ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tisíc ramien lesa bolo šedivých a jeho milión prstov bolo postriebrených. Na oblohe farby tmavej modrozelenej bridlice svietily mrazivé a ligotavé hviezdy, ako úlomky rozsekaného ľadu. Husto zalesnená a riedko osídlená krajina strnula v hlodavom mraze. Čierne medzery medzi kmeňmi stromov nemaly dna ako tmavé jaskyne toho neľútostného škandinávskeho pekla; pekla nesmierneho chladu. Aj štvorhranná veža kostola bola pohansky severská, ako by bola barbarskou vežou v mori skál na Islande. Noc nebola vhodná na prehliadku cintorína, ale musíme uznať, že cintorín bol hodný prehliadky.

Vystupoval náhle z popolavých pustatín lesa ako hrb alebo chrbát zeleného trávnika, ktorý bol vo svite hviezd šedivý. Väčšina hrobov ležala na svahu a chodníček, vedúci ku kostolu, bol príkry, ako schody. Na vrcholku vŕšku, na jedinom plochom rovnom a význačnom mieste, stál pomník, pre ktorý sa stal cintorín svetoznámym. Odlišoval sa od ostatných hrobov, lebo bol dielom istého slávneho sochára modernej Europy, ale jeho povesť upadla do zabudnutia pre chýrečnosť a slávu muža, ktorého predstavoval. V dotyku matného, striebristého štetca hviezd bolo vidieť masívnu kovovú postavu ležiaceho vojaka so silnými rukami, sopnutými k večnej modlitbe. Jeho veľká hlava spočívala na kanóne ako na vankúši. Ctihodná tvár vojaka bola obrastená bradou, vlastne bokombradou podľa starej vážnej módy plukovníka Newcoma. Rovnošata, čo len načrtnutá niekoľkými prostými čiarami, bola krojom moderného vojaka. Pri pravom boku vojaka ležal meč s umelou špicou a pri ľavom biblia. V teplých letných dňoch prichádzaly k pomníku koče amerických turistov a osvietených obyvateľov predmestí, aby videli pomník. Im bola šíra, lesnatá krajina aj v krásnych dňoch neprívetivou a zanedbanou i so širokou kaplnkou a kostolom spolu. V mrazivej zimnej noci boli by sa nazdali, že sú sami s hviezdami…

V tichu ztrnulých lesov zavrzly dvierka a dve temné postavy v čiernych oblekoch začaly vystupovať po úzkom chodníčku k hrobke.

V mrazivom, matnom svite hviezd nebolo možno rozpoznať nič inšie, len to, že jedna z tých postáv bola nezvyčajne vysoká, a druhá (vari pôsobením zákona o protivách), na podiv malá. Noční návštevníci prišli k náhrobku slávneho vojaka a tíško zastali. Široko ďaleko nebolo ľudského, ba azda nijakého živého tvora a chorobná myseľ bola by vari pochybovala, že tie postavy sú ľudské bytosti. Po prvej pomlčke oslovil malý muž vysokého:

Kde ukryje múdry muž kameň? — spýtal sa.

— Na brehu rieky! — odvetil vysoký.

Malý prisvedčil a po chvíľkovom mlčaní povedal:

— Kde skryje múdry muž list?

— V lese! — odpovedal druhý.

Nastalo ticho, potom sa ozval vysoký muž:

— Myslíte, že múdry muž, aby ukryl pravý diamant, ukryje ho medzi falošné?

— Nie, nie! Minulosť náleží minulosti, nechajme ju! — povedal malý a zadupotal skrehnutými nohami na zamrznutej zemi. Potom pokračoval:

— Myslím na inšie; na zvláštnosť… Nezasvietili by ste mi, prosím?

Vysoký muž chvíľku hľadal po vreckách, zaštrkotal zápalkami a zlatá žiara svetla ožiarila plochú stranu pomníka. Boly do nej vtesané čiernymi literami známe slová, ktoré už veľa Američanov s veľkou úctou prečítalo: „Zasvätené pamiatke generála sira Arthura St. Clare, mučeníka, ktorý vždy premohol nepriateľov a vždy ich šetril a bol nimi napokon zradne zabitý. Nech mu je Boh, v ktorého veril, odmenou i pomstou.“, čítal mladý muž.

Zápalka popálila prsty vysokého muža, padla na zem a zhasla. Muž chcel zažať druhú, ale malý ho pristavil.

— Dobre, Flambeau, všetko je v poriadku. Videl som všetko, čo som chcel vidieť, alebo, aby som priznal pravdu, nevidel som, čo som nechcel vidieť… Tak a teraz musíme ísť poldruhej míle po hradskej, kým prídeme do hostinca, kde vám rozpoviem, čo o tejto veci viem. Hej, tak, lebo nebesia vedia, že človek potrebuje teplo a pivo, aby sa mohol pustiť do rozprávania takého príbehu.

Sišli chodníkom, zamkli za sebou drevené dvierka a pustili sa dunivými krokmi po hradskej, vedúcej zamrznutým lesom. Ušli prvú štvrť míľu v tichom mlčaní, potom sa ozval malý muž.

— Hej, múdry muž ukryje kamienok na brehu. Ale čo urobí, ak nemá breh?… Viete niečo o útrapách St. Clare? — spýtal sa.

— O anglických generáloch neviem nič, Otče, ale viem niečo o anglických policajtoch, — usmial sa Flambeau. — Viem len toľko, že ma už dlhší čas vodíte ku všetkým pomníkom toho chlapíka, nech už sú kdekoľvek. Už sa mi zdá, že ho pochovali na šiestich rozličných miestach. Videl som pomník generála St. Clare vo Westminsterskom opátstve; videl som jazdeckú sochu generála St. Clare na Nábreží; videl som medailón generála v ulici, kde sa narodil, kde býval, a teraz ste ma privliekli nočnou tmou k jeho hrobu na dedinskom cintoríne. Už ma unavuje jeho vznešená osobnosť. Najmä preto, že nemám ani potuchy, čím bol. Prečo sháňate všetky jeho pomníky a sochy?

— Hľadám jediné slovo, — povedal Otec Brown. — Slovo, ktoré na nich nenachodím.

— Dobre! A nechceli by ste mi o ňom čo-to prezradiť?

— Rozdelím príbeh na dve časti. Do prvej dám všetko to, čo každý pozná, a do druhej to, čo viem len ja… Čo vie každý, je krátke a pomerne jasné, ale je to lož!

Flambeau sa zasmial.

— Veľmi dobre! Začneme na nepravom konci. Začneme nepravdou, o ktorej každý vie.

— No, nuž ak nie je holou nepravdou, tak je aspoň blízko nej, lebo v skutočnosti všetko, čo verejnosť vie, vrcholí presne v tomto: Verejnosť vie, že generál Artur St. Clare bol veľkým generálom. Vie, že ho po skvelých a strastiplných výpravách v Indii a v Afrike poslali proti Brazílii, keď veľký brazílsky prezident Olivier vydal ultimátum. Vie sa, že vtedy podnikol generál s malými silami útok na Oliviera s veľkými silami a po hrdinnom boji padol do zajatia. A vie sa aj to, že po zajatí ho obesili na najbližší strom, čím zdesili celý kultúrny svet… Keď brazílske vojsko ustúpilo, našli generála visieť i so svojím zlomeným mečom, ktorý mu zavesili na krk.

— A táto povesť nie je pravdivá? — spýtal sa Flambeau.

— Nie! Táto povesť je celá a do konca pravdivá.

— Myslím, že jej koniec je veľmi ďaleko od nás, — poznamenal Flambeau. — Ak je však pravdivá, kde je lož? Kde je tajomstvo?

Minuli niekoľko šedých, duchom podobných stromov a malý muž, obhrýzajúc si palec, zamyslene mlčal. Potom povedal:

— Tajomstvo je tajomstvom psychologickým, lepšie rečeno, ide tu o tajomstvo dvoch psychologií… V tej brazílskej príhode konali dvaja najznámejší mužovia modernej histórie proti svojej povahe a presvedčeniu… Nezabúdajte, prosím, že generál St. Clare i Olivier boli hrdinovia. To je stará pravda, ktorá nie je lživá! Bojovali proti sebe ako Achiles a Hector… No a čo by ste povedali príhode, v ktorej by bol Achiles bojazlivý a Hector zradný?

Flambeau, vidiac, že sa jeho priateľ púšťa zas do obhrýzania palca, vyzval ho:

— Pokračujte!

— Sir Arthur S. Clare bol vojak starého, posvätného typu; typu, ktorý nás chránil počas vzbury. Bol za povinnosť a nie pre náhly útok na vlastnú päsť. Pri všetkej svojej osobnej odvahe bol obozretným a opatrným veliteľom, citlivým na straty. Vidíte, a v tom poslednom boji sa pokúsil o niečo, čo je aj dieťaťu absurdné. Človek nemusí byť vojvodcom, aby poznal, že generál podnikol divý úder do povetria, ako nemusí byť stratégom, kto uhne automobilu. No vidíte, to je prvé tajomstvo: Čo sa stalo s hlavou generála St. Clare?… Druhou hádankou je toto: Čo sa stalo so srdcom brazílskeho generála?… Prezidenta Oliviera môžeme nazvať rojkom, alebo prepiatym mužom, ale aj jeho najzaťatejší odporcovia uznali, že bol veľkodušný ako potulný rytier. Prepúšťal všetkých zajatcov, ba niektorých aj obdaroval. Ľudia, ktorí mu vážne ublížili, odchádzali od neho dojatí jeho prostotou a prívetivosťou… Nuž prečo, — do paroma! —, by sa bol tak satansky pomstil iba jediný raz v svojom živote a to ešte pre úder, ktorý mu neublížil?!… Vidíte, že najrozumnejší z najrozumnejších mužov konal ako idiot, a to bez viditeľnej príčiny, a najlepší z najlepších mužov sveta konal ako ozruta, tiež bez príčiny. Tým som vám podal prvú polovicu príbehu, milý chlapče.

— Nie, nie tak! — ohradzoval sa druhý, ohrňujúc nos. — Radšej si ju nechajte a povedzte mi pekne všetko.

— Nuž máte pravdu! — prikývol Otec Brown. — Nebolo by odo mňa pekné, keby som vám povedal, že to, čo som vám povedal, je verejná mienka, a nepripojil, že od tých čias vyšly najavo aj iné podrobnosti. Pravda, nevniesly nové svetlo do tajomstva, lebo nikto sa v nich nevyznal, ale vniesly nové temno; vniesly nové temno novým smerom.

Prvá podrobnosť je táto: Rodinný lekár sa pohneval s rodinou generála a vydal seriu ostrých, útočných článkov, v ktorých tvrdil, že generál je náboženským šialencom. Pokiaľ sa dalo zistiť, pravda bola tá, že generál bol nábožný. Pravda, každý vedel, že generálova nábožnosť bola výstrednosťou puritánskej zbožnosti. Lekár náhle zamĺkol.

Druhá podrobnosť je zaujímavejšia. Podľa nej v nešťastnom a nechránenom pluku, s ktorým generál podnikol útok pri Čiernej rieke, bol istý stotník Keith, ktorý bol zasnúbený s dcérou generála. Neskoršie sa s ňou oženil. Pri útoku padol aj on do zajatia Oliviera a práve tak, ako ostatných, aj jeho hneď po boji prepustili na slobodu. O dvadsať rokov neskoršie Keith, vtedy už plukovník, vydal vlastný životopis pod názvom „Britský dôstojník v Burme a Brazílii“. Na mieste, kde čitateľ dychtive hľadá nejakú zmienku o tajomnom nešťastí generála St. Clare, nachodí tieto slová: „Všade inde, v tejto svojej knihe, pridŕžal som sa udalostí presne, ako sa staly, podľa zakorenenej mienky, že Anglicko je dosť staré, aby sa vedelo o seba postarať bez prispenia iných. Výnimka, ktorú urobím, týka sa porážky u Čiernej rieke, a to z pohnútok, ktoré, i keď sú skromné, sú čestné a nutné. Chcem však dodať na ospravedlnenie pamiatky dvoch vynikajúcich mužov toto: Po porážke pri Čiernej rieke obvinili generála St. Clare z neschopnosti. Týmto dosvedčujem, že jeho podnik bol jedným z najpremyslenejších, aký v svojom živote podnikol. Prezidenta Oliviera obvinili z krutej nespravodlivosti. Pokladám za svoju povinnosť zdôrazniť, že prezident konal aj vtedy s takým taktom, ako zvyčajne, ba azda ešte ohľaduplnejšie. Inými slovami, uisťujem svojich krajanov, že St. Clare nebol takým bláznom a Olivier nebol tým surovcom, za ktorých ich pokladajú. To je všetko, čo môžem povedať, a nič na svete ma neprinúti, aby som k tomu dodal čo len jediné slovo!“…

Veľký zamrznutý mesiac, podobný velikánskej žiariacej guli, vykukol zpoza stromov. Pri jeho svetle malý muž občerstvil svoju pamäť riadkami papiera, na ktorom mal úryvky z knihy plukovníka Keitha, potom znovu ukryl papier vo vrecku. Flambeau z francúzskou netrpezlivosťou rozhodil rukami.

— Počkajte trošku, počkajte! Myslím, že uhádnem! — zvolal rozčúlene.

Kráčal ďalej, ťažko oddychoval a bujačiu šiju mal sklonenú, ako pretekár vo finiši chodeckých pretekov. Malý kňaz, rozveselený a naplnený zvedavosťou, musel tuho zakášať, aby nezostal za svojím vysokým druhom.

Stromy pred nimi ustúpily na dva boky, hradská sa začala svažovať do jasného, mesiacom osvetleného údolia, aby sa na jeho druhom konci ponorila, ako zajac, do iného lesa. Vchod do toho lesa bol malý a okrúhly, ako čierny otvor do železničného tunela, ale vo chvíli, keď sa Flambeau konečne ozval, podobal sa už velikánskemu ústiu jaskyne.

— Už viem! — zvolal Flambeau a plesol sa po stehne. — Ešte štyri minúty a poviem vám celý príbeh! — sľuboval.

— No dobre, počkám! — súhlasil jeho priateľ.

O chvíľu Flambeau zdvihol sklonenú hlavu a snížil hlas.

— Generál sir Arthur St. Clare pochádzal z rodiny, v ktorej bolo šialenstvo dedičné, a všetka jeho snaha smerovala k tomu, aby túto skutočnosť zatajil pred svojou dcérou a, ak možno, aj pred budúcim zaťom. Myslel už právom, alebo nie, že jeho konečné zhrútenie nie je ďaleko, a odhodlal sa na samovraždu. Ale jednoduchá samovražda by bola pravdu rozplamenila, kým on ju chcel zakryť. Na výprave proti Brazílii vždy hustejšie mračná zahaľovaly jeho mozog v okamihu šialenstva obetoval verejnú povinnosť povinnosti súkromnej. V nádeji, že padne pri prvom nápore, vrhol sa do prenáhleného útoku, keď však poznal, že sa dostal len do zajatia a že ho čaká potupa, bomba v jeho mozgu vybúšila a on, zlomiac svoj meč, obesil sa na najbližší strom.

Flambeau dokončil rozprávanie. Hľadel uprene do šedej fronty lesa s jediným čiernym otvorom ako ústim hrobu, do ktorého ich cesta smerovala a v ktorom sa potopila. Azda niečo hrozného v tom, že ich cesta tak zrazu mizne v temnom lese, sosilnilo živú vidinu tragickej histórie, lebo sa zachvel.

— Strašný príbeh! — zašepkal.

— Hej, veľmi strašný príbeh! — opakoval jeho priateľ, kyvkajúc veľkou hlavou. — Strašný, ale nepravdivý! — poznamenal. Potom pohodil hlavou a s akýmsi zúfalstvom zvolal: — Och, želal by som si, aby ste mali pravdu!

Vysoký Flambeau uprel na neho oči.

— Váš príbeh je čistý! — povedal Otec Brown. — Milý, čistý a poctivý príbeh. Priamy a taký jasný, ako ten mesiac nad nami. Zúfalstvo a šialenstvo sú nevinné: sú však veci oveľa horšie, milý Flambeau!

Flambeau chytro pozrel na velebnú lunu. Z miesta, odkiaľ hľadel, videl jej jasnú dosku rozťatú vo dvoje čiernou vetvou ako rohom diabla.

— Otče, myslíte, že sa stalo niečo hroznejšieho, než to, čo som vám rozprával? — zvolal a pustil sa do rýchleho kroku.

— Horšieho! — prisvedčil kňaz ako ozvena z hrobu.

Vnorili sa do čiernej krížovej chodby lesa, ktorá viedla v strašidelnej tapatérii kmeňov ako čierny koridor zjavivší sa vo sne. Onedlho prišli do najvnútornejších útrob lesa. Cítili blízko seba lístie, ktoré nevideli a v tom sa ozval kňaz:

— Kde skryje múdry muž list? V lese… Ale čo si počne, ak nemá les?

Flambeau podráždene zvolal:

— Hej, hej, čo si počne?

— Vypestuje les, aby mal kde ukryť svoj list… Hrozný hriech! — povedal kňaz zádumčivo.

— Počujte? Chcete mi ten príbeh dokončiť, alebo nie?! — zvolal Flambeau netrpezlive, lebo temný les a temné slová už zapôsobily na jeho nervy. — Povedzte, aký dôkaz skrývate ešte?

— Mám tri rozličné dôkazy, ktoré som vyhrabal z kútov zabudnutia, a tie vám podám nie v časovom, ale v ich logickom poriadku, — priznal kňaz. Potom sa pustil do vysvetľovania:

— Naše vedomosti o počiatku a výsledku boja pri Čiernej rieke pochádzajú zo zpráv Oliviera, ktoré sú jasné. On ležal zakopaný s dvoma alebo troma plukmi na výšine, ktorá sa skláňa k rieke. Brehy rieky sú močaristé. Za močiarmi pôda aj na druhej strane stúpa a tam, na stráni, stály predné stráže Angličanov, podporované druhými, ktoré stály ďalej za nimi. Britské sily prevyšovaly protivníka počtom, ale ten jeden pluk, ktorý bol vysunutý na svah pri rieke, bol veľmi vzdialený od základne hlavného voja. Práve táto okolnosť vábila Oliviera, aby prekročil rieku a odrezal osamotený pluk. Ale pri západe slnka rozhodol, že ostane na svojom mieste, kde mal bezpečné pozície. Na svitaní druhého dňa prekvapený videl, že Angličania prešli do útoku. Ten istý pluk, nepodporovaný jadrom vzdialeného vojska, prekročil na dvoch miestach rieku. Časť ju prekročila po moste a druhá časť brodom trochu vyššie. Na nepriateľskom brehu sa soskupili v močarinách pod pozíciami Brazílčanov.

Pokus tej hŕstky o útok na silné postavenie nepriateľa bol veľmi nepravdepodobný. No, Olivier spozoroval aj inšie a ešte podivnejšie; udivený pozoroval, že bláznivý pluk, majúc za sebou rieku, ktorá bola veľmi pochybnou oporou, nepodnikol nič, len ležal v bahne močiarov ako mucha v lekváre… To vám nemusím zdôrazňovať, že kanóny Brazílčanov urobili v ich radoch široké prieseky. Angličania odpovedali len čulým, ale stále slabnúcim ohňom pušiek. Nezaútočili a stručná zpráva Oliviera končí silnou dávkou obdivu nad mystickou udatnosťou tej hŕstky šialencov. Hovorí: „Naše rady konečne postúpily a zahnaly ich do rieky; zajali sme generála St. Clare a iných dôstojníkov. Plukovník a major padli. Nemôžem zamlčať, že málo takých krásnych prejavov hrdinskosti vidieť v histórii ako posledný odpor podivného pluku. Ranení dôstojníci schytili pušky padlých vojakov a generál nás vyčkal na koni, bez klobúka a so zlomeným mečom.“… O tom, čo sa stalo s generálom potom, mlčí aj Olivier, aj plukovník Keith.

— No dobre, a teraz pristúpme k druhému bodu, — žiadal Flambeau.

— Druhý bod, — začal Otec Brown, — dal mi veľa roboty, kým som ho vypátral, ale nezaberie veľa času pri rozprávaní… Konečne som našiel v chorobinci dole v Lincolnshire Fens istého starého vojaka, ktorý nielen že bol ranený v boji pri Čiernej rieke, ale kľačal počas boja vedľa svojho veliteľa, ktorý dokonával. Veliteľ pluku, istý plukovník Clancy, mocný írsky bujak, zdá sa, že umieral po zásahu striel i vlastného hnevu. To i oné rovnakým dielom ho zabilo; každé na polovicu. Posledné ušľachtilé slová veliteľa znely podľa môjho zpravodajcu takto: „A tam ide ten prekliaty starý somár a má zlomený meč. Želal by som si, aby to bola jeho hlava!“… Pozorujete, že každý si povšimol zlomenej špice generálovho meča? Pravda, niektorí o nej hovoria s väčšou úctou, ako veliteľ pluku, nebohý Clancy, ktorý nebol zodpovedný za bláznivý výpad, uložený mu generálom St. Clare.

Cesta lesom znovu stúpala. Otec Brown umĺkol, aby nabral dychu, potom pokračoval zvyčajným hlasom:

— Teraz príde tretí bod, — poznamenal. — Asi pred mesiacom alebo dvoma zomrel v Anglicku istý brazílsky úradník, ktorý sa znepriatelil s prezidentom Olivierom. Bola to známa postava aj na pevnine, istý Španiel, menom Espado. Poznal som ho. Bol starým švihákom so žltou tvárou a orličím nosom. Pre súkromné príčiny mi dovolil prezrieť osobné doklady a listiny. Bol katolík a bol som pri ňom, keď dokonával. Nenašiel som nič, čo by bolo objasnilo záhadu boja pri Čiernej rieke okrem piatich alebo šiestich služobných knižiek vyplnených denníkom niektorého anglického vojaka. Domnievam sa, že ich Brazílčania našli u niektorého mŕtveho Angličana. Končily zápisom noc pred bojom.

Zpráva o poslednom dni života toho chlapíka stojí za to, aby ju človek prečítal. Mám ju pri sebe, ale teraz je tma na čítanie, nuž, poviem vám stručný obsah denníka. Prvá časť jeho poznámok je plná vtipov, žartov, ktoré si mužstvo povymýšľalo o niekom, koho nazývali „Supom“. Nech už bol ten ich „Sup“ ktokoľvek, nemyslím, že bol vojakom alebo Angličanom. Ale práve tak neverím, že by bol býval z nepriateľského tábora. Nazdám sa, že bol miestnym prostredníkom; vodca alebo zpravodajca. Vojaci ho videli radiť sa so starým plukovníkom Clancy, ale ešte častejšie ho videli v spoločnosti majora. Vôbec tak sa mi zdá, že major bol význačnou osobou a v záznamoch toho vojaka. Major bol chudý, mal ryšavé vlasy, menoval sa Murray a pochádzal zo Severného Írska a bol puritánom. V denníku sa neprestajne opakujú žarty o kontraste medzi prísnosťou toho ulsterského krajana a dobrosrdečnosťou plukovníka Clancy. Okrem toho našiel som v nich vtipy na Supa a jeho jasné šaty.

Ale všetky tie ľahkomyseľnosti sú premiešané niečím, čo by som nazval vojenskou surmitou… Za anglickým táborom, temer rovnobežne s riekou, viedla jedna z veľkých spojovacích ciest okrsku.

Na západe zatáčala k rieke, ktorou prechádzala spomenutým už mostom. Na východe klesala do pustatín, kde stála najbližšia anglická stráž, vzdialená asi dve míle od mostu. Práve od toho miesta sa ozval toho večera dupot a lesk ľahkej jazdy, v radoch ktorej pisateľ denníka poznal na svoje najväčšie prekvapenie generála St. Clare a jeho štáb. Sedel na vysokom bielom koni práve tak, ako ho poznáme z obrázkových časopisov a z obrazu v Akadémii. Môžete byť istý, že pozdrav, ktorým ho privítali, nebol služobne obradný. On nemárnil čas ceremóniami, ale soskočiac s koňa vkročil do kruhu dôstojníkov a pustil sa do živého, dôverného rozhovoru. Nášmu kronikárovi bola nápadná náhlivosť, s akou sa generál pustil do rokovania s majorom Murray. Tento výber, i keď azda kronikárovi nápadný, nebol prirodzený, lebo tí dvaja, generál a major, boli ako stvorení na to, aby boli priatelia. Boli to muži, ktorí „čítali vo svojich bibliách“ a obidvaja boli starými typmi protestantských dôstojníkov. Už bolo, ako bolo, ale toľko je isté, že keď generál vysadol na koňa, aby sa vrátil do svojho tábora, ešte vždy sa vážne rozprával s majorom a že aj potom, keď na svojom bielom koni odchádzal k rieke, štíhly ulsterský rodák kráčal popri jeho koni a vážne rozprával s generálom. Vojaci za nimi hľadeli, kým im nezmizli za skupinou stromov na mieste, kde cesta zahýbala k rieke. Potom sa plukovník vrátil do svojho stanu a vojaci na stráže. Náš kronikár stál ešte niekoľko minút na svojom mieste a náhle zazrel podivný zjav.

Otec Brown zamĺkol. Chvíľu rovnomerne dupaly ich opätky na zamrznutej ceste, potom sa kňaz znovu pustil do rozprávania.

— Videl veľkého bieleho koňa, — rozprával Otec Brown, — ktorého dobre poznali z mnohých vojenských prehliadok a sprievodov. Kôň sa vracal do tábora. Utekal divým cvalom. Zprvu mysleli, že sa splašil, ale čoskoro poznali, že generál ho pobáda k vypätiu všetkých síl a väčšej rýchlosti. Kôň s generálom v sedle pribehol ako veterná smršť. Generál zastavil vzpínajúceho sa koňa a s plamennou tvárou, hlasom trúby, ktorá chce kriesiť mŕtvych, volal plukovníka…

V mysli mužov, medzi ktorých náležal aj môj kronikár, ukladaly sa všetky prekvapujúce udalosti veľkej tragédie na jednu hŕbu. Mužstvo zvedelo z úst generála, že musia ihneď podniknúť útok cez rieku. Generál a major vraj, — tak im povedali —, našli niečo na moste a poznali, že majú len toľko času, aby mohli podniknúť boj na život a na smrť. Majora poslal vraj generál pre posilu. Nemohli čakať, museli ešte v noci prekročiť rieku a ráno potom zaútočiť na výšinu. Denník kronikára končí ruchom nočného pochodu…

Otec Brown kráčal popredku, lebo cesta sa zúžila a bola strmšia a nerovnejšia; podobala sa točitým schodom. Hlas kňaza sa ozýval kdesi nad hlavou Flambeau, ktorý kráčal za ním.

— Okrem toho, čo som vám povedal, je tu ešte istá malá a predsa veľká vec, — poznamenal Otec Brown. — Keď generál viedol svoje vojsko do útoku, chcel vytiahnuť meč z pochvy, ale keď ho bol napoly vytiahol, zastrčil ho nazpät, ako by sa hanbil za podobné melodramatické gesto… Vidíte, Flambeau, zase narážame na jeho meč…

Polosvetlo preniklo medzi konármi stromov a rozhodilo okolo nich prízrak siete. Vystupovali zas k matnému svitu obnaženej noci. Detektívovi sa zdalo, že ovzdušie je naplnené pravdou, ale necítil ju v podobe určitej myšlienky. Odpovedal zmätene:

— Dobre, ale čo je vždy s tým mečom? Prečo spomínate tú malichernosť? — zahundral — Čo je na tom divného, že sa generálovi v poslednom boji zlomil meč? Mohlo sa očakávať, že sa toho noviny chytia tak, ako sa aj chopily. Na všetkých sochách a pomníkoch generála vidieť, že sa mu meč zlomil blízko špice. Dúfam však, že ste ma nie preto zvábili na nočnú polárnu výpravu, aby som videl zlomený meč generála St. Clare?

— Nie! — zvolal otec Brown hlasom, ktorý sa podobal výstrelu z pištole. — Pýtam sa však: Kto videl nezlomený meč generála?

— Čo zas chcete? — zvolal druhý a zastal práve vo chvíli, keď vyšli zo šedej brány lesa a nad hlavami sa im objavily hviezdy.

— Spytujem sa, že kto videl jeho nezlomený meč? — opakoval Otec Brown zanovite. — Ani kronikár ho nevidel, lebo generál ho zastrčil skôr, než ho mohol zazrieť.

Flambeau zamihal do mesačného svetla ako človek oslepený žiarou slnka a jeho priateľ dychtive pokračoval:

— Flambeau! — zvolal. — Daromne som hľadal na pomníkoch a náhrobníkoch. Dôkaz som nenašiel, ale predsa som istý… Dovoľte, aby som pridal ešte jednu podrobnosť, v ktorej celá udalosť vyvrchoľuje… Plukovník Clancy bol medzi prvými ranenými. Gule ho zasiahly prv, než sa vojsko dostalo do boja, ale on už vtedy videl zlomený meč generála St. Clare. Prečo bol zlomený? Ako mohol byť zlomený? Kamarát môj, jeho meč sa zlomil ešte pred bojom!

— Och, och, a kde je, prosím vás, ulomená špica meča? — posmieval sa Flambeau.

— Viem kde a prezradím vám, že sa nachodí v severovýchodnom kúte cintorína pri protestantskej katedrále v Belfaste.

— Naozaj? Videli ste ho? — divil sa Flambeau.

— Nemohol som ho vidieť, — odpovedal otec Brown ľútostivo. — Týči sa nad ním veľký, mramorový náhrobník; náhrobník, ktorý prikrýva hrob udatného majora Murray, ktorý padol, keď slávne bojoval v povestnej bitke pri Čiernej rieke.

Flambeau razom ožil. Prudko vybuchol:

— Myslíte, že generál nenávidel majora a zabil ho na bojišti, lebo…

— Milý Flambeau, vaša hlava je ešte vždy naplnená dobrými, čistými myšlienkami… Mýlite sa, tento raz ide o horší skutok.

— Priznám teda, že som vyčerpal zásobu ošklivých myšlienok! — vzdával sa Flambeau beznádejne.

Kňaz bol v rozpakoch. Nevedel, kde má načať vysvetľovanie. Napokon sa spýtal:

— Kde ukryje múdry muž list?… V lese.

Flambeau mlčal a otec Brown hovoril ďalej:

— Keď nemá les, nájde si jeden. A keď chce ukryť suchý list, nájde si suchý les, — vysvetľoval kňaz a keď sa jeho priateľ neozval, dodal tichším, pokojnejším hlasom: — A keď chce múdry muž ukryť mŕtve telo, zadováži si pole mŕtvych tiel, aby ho v ňom ukryl.

V netrpezlivosti pre stratu času a priestoru Flambeau nepokojne zadupal nohou, ale Otec Brown pokojne rozvádzal svoju predošlú myšlienku.

— Sir Artur St. Clare bol muž, ako som už bol spomenul, ktorý čítal v svojej biblii. To sa však týkalo len jeho osoby… Bože, kedy už raz ľudia pochopia, že pre ľudstvo je bez úžitku čítať svoju bibliu, keď nečítame biblií všetkých ostatných ľudí!… Tlačiar číta svoju bibliu a nachodí v nej tlačové chyby; stúpenec kresťanskej vedy číta svoju bibliu a poznáva v nej, že nemáme ruky nohy; mormon číta svoju bibliu a nachodí v nej mnohoženstvo… St. Clare bol starý anglo-indický protestantský vojak. Pod tým rozumieme človeka fyzicky bojazlivého, ktorý žije pod tropickým slnkom, v orientálnom prostredí a napája sa bez rozumu a bez ruky, ktorá by ho viedla, z orientálnej knihy. Pravda, nie div, že dával prednosť Starému zákonu pred Novým, lebo v starom zákone našiel všetko, čo hľadal; oplzlosť, tyranstvo i zradnosť. Oh, áno, pripúšťam, že bol čnostný, ako hovoríte. Hej bol, ale čo z toho, keď je niekto čnostný v zbožňovaní nečnosti?

Otázka Otca Browna odznela bez odpovede a on hovoril ďalej.

— V každej horúcej krajine, kde prišiel generál St. Clare, mal hárem, mučil svedkov a shŕňal hanbou popľúvané zlato. No bol by vám dozaista veľmi tvrdo hľadel do očú a bol by vyhlásil, že všetko robí len pre slávu Boha. Vyjadrujem svoju vlastnú teologiu, keď sa vás spýtam: Pre slávu ktorého Boha to robil?… Zlo, čo napáchal, otváralo mu všetky brány pekelné, jedny za druhými a nimi sa dostával vždy do menších, tesnejších miestností. V tom sa to líši od zločinu, že človek nie je čo raz divší, ale čo raz podlejší. St. Clare sa čoskoro dusil v ťažkostiach, ktoré si narobil úplatkárstvom a upírstvom. Čím ďalej tým väčšie sumy potreboval na umlčanie svedkov. V čase bojov pri Čiernej rieke prepadal vždy hlbšie k hlbine, ktorá je podľa Danteho najhlbšia v celom všehomíre.

— Na čo myslíte? — vyzvedal Flambeau.

— Na toto! — ukázal Otec Brown na močiar pokrytý ľadom, ktorý sa pred nimi zaleskol v mesačnom svetle. — Pamätáte, koho umiestnil Dante do posledného ľadového kruhu?

— Zradcu! — odpovedal Flambeau a zachvel sa. Poobzeral sa po nehostinnej, neľudskej krajine stromov, po výsmešných a temer obscénnych kontúrach a prichodil si ako Dante. A muža vedľa seba, ktorý rozprával hlasom žblnkotajúceho potôčika, mohol mať za Vergília, ktorý ho vodí po krajine večných hriechov.

Žblnkotajúci hlas pokračoval:

— Olivier bol quichotickej povahy a odmietal tajnú službu špehov. Ale jeho radcovia ju používali bez jeho vedomia. Vykonával ju môj priateľ Espado. On bol tým švihákom v jasných šatoch, ktorého orličí nos mu získal titul „Sup“. Hral úlohu ľudomila a dostal sa k anglickému vojsku. Napokon dostal do svojich pazúrov podplatného muža, a to muža stojaceho na čele vojska. Generál St. Clare potreboval nutne peniaze, a veľmi veľa peňazí. Nahnevaný rodinný lekár hrozil, že ho odhalí. Skutočne začal uverejňovať historky o hrozných veciach, ale začúchol. Nedopísal historku o veciach Park Lane, ktorých sa dopustil anglický protestant a ktoré vraj zaváňaly ľudskými obeťami a hordami otrokov. Generál potreboval peniaze aj na veno svojej dcéry, lebo povesť majetnosti bola pre neho práve taká sladká ako samotné bohatstvo. Nuž chytil sa posledného stebielka; pošepol slovo Espadovi a bohatstvo nepriateľov Anglicka sa mu začalo sypať do lona. Lenže s Espadom prehovoril aj mladý major s Ulsteru a ten vytušil škaredú pravdu. Keď sa uberal s generálom k rieke, povedal mu, aby sa ihneď zriekol velenia, lebo ak nie, postaví ho pred vojenný súd a dá ho zastreliť… Generál čakal len na vhodný okamih. Keď prišli na okraj tropického lesa pri moste, tam pri šumiacej rieke a slnkom ožiarených palmách (v duchu vidím ten obraz), vytiahol svoj meč a vrazil ho do majora…

Zimná hradská sa krivila cez chrbát medzi krutými, čiernymi postavami krovísk a húštin, ale Flambeau sa nazdal, že v diaľke vidí matný okraj aureoly, ktorá nepochádza od mesiaca, ani od hviezd, ale od ohňa, rozloženého ľudskou rukou. Kým ju pozoroval, jeho priateľ dokončieval historku o zlomenom meči generála St. Clare.

— St. Clare bol pekelný pes, ale cvičený pes. Viem to istotne! Vedel by som prisahať, že generál nebol nikdy taký čulý a silný, ako vtedy, keď úbohý Murray ležal pri jeho nohách vychladnutý ako hruda. Nikdy, ani v tých svojich najväčších triumfoch, ako správne poznamenal plukovník Keith, nebol generál taký veľký, ako v tej poslednej, svetom opovrhovanej porážke. Pozrel chladne na svoju zbraň, chcel ju očistiť od krvi a vtedy zbadal, že špica meča ostala v tele mŕtveho. Videl jasne; tak jasne, ako by pozeral z obloka svojho klubu, všetko, čo musí nasledovať. Vedel, že ľudia nájdu nevysvetliteľnú mŕtvolu, že vytiahnu nevysvetliteľnú špicu meča a musia zbadať nevysvetliteľne zlomený meč alebo prípadnú stratu meča. Poznal, že zabil, ale neumlčal. No jeho útočný intelekt sa vzoprel proti úderu, ktorým ho osud ovalil; ostávala mu jedna cesta; mohol zvýšiť nevysvetliteľnosť mŕtvoly, mohol utvoriť vrch mŕtvol na zakrytie tej jednej mŕtvoly… Po dvadsiatich minútach kráčalo osemsto vojakov v ústrety istej skazy…

Teplá žiara nad lesom sa vyjasnila a zmohutnela. Flambeau vykročil, aby ju dostihol. Aj Otec Brown zrýchlil kroky, ale kráčal zahĺbený do rozprávania.

— Taká bola udatnosť jeho pluku, — povedal kňaz, — a taký bol dôvtip jeho veliteľa, že, keby boli podnikli náhly útok na výšinu, boli by svoj šialený podnik korunovali úspechom. Lenže biedna myseľ, ktorá sa s nimi zahrávala ako so šachovými figúrkami, mala iné pohnútky a potreby. Museli ostať ležať v močiaroch pri moste aspoň tak dlho, kým tam boly mŕtvoly anglických vojakov všedným zjavom… Len potom bol ochotný striebrovlasý vojenský svätý vydať svoj zlomený meč, aby zabránil zbytočnému krviprelievaniu. Oh, starostlivo prichystal každú podrobnosť veľkej improvizácie. Myslím však (dokázať to nemôžem), že práve vtedy, vo chvíli, čo trčali v zakrvavenom močiari, niekto zapochyboval a niekto vytušil pravdu… nejaký neznámy hlas mi našepkáva, že mužom, ktorý tušil, bol snúbenec, muž, ktorý sa mal oženiť so starcovou dcérou…

— A čo je s Olivierom a s obesením? — spýtal sa Flambeau.

— Olivier, jednak z rytierskosti, jednak z obozretnosti, len zriedkavo si zaťažoval pochod zajatcami, — vysvetľoval Otec Brown. — Zväčša ich prepúšťal ihneď po boji. I vtedy ich prepustil ihneď a všetkých.

— Všetkých, okrem generála, — poznamenal Flambeau.

— Všetkých! — protirečil mu kňaz. Flambeau smraštil čierne obočie.

— Ešte vždy nerozumiem! — zahundral.

— Ešte jeden obraz, milý Flambeau, — povedal Otec Brown ešte tajomnejším polohlasom. — Počúvajte: Nemôžem dokázať, ale môžem viac ako to; vidím všetko pred sebou… Na svitaní sa chystá tábor na vysušenom vŕšku na pochod. Brazílske uniformy sa soskupujú. Vidím aj červenú košeľu a čierne fúzy Oliviera, keď sa zastaví s klobúkom v ruke a dáva s bohom svojmu veľkému nepriateľovi, ktorému vracia slobodu… Vidím prostého anglického vyslúžilca so snehobielou hlavou, ktorý mu ďakuje za seba a za svoje mužstvo. Angličania stoja v pozore za svojím veliteľom, neďaleko nich stoja vozy so zásobami a povozy na prevezenie ranených. Bubny zadunia, Brazílčania sa dávajú na pochod a Angličania stoja, ako sochy. Tak stoja až do tých čias, kým za tropickým obzorom nezmizne aj posledný záblesk a zvuk odchádzajúcich. Potom náhle všetci zmenia postoj. Ako keď mŕtvi razom ožijú, obracajú všetci päťdesiati svoju tvár na generála…, tváre, ktoré nemožno zabudnúť…

Flambeau poskočil.

— Ach, azda nemyslíte, že…

Otec Brown odpovedal hlboko dojatým hlasom:

— Hej, anglická ruka položila slučku na krk generála St. Clare a verím, že to bola asi tá ruka, ktorá neskoršie nastokla prsteň na ruku jeho dcéry. Anglické ruky ho priviedly k stromu hanby; ruky mužov, ktorí ho zbožňovali a nasledovali do víťazstiev i do porážky. Anglické duše… (Boh nech sa nad nimi zľutuje!), pozeraly na neho, keď sa kyvotal pod cudzím nebom na zelenej šibenici palmy, a modlili sa vo svojej nenávisti, aby usnul v pekelnom spánku…

Keď dvaja priatelia vystúpili na výšinu, vylialo sa na nich červené svetlo anglického hostinca s oblokmi zakrytými červenými záclonami. Stál pri ceste, ako by bol mimo dosahu pohostinstva a otvorenými dvermi ich zval. S miesta, kde zastali, počuli šum a smiech ľudí, tej noci veľmi šťastných.

— Myslím, že vám nemusím ďalej vysvetľovať, — poznamenal Otec Brown. — Súdili ho v pustatine a odsúdili ho… A potom, pre česť Anglicka a jeho dcéry, zaviazali sa prísahou, že zamlčia pravdu o zradcovej peňaženke a ostrí vrahovho meča. Azda…, pomôž im Boh!…, chceli všetko zabudnúť, nuž usilujme sa aj my, aby sme na túto udalosť zabudli, ak môžeme… Hľa, tu je náš hostinec!

— Z celého srdca! — povedal Flambeau, ale náhle ukázal strnulou rukou na štít, visiaci nad dverami hostinca. Zobrazoval hrubú, nepodarenú podobu meča so zlomenou špicou. Nápis napísaný neúhľadnými, obstarožnými literami hlásal, že ide o hostinec „U zlomeného meča“.

— Neočakávali ste ho? — spýtal sa Otec Brown tíško. — Veď je bohom tunajšej krajiny. Väčšina sadov, hostincov a ulíc nesie jeho meno alebo meno jeho príbehu.

— Myslel som, že sme odbavili malomocného! zvolal Flambeau a odpľul na cestu.

— V Anglicku s ním nebudeme nikdy hotoví, — vysvetľoval kňaz, dívajúc sa na zem. — Mosadz je pevná a kameň dlho vydrží. Jeho mramorové sochy budú povznášať duše hrdých, nevinných chlapcov ešte aj po stáročiach a jeho dedinská hrobka bude voňať vernosťou ako ľaliami. Milióny tých, ktorí ho nikdy nevideli, budú ho milovať ako otca…, jeho, na ktorého tých niekoľko posledných, ktorí ho poznali, hľadelo ako na hnoj. Bude národným svätým a pravdu o ňom nikto nevysloví, lebo som sa konečne rozhodol… V porušovaní tajomstva je veľa dobrého i zlého, nuž som sa rozhodol konať podľa inej smernice. Všetky časopisy zaniknú, protibrazílske hnutie je odbavené, Oliviera ctia po celom svete, nuž povedal som si: Keby niekde menom, v kove, alebo v mramore trvácom ako pyramídy, ponížili, pohanili plukovníka Clancyho, Keitha, Oliviera, alebo niektorého iného nevinného muža, potom prehovorím. Keby išlo len o to, že budú generála St. Clare právom velebiť, budem mlčať a chcem mlčať!

Vošli do hostinca s červenými záclonami, ktorý bol nielen útulný, ale aj prepychove zariadený. Na stole stál strieborný model náhrobníka; strieborná hlava sklonená, strieborný meč zlomený. Na stenách visely farbotlače toho istého predmetu, obrazy povozov, ktorými sa americkí turisti prevážali pri prehliadke hrobu. Otec Brown a Flambeau sa pohodlne usadili na laviciach obtiahnutých kožou.

— Zima je nám, dajte nám trochu vína alebo piva! — zvolal otec Brown.

— Alebo koňaku! — dodal Flambeau.