ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V svojej veľmi mravnej starobe bol by Flambeau riekol:

— Najkrásnejší zločin, ktorý som spáchal, bol divnou shodou okolností mojím posledným. Spáchal som ho na Vianoce. Ako umelec, snažil som sa vždy prispôsobiť zločiny sezóne alebo krajine, v ktorej som sa práve nachádzal, voliac tú alebo onú terasu či záhradu ku katastrófe, ako k nejakej umeleckej skupine. Šľachticov treba obrať v priestranných sálach, obložených dubom, kdežto Židia mali by sa zrazu, bez potuchy ocitnúť bez grajciara medzi svetlami a zástenami Café Riche. Práve tak v Anglicku, keď som chcel obrať nejakého dekana o jeho poklad (čo nie je také ľahké, ako si myslíte), želal som si ako okolie zelené lúky a šedé veže mesta s katedrálou. Podobne vo Francúzsku, keď sa mi podarilo ukmasnúť peniaze nejakému bohatému sedliakovi (čo je temer nemožné), upokojovalo ma, keď som videl jeho hlavu obkolesenú šedou linajou ostrihaných topoľov a tými nádhernými pláňami Galie, nad ktorými sa vznáša mohutný duch Milletov.

Teda dobre, môj posledný zločin bol vianočný zločin, veselý, pohodlný zločin v anglickej strednej triede, zločin Charlesa Dickensa. Uskutočnil som ho v dobrom, starom meštianskom dome blízko Putney, v dome s predjazdom, vybudovaným v podobe polmesiaca, v dome s maštaľami po strane, v dome s menom nad záhradnou bránou, v dome s opičím stromom. Dosť! Poznáte domy takého druhu. Myslím naskutku, že moje napodobenie Dickensonovho slohu bolo podarené a literárne. Škoda len, že som sa toho večera kajal.

Flambeau by potom pokračoval, vyprávajúc tú histórku po jej vnútornej stránke, lebo po tej stránke bola zvláštna. Keď sa ale dívame na ňu z vonkajšej stránky, zdá sa byť úplne nepochopiteľná a z tejto vonkajšej stránky musí ju nezasvätený študovať. Vychádzajúc z tohoto stanoviska, môžeme povedať, že dráma započala, keď predné dvere domu s maštaľami sa otvorily do záhrady s opičím stromom a mladé dievča vyšlo, aby krmilo chlebom vtáky popoludní druhého vianočného sviatku. Mala peknú tvár s krásnymi hnedými očami; jej postava sa však vymykala každej predstave, lebo bola tak zababušená do hnedých kožušín, že ťažko bolo uhádnuť, pokiaľ siahaly vlasy a kde začínala kožušina. Nebyť jej pôvabnej tváre, mohli ju pokladať za malého, tmoliaceho sa medveďa.

Zimné popoludnie červenalo sa už na večer a rubínové svetlo zaplavovalo záhony bez kvetín, naplňujúc ich dušami mŕtvych ruží. Na jednej strane domu stála maštaľ, na druhej aleja či rad vavrínov viedol do záhrady v pozadí. Mladá dáma, keď nasypala vtákom chlieb (toho dňa už štvrtý alebo piaty raz, lebo pes ho vždy sožral), kráčala skromne záhonom vavrínov k lesknúcej sa stene brečtanu v pozadí. Tam vykríkla od údivu, predpísaného alebo skutočného, keď pozrúc na vysoký múr, tyčiaci sa nad ňou, videla ho obsadený nejakou fantastickou postavou.

— Och, nesoskakujte, pán Crook! — zvolala trocha pobúrená. — Stena je veľmi vysoká.

Indivíduum, sediace na hraničnej stene ako na nejakom vzdušnom koni, bol hranatý, vysoký mladý mužský s tmavými vlasmi, trčiacimi ako kefa, inteligentných, ba ušľachtilých čŕt, ale žltkastej, temer cudzokrajnej pleti. Táto skutočnosť bola tým zrejmejšia, že mal divočervenú viazanku, jediná časť jeho obleku, o ktorú, ako sa zdalo, starostlivo dbal. Nedbal však ani za mak ustrašenej výstrahy dievčaťa, ale soskočil ako lučná kobylka vedľa nej do hĺbky, kde si mohol zlomiť nohy.

— Myslím, že som bol pokladaný za pobehaja, — riekol pokojne, — a nepochybujem, že by som ním bol, keby som sa nebol narodil v tom peknom dome vedľa dverí. No nevidím v tom nič zlého.

— Ako môžete tak rozprávať o tej veci? — odporovala ona.

— Dobre, — on na to, — keď ste sa narodili na nepravej strane múru, nevidím v tom nič zlého, keď sa cezeň preškriabete.

— Nikdy neviem uhádnuť, čo poviete v najbližšej chvíli, alebo vykonáte, — riekla ona.

— Často to ani ja neviem. Viem len, že som teraz na pravej strane múru, — odvetil pán Crook.

Mladá dáma sa ho usmiata spýtala:

— A ktoráže je tá pravá strana?

— Tá, na ktorej vy stojíte, — odvetil mladý mužský menom Crook.

Keď potom šli spolu medzi vavrínmi k prednej záhrade, ozvala sa tri razy húkačka motorového vozidla, prichádzajúceho bližšie a bližšie a voz nádhernej rýchlosti, veľmi elegantný, bledo zelený, zastavil pri predných vrátach ako vták a stál, ťažko oddychujúc.

— Haló, haló, tu je niekto, narodený na pravej strane. Nevedel som, slečna Adamsová, že váš Santa Caus je taký moderný, — riekol mladý mužský s červenou mašľou.

— Och, to je môj krstný otec, sir Leopold Fischer. Prichádza vždy na vianočné sviatky.

A po malej nevinnej pauze, ktorá ale nevedomky prezrádzala akýsi nedostatok nadšenia, Ruby Adamsová dodala:

— Je veľmi láskavý.

John Crook, žurnalista, počul už o tomto vynikajúcom magnátovi a nebolo jeho vinou, keď magnát z City doposiaľ nepočul o ňom, lebo v istých článkoch Poľnice a Nového Veku písalo sa o sirovi Leopoldovi veľmi prísne. Ale nehovoril nič, len namrzene prizeral, ako sa skladajú s motorového vozidla, čo bol proces dosť zdĺhavý. Urastený, úhľadný šofér v zelenej uniforme vystúpil, složil sira Leopolda na prah, potom ho začal vybaľovať, ako voľajakú veľmi starostlivo chránenú batožinu. Pokrývok bolo dosť, aby naplnily celý bazár. Kožušiny všetkých možných lesných zvierat, šály všelijakých farieb odmotával jednu po druhej, až sa z tej motanice vymotalo čosi človeku podobného, prívetivého, ale ako cudzinec vyzerajúci starý pán so šedivou kozacou briadkou a žiariacim úsmevom, ktorý si trel rukavice jednu o druhú.

Než sa toto zjavenie dokonalo, otvorily sa obidve krídla dverí uprostred predsiene a plukovník Adams (otec kožušinovej mladej dámy) vystúpil sám, aby uvítal svojho znamenitého hosťa. Bol vysoký, slnkom opálený a veľmi zamĺkly mužský, ktorý nosil červenú čiapku fajčiarov ako fez, čo mu dodávalo vzhľad anglického sirdara, alebo pašu z Egypta. S ním prišiel z domu aj jeho švagor, ktorý nedávno pricestoval z Kanady, urastený, temer valibukovský mladý farmár s plavou bradou, menom James Blount. A spolu s týmto vyšla z domu aj dosť bezvýznamná postava farára zo susedného rímskokatolíckeho kostola, lebo plukovníkova nebohá žena bola katolíčka a deti, ako sa v takých prípadoch často stáva, boly vychované v jej viere. Na tomto kňazovi zdalo sa byť všetko všedné, ba aj jeho meno, Brown, ale plukovník nachodil na ňom vždy niečo spoločenského a často ho zval k rodinným shromaždeniam.

Vo veľkej vstupnej sieni bolo dosť miesta i pre sira Leopolda a jeho obaly. Portál a vestibul boly neúmerne veľké a tvorily veľkú miestnosť s dvermi na jednom a piatimi schodmi na druhom konci. Nad veľkým kozubom, nad ktorým visel plukovníkov meč, bolo vymotávanie sira Leopolda skončené a spoločnosť, rátajúc do toho aj zádumčivého Crooka, bola predstavená sirovi Leopoldovi Fischerovi. Tento ctihodný finančník zápasil, ako sa zdalo, ešte vždy s jednotlivými súčiastkami svojho dobre podšitého úboru. Napokon vytiahol z najvnútornejšieho úkrytu kabáta čiernu podlhovastú škatuľku, o ktorej sa žiariacou tvárou vyhlásil, že skrýva darček pre krstnú dcéru. S nepredstieraným chvastúnstvom, ktoré malo čosi odzbrojujúceho, držal púzdro pred očami všetkých, stisnutím gombíku ho otvoril a oslepil všetkých prítomných. Bolo to také, ako keby bol pred ich očami vystrekol kryštálový prameň. Na lôžku z oranžového zamatu ležaly, ako tri vajíčka, tri nádherné biele diamanty, ktoré zažíhaly plamene. Fischer stál blahosklonne a, opíjajúc sa prekvapením i nadšením dievčaťa, zmĺknutého údivom, i drsným ďakovaním plukovníkovým i úžasom celej skupiny.

Vracajúc zas púzdro do vrecka, riekol Fischer:

— Teraz ich zas uložím. Musel som dávať veľký pozor, privážajúc ich sem. Sú to tie tri africké diamanty, ktoré nazvali Lietajúcimi hviezdami, pretože ich často ukradli. Túžia po nich všetci veľkí zločinci, ale aj tí menší v hoteloch a na uliciach by sa sotva zdržali, aby sa za nimi nenačiahli. Mohol som ich stratiť cestou sem. Bolo to celkom možné.

Mužský s červenou mašľou zamrmlal:

— Myslím, že je to prirodzené. Nezazlievam im, keď žiadajú chlieb a vy im nedáte ani kameň, myslím, že si môžu kamene vziať.

Dievča zvolalo s nezvyčajným zápalom:

— Nechcem, aby ste takto hovorili. Hovorievate tak len od tých čias, čo ste sa stali takým strašným… ako sa tomu vraví? Viete, čo mienim. Ako menujete muža, ktorý by objal, povedzme, aj kominára?

— Svätý, — riekol Otec Brown.

Sir Leopold sa arogantne vypäl:

— Myslím, že Ruby mienila socialistu, — riekol.

Crook s nevoľou podotkol:

— Radikálom nevoláme človeka, ktorý žije v radosti, a konzervativ nie je ten, ktorý konzervuje marmeládu. A práve tak, uisťujem vás, neznačí slovo socialista toho, kto by azda túžil po spoločenskom večeri s kominárom. Socialista je meno muža, ktorý chce, aby boly všetky komíny dobre vymetené a všetci kominári dostali plácu za svoju prácu.

Farár sa vmiešal do reči tichým hlasom:

— Ten, ktorý vám nechce dovoliť, aby ste mali svoje vlastné sadze.

Crook sa podíval na neho s údivom, ba s úctou v oku.

— A chce niekto mať svoje sadze? — spýtal sa.

— Azda chce, — odvetil Brown s leskom myšlienky v oku. — Počul som, že záhradníci hej. A spôsobil som raz šiestim deťom na Vianoce veľkú radosť, keď čert neprišiel, iba pomocou sadzí, použitých zvonku.

— Och, to je nádherné. Och, želala by som si, aby ste nám to tiež ukázali — zvolala Ruby.

Hrmotný Kanaďan pán Blount silným hlasom súhlasil a prekvapený finančník tiež (ale s horlivosťou oveľa menšou), keď na dvojité hlavné dvere ktosi zaklopal. Farár ich otvoril a objavila sa zas predná záhrada s opičím stromom a všetkým ostatným, žiariaca teraz v nádhernom fialovom svetle zapadajúceho slnka. Obraz, objavivší sa ich očiam, bol taký bohatý na farby a taký divukrásny ako pozadie nejakej rozprávky; zabudli na okamžik na bezvýznamnú postavu pred dvermi. Bol to zaprášený a ošúchaný kabát verejného posla.

— Kto je pán Blount? — spýtal sa posol, držiac v ruke nejaký list. Pán Blount vykročil a zahrmotil, hlásiac sa k menu. Roztrhal obálku, zrejme prekvapený čítal lístok, jeho tvár sa trocha zachmúrila, potom zas vyjasnila. Obrátil sa k svojmu hostiteľovi:

— Neobťažovalo by vás to veľmi, keby ma tu dnes večer navštívil istý môj starý známy v obchodnej záležitosti? — spýtal sa s tou spoločenskou zdvorilosťou, ktorej navykol v kolóniách. — Ide o Floriána, toho povestného akrobata a komika; poznám ho už dlhé roky zo Západu (bol rodom francúzsky Kanaďan) a ako sa zdá, má pre mňa nejaké obchodné oznámenie.

— Pravda, pravda, milý brat, nech len príde, keď je to tvoj priateľ. Nepochybujem, že bude dobrým prírastkom našej spoločnosti, — odvetil plukovník bezstarostne.

Blount usmiaty zvolal:

— Oh, ten si bez dlhého prosenia začierni tvár pre zábavu ostatných. Uvidíte, oslní nás všetkých. Mne je to jedno, mám rád tie staré, veselé pantomimy, v ktorých si niekto, povedzme, sadne na klobúk.

— Len nie na môj, prosím, — ohradzoval sa sir Leopold dôstojne.

Crook vesele zvolal:

— Dobre, dobre, nehádajme sa. Sú ešte aj horšie žarty, ako keď si niekto sadne na klobúk.

Nechuť k mládencovi s červenou mašľou, vzbudená jeho lúpežníckymi rečmi a zreteľne vidieteľnou dôvernosťou s peknou krstnou dcérou, prinútila Fischera povedať, čo možno s najväčšou dávkou sarkazmu, naduto:

— Nepochybujem, že ste našli ešte horšie. Aké sú, prosím?

— Napríklad, keď má niekto hlavu len preto, aby mal jeho klobúk na čom sedieť — odvetil socialista.

— No, no, no, — zvolal kanadský farmár, aby ich svojím barbarským spôsobom udobril, — nekazte veselý večer. Hovorím, aby sme dnes večer usporiadali niečo pre spoločnosť. Nemusí to byť černenie tváre a sadanie na klobúky, keď také veci nemáte radi, ale niečo podobného. Prečo by sme nemohli mať pravú, starú anglickú pantomimu, — šaška, kolombínu a tak ďalej? Videl som ju, keď som opúšťal Anglicko. Bolo mi vtedy dvanásť rokov a žiari mi od tých čias v mozgu ako ohňostroj. Prišiel som do starej vlasti len toho roku a poznal som, že tá obyčaj vykapala. Neostalo nič, len niekoľko usmrkaných hier s vílami. Chcel by som divého pajáca, chcel by som vidieť, ako robia z policajta jaterničku, a zatiaľ mi ukazujú princezné s ich mravokárnymi rečmi pri mesiačku, modré vtáky, alebo niečo podobného. Modrý vták mi je ešte skôr po chuti a najväčšmi sa mi páči, keď sa premení na pajáca.

— Ja som tiež pre robenie jaterničiek z policajtov, — riekol Crook. — Je to lepšia definícia socializmu ako tá, ktorú sme pred chvíľou počuli. Ale prevedenie nebude asi ľahké.

— Ani za mak, — zvolal Blount nadšene. — Harlekynáda, to je najľahšie, čo môžeme uskutočniť, a to pre dve príčiny. Jednak môžeme extemporovnať, ako chceme, jednak potrebujeme k tomu iba domáce náradie: stoly, vešiaky, krhlu a kôš na bielizeň a podobné veci.

Crook, chodiac okolo, horlive prikyvoval:

— To je pravda, ale bojím sa, že nenájdeme policajtské uniformy. V posledných časoch som nezabil ani jedného policajta.

Blount chvíľu tuho premýšľal, potom sa plesol po stehne a zvolal:

— Môžeme ju mať! Mám tu Floriánovu adresu a ten pozná v Londýne všetky costumiers. Zatelefonujem mu, aby priniesol oblek policajného strážnika so sebou, — navrhoval a skokom odbehol k telefónu.

— Och, to je skvostné, krstný otče, budem kolombínou a ty budeš pajácom, — skríkla Ruby od radosti roztancovaná.

Milionár sa vypäl s akousi pohanskou dôstojnosťou.

— Myslím, drahá, že budeš musieť hľadať iného pajáca.

— Ja budem pajácom, keď chcete, — riekol plukovník Adams, vyťahujúc z úst cigaru pri týchto slovách, ktorými prvý raz zasiahol do debaty.

— Postavu pre pajáca máte, — ustálil žiariaci Kanaďan, vracajúc sa od telefónu. — Teda súci sme na to všetci. Pán Crook bude šašom; je žurnalista, pozná všetky staré vtipy. Ja môžem byť harlekýnom, lebo ten potrebuje len dlhé nohy, aby mohol poskakovať. Môj priateľ Florián telefónoval, že prinesie policajnú uniformu a cestou sa prezlečie. Môžeme to zahrať tu v predsieni a poslucháči môžu sedieť tam oproti, na širokých schodoch v radoch nad sebou. Hlavné dvere môžu tvoriť úzadie, už či otvorené alebo zavreté. Keď budú otvorené, uvidíte mesačnú záhradu, keď zatvorené, anglický interiér. Všetko ide vyčariť, — vysvetľoval a vytiahnuc z vrecka kúsok biliárdovej kriedy, utekal sieňou a cez podlahu, v polovici medzi dvermi a schodmi, kreslil čiaru, kde sa malo začínať javisko.

Ako mohli celý ten nesmysel včas prichystať, ostalo hádankou, ktorá je nazvyš v dome, kde je mladosť; a mladosti bolo v dome toho večera, lebo to všetko nemohlo izolovať tie dve tváre a srdcia, z ktorých sálala mladosť. Ako to už býva, nápad stával sa divším práve krotkosťou meštianskej konvenčnosti, z ktorej vyvieral. Kolombína bola utešená v odstávajúcej spodnej sukni, ktorá sa podobala veľkému tienidlu lampy zo salónu. Šašo a pajác zabielili sa múkou od kuchárky, kým rúž dostali od slúžky, ktorá zostala (ako všetci kresťanskí dobrodinci) anonymná. Harlekýnovi, oblečenému už do strieborného papieru zo škatúľ od cigár, len horko-ťažko zabránili v úmysle rozobrať starý, pamätný luster, pomocou ktorého sa chcel ozdobiť ligotavými hranolmi. Bol by svoj zámer uskutočnil, keby Ruby nebola vykutrala zahrabané papierové ozdoby z nejakej starej pantomimy, v ktorých vystupovala na nejakom rozprávkovom večierku ako kráľovná diamantov. Jej strýko, James Blount, bol celý divý od nadšenia; bol ako žiačik. Nečakane nasadil papierovú osliu hlavu Otcovi Brownovi, ktorý ju potom nosil trpezlive, ba našiel aj nejaký tajný spôsob, ktorý mu umožňoval pohybovať ušami. Pokúsil sa pripnúť papierový somársky chvost ku krídlam žaketu sira Leopolda Fischera, ale pokus bol s nevoľou odmietnutý.

— Strýko je splašený, — volala Ruby na Crooka, keď ho ovenčila jaterničkami. — Prečo je taký divý? — spýtala sa.

— Je harlekýnom k vašej kolombíne. Ja som len šašo, ktorý robí staré vtipy, — odvetil Crook.

— Chcela by som, aby ste boli harlekýnom vy, — riekla a nechala koniec jaterničkového venca voľne splývať s pleca mladého muža.

Otec Brown, ktorý vedel dopodrobna všetko, čo sa robilo za javiskom, a dostal zaslúžený potlesk, keď šikovne premenil vankúš na bábiku, obišiel javisko a posadil sa medzi poslucháčov slávnostne ako dieťa, ktoré čaká na svoje prvé matiné. Divákov bolo málo, dvaja-traja z miestnych priateľov, príbuzní a služobníctvo. Sir Leopold sedel na prvom stupni a tienil so svojou plnou a vždy ešte kožušinami obalenou postavou výhľad malému farárovi za sebou; ale umeleckými veličinami nebolo nikdy zistené, či duchovný veľa stratil. Pantomima bola chaotická, ale nie zlá; bola presiaknutá oduševnením improvizácie, prichádzajúcej najmä od Crookovho šaša. Bol nezvyčajne vtipný a toho dňa nadchnutý akousi divou vševedúcnosťou, bláznovstvom rozumnejším než svet, takým, ktoré prichodí na mladého muža, keď uvidí na okamih istý výraz na istej tvári. Pokladali ho za šaša, ale v skutočnosti bol všetkým možným; autorom (pokiaľ bolo nejakého autora), šepkárom, maliarom dekorácií, staviteľom kulís a predovšetkým orchestrom. V náhlych prestávkach svojho namáhavého výkonu vrhol sa v plnej paráde ku klavíru a vytĺkal z neho populárne melódie práve tak absurdné ako primerané.

Vyvrcholením toho a všetkého ostatného bol okamih, keď sa obidve krídla hlavného vchodu v pozadí javiska rozcabrily, ukazujúc utešenú mesačnú záhradu, ale súčasne a ešte markantnejšie povestného odborného hosťa, veľkého Floriána, prezlečeného za policajta. Šašo zahral na klavíri sbor strážnikov v „Pirátoch v Penzake“, ktorý však prehlušil hromový tleskot, lebo každé hnutie veľkého komika bolo obdivuhodným i keď zdržanlivým chovaním sa policajta. Harlekýn k nemu priskočil a narazil mu jeho prilbu. Zatiaľ čo klavirista hral „Kde si našiel ten klobúk“, pozeral policajt so skvostne strojeným prekvapením a v tom priskočil k nemu harlekýn zas a udrel ho opätovne (zatiaľ, čo klavirista zahral niekoľko taktov z „Dostali sme ešte jednu“). Na to harlekýn vletel policajtovi priam do náručia a padol na neho za veľkého potlesku. A vtedy, keď ten cudzí herec padol, nastalo to preslávené napodobenie mŕtveho muža, o ktorom v Putney dosiaľ kolujú legendy. Bolo temer nemožno veriť, že by mohol živý človek vyzerať taký bezvládny.

Silák harlekýn si ho prehodil ako vrece a krútil sa s ním, pričom klavír drnčal šialené žartovné nápevy. Keď harlekýn zdvihol strážnika zo zeme, šašo hral: „Prebúdzam sa zo snov o tebe“. Keď si ho prehodil cez plece, „So svojím batôžkom na chrbte“ a keď ho napokon harlekýn pustil na zem, až telo policajta presvedčivo zadunelo, šialenec pri klavíri vpadol s pesničkou: „Poslal som list svojej láske a cestou som ho stratil.“

Pri tejto hranici duševnej anarchie výhľad Otca Browna bol zas úplne zatienený, lebo magnát z City vstal, vztýčil sa v celej svojej výške a začal prehrabúvať všetky svoje vrecká. Potom nervozne sadol, ohmatával sa neprestajne a znovu vstal. Na okamih sa zdalo celkom vážne, že chce ísť na javisko, potom hodil divý pohľad na šaša hrajúceho na klavíri a mlčky vybehol z miestnosti.

Kňaz díval sa už len niekoľko minút na absurdný, ale nie pôvabný tanec amatéra harlekýna nad jeho nádherne bezvedomým nepriateľom. So skutočným, čo aj divým umením, tancoval harlekýn pomaly zpät zo dverí do záhrady, plnej mesačného svitu a ticha. Sošívaný oblek zo striebristého papieru a ozdôb, ktorý bol priveľmi lesklý v divadelnom osvetlení, zdal sa byť vždy väčšmi čarovným a striebristým, keď harlekýn tancoval ďalej vo svite mesiaca. Poslucháčstvo sa spojilo vo vodopád potlesku, keď Brown pocítil, že niekto sa ho dotkol a požiadal ho šeptom, aby prišiel do plukovníkovej pracovne. Nasledoval posla so vzrastajúcou pochybnosťou, ktorú nemohol zaplašiť ani nádherne smiešny výjav v pracovni plukovníka Adamsa. Sedel tam plukovník, vždy ešte v svojom úbore pajáca s dlhou kosticou z veľryby, kyvotajúcou sa mu nad čelom, ale so smutnými očami, od ktorých by boly otriezvely aj Saturnálie. Sir Leopold Fischer opieral sa o kozub a fuňal panickým strachom.

— Je veľmi trápna vec, Otec Brown, — riekol plukovník, — ale pravdou je, že diamanty, ktoré sme dnes popoludní všetci videli, zmizly z vrecka môjho priateľa. A pretože vy…

— Pretože ja, — doplnil ho Otec Brown, usmievajúc sa naširoko, — sedel som práve za ním…

— Nič takého nemyslíme, — riekol plukovník, dívajúc sa na Fischera pevným pohľadom, ktorý skôr naznačoval, že niečo podobného tu niekto myslel.

— Žiadam len, aby ste mi boli nápomocní tak, ako gentleman.

— Čo značí asi toľko, aby som ukázal svoje vrecká, — riekol Otec Brown a hneď aj splnil, čo sa od neho žiadalo; vyložil z vrecák sedem a pol pencí, zpiatočný lístok, malý strieborný krížik, malý breviár a kúsok čokolády.

Plukovník na neho dlho hľadel, potom riekol:

— Viete, radšej by som chcel vidieť vnútro vašej hlavy, než vnútro vašich vrecák. Moja dcéra náleží tiež k vašim ľuďom, viem to, posledný raz…

Starý Fischer skríkol:

— Posledný raz otvorila dom svojho otca tomu krvavému socialistovi, ktorý otvorene priznal, že by bohatšiemu ukradol čokoľvek. To je potom koniec takých vecí Tu je bohatší človek — a nikto nie je bohatší.

Brown riekol unavene:

— Keď chcete poznať vnútro mojej hlavy, prosím, ak to stojí niečo, môžete povedať až potom. Prvá vec, ktorú nachodím v tom divnom vrecku je: Ľudia, ktorí zamýšľajú kradnúť diamanty, nevyznávajú socializmus; tí by ho skôr denuncovali.

Tí dvaja sa k nemu rýchle obrátili, ale on pokračoval:

— Viete, poznám tých ľudí ako tak. Taký socialista neukradne diamant, ako neukradne ani pyramídu. Musíme sa rýchle podívať na toho, koho nepoznáme. Ten chlapík, ktorý hrá policajta, Florián. Rád by som vedel, kde je práve teraz.

Pajác vyskočil a vybehol z izby. Nasledovala medzihra, behom ktorej milionár hľadel uprene na kňaza a kňaz do svojho breviára; na to sa pajác vrátil a riekol s vážnym staccato:

— Policajt leží na javisku. Opona už šesť ráz padla i vyletela a on len leží.

Otec Brown sklonil svoju knihu a uprel na nich pohľad, plný duševného stroskotania. Veľmi pomaly počalo sa do jeho šedých očú vracať svetlo a potom položil túto, nie práve jasnú otázku:

— Odpusťte, pán plukovník, kedy zomrela vaša manželka?

— Moja manželka? — diví sa vojak. — Zomrela pred dvoma mesiacmi. Jej brat, James sa opozdil práve len o týždeň, ale predsa ju už nemohol vidieť.

Malý kňaz vyskočil ani postrieľaný zajac.

— Poďte, — zvolal v celkom nezvyčajnom vzrušení. — Poďte chytro! Musíme sa podívať na toho policajného strážnika!

Vrútili sa na javisko za spustenú oponu, vyrušiac kolombínu a šaša (ktorí, ako sa zdalo, šepkali si práve v najväčšej shode a spokojnosti) a Otec Brown sa naklonil nad žartovného policajta.

— Chloroform, — riekol, keď sa vztýčil, — tušil som hneď.

Nastala malá pauza, plná údivu, potom sa ozval plukovník:

— Povedzte mi, prosím, čo to má znamenať?

Otec Brown sa nenazdajky pustil do hlasitého smiechu. Ustal, zápasil s ním chvíľu a pokúšal sa pokračovať v reči.

— Páni moji, — riekol, lapajúc povetrie, — neostáva nám veľa času na rozprávanie. Musím utekať za zlodejom. Ale ten veľký francúzsky herec, ktorý hral policajta…, tá mŕtvola, s ktorou harlekýn tancoval, a ktorý sa choval ako dieťa… to bol…, — hlas mu opäť zlyhal. Obrátil sa k nim chrbtom, chystajúc sa odbehnúť.

— To bol? — volal za ním Fischer zvedave.

— Skutočný policajný strážnik, — riekol Otec Brown a vybehol do tmy.

Na najvzdialenejšom konci tejto, na listie tak bohatej záhrady, v ktorej sa vavríny a iné nesmrteľné kroviská odrážaly od zafírovej oblohy a strieborného mesiaca i teraz uprostred zimy so svojimi lahodnými farbami ako niekde na juhu, boly jaskyne a arkády. Bujná zeleň vlniacich sa vavrínov, bohaté indigo noci, mesiac ako ohromný kryštal, to všetko pôsobilo nevýslovne romanticky. V korunách záhradných stromov škriabala sa zvláštna postava, vyzerajúca až nemožne romanticky. Ligotala sa od päty až po hlavu, ako by bola ozdobená desať miliónmi mesiacov: skutočný mesiac, zadrapujúc sa do nej pri každom pohybe, zažíhal na nej vždy nové plamene. Postava však preskočila z nízkeho stromu na vysoký, rozložitý strom v druhej záhrade a zastavila sa tam len preto, že sa pod nízkym stromom mihol nejaký tieň a zjavne na ňu zavolal.

— Dobre, Flambeau, — ozval sa ten hlas, — vy vyzeráte skutočne, ako lietajúca hviezda, ale tá značí vždy padajúcu hviezdu.

Strieborná, ligotavá postava hore naklonila sa nad vavríny a istá, že unikne, započúvala sa do reči malej postavy dole.

— Nikdy ste nič lepšieho nepreviedli, Flambeau. Bol to šikovný kúsok, vrátiť sa z Kanady (s lístkom z Paríža, tuším) práve týždeň po smrti pani Adamsovej, keď nikto nemal chuti klásť vám otázky. Bolo ešte šikovnejšie vysliediť Lietajúce hviezdy a dokonca deň Fischerovho príchodu. Čo však potom nasledovalo, to už nebol obyčajný dômysel, to bola geniálnosť. Ukradnúť diamanty nebolo vám, tuším, ničím. Mohli ste to urobiť obratom ruky aj storakým iným spôsobom; azda pod zámienkou, že pripnete niečo na krídla Fischerovho žaketu. Ale v ostatných veciach zatienili ste aj seba samého.

Strieborná postava medzi zeleným lístím stromu zdala sa byť hypnotizovaná, i keď mala pred sebou voľnú cestu na únik, hľadela uprene na muža pod stromom.

— Och, áno — hovorí muž dole. — Viem všetko, ako to bolo. Viem, že ste nielen naliehali na tú pantomimu, ale že ste ju vedeli tiež dvojnásobne využiť. Chceli ste ukradnúť tie kamene celkom pokojne, ale váš spoluvinník vám priniesol zprávu, že ste v podozrení a že prichádza policajný úradník, aby vás zatkol. Obyčajný zlodej bol by býval vďačný za tú výstrahu a bol by ušiel, ale vy ste básnik. Vy ste už mali svoj skvelý plán, ako poshŕňať tie skvosty v lesku falošných skvostov javiska. Vedeli ste, že ak budete v obleku harlekýna, objavenie sa policajného strážnika bude vám príhodné. Osvedčený policajný úradník vydal sa na cestu z policajnej stanice v Putney, aby vás vyhľadal a padol do najpodivnejšej pasce, akú voľakedy na svete nastrojili. Keď sa hlavné dvere domu otvorily, ocitol sa priamo na javisku vianočnej pantomimy, kde ho mohol tancujúci harlekýn za výbuchu smiechu celého obyvateľstva spráskať, biť, omámiť a uspať. Och, už sa vám nikdy nič lepšieho nepodarí, no ale teraz, mimochodom povedané, mohli by ste mi už vrátiť tie diamanty.

Zelená vetva, na ktorej sa tá ligotavá postava kyvotala, zašelestila ako v prekvapení, no hlas pokračoval:

— Chcem, aby ste mi ich vrátili, Flambeau, a chcem, aby ste už zanechali tento spôsob života. Ešte ste mladý, máte smysel pre česť a dobro, ale nemyslite, že si to pri takomto zamestnaní uchováte. Ľudia sa môžu držať na akejsi úrovni dobra, ale nikto sa nevládze udržať na úrovni zla. Tá cesta vedie stále nižšie a nižšie. Človek sa oddá pijatyke a zhrubne; vraždí a luhá. Mnohí z tých, ktorých som poznal, začali ako vy; chceli byť poctivými dobrodruhmi, mienili okrádať len boháčov a skončili zašliapaní v blate. Maurice Blum začal ako anarchista zásady, otec chudobných; skončil ako vypasený špeh a donášač, ktorého obidve strany potrebovaly a ktorým obidve strany opovrhovaly. Harry Burke začal so svojím vyvlastňovaním boháčov dosť úprimne a teraz vyciciava svoju hladujúcu sestru, aby mal na nekonečné lumpovačky. Lord Amber dostal sa do zlej spoločnosti, keď šiel za rytierskymi kúskami, a teraz ho vydierajú londýnski supi najnižšej triedy. Kapitán Barillon bol veľký gentleman, apač pred vami a zomrel v blázinci, vreštiac od strachu pred pochopmi a prechovávačmi, ktorí ho zradili a stíhali na každom kroku. Viem, že lesy zdajú sa vám plné slobody, Flambeau, viem, že viete do nich zapadnúť bleskom ako opica, ale jedného dňa budete starou opicou a budete sedieť na svojom konári v pralese voľnosti s chladným srdcom, temer mŕtvy a vrcholce stromov budú prázdne, holé.

Všetko pokračovalo tíško, ako by ten malý muž dole držal toho na strome na nejakom dlhom, neviditeľnom povraze, a pokračoval ďalej:

— Vaša cesta začína sa už svažovať. Chválieval ste sa, že sa nedopustíte žiadnej nízkosti, ale dnešného večera robíte niečo veľmi nízkeho. Zanechávate podozrenie na čestnom chlapcovi, proti ktorému už veľa svedčí; odlučujete ho od ženy, ktorú miluje a ktorá miluje jeho. Ale dopustíte sa vy ešte aj väčších nízkosti ako táto, než zomriete…

Tri ligotajúce sa diamanty spadly so stromu na trávnik. Malý muž sa zohol, aby ich zdvihol a keď opäť pozrel hore, zelená klietka stromu bola už prázdna a jej strieborný vták bol preč.

Nájdenie diamantov (Otec Brown ich náhodou našiel) zakončilo večer v búrlivej víťazosláve a sir Leopold na vrchole svojej dobrej nálady riekol, že keď má širší rozhľad, predsa vie oceniť tých, ktorých ich viera núti, aby sa zavreli ako v kláštore a nepoznali svet.