ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvláštny zahmlený lesk, matný a súčasne priezračný, ktorý je osobitným tajomstvom Temže, prechádzal zo šedosti do svojho najjasnejšieho ligotania, keď slnko nad Westminstrom stálo v zenite a dvaja mužskí prechádzali westminsterským mostom. Jeden bol veľmi vysoký, druhý malý. S troškou fantázie mohli by sme ich prirovnať k nadutej hodinovej veži parlamentu a k pokornejším, ohnutým pleciam opátstva, lebo malý muž mal na sebe kňazské šaty. Úradný titul vysokého muža bol: Mr. Hercules Flambeau, súkromný detektív, a kráčal práve do svojej novej úradovne v novostavbe proti opátstvu. Úradné označenie jeho malého druha bolo toto: dôstojný J. Brown, pridelený ku kostolu svätého Františka Xaverského v Camberwelli; prichádzal od smrteľného lôžka kohosi v Camberwelli a chcel si pozrieť novú úradovňu svojho priateľa.

Budova bola americká výškou i množstvom dobre naolejovaných strojov, telefónov, výťahov a podobných zariadení. Práve ju dokončievali a lešenie ešte neodstránili s jej bokov. Doposiaľ v nej bývali len traja nájomníci. Kancelárie nad úradovňou Flambeau boly už obsadené a miestnosti na poschodí pod ním tiež, kdežto dve poschodia pod ním a dve nad ním boly prázdne.

Pri pohľade na budovu niečo vás upútalo. Medzi zvyškami lešenia sa ligotala nad oblokmi kancelárií na poschodí nad úradovňou detektíva ohromná pozlátená podoba ľudského oka, obklopená lúčami. Zabrala toľko miesta ako dva-tri obloky.

— A to je tam aký zázrak? — spýtal sa Otec Brown a zastal.

— Oh, nič, len akési nové náboženstvo, — zasmial sa Flambeau. — Jedna z tých nových cirkví, ktoré vám odpúšťajú všetky hriechy, tvrdiac, že ste sa žiadnych nedopustili. Niečo podobného, ako „Kresťanská veda“… Myslím však, že pravda je tá, že istý muž, menom Kalon (bližšie o jeho mene, ktoré pokladám za falošné, neviem), najal si celé poschodie nado mnou. Na poschodí pod sebou mám dve dámy, ktoré píšu na stroji a nad sebou tento starý náboženský humbug. Kalon sa nazýva novým kňazom Apolónovým a vyznáva slnko.

— Nech si dá pozor, slnko bolo najkrutejším božstvom zpomedzi všetkých božstiev! — poznamenal Otec Brown a spýtal sa: — A čo to oko?

— Viem len toľko, že sa Kalonova náuka zakladá na tom, že človek znesie všetko, keď má dosť silnú vôľu. Jeho hlavnými symbolmi sú slnko a otvorené oko, lebo hovorí, že úplne zdravý človek môže smelo pozrieť do slnka, — vysvetľoval Flambeau.

— Úplne zdravý človek sa nebude sužovať dívaním sa do slnka! — zahundral Otec Brown.

— To by bolo všetko, čo viem o novom náboženstve. Ba hej, ešte toto: Kalon tvrdí, že vie vyliečiť pomocou svojej viery všetky telesné choroby.

— Vedel by vyliečiť aj istú duševnú chorobu? — vyzvedal kňaz s vážnou zvedavosťou.

— Ktorú napríklad? — spýtal sa Flambeau.

— Oh, myslím tú, do ktorej upadá ten, kto sa nazdá, že je úplne zdravý, — povedal jeho priateľ.

Flambeau sa väčšmi zaujímal o malú kanceláriu na poschodí pod sebou, ako o skvelý chrám Apolóna nad sebou. Bol pravým synom juhu, ktorý si nevie predstaviť, že by mohol byť iným, ako katolíkom alebo nevercom. Nové náboženstvá, už či ligotavé alebo matné, neboly mu po chuti. Za to však všetko, čo bolo rýdze ľudské, mal rád, a to najmä vtedy, keď išlo o peknú vec. A tie dve dámy na poschodí pod ním boly zvláštnosťami medzi ženami.

Kanceláriu najaly dve sestry, jedna vysokej, nápadnej postavy, a obidve štíhle a černovlasé. Vyššia mala ohnivý orličí profil a bola z tých žien, ktoré si radi predstavujeme z profilu ako bezchybné ostrie krásnej zbrane. Zdalo sa, že si sama zvolila povolanie a životnú cestu. Mala oči prekvapujúcej žiarivosti, ale bola to žiarivosť ocele, nie žiarivosť diamantov, a jej rovná postava bola o máličko väčšmi upiata, než by bolo osožné jej kráse. Mladšia sestra sa podobala jej kratšiemu tieňu. Mala o poznanie jasnejšiu pleť, bledšiu a trochu bezvýraznejšiu tvár. Obidve nosily čierne šaty s manžetami podobnými mužským manžetám a práve také goliere, ktoré sa hodily pre ich zamestnanie. V londýnskych kanceláriách by ste našli na tisíce takých snaživých, upiatych dám. Zaujímavosť tých dvoch vyvierala z ich skutočných a nie zdanlivých pomerov, v ktorých žily.

Pavlína Stacey, teda staršia, bola dedičkou honosného titulu a veľkého bohatstva. Vychovaly ju v kaštieli a v parku, ale chladná prepiatosť, vlastná moderným ženám, naviedla ju na to, čo pokladala za vážnejší a vznešenejší cieľ života. Pravda, majetku sa nezriekla; v tom by bola videla romantické opičenie sa, ktoré bolo cudzie a vzdialené mocne vyvinutému smyslu pre užitočnosť. Nechala si peniaze. Povedala, že preto, aby ich použila na praktické sociálne ciele. Zčasti ich uložila do svojho podniku, zárodku to budúceho vzorného závodu písania na stroji, zčasti ich rozdelila rozličným inštitúciám, ktoré sa zapodievaly podporovaním a šírením toho zamestnania medzi ženami.

Nakoľko súhlasila mladšia sestra, Joan, s trochu prozaickým idealizmom svojej sestry, nemohol nikto bezpečne uhádnuť. Nasledovala však svoju vodkyňu s príchylnosťou psíka a bola akýmsi pôsobivejším odtienkom tragédie, ako tvrdý, chladný vzor jej sestry. V spojitosti s Pavlínou nebolo možno hovoriť o tragédii; bola by ju zaprela.

Jej úporná rozhodnosť a chladná netrpezlivosť rozveselily Flambeau hneď pri svojom stretnutí.

Obšmietal sa okolo výťahu, čakajúc na chlapca, ktorý obsluhoval výťah a vozil nájomníkov do ich poschodí. Ale jasnolíca dievčenská orlica odmietla postávanie a čo najrozhodnejšie vyhlásila, že sa vyzná v obsluhe výťahu a nie je odvislá od chlapca ani od mužov, nech ide o kohokoľvek. Bývala len na treťom poschodí, ale za tých niekoľko sekúnd, čo boli spolu vo výťahu, vedela podať detektívovi celý rad základných názorov na neodvislosť, ktoré dokazovaly, že Pavlína Stacey je moderná pracujúca žena a má rada moderné strojné zariadenia. Jej jasné oči planuly hnevom proti tým, ktorí odmietali ovocie mechaniky a žiadali návrat k romantike. Hovorila, že každý by mal vedieť narábať so strojmi, ako ona ovládala výťah. Bolo by jej bývalo protivné, keby jej bol Flambeau otvoril dvere výťahu.

Detektív vstúpil do svojej kancelárie s úsmevom na perách. Z krátkeho rozhovoru s Pavlínou si odnášal zmätok dojmov a pocitov, ktoré boly divne pomiešané a také nestále, ako prchlivá sebastačnosť Pavlíny.

Flambeau uznal, že Pavlína má temperament a energiu; pohyby jej útlych, elegantných rúk boly úsečné, ba až výbojné… Flambeau raz prišiel do jej kancelárie v záležitosti písania na stroji a pristihol ju, keď hodila okuliare o zem a dupala po nich. A už spustila etickú deklamáciu o „chorobne lekárskych náhľadoch“ a nezdravom poddávaní sa slabosti, podporovanej kadeakými prístrojmi a pomôckami. Okuliare patrily Joan a Pavlína jej zakázala nosiť podobné, umelé, nezdravé haraburdie. Spytovala sa, či bude nosiť azda aj drevené nohy, alebo parochňu a sklenené oči…

Flambeau sa pozastavil nad jej fanatizmom a spýtal sa (s pravou francúzskou logikou), prečo pokladá okuliare za chorobnejší zjav slabosti ako napríklad výťah a prečo prijíma pomoc vedy v niektorých veciach, a v iných ju odmieta.

— V tom je náramný rozdiel! — vyhlásila Pavlína Stacey vznešene. — Batérie, motory a všetky podobné vymoženosti techniky sú prejavom mužskej a ženskej sily, pán Flambeau! Používame ich, aby sme prekonali vzdialenosti a vzdorovali času. To je nádherné a vznešené! To je skutočná veda, ale ošklivé okuliare, barly a čo iné, čo doktori predávajú, tie sú znakom zbabelosti. Dobre, nech nám lekári nahradia ruky, nohy, keď sme mrzákmi od narodenia a chorobnými otrokmi, ale ja som sa narodila zdravá a slobodná, mr. Flambeau! Ľudia si len namýšľajú, že tie pomôcky potrebujú, a to preto, lebo ich zle vychovali. Vštepili im strach, miesto aby ich boli vychovali v sile a odvahe. Je to niečo podobného, ako to, keď slúžky nastrašia deti, aby sa nedívaly do slnka, lebo oslepnú, a deti sa potom skutočne nemôžu pozrieť do slnka bez mihania. A neviem prečo by mala byť medzi hviezdami jedna, na ktorú by som sa nesmela pozrieť? Slnko nie je mojím pánom a ja chcem naň hľadieť vždy, kedykoľvek sa mi zapáči!

— Vaše oči oslepia aj slnko! — vyhlásil Flambeau galantne, ako sa patrí na syna juhu.

Mal radosť, že sa mohol pokloniť nepoddajnej krásavici už aj preto, lebo jeho galantná poznámka ju priviedla do rozpakov. Keď však prišiel do svojho bytu, zahvízdal a pomyslel si:

— Hm, ona sa dostala do rúk toho zaklínača so zlatým okom, — zamrmlal. I keď sa máločo staral o Kalonovo nové náboženstvo, počul o jeho mienke o dívaní sa do slnka.

Neskoršie poznal, že duševné spojivo medzi nižším a vyšším poschodím sa utužilo. Nedivil sa tomu. Muž menom Kalon bol fyzicky nádherný tvor a hodný toho, aby bol veľkňazom Apolóna. Bol skoro taký vysoký, ako Flambeau, ale krajší. Mal zlaté fúzy a silné, modré oči. Vlasy bujné, ako hriva leva, mal sčesané nazad. Telom bol plavou beštiou Nietzscheho, ale všetka jeho živočišná krása bola zvýšená, ožiarená a znežnená vrodeným intelektom a oduševnením. Podobal sa niektorému z tých saských kráľov, ktorí boli kráľmi i svätcami súčasne. A podobal sa im, hoci bol nevhodným dieťaťom Londýna a žil v nevhodnom okolí; na vzdory tomu, že jeho pomocník (veľmi každodenne vyzerajúci mládenec s manžetami a golierom) sedel medzi ním a schodišťom v predsieni, že jeho meno bolo vyryté do mosadznej tabličky a jeho pozlátený odznak visel pred bránou mrakodrapu ako vývesný štít očného lekára. Všetka táto každodennosť nemohla utlmiť dojem živého, tiesnivého a súčasne povznášajúceho dojmu, ktorý vyžiaroval z Kalonovho tela a duše. Pri tom všetkom, čo sme o ňom povedali, človek v prítomnosti šarlatána cítil sa ako v prítomnosti veľkého muža. Aj vo voľnej plátenej kazajke, ktorú nosil v kancelárii miesto pracovného plášťa, bol podmaňujúci; bol postavou, ktorá naháňala strach. A keď si nasadil na hlavu korunku podoby zlatej obruče a obliekol biely plášť, v ktorom každý deň tri razy vítal slnko, vyzeral tak vznešene, že na tvári chodcov odumrel posmešok.

Tri razy do dňa vystupoval na malý balkón svojho bytu pred tvár celého Westminstru; pri svitaní, na poludnie a pri západe slnka a odriekal nejakú litániu svojmu žiarivému pánovi.

A práve vo chvíli, keď sa zvon na veži parlamentu a farského chrámu ešte slabúčko chvel po poludňajšom zvonení, uzrel Otec Brown, priateľ vysokého Flambeau, po prvý raz bieleho kňaza Apolóna.

Flambeau, ktorý už nie raz videl Foebovo vítanie, zmizol v bráne mrakodrapu bez toho, že by sa bol obzrel, či ho jeho malý priateľ nasleduje alebo nie. Otec Brown, už či z odborného záujmu pre náboženské obrady alebo zo záujmu pre figliarstvo a podvodníctvo, ostal stáť na ulici a díval sa hore na balkón a na zbožňovateľa slnka práve tak pozorne, ako by sa bol díval na bábkové divadielko.

Prorok Kalon stál vystretý s roztvorenou náručou v striebristom plášti a jeho prenikavý hlas bolo počuť i v lomoze pouličného ruchu. Odspieval už polovicu svojej slnečnej litánie a upieral oči na plamennú guľu. Kto ho vie, či videl niečo, alebo niekoho okrem žeravej gule na oblohe, no, toľko je isté, že malého, zakrpateného kňaza s okrúhlou tvárou, ktorý sa na neho díval zo zástupu a žmurkal očami, toho nevidel. To bol vari najvýraznejší rozdiel medzi tými dvoma, od seba tak nesmierne vzdialenými mužmi, že Otec Brown žmurkal vždy, nech sa díval na hocičo, alebo na kohokoľvek, kdežto kňaz Apolónov pozeral aj do plameňov poludňajšieho slnka bez žmurkania, bez jediného záchvevu viečok.

— Ach, slnko! — zvolal prorok. — Ach, ty hviezda, ktorá si príliš veľká, aby si bola len jednou z mnohých hviezd! Ó, prameň prúdiaci pokojne v tajomnej diaľave, ktorý nazývame priestorom! Biely otče všetkého bieleho a večne sviežeho; bielych plameňov, bielych kvetov a bielych vrcholkov! Otče, ktorý si nevinnejší, ako tvoje najnevinnejšie a najpokojnejšie deti; prvotná čistota, v pokoji ktorej…

Ozval sa šum, praskot a dunenie, ako po vypálení veľkej rakéty, prerušovaný neprestajným, prenikavým škriekaním. Päť osôb vbehlo do budovy a tri z nej vybehly a chvíľu prekrikovaly jedna druhú. Pocit neočakávaného zdesenia naplnil na okamžik polovicu ulice neblahou zvesťou… Neblahou zvesťou, ktorá bola tým horšia, že nikto nevedel, aká je to zvesť.

Len dve osoby ostaly nehybné po výbuchu rozčulenia: krásny kňaz Apolónov hore na balkóne a nevzhľadný kňaz Kristov dole na ulici.

Napokon sa v bráne budovy zjavila vysoká postava detektíva a svojou titanskou silou opanovala dav. Hovoril s najväčším vypätím hlasu; hučal, reval, ako loďná siréna v hmlistej noci. Rozkázal niekomu, alebo každému, aby zavolal lekára. Keď sa znovu obrátil, aby vošiel do budovy, jeho priateľ Otec Brown prekĺzol nepozorovane za ním. Do poslednej chvíle, kým sa za ním brána nezavrela, počul Otec Brown velebnú, jednotvárnu melódiu slnečného kňaza, vzývajúceho neprestajne svojho šťastného boha, ktorý je priateľom prameňov a kvetov.

Otec Brown nasledoval svojho priateľa ku skupine ľudí, ktorí stáli pred ohradeným priestorom, do ktorého inokedy sostupoval výťah. Tento raz však miesto výťahu sostúpilo niečo, čo malo sostúpiť vo výťahu.

Dlhé štyri minúty hľadel Flambeau na dno šachty a videl zakrvavené telo a rozbitú lebku; telo tej krásnej ženy, ktorá popierala jestvovanie tragédie. Nepochyboval, že má pred sebou Pavlínu Stacey. Poslal pre lekára, ale dobre vedel, že Pavlína je mŕtva.

V tej chvíli nevedel, či sa mu kedysi páčila; nachodieval na nej mnoho takého, čo sa mu mohlo páčiť, ale aj nejedno také, čo sa mu protivilo. Bola však človekom a skrušujúci pátos podrobností i celkového vystupovania ho teraz pichal všetkými drobnými dýkami straty a opustenosti. Spomínal na jej krásnu tvár a namyslene priame slová s tou tajomnou živosťou, z ktorej pramení všetka trpkosť smrti. V jedinom okamžiku, ako blesk z modrej oblohy, ako hromový klín z prázdneho priestoru, zrútilo sa krásne telo otvorenou šachtou výťahu na dno, kde ho čakala smrť… Spáchala samovraždu? Jej silný optimizmus ju nepripúšťal… Bola to vražda? A či by sa bol našiel na tých sotva obývaných poschodiach niekto, kto by vraždil?

Flambeau sa v prívale drsných slov, ktoré chcel mať silné a nachodil ich slabé, spýtal, kde je ten chlapík Kalon, a nejaký hlas, pokojný, ako zvyčajne býval, ho uistil, že Kalon za posledných pätnásť minút bol neprestajne na balkóne a vzýval svojho boha. Keď Flambeau počul ten dobre známy hlas a pocítil ruku Otca Browna na svojom pleci, zvrtol sa so zachmúrenou tvárou.

— A keď bol na balkóne, kto ju zabil? — spýtal sa.

— Poďme hore a spýtajme sa ho. Máme dobrú pol hodinu do príchodu polície, — navrhol jeho priateľ.

Nechali telo zabitej dedičky lekárom a vybehli hore schodmi do miestností obývaných dvomi sestrami. Nenašli v nich nikoho a preto vybehli do kancelárie detektíva. Tam sa Flambeau s bledou tvárou obrátil k svojmu priateľovi.

— Jej sestra…! Jej sestra azda odišla na prechádzku, — povedal nepríjemne vážne.

— Alebo bude hore u slnečného muža, — poznamenal Otec Brown. — Keby som bol vami, zistil by som, kde je, a potom by som sa s vami porozprával tu u vás… Ba nie, nie u vás! — zvolal, ako by si na niečo náhle spomenul. — Ach, kedy sa zbavím svojej obmedzenosti?!… Rozumie sa, že si prehovoríme dole v byte tých dám.

Flambeau sa na chvíľu zarazil, ale potom sledoval malého kňaza dole do prázdneho bytu sestier Stacey. Nevyspytateľný pastier si tam sadol do fotelu pri dverách. Zo svojho miesta mohol vidieť schody i chodbu na poschodí. Čakal.

Nečakal dlho. Po piatich minútach sostupovali dolu schodmi tri osoby, ktoré sa podobaly jedna druhej len slávnostným výrazom svojich obličajov. Prvou bola Joan Stacey, sestra zavraždenej, druhou kňaz Apolóna, ktorý, keď skončil svoju litániu, snášal sa vznešene po prázdnych schodoch… Čosi v jeho bielom plášti, fúzoch a v rozdelených plavých vlasoch pripomínalo Doréovho Krista, opúšťajúceho dom miestodržiteľa. Treťou osobou bol Flambeau, ktorý kráčal zachmúrene a akosi zmätene.

Zarmútená slečna Joan so smraštenou tvárou a predčasne ošedivelými vlasmi pristúpila k svojmu písaciemu stolu a vzala z neho nejaké listiny. Už jej odmeraný pohyb a skutok, presný a neomylný, vylučovaly pochybnosť o zdraví jej rozumu. Ak bola zločincom, bola zločincom chladným. Otec Brown ju pozoroval s podivným, slabým úsmevom a neodvracajúc od nej oči, oslovil niekoho iného, nie ju.

— Prorok! — oslovil Kalona. — Rád by som s vami prehovoril o vašom náboženstve.

— Som hrdý na vyznamenanie, ale nie som istý, či vám dobre rozumiem, — odpovedal Kalon, trochu kloniac korunovanú hlavu.

— Pozrite sa, učili nás, že keď má niekto skutočne zlý úmysel a zásady, tak má ich čiastočne svojou vinou, — vysvetľoval kňaz. — No predsa musíme rozlišovať muža, ktorý koná proti svojmu úplne jasnému vedomiu, od muža, ktorého svedomie a vedomie je čiastočne zatemnené sofistikou… Nuž teda, spytujem sa vás: Pokladáte vraždu za zlo?

— Čo je to? Obvinenie? — spýtal sa prorok pokojne.

— Nie! — potriasol Otec Brown hlavou. — Je to výzva na obranu, — odpovedal práve tak pokojne, ako druhý.

V nastalom dlhom a tiesnivom tichu prorok vstal. Pripomínal skutočne východ slnka. Naplnil miestnosť svetlom a životom, a to tak dokonale, že temer vylúčil pochybnosť o tom, že by nevedel práve tak naplniť aj Salisburskú pláň. Ovešal celú izbu klasickými záhybmi a epickými pohybmi ju zväčšil o veľkolepé výhľady. Malá, čierna postava duchovného zdala sa len votrelcom; len okrúhlou čiernou škvrnou na slnečnej nádhere Hellady.

— Nuž stretli sme sa konečne, Kajfáš?! — zvolal prorok. — Vaša cirkev a moja sú jediné skutočné cirkvi na svete. Zbožňujem slnko a vy jeho zatmenie; vy ste kňazom zomierajúceho, ja žijúceho Boha. Vaše terajšie dielo podozrenia a nactiutŕhania je hodné vášho rúcha a náboženstva. Vaša cirkev je len tajnou políciou. Vy ste len špehovia a detektívi, ktorí sa usilujú vynútiť z ľudí priznanie viny, či už zradou, alebo mučením… Vy ich chcete usvedčiť z hriechov, ja chcem dokázať ich čnosť!

Kalon zmĺkol, aby nabral vzduch, a potom pokračoval:

— Čítateľu kníh zla, už len slovo a navždy odfúknem vaše bezdôvodné utrhačstvo. Nemáte ani tušenie, ako málo dbám na to, či ma môžete usvedčiť alebo nie… To, čo nazývate nemilosťou a pranierovaním, je pre mňa len to, čím je dospelému človeku ľudožrútstvo v detskej obrázkovej knižke. Povedali ste, že mi ponúkate rozhovor na obranu, nuž dobre, je tu len jediná vec, ktorú možno uviesť proti mne a ja vám ju poviem sám… Žena, ktorá zomrela, bola mojou láskou a nevestou, ale nie tým spôsobom, ktorý vy nazývate zákonným, lež podľa zákona čistšieho a pevnejšieho, než by ste ho vedeli pochopiť. Ona a ja kráčali sme iným svetom, ako je váš svet. Kráčali sme kryštálovými palácmi tam, kde sa vy plazíte tunelmi a chodbami z tehál. Dobre, viem, že ateologická polícia a všetky polície myslia, že kde bola láska, musí byť aj nenávisť; tu teda máte prvý bod pre obžalovanie mojej osoby… Druhý bod je však ešte mocnejší; nevzpieram sa a prezradím vám aj ten dôvod. Nielen to je pravda, že ma Pavlína milovala, ale aj to, že odkázala, a to práve dnes ráno, tesne pred smrťou, mne a mojej cirkvi pol milióna libier sterlingov!… Nuž kde máte svoje putá? Myslíte, že dbám na to, ako budete so mnou zaobchádzať? Väzenie je pre mňa len čakaním na dočasnej stanici a šibenica by bola len cestou k nej v rýchlejšie idúcom povoze.

Kalon rozprával so skrušujúcou autoritou rečníka a Flambeau i Joan na neho hľadeli s netajeným obdivom. Tvár Otca Browna vyjadrovala len nekonečnú stiesnenosť; hľadel na zem s vráskou bolesti na čele. Prorok slnca sa oprel v pôsobivej póze o kozub a pokračoval:

— Niekoľkými slovami som vám ukázal všetko, čo svedčí proti mne, teda v skutočnosti jediné, čo ma obviňuje, a budem potrebovať ešte menej slov na rozdrtenie a rozprášenie obžaloby. Zničím ju tak, že neostane po nej ani stopy… Pokiaľ ide o to, či som zločin spáchal, alebo nie, pravda je obsažená v jedinej vete: Nemohol som ho spáchať. Pavlína Stacey spadla do šachty výťahu z tohoto poschodia presne o dvanástej hodine a piatich minútach a sto ľudí dosvedčí, že v tom čase som stál na svojom balkóne. V čase pred úderom dvanástej hodiny až do štvrť na jednu, čiže po celý čas svojej zvyčajnej modlitby, stál som na balkóne. Môj pomocník (statočný mládenec z Claphamu, ktorý nie je so mnou v žiadnom príbuzenskom pomere), bude prísahať, že celé predpoludnie som sedel v svojej pracovni a s nikým som sa nestýkal. Bude prísahať, že som prišiel o celých pätnásť minút skôr, než sa o tej veci začalo rozprávať, a že som nevyšiel zo svojej izby. Nikto na svete nemá také alibi, ako ja. Môžem zavolať za svedka polovicu westminsterského obyvateľstva… Myslím, že bude najmúdrejšie, keď odopnete putá z mojich zápästí. Prípad je ukončený! — vyhlásil.

Keď sa nikto neozval, dodal:

— A napokon, aby sa z vášho idiotského podozrenia nestal ani len vánok, poviem vám všetko, na čo ste zvedavý. Myslím, že viem, ako sa nešťastie prihodilo. Ak chcete, môžete ma pokarhať, alebo, ak mňa nie, tak aspoň moju vieru a filozofiu, ale odsúdiť ma nemôžete!… Vie každý, kto sa zaoberal vyššími pravdami, že boli istí adepti a ILLUMINÁTI, ktorí dostali moc, aby boli ľahkí, čiže aby sa vedeli udržať vo voľnom priestore. Ide tu iba o časť všeobecného víťazstva nad hmotou, čo je hlavným prvkom našej okultickej vedy. Úbohá Pavlína bola ctibaživá a podnikavá. Myslela, aby som sa vám úprimne priznal, že vnikla hlbšie do mystéria, než sa jej skutočne podarilo vniknúť. Nie raz mi hovorila, keď sme sostupovali výťahom, že keby mal niekto dostatočne silnú vôľu, mohol by sa sniesť vlastnou silou ako páperie… Nuž som presvedčený, že vo chvíli nejakej extázy vznešených myšlienok sa pokúsila o zázrak, ale jej vôľa alebo viera ju v rozhodujúcom okamihu opustila, sklamala a nízky zákon hmoty sa jej strašlive pomstil… To je celý príbeh, páni moji, veľmi smutný a podľa vás plný domnienok o klamstve a šibalstve, ale rozhodne nie zločinný a najmä nie v nijakom spojení s mojou osobou. Bolo by najlepšie, keby ste ho v rýchlopisnej terminologii policajných zpráv súdobníctva nazvali samovraždou. Pre mňa bude vždy heroickým omylom, nezdarom pokroku vedy a zaviaznutím na ceste k nebesám.

Prvý raz v svojom živote videl Flambeau, že otec Brown je porazený. Sedel so sklopenými očami a s čelom clivo smrašteným ako stelesnenie zahanbenia. Flambeau sa nemohol ubrániť dojmu, ktorý plamenné slová proroka rozdúchaly a skutočne veril, že Kalonov vznešenejší a čistejší duch prirodzenej slobody a zdravia prekonal zaťatého, remeselného podozrievača ľudí.

Napokon, mihajúc neprestajne, ako vo veľkej telesnej tiesni, povedal Otec Brown:

— Dobre, ak je tak, ako hovoríte, nepotrebujete nič inšie, len vziať testament slečny Pavlíny, o ktorom ste sa zmienili, a odísť. Rád by som vedel, kde ho nájdete!

— Bude tuším v jej písacom stolíku tam pri dverách, — povedal Kalon s takou nevšímavosťou, ktorá ho oslobodzovala. — Výslovne mi povedala, že ho napíše, a keď som pred obedom vystupoval výťahom do svojej kancelárie, videl som, že ho písala.

— Písala pri otvorených dverách? — spýtal sa kňaz, upierajúc oči na roh koberca.

— Hej, — prisvedčil Kalon pokojne.

— Ach, teda dvere boly od tých čias nepretržite otvorené! — poznamenal Otec Brown, ale neprerušil skúmanie koberca.

— Tu je nejaký papier, — ozvala sa slečna Joan divným hlasom. Pristúpila k sestrinmu písaciemu stolu a vzala do ruky hárok modrého kancelárskeho papieru. Na jej tvári sa rozlial drsný úsmev, ktorý bol neprístojný a vzbudil detektívovu nevôľu.

Kalon sa s kráľovskou nevšímavosťou vzdialil od modrého papiera, ale Flambeau ho vzal z ruky Joan a vzrušene ho prečítal.

Listina začínala formálnym slohom testamentov, ale po slovách „Dávam a odkazujem všetko, čo v čase svojej smrti budem mať“, končila neurčitými bodkami a čiarkami a podpis nebohej chýbal.

Flambeau ho s údivom podal malému kňazovi. Ten prebehol očami skomolený testament a podal ho kňazovi slnka.

V nasledujúcom okamihu veľkňaz v nádhernom plášti dvoma dlhými krokmi premeral izbu, vztýčil sa nad Joan a vyvalil na ňu svoje modré oči.

— Aké uličníctvo ste vykonali? To nie je to, ča Pavlína písala! — zreval.

Prítomných prekvapilo, že ho počuli hovoriť iným hlasom a s jankejským prízvukom; všetka velebnosť a írečitá angličtina razom zmizly ako pláštik.

— Nevidím inú listinu, — vyhlásila slečna Joan, dívajúc sa pevne a so škodoradostným úsmevom do jeho očú.

V tom okamihu vybúšilo z veľkňaza slnka rúhanie sa a vodopád úplne nenáboženských výrazov. Spadla s neho maska; zdalo sa im, že s neho spadla pravá tvár.

— Vidíte?! — kričal zlou, americkou angličtinou, keď už nenachodil kliatby a nadávky. — Možno, že som dobrodruh, ale vy ste vrah! Hej, páni moji, teraz sa vysvetlila smrť úbohej Pavlíny… To úbohé dieťa písalo svoju záveť a jej prekliata sestra sa s ňou začala ruvať. Dovliekla ju k šachte výťahu a shodila ju dole. Tu je to, hej, tak sa stalo, ako hovorím a myslím, že predsa budete potrebovať putá…

— Hovorili ste pravdu, keď ste uviedli, že váš pomocník je poctivý a poriadny mládenec, ktorý vie, čo je prísaha, — ozvala sa Joan Stacey. — Nuž on dosvedčí pred kýmkoľvek, že som bola hore vo vašom byte už päť minút predtým, než sa moja sestra zrútila, a že som tam ostala až do chvíle, čo prišiel pán Flambeau.

Nastalo ticho.

— Ak teda bola Pavlína sama, keď spadla do šachty, ide o samovraždu, — mienil Flambeau.

Otec Brown zdvihol hlavu.

— Hej, bola sama, ale nejde o samovraždu! — vyhlásil.

— A ako zomrela? — chcel vedieť netrpezlivý Flambeau.

— Zavraždili ju! — povedal Otec Brown.

— Ale veď bola sama! — namietal detektív.

— Zavraždili ju tak, že bola sama! — dodal malý kňaz.

Všetky oči sa uprely na malého kňaza, ale on sedel práve tak malomyseľne ako predtým s vráskou bolesti na vypuklom čele a s výrazom neosobnej hanby a smútku na tvári. I jeho hlas bol bezvýrazný a smutný, keď sa ozval.

Kalon zaklial a zvolal:

— Chcel by som vedieť, kedy príde polícia pre túto krkavčiu sestru! Zavraždila svoju krv, okradla ma o pol milióna, ktorý mi tak sväte patril, ako…

— Ale, ale, pán prorok, nezabudnite, prosím, že celý svet je len svetom temnôt! — posmieval sa mu Flambeau.

Veľkňaz boha slnka sa zarazil a potom sa pokúsil vyštverať sa na piedestál, s ktorého sostúpil, keď začal kliať. Začal vysvetlovať:

— Nehovorím o peniazoch, nejde mi o ne, i keď, priznám úprimne, že som ich veľmi potreboval na rozšírenie svojho učenia do celého sveta. Bolí ma, že sa zmarilo želanie mojej milovanej Pavlíny, pre ktorú bol úspech nášho učenia posvätným cieľom života. V očiach Pavlíny…

Otec Brown tak prudko vyskočil, že prevrhol stoličku, na ktorej sedel. Smrteľne zbledol, ale predsa sa zdalo, že blčí nádejou. Oči sa mu ligotaly, ako v horúčke.

— V tom je to! Hej, tu musíme začať! — zvolal. — V očiach Pavlíny…!

Vysoký prorok so šialeným strachom ustupoval pred malým kňazom.

— Čo chcete? Ako sa opovážite! — kričal bez smyslov.

— V očiach Pavlíny! — opakoval Otec Brown a jeho oči sa rozjasnievaly. — Pokračujte! V mene Božom vás prosím, pokračujte, uľahčíte si. Po priznaní viny sa stratí aj ťarcha najhroznejšieho zločinu, nuž žiadam vás, priznajte sa… Pokračujte…! V očiach Pavlíny… no?

— Dajte mi pokoj, vy… vy, satan pekelný! — zahrmel Kalon, zápasiac silou obra. — Kto ste, vy prekliaty špeh, že ma omamujete, že ma omotávate pavučinou a číhate na mňa? Dajte mi svätý pokoj!

— Mám ho chytiť a nepustiť? — spýtal sa Flambeau, keď Kalon otvoril dvere na chodbu.

— Nie, nechajte ho, nech ide svojou cestou. Nechajte ísť Kaina, lebo náleží Bohu! — povedal Otec Brown s hlbokým vzdychom, ktorý sa zdal prichádzať z hlbín všehomíra.

V miestnosti nastalo dlhé ticho. Čas mlčania bol pre netrpezlivého detektíva dlhým zápasom s otázkou, kým slečna Joan Stacey chladne skladala papiere na svojom stolíku.

Napokon Flambeau prerušil mlčanie.

— Otče, pokladám za svoju povinnosť…, nielen zvedavosť, ale aj povinnosť, vypátrať, kto spáchal ten zločin, — povedal.

— Ktorý zločin? — spýtal sa kňaz.

— Nuž ten, s ktorým sa práve zapodievame, — odpovedal jeho netrpezlivý priateľ.

— Zapodievame sa s dvoma zločinmi, nie s jedným, — odpovedal kňaz. — S dvoma zločinmi, ktoré sú veľmi odlišnej váhy…, so zločinmi, ktoré sú úplne rozdielne.

Slečna Joan usporiadala papiere na svojom stolíku, zamkla zásuvky a nevšímala si mužských. Otec Brown, nevšímajúc si jej práve tak ako ona jeho, pokračoval:

— Tieto dva zločiny spáchali na tej istej slabosti tej istej osoby a pre tú istú príčinu: pre peniaze.

— Oh, nerečnite, ako kazateľ, vysvetlite mi to prosto do rovna! — zastenal Flambeau.

— Môžem to vysvetliť jediným slovom, — vyhlásil jeho priateľ.

Slečna Joan si nasadila na hlavu klobúk a s bezvýraznou, všednou tvárou si ho napravila pred zrkadlom. Potom vzala tašku i dáždnik a bez viditeľného náhlenia sa vyšla z izby.

— Pravda sa skrýva v jedinom slove a veľmi krátkom slove, — povedal Otec Brown. — Pavlína Stacey bola slepá!

— Slepá? — zvolal Flambeau a v prekvapení sa prudko vypäl.

— Rodinná zaťaženosť, — poznamenal kňaz. — Jej sestra by bola nosila okuliare, keby jej bola Pavlína dovolila. Jej divná filozofia nepripustila podporovanie choroby poddávaním sa. Nechcela pripustiť, že jej zrak slabne, lebo chcela svoju chorobu premôcť vôľou. Namáhaním sa jej oči horšily so dňa na deň. No najväčšia námaha ju len čakala. Prišla súčasne so vzácnym prorokom, ktorý ju učil hľadieť do slnka. On to nazýval „Prijímaním Apolóna“. Oh, keby boli tí noví pohani len takí, ako boli starovekí, boli by prešibanejší! Starí pohani vedeli, že prírodne jednoduchá bohoslužba má svoje zlé vlastnosti. Tí vedeli, že oko Apolóna vie aj škodiť i oslepiť.

Po krátkej prestávke vysvetľoval kňaz krotkým, temer skleslým hlasom:

— Nech už ju ten diabol priviedol do slepoty úmyselne alebo nie, toľko je isté, že ju pomocou jej slepoty s rozvahou zabil. Práve jednoduchosť jeho zločinu je odporná. Viete, on i ona vystupovali a sostupovali výťahom bez pomoci zriadenca; viete aj to, že výťah pracoval nečujne a hladko. Kalon spustil výťah do jej poschodia a videl ju pracovať pri otvorených dverách. Vedel, že píše svoj testament, ktorý mu prisľúbila, ale ktorý nevidela. Zavolal veselo, že ju výťah čaká, aby prišla hneď, len čo dokončí písanie. Potom stisol gombík a nečujne vyšiel na svoje poschodie. Vošiel do svojho bytu a odtiaľ na balkón modliť sa bezpečne pred očami celej ulice. Úbohé dievča, keď dokončilo písanie, veselo sa ponáhľalo na miesto, kde ho mal čakať milý s výťahom, a vkročilo…

— Počkajte!… Nehovorte! — skríkol Flambeau zdesene.

Kňaz však hovoril ďalej bezvýrazným hlasom, ktorým zvyčajne o podobných veciach hovorieval:

— Ale stroskotal!… Stroskotal, lebo sa náhodou našla iná osoba, ktorá tiež chcela mať peniaze Pavlíny a tiež poznala tajomstvo jej očú… V tej poslednej vôli bolo niečo, čoho ste si nepovšimli: nebola dokončená, lebo podpis Pavlíny chýbal. Za to však bol na nej podpis jej sestry a ich slúžky, ktoré ju podpísaly ako svedkovia. Podpísaly ho ešte prv, než bol napísaný, čo je príznačne ženské opovrhovanie právnych predpisov… Prečo podpísaly testament prv, než ho Pavlína napísala? Len preto, že Joan potrebovala, aby ho Pavlína dokončila a podpísala bez svedkov. Chcete vedieť prečo?… Spomenul som slepotu Pavlíny Stacey a viem naisto, že Joan preto chcela, aby Pavlína testament dokončila v neprítomnosti iných osôb, aby ho nedokončila, čiže, aby ostal bez jej podpisu.

Kňaz si oddýchol a potom hovoril ďalej:

— Osoby, ako sestry Stacey, užívajú výlučne napĺňacích pier. Pre Pavlínu bolo užívanie napĺňacích pier výhodné aj preto, že síce silou zvyku a pevnej vôle vedela písať tak rovnomerne ako pred oslepnutím, ale nemohla vidieť, kedy má pero namočiť do tinty. Jej napĺňacie pero Joan vždy veľmi starostlive napĺňala… Vždy, iba tento raz nie! Dnes ráno ho veľmi starostlivo nenaplnila. Tak starostlivo ho nenaplnila, že zvyšok tinty vystačil len na niekoľko slov a potom pero prestalo písať… Takto prišiel prorok o päťsto tisíc libier a spáchal zbytočne jeden z najsurovejších a najnádhernejších zločinov v dejinách zločinu.

Na schodišti sa ozvaly hlasy policajných úradníkov. Flambeau vstal, pristúpil k dverám a obrátiac sa k svojmu priateľovi, povedal:

— Museli ste s čertovskou pozornosťou sledovať všetko, keď ste Kalonov zločin za desať minút rozriešili!

— Oh, pokiaľ ide o neho, veru nie. Sledoval som všetko pozorne len od tej chvíle, čo som rozriešil záhadu slečny Joan a napĺňacieho pera. O Kalonovi som vedel, že je zločincom, ešte prv, než som vkročil do domu.

— Žartujete! — zvolal Flambeau.

— Hovorím vážne. Hovorím vám: Vedel som, že Kalon spáchal zločin ešte prv, než som zvedel, aký zločin spáchal.

— A to už ako?!

— Tí pohanskí stoikovia chybia práve predstieraním sily. Dolu na ulici nastal krik a lomoz, ale kňaz boha slnka sa nezarazil, ba ani sa neobzrel, nuž, hovorím, nevedel som, čo sa stalo, ale nepochyboval som o tom, že on o tej udalosti vedel a očakával zmätok a ruch.