výhľad na scenériu západu slnka, divú i nádhernú. Pod stromom na tomto význačnom, ale opustenom, zanedbanom mieste, stála stará, rozheganá drevená lavica. Na tej sedeli kňazi, zahĺbení ešte vždy do vážneho rozhovoru. Nádherná zeleň a zlatistý odtienok skvel sa stále ešte nad temnejúcim obzorom, ale nebeská klenba nad nimi prechádzala pomaly zo zelena do modra a hviezdy objavovaly sa väčšmi a väčšmi, ako vzácne drahokamy. Valentin kývol bez slova na svojich sprievodcov, lebo sa rozhodol priblížiť sa k sediacim. Pritiahol sa za mohutný strom a na tom mieste, v mŕtvom tichu, počul zreteľne rozhovor kňazov.

Po poldruhaminútovom počúvaní schytila ho čertovská pochybnosť. Azda vliekol tých dvoch anglických policajtov do pustatiny krovísk pre príčinu tak rozumnú, akoby bol chcel hľadať figy na bodliakoch, lebo tí dvaja kňazi hovorili zbožne, vážne, prezrádzajúc, že vyznajú sa aj v najzamotanejších otázkach bohosloveckých. Malý kňaz z Essexu hovoril prostejšie, majúc okruhlú tvár obrátenú k množiacim sa hviezdam; druhý hovoril, majúc hlavu nachýlenú, ako by nebol hoden pohľadu na ne. Ale nevinnejšieho náboženského rozhovoru sotva bolo možno počuť v niektorom bielom talianskom kláštore alebo v čiernej španielskej katedrále.

Prvé, čo počul, bol záver nejakej sentencie Otca Browna, ktorá sa končila:

— … čím skutočne rozumeli v stredoveku, že nebesá sú neporušiteľné.

Vyšší kňaz prikývol nachýlenou hlavou a riekol:

— Ach, pravda, tí moderní neverci odvolávajú sa na rozum; kto ale môže hľadieť na tie milióny svetov bez toho, že by necítil, že tam nad nami môžu byť obdivuhodné všehomíry, v ktorých rozum je vonkoncom nerozumný.

— Nie, — odvetil druhý kňaz, — rozum je vždy rozumný, i na konci predpeklia i na nazvzdialenejšom okraji všehomíra. Viem, ľudia obviňujú Cirkev, že snižuje rozum, ale je to práve opačne. Cirkev sama jediná vyzdvihuje rozum nad všetko ostatné. Cirkev sama jediná na svete zastáva názor, že Boh je viazaný a podrobený rozumu.

Druhý kňaz zdvihol tvár k ligotajúcej sa oblohe a riekol:

— Kto však vie, či v tom nekonečnom všehomíre…?

— Len fyzicky nekonečnom, nie nekonečnom v smysle odpútania sa od zákonov pravdy, — skočil mu do reči malý kňaz, obracajúc sa na svojom mieste.

Valentin za stromom zatínal nechty v pridúšanom hneve. Zdalo sa mu, že počuje chechot anglických detektívov, ktorých sem zavliekol v svojej fantastickej domnienke len preto, aby tu počúvali metafyzické reči dvoch zbožných, starých farárov. V netrpezlivosti ušla jeho pozornosti rovnako vtipná, dômyseľná odpoveď veľkého kňaza a keď sa znovu započúval do ich rečí, počul hovoriť zas Otca Browna. Hovoril:

— Rozum a spravodlivosť ovládajú i tie najvzdialenejšie a najosamotenejšie hviezdy. Len sa podívajte na tie hviezdy. Nevyzerajú, ako by to boly diamanty a zafíry? Môžete si predstaviť akúkoľvek zvrátenú botaniku, alebo geológiu; môžete si predstaviť diamantový prales s briliantovým lístím, predstaviť si, že mesiac je modrý nerast, jediný obrovský zafír, ale nemyslite si, že všetka tá šialená astronómia môže vytvoriť čo len najmenší rozdiel, pokiaľ ide o rozum a spravodlivosť. Na opálových pláňach, pod útesmi z perál, všade nájdete vyhlášku: Nepokradneš!

Valentin chcel práve uvoľniť napätosť svojho postoja, v ktorom sa krčil za stromom a odplaziť sa tak ticho, ako len môže, mrvený hlúposťou, ktorej sa práve dopustil, ale čosi v nastalej pauze, v zmĺklosti veľkého kňaza prinútilo ho vyčkať, až prehovorí. Keď sa toho napokon dočkal, počul ho povedať:

— Dobre, ale myslím predsa, že iné svety siahajú vyššie ako naše rozumy. Tajomstvo nebies je nevyspytateľné a mne neostáva inšie, len skloniť pred ním hlavu.

A potom, bez toho, že by bol čo len najmenej zmenil svoj postoj, s čelom stále ešte skloneným, dodal:

— No a nechceli by ste mi vydať ten svoj zafírový kríž? Viete, sme tu sami a môžem vás roztrhať na kusy ako slameného pajáca.

Nezmenený postoj a hlas dodávaly nezvyčajnej násilnosti a divosti tejto zmene rozhovoru. Ale strážca relikvie, zdalo sa, vychýlil hlavu len o maličký zlomok kompasu. Zdalo sa, že má svoju tupú, bezvýraznú tvár ešte vždy obrátenú k hviezdam. Azda dobre nerozumel? Alebo porozumel a strnul hrôzou?

— Hej, — riekol veľký kňaz tým istým tichým hlasom a v tej istej pokojnej pozícii, — som Flambeau.

O chvíľu dodal:

— Nuž, dáte mi ten kríž?

— Nie, — odvetil druhý a tá slabika znela čudne.

Flambeau odhodil všetku svoju dôstojnosť veľkňaza. Veľký lupič naklonil sa dozadu a pustil sa do tichého, dlhého smiechu.

— Nie, — zvolal, — vy mi ho už nemusíte dávať, pyšný prelát, vy mi ho nemusíte dávať, vy skrčený celibátsky mamľas. Chcete zvedieť, prečo mi ho nemusíte dávať? Pretože ho už mám v svojom náprsnom vrecku.

Malý mužík z Essexu odvrátil svoju zdanlive sklamanú tvár do tmy a riekol s plachou dychtivosťou „súkromného tajomníka“.

— Viete to naisto?

Flambeau zavyl od veselosti:

— Taký ste podarený ako trojaktová fraška! — zvolal. — Áno, vy zadubenec, viem to naisto. Mal som toľko rozumu, že som urobil duplikát vašej škatule a teraz, priateľu, vy máte duplikát a ja originál, vaše skvosty. Starý úskok, Otec Brown, veľmi starý úskok.

Otec Brown si rukou prečesal vlasy a tým istým nerozhodným spôsobom, ako prv, riekol:

— Hej, hej, počul som o ňom už dávnejšie.

— Vy že ste o ňom počuli? A kde ste to mohli vy počuť? — spýtal sa prekvapený Flambeau.

— Jeho meno vám prezradiť nemôžem, lebo to bol kajúcnik, ktorý sa mal dobre dvadsať rokov z duplikátov hnedých papierových škatúľ. Keď som vás začal podozrievať, hneď som si spomenul, ako to ten istý robieval svojho času, — riekol malý kňaz proste.

— Vy ste ma podozrievali? Vy ste mali dosť filipa podozrievať ma preto, že som vás viedol do tejto pustatiny?! — čudoval sa zlodej.

— Ale nie, nie preto! — hájil sa Brown. — Viete, podozrieval som vás od prvoti, hneď ako sme sa stretli a zbadal som na vašom zápästí tie malé opuchliny, ktoré majú ľudia vašej sorty od pichľavých náramkov.

— Ako to viete, do paroma?! — vybuchol Flambeau. — Kde ste počuli o tých náramkoch?

Čelo Otca Browna rozryly brázdy zmätku, keď sa znovu ozval:

— Och, viete, naše ovečky…, keď som bol farárom v Hartlepoole, mal som medzi nimi troch s pichľavými náramkami a tak, pretože som vás mal v podozrení, dozaista sa nebudete čudovať, že som porobil potrebné opatrenia, aby sa kríž dostal do bezpečnosti. Priznám sa, že som vás bedlivo pozoroval, viete? A tak som napokon vystriehol, že ste premenili škatule a, aby ste vedeli, vymenil som ich potom aj sám po vás. A potom som jednu z nich cestou zanechal.

— Nechali ste jednu? — opakoval Flambeau po malom kňazovi a prvý raz zaznievalo v jeho hlase niečo inšie, ako víťazosláva.

Malý kňaz pokračoval ďalej prirodzeným hlasom:

— Hej, tak ako hovorím. Vrátil som sa do cukrárne a spýtal som sa, či som tam nezabudol svoju škatuľu a dal som predavačke adresu, aby vedela, kde ju má poslať, ak by ju v niektorom kúte obchodu našla. Nuž vedel som dobre, že som ju tam nezabudol, ale odchádzajúc druhý raz, nechal som ju tam. Takto som istý, že miesto, aby za mnou utekali s drahocennou škatuľou, poslali ju rýchle môjmu priateľovi do Westminsteru… I tomuto úskoku som sa naučil od istého úbožiaka v Hartlepoole, ktorý to isté robil s batožinou, ktorú ukradol na železničných staniciach. Teraz je už ale v kláštore, — vysvetľoval Otec Brown, ako by sa zúfale namáhal ospravedlniť sa a prečesával si vlasy rukou. Potom dodal: — Farár tomu nemôže vyhnúť, viete, ľudia k nám prichádzajú a sami nám rozprávajú také veci.

Flambeau vytrhol hnedý papierový balíček z vnútorného vrecka svojho kabáta a roztrhal ho na kusy. Nenašiel v ňom nič, len papier a kúsky olova. Vyskočil na rovné nohy s gestom obra a zvolal:

— Neverím vám! Neverím, že taký mamľas, ako ste vy, vedel by všetko to urobiť. Viem istotne, že ten predmet máte ešte vždy pri sebe a keď mi ho nedáte…, nuž sme tu sami a vezmem ho násilím!

Otec Brown tiež vstal a riekol proste:

— Nie, nevezmete mi ho jednak preto, že ho tu skutočne nemám, jednak že sme nie sami.

Flambeau vykročil.

— Za stromom, — riekol Otec Brown, ukazujúc tým smerom, — sú dvaja silní policajní strážnici a najlepší detektív sveta. Zvedaví ste, ako sem prišli? Nuž ja som ich priviedol. Ako som to urobil? Nebol som si celkom istý, či ste zlodej, a nechcel som vyvolať škandál proti príslušníkovi kňazského stavu, skúšal som vás teda. Chcel som vidieť, či sa neprezradíte. Človek začne vyčíňať, keď nájde v svojej káve miesto cukru soľ; keď to neurobí, má dozaista nejaký dôvod, aby bol ticho. Človek sa ohradzuje, keď je jeho účet tri razy väčší, než by mal byť, ale keď ho bez námietok vyplatí, musí mať dobrý dôvod, aby nepozorovane odišiel. Zmenil som váš účet a vy ste ho vyplatili. Každý by očakával, že Flambeau vyskočí ako tiger. On však trčal nehybne na svojom mieste, akoby nejakým zázrakom prikutý. Omámila ho veľká zvedavosť.

— Dobre, — pokračoval Otec Brown so skrušujúcou presvedčivosťou — keď nenecháte po sebe žiadne stopy, nikto vás nenájde. Na každom mieste, kde sme prišli, snažil som sa vykonať niečo, čo by zaručilo, aby o nás na tom mieste celý deň hovorili. Nevyviedol som hrozné veci… Oblial som stenu, rozsypal som jabĺčka, rozbil som oblok, ale zachránil som kríž, ako mi to povinnosť kázala. Teraz je už dozaista vo Westminsteri. Divím sa, že ste moje opatrenia neprekazili „somárskou píšťaľou“.

— Čo je to? — vyzvedal Flambeau.

Kňaz sa uškrnul:

— Teší ma, že ste o nej nič nepočuli, lebo je to špatná vec. Myslím, že ste oveľa lepší, ako tí, ktorí „hvízdajú“. Nebol by som sa proti tomu ubránil ani „sadenými vajcami“, lebo nemám na to potrebnej sily v kolenách.

— Čo to tu, do paroma trepete! — zlostil sa druhý.

— Myslel som, že viete, čo sú to „sadené vajcia“, — ospravedlňoval sa Otec Brown, príjemne prekvapený. — Ako vidím, tak ďaleko ste sa ešte nedostali! — tešil sa.

— Ale, do paroma, odkiaľ poznáte tie kúsky? — volal Flambeau.

Tieň úsmevu preletel okrúhlou tvárou jeho kňazského odporcu:

— Oh, azda len preto ich poznám, že som taký kňazský mamľas, — riekol. — Neprišlo vám doposiaľ nikdy na um, že človek, ktorý neprestajne počúva reči o skutočných ľudských hriechoch, vyzná sa veľmi dobre v ľudskom zle? Ale pravda je tá, že iná stránka môjho povolania ma presvedčila, že ste nie farár.

— Ktorá? — spýtal sa zlodej, vyvaľujúc oči.

— Útočili ste na rozum a to prezrádza zlého bohoslovca, — odvetil Otec Brown. A práve keď sa obrátil, aby posbieral svoje veci, zo šera pod stromami vykročili traja policajti. Flambeau bol umelec a športovec; ustúpil a hlboko sa uklonil Valentinovi.

— Neukláňajte sa mi, mon ami, — riekol Valentin jasným, zvučným hlasom, — pokloňme sa obidvaja svojmu majstrovi.

A stáli obidvaja s obnaženou hlavou, zatiaľ čo malý kňaz z Essexu hľadal svoj dáždnik.