ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Búrlivý večer farby olivy a striebra sa snášal, keď Otec Brown, zahalený do šedého škótskeho plášťa, došiel na koniec chmúrneho škótskeho údolia a zazrel podivuhodný zámok Glengyle. Zámok uzavieral koniec rokliny alebo doliny ako slepú uličku a vyzeral, ako by stál na konci sveta. Ako sa tam týčil s príkrymi strechami a vežičkami farby zelenej bridlice, podobný starým francúzsko-škótskym CHATEAUX, pripomínal Angličanovi obávaný vežovitý klobúk bosoriek z rozprávok o vílach a jedľové hory, vlniace sa okolo zelených vežičiek, v porovnaní s nimi, zdaly sa byť čierne, ako kŕdeľ havranov. Tento fantastický a satansky opojný dojem nevzbudzovala len krajina. Na tom mieste ležal jeden z tých oblakov pýchy šialenosti a tajomného žiaľu, čo väčšmi zaťažujú vznešené domy Škótska, než iné ľudské obydlia. Veď Škótsko dostalo dvojitú dávku jedu, ktorému sa hovorí dedičnosť: vedomie krvi v škótskom šľachticovi a vedomie osudu v Kalvínovi.

Otec Brown odskočil na deň-dva od svojho povolania v Glasgow, lebo sa chcel stretnúť so svojím priateľom Flambeau, amatérskym detektívom, ktorý sa práve zdržoval na zámku Glengyle v spoločnosti odbornejších úradníkov, ktorí skúmali život a smrť posledného Earla z Glengylu. Táto záhadná osobnosť bola posledným predstaviteľom kmeňa, ktorého moc, šialenstvo a násilná lstivosť ho urobila najstrašnejším medzi zlovoľnou šľachtou ich národa v šestnástom storočí. Oni, ich kmeň, trčali najhlbšie v labyrinte ctižiadosti, najvnútornejšej izby paláca lží, zbudovaného okolo kráľovnej Márie Škótskej.

Pesnička, udržujúca sa v krajine, jasne dosvedčovala pohnútku a výsledok ich machinácií:

Cez mnohé stáročia nebolo poriadneho pána na zámku Glengyle. Za obdobia kráľovnej Viktórie sa zdalo, že vyčerpali všetky výstrednosti. No posledný Glengyle ostal verný rodinnej tradícii. Urobil jedinú výstrednosť, čo mu ostala: zmizol. Nemyslím tým, že azda odišiel za hranice; všetko nasvedčovalo tomu, že ostal na zámku, ak niekde ostal. Ale i keď jeho meno ostalo v kostolnom registre i v sozname pairov, nikto ho už neuzrel.

Ak ho niekto videl, tak iba samotársky sluha, koniar a záhradník, alebo niečo z obidvoch. Bol hluchý ani peň a preto tí, ktorí ho posudzovali povrchne, domnievali sa, že je učený, kým pozornejší ho mali za pochabého. Tenký, vysoký, hrdzavý nádenník hranatých čeľustí a brady, ale jasných modrých očú, menoval sa Izrael Gow a bol jediným sluhom v zamlklom zámku. Horlivosť, ktorú prejavoval pri vykopávaní zemiakov, a pravidelnosť, s ktorou chodieval do kuchyne, budily v ľuďoch dojem, že sa stará o pokrm svojho pána a že teda podivný earl je v zámku. Ak žiadala spoločnosť ďalší dôkaz jeho skutočnej prítomnosti v zámku, vytrval sluha zanovite pri tom, že pán práve nie je doma. Istého dňa povolali na zámok prepošta a kazateľa (Glengovia boli presbyteriáni). Tam poznali, že koniar, záhradník a kuchár pridal si k svojim mnohým úradom aj povinnosti hrobára, lebo uložil svojho vznešeného pána do rakvy a vrchnák priklincoval. V čase, keď Flambeau pred niekoľkými dňami prišiel na sever, nevedelo sa ešte, či tento nezvyčajný úkaz bol spojený aj s iným, už väčším alebo menším, lebo záležitosť ešte nebola náležite vyšetrená. No telo lorda Glengyle (ak to bolo telo) ležalo už vtedy dlhší čas v cintoríne.

Keď Otec Brown prešiel tmavou záhradou a prišiel do tieňa zámku, mračná na oblohe zhustly a vzduch sa naplnil vlhkosťou a búrkou. Proti poslednému pruhu zlatozeleného západu zbadal čiernu ľudskú siluetu; muža s klobúkom ako hrniec a s veľkou lopatou na pleci. Kombinácia pripomínala hrobára, keď si ale Otec Brown spomenul na sluhu, ktorý chodieval vykopávať zemiaky, pokladal ju za celkom prirodzenú. Trochu poznal škótskych dedinčanov; poznal ich úctivosť, ktorá ich nútila obliekať čierne šaty pri úradnom vyšetrovaní, poznal však aj ich sporivosť, ktorá im nedovoľovala stratiť kvôli tomu čo len hodinku času, potrebného na vykopávanie zemiakov. Aj spôsob, akým sa ten muž zastavil a hľadel nedôverčivo na kňaza, idúceho vedľa neho, súhlasil s ostražitosťou a nedôverčivosťou ľudí tej krajiny.

Veľkú bránu prišiel otvoriť Flambeau v spoločnosti chudého muža s vlasmi šedými ako železo a s papiermi v ruke; s inšpektorom Cravenom zo Scotland Yardu. V sieni za bránou nebolo temer žiadneho nábytku a chýbaly v nej všetky ozdobné predmety; iba bledé, posmešné tváre dvoch-troch ničomných Ogilviov pozeraly zpod parochní a zo zčernelých obrazov.

Keď vošli do vnútornej izby, Otec Brown poznal, že spojenci sa usalašili za dlhým dubovým stolom, ktorého koniec prikrývaly počarbané papiere, whisky a cigary. Voľný zvyšok stola zaujaly rozličné predmety, rozdelené podľa druhu a poukladané do skupín; predmety také nevysvetliteľné, aké bývajú len niektoré predmety. Jedna skupina vyzerala ako kôpka lesknúceho sa skla, iná zas ako veľká hŕba hnedého prachu, tretia sa zdala byť obyčajnými kúskami dreva.

— Zdá sa mi, že máte tu nejaké geologické múzeum, — poznamenal kňaz, sadajúc a kývol hlavou smerom na hŕbu prachu a ligotajúce sa skielka.

— Nie geologické, ale skôr psychologické múzeum, — odpovedal Flambeau.

— Pre Boha, nezačínajte s takými dlhými slovami, ohrožoval sa policajný úradník.

— Neviete, čo značí slovo psychologia? — spýtal sa Flambeau s priateľským údivom. — Psychologia značí, že sme sa dostali so svojím rozumom do slepej uličky.

— Nesúhlasím s vami úplne, — namietal úradník.

— Dobre teda, doposiaľ sa nám podarilo zistiť jedine toľko, že posledný lord Glengyle bol pomätený, — vyhlásil Flambeau rozhodne.

Čierna silueta Gowa s cylindrom a lopatou prešla popod oblokom, matne sa odrážajúc proti temnejúcej oblohe. Otec Brown na ňu pasívne hľadel a potom povedal:

— Chápem, že lord bol čudák, lebo keby ním nebol býval, nebol by sa tu zaživa pochoval a nebol by sa tak náhlil s pohrebom, no neviem, čo vás priviedlo k presvedčeniu, že bol pomätený.

— Vypočujte soznam vecí, ktoré našiel pán Craven v tomto dome, — povedal Flambeau.

— Ide búrka, v miestnosti je tma, potrebujem sviečku, aby som videl čítať, — poznamenal úradník.

— Našli ste azda aj sviečky medzi svojimi zvláštnosťami? — usmial sa Otec Brown.

Flambeau sa vážne podíval na svojho priateľa.

— Áno, povedal, — dvadsaťpäť sviečok, ale žiaden svietnik.

V rýchle pribúdajúcej tme a sosilňujúcom vetre obišiel Brown stôl až k miestu, kde ležal sväzok voskových sviečok, vedľa iných vystavených odpadkov. Tam sa sklonil nad kôpku červenohnedej hliny a v tom mocné kýchnutie rozbúrilo ticho.

— Holó, — zvolal, šňupavý tabak!

Vzal jednu sviečku, pozorne ju zažal a zastokol ju do hrdla prázdnej flaše. Nepokojný nočný vzduch, prúdiaci do miestnosti rozbitým oblokom, rozhýbal dlhý plameň sviečky ako zástavu. Z obidvoch strán zámku počuli syčanie nekonečných jedľových hôr, podobajúce sa sykotu rozbúrenej morskej hladiny okolo skaliska.

— Prečítam inventár, — začal Craven vážne a vzal jednu z listín. — Inventár všetkého nevysvetliteľného a nesúvislého, čo v zámku našli. Musíte vedieť, že zámok je zanedbaný, spustošený, ale jedna alebo dve miestnosti musely byť obývané niekým iným, než sluhom Gowom, lebo sú zariadené jednoducho, no nie zanedbaným spôsobom. Soznam znie takto:

Predovšetkým našli sme veľkú zásobu drahých kameňov, zväčša diamantov a z veľkej časti voľných, bez obrúb. Pravda, Ogilviovia mali rodinné šperky, teda drahé kamene, tie však bývajú zasadené do nejakých ozdobných predmetov. Nie je pravdepodobné, že ich Ogilviovia nosili vo vrecku, ako drobné peniaze.

Potom máme tu kopy šňupavého tabaku, ležiaceho na okraji kozubu, na skriniach, klavíri a všade, v každom kúte. Budí to dojem, že sa pán zámku nechcel obťažovať hľadaním tabaku, ani otváraním tabačnice.

Ďalšou zvláštnosťou sú malé kôpky drobných kovových úlomkov, ako koliečko a spružín, ktoré pochádzajú z rozobratých mechanických hračiek.

Ďalej: voskové sviečky, ktoré treba vkladať do hrdiel fľaší od whisky, lebo v celom dome niet ničoho príhodnejšieho, do čoho by ich mohol človek vložiť. Pri tomto bode dovoľujem si vás upozorniť na to, že tento nedostatok svietnikov je najpodivnejšia zvláštnosť zpomedzi všetkých. Boli sme prichystaní na záhadu, pokiaľ ide o vec samú; jediný pohľad nás všetkých presvedčil o pochybenom rozume posledného earla. Prišli sme sem, aby sme vypátrali, či tu skutočne žil, či skutočne zomrel, či ten hrdzavý strašiak, ktorý ho pochoval, nemá na svedomí jeho smrť. Ale i keď pripustíme najhoršie, najchmúrnejšie riešenie… povedzme, že sluha zabil svojho pána, alebo, že sluhu pochovali miesto pána, no, slovom, vymyslite si akúkoľvek tragédiu podľa vzoru Wilkie Collinsa, predsa nenájdete vysvetlenie pre sviečky bez svietnikov alebo na to, prečo vysypával starý pán z dobrého rodu šňupací tabak na klavír a kdekoľvek inde, kde nepatrí. Vieme si predstaviť jadro skutočnosti, ale jeho rámec je záhadný. Žiaden rozlet ľudskej fantázie nenájde spojenie medzi šňupacím tabakom a diamantmi, medzi voskom a rozbitým hodinovým strojom.

— Myslím, že vidím spojitosť, — podotkol Brown. — Ten posledný Glengyle bol fanatickým odporcom francúzskej revolúcie. Ako nadšený zastánca ancien regime pokúšal sa obnoviť rodinný život z časov posledných Bourbonovcov. Šňupal, lebo v osemnástom storočí šňupali v každej dobrej rodine, mal voskové sviečky, pretože nimi svietili aj v tom storočí, a mechanické kúsky železa predstavujú záľubu Ľudovíta XVI. v zámočníctve. Diamanty nahradzujú diamantový náhrdelník Márie Antoinetty.

Detektív a Flambeau hľadeli na kňaza s vyvalenými očami.

— Aké nezvyčajné a dokonalé riešenia! — zvolal Flambeau. — Myslíte, že je to pravda?

— Myslím, že nie, — odvetil Otec Brown. — Vy ste však povedali, že nikto nenájde spojitosť medzi šňupavým tabakom, diamantmi, hodinovým strojom a sviečkami, nuž podal som vám takú spojitosť. Skutočnú pravdu však musíme hľadať oveľa hlbšie.

Na chvíľu umĺkol, počúval vytie vetru vo vežičkách, potom povedal:

— Nebohý Earl z Glengyle bol zlodej. Žil hanebnejší, černejší život ako bedársky tulák. Svietniky nemal, lebo sviečky užíval v lampáši, ktorý nosil so sebou; šňupavý tabak užíval spôsobom francúzskych zločincov, teda hádzal ho do očú svojho nepriateľa a prenasledovateľa. No hlavným dôkazom je súvislosť diamantov a malých koliečok. To vám objasní všetko. Diamanty a malé koliečka sú nástroje, ktorými môžete prerezať aj najhrubšie sklo.

Haluz zlomenej jedle dopadla na okennú tabuľu, ako by parodovala zlodeja, ale muži v miestnosti sa obrátili. Ich oči sa upieraly na Otca Browna.

— Diamanty a malé koliečka? — opakoval Craven zamyslene. — Podľa čoho súdite, že sú najsprávnejším vysvetlením?

— Nemyslím, že sú správnym vysvetlením, — odpovedal kňaz pokojne, — ale vy ste mi povedali, že nikto nenájde spojitosť medzi tými podivnými vecmi. V skutočnosti je táto záležitosť oveľa každodennejšia a fádnejšia. Glengyle našiel, alebo sa nazdával, že našiel na svojich pozemkoch drahé kamene. Niekto ho azda oklamal, nahovoriac mu, že sa nachodia v hradných jaskyniach. Tie malé koliečka slúžily na rozrezávanie diamantov. Kopanie prevádzal jednoduchým spôsobom pomocou pastierov a surových obyvateľov hôr. Šňupavý tabak je jediným veľkým prepychom škótskych pastierov; len tým ich mohol podplatiť. Svietnikov nemali, lebo ich nepotrebovali; sviečky držali v rukách, keď pátrali v jaskyniach.

— To je všetko? — spýtal sa Flambeau. — Poviete nám konečne pravdu?

— Oh, nie! — povedal Otec Brown.

Keď posmešné zavytie vetra odumrelo v najvzdialenejšom bore, Otec Brown pokračoval.

— Zmienil som sa o tých možnostiach len preto, že ste tvrdili, že nemožno nájsť spojenie medzi tými vecmi. Desatoraká klamná filozofia je dobrá pre vesmír, desatoraká klamná filozofia je dobrá pre zámok Glengyle. My však potrebujeme skutočne pravdivé vysvetlenie záhady zámku a vesmíru, pravda, keď už nemáte nič, čo by ste mi ukázali.

— Po šieste, siedme a tak ďalej, usmial sa Flambeau, vstanúc ako Craven — a všetko skôr rozmanité, než poučné. Zaujímavá sbierka tuhy bez dreva, bláznivý kúsok bambusovej paličky s rozštiepeným koncom. Tá palička mohla byť nástrojom zločinca, lenže my nemáme zločin ani zločinca. Okrem toho máme tu niekoľko katolíckych misálov a náboženských obrázkov, ktoré ostaly v rukách Ogilviov vari zo stredoveku, lebo ich rodinná pýcha bola mocnejšia ako ich puritanizmus. Tieto veci sme zaradili do sbierky len preto, že všetky sú čudne poškodené.

Zúrivý víchor prihnal nad zámok čierne mračná a zahalil miestnosť tmou, keď Otec Brown vzal do ruky maľované stránky, aby ich prezrel. Prv, než príval tmy prešiel, Otec Brown sa zas ozval, ale jeho hlas bol celkom iný.

— Pán Craven, máte, tuším povolenie na exhumáciu, — povedal so živosťou mladého muža. Čím skorej otvoríme hrob, tým lepšie a skoršie sa dostaneme na dno tohto hrozného prípadu. Keby som bol vami, pustil by som sa do roboty hneď teraz.

— Hneď? — opakoval detektív prekvapene. — Prečo hneď?

— Pretože je dôležité. Teraz ide o viac, nielen o rozsypaný tabak alebo rozhádzané kamienky; je preto mnoho dôvodov. Poviem len jeden, ktorý dosahuje až na korene sveta: Tie náboženské obrázky nie sú zamazané, potrhané a poškriabané, teda poškodené nepozornosťou, alebo z prepiatej zbožnosti protestantských detí, ale poškodili ich čudným spôsobom. Všade, kde sa na tých starých ilustráciách zjavilo meno Boha, bolo odstránené. Iná vec, ktorá bola práve tak starostlivo odstránená, je gloriola okolo hlavy svätých. Práve preto vám hovorím: vezmite lopatu a rýľ a vykopajme ten hrob hneď teraz.

— Na čo narážate? — spýtal sa londýnsky detektív.

Hlas malého kňaza prehlušoval hukot búrky:

— Na to, že na zámockej veži sedí veľký diabol sveta: taký veľký diabol ako sto slonov a reve ako Apokalypsa. V tej záhade sa skrýva černokňažníctvo.

— Černokňažníctvo? — opakoval Flambeau tichučko, lebo bol oveľa osvietenejší, než by o tých veciach nebol vedel. — Ale aký význam majú ostatné veci? — spýtal sa.

— Niečo zlovoľného, — odpovedal Brown. — Ako to môžem vedieť? Ako môžem uhádnuť všetky tajnosti ich zlovoľnosti? Viete azda sostaviť mučidlo z tabaku a bambusu? Milujú azda šialenci vosk a oceľové piliny? Možno, že je nejaký nápoj šialenstva, pripravený z tuhy, ale som presvedčený, že najrýchlejšie rozotneme záhadu, keď pôjdeme do cintorína na kopci.

Jeho druhovia len vtedy si uvedomili, že ho počúvli a že ho nasledujú, keď nočná víchrica ich temer srazila, ale predsa ho nasledovali ako automati. Craven niesol v ruke motyku a vo vrecku úradné povolenie, Flambeau ťažký rýľ podivného záhradníka a Otec Brown knižku so zlatým okrajom, z ktorej bolo odstránené meno Boha.

Cestička na vŕšok bola síce nerovná, ale krátka, no vo víchrici zdala sa im dlhou a namáhavou. Kam sa len pozreli, až do nedoziernej diaľky, rozkladaly sa ihličnaté lesy, ktoré sa divo vlnily vo vetre. Celý svet sa zdal prostým a ohromným. Tak prostým, akoby víchrica hvízdala nad neobývanou, pustou a bezúčelnou planétou. Ostro a prenikavo znel nad nekonečnými masami šedomodrých lesov odveký žiaľ, tkvejúci v srdciach všetkých pohanov. Človek priam veril, že pekelné hlasy nekonečného mora ihličia sú výkriky stratených pohanských bohov, ktorí v tých nadsmyselných pralesoch zablúdili a nenachodia cestu do neba.

— Vidíte, — ozval sa Otec Brown tichúčko, — obyvatelia Škótska boli dávno pred utvorením sa Škótska podivným národom. V skutočnosti sú podivní aj dnes. Myslím však, že v predhistorických dobách vyznávali zlých duchov a práve preto sa chopili s toľkou radosťou puritanizmu, — dodal veselo.

Flambeau sa k nemu obrátil temer zúrivo.

— Čo chcete s tými povedačkami? — spýtal sa.

— Priateľ môj, — odpovedal Brown vážne, — všetky pôvodné náboženstvá majú spoločný znak: materializmus. Nuž a vyznávanie zlých duchov je dokonale pôvodným náboženstvom.

Prišli na trávnatý kopec, na jedno z tých zriedkavých holých miest, kde nebolo tej skučiacej a lomoziacej jedliny. Nízka ohrada z kolov a drótu lomozila vo vetre a prezradila im okraj cintorína. Kým inšpektor Craven došiel k hrobu a Flambeau zaryl rýľ do zeme a oprel sa oň, víchrica ich kmásala a kývala práve tak, ako koly plota. Na hrobe rástol bodliak, šedivý a striebristý v svojej suchote. Craven uskočil na bok, keď hlava bodliaka urvaná vetrom, preletela vedľa neho ako šíp.

Flambeau sa nehýbal. Opieral sa o rýľ ako o barlu.

— Pokračujte, — povedal kňaz. — Len pravdu hľadáme, nuž čoho sa bojíte?

— Obávam sa, že ju nájdeme, — odpovedal Flambeau.

Londýnsky detektív sa ozval hlasom neprirodzene prenikavým, ktorý mal byť veselý a konverzačný.

Len prečo sa tu skrýval? Pod tým sa tají niečo hnusného. Nebol malomocný?

— Ba ešte horší, ako to, — povedal Flambeau.

— A čo považujete za horšie ako malomocenstvo? — vyzvedal Craven.

— Nič nepovažujem, — odsekol Flambeau a zasekol rýľ do zeme. Niekoľko minút kopal bez slova, potom však vyhlásil stiesneným hlasom:

— Obávam sa, že telo nebude mať pravú podobu.

— No, ten papier ju vtedy tiež nemal a predsa sme to prežili, — pripomínal mu Otec Brown dávnejšiu udalosť, na ktorej sa zúčastnili.

Flambeau kopal, ryl so slepou horlivosťou, ale než odkryl drsné dosky rakve a s veľkým úsilím ju vyzdvihli na povrch zeme, búrka prehnala šedé mračná, visiace ako dym nad vŕškami a odhalila šedé pruhy matného svitu hviezd. Craven s motykou prikročil k rakvi, dotkol sa jej a ustúpil. Potom však pristúpil k nej znovu a pustil sa do otvárania práve tak horlivo ako Flambeau. Napokon odtrhli veko a obsah rakve sa zabelel v matnom svite hviezd.

— Kosti, — podotkol Craven, — ale bol to muž! — poznamenal, pripúšťajúc, že očakával niečo iného.

— Hej? A je v poriadku? — spýtal sa Flambeau hlasom podivne rozochvelým.

— Zdá sa, — povedal úradník, nakláňajúc sa nad rozpadávajúcu sa kostru v rakvi. — Počkajte chvíľu!

Flambeau si oddýchol.

— A teraz rozmýšľam, — zvolal, — prečo, do paroma, som si myslel, že nie je v poriadku! Čo tak strašne stieni človeka na týchto prekliatych studených horách? Myslím, že to chmúrne, jednotvárne opakovanie! Lesy, zas len lesy a nad nimi odveký úžas neznáma. Vyzerá všetko, ako sen neznaboha: Jedľové stromy a zas len jedľové stromy a ešte milióny jedľových stromov…

— Bože, — zvolal Craven, — kostra nemá hlavu!

Kým Flambeau a Craven stáli strnule, Brown prejavil prvý raz za celý čas nepokoj a prekvapenie.

— Nemá hlavy!… Nemá hlavu? — opakoval tak, ako by bol čakal nejaký iný nedostatok.

Pološialené vidiny bezhlavého dieťaťa narodeného v zámku, bezhlavého chlapca, skrývajúceho sa v zámku, bezhlavého muža, prechádzajúceho sa v starodávnych sieňach, nádhernou záhradou, prešly ich mysľou ako panoráma. Ale ani v tom okamihu nezapustily korene v ich dušiach. Nemaly smyslu. Stáli a počúvali hlasité lesy a revúce nebesá, otupení, ako vyčerpaná zver. Myšlienka sa im zdala takou ohromnou, že unikala ich moci.

— Sú tu traja bezhlaví mužovia a stoja pri otvorenom hrobe, — poznamenal Otec Brown.

Bledý londýnsky detektív otvoril ústa, aby prehovoril, ale neozval sa. Stál v jojčaní vetra s otvorenými ústami ako dedinský parobok, potom pozrel na motyku v svojich rukách a pustil ju.

— Otče, čo máme robiť? — spýtal sa Flambeau zádumčivým detským hlasom, ktorým hovorieval len zriedkavo.

Odpoveď jeho priateľa prišla s rýchlosťou strely.

— Spať! — zvolal Otec Brown. — Spať! Prišli mme na koniec cesty. Viete, čo je to spánok? Či viete, že každý spí, kto verí v Boha? Je to sviatosť, lebo má v sebe úkon viery a dodáva sily. A vy potrebujete sviatosť, keď inú nie, tak aspoň prirodzenú. Stalo sa vám niečo, čo sa stáva len zriedkavo; azda to najhoršie, čo sa môže stať.

Cravenove otvorené ústa sa zavrely, keď dopovedal svoju otázku.

— Na čo cielite? — spýtal sa!

Kňaz obrátil tvár k zámku a odpovedal:

— Našli sme pravdu a tá pravda nemá smyslu.

Išiel pred nimi s akousi náhlivou rozhodnosťou, u neho veľmi vzácnou, a len čo prišli do zámku, ľahol si spať s prostotou psa.

Na vzdory mystickej chvále spánku vstal Otec Brown včaššie, ako ostatní obyvatelia zámku, vyjmúc mlčanlivého záhradníka. Stál s veľkou fajkou v ústach a pozoroval sluhu, toho odborníka vo vykopávaní zemiakov, pri práci v kuchynskej záhrade. Pred svitaním búrka ustala a svitol svieži deň. Zdalo sa, že záhradník čosi rozpráva, ale vidiac vstupovať do záhrady detektívov, zamrmlal niečo o raňajkách a vošiel, idúc pomaly popri zeleninových záhonoch do kuchyne.

— Je to vzácny muž, — chválil ho Otec Brown. — Pestuje podivuhodne krásnu zeleninu. No predsa, — dodal zhovievavo, — má svoje chyby. Tu, napríklad, — zadupal nohou na jednom mieste, — pochybujem o zemiakoch, ktoré sú pod zemou.

— Prečo? — vyzvedal Craven, ktorého čudná pozornosť malého kňaza zaujímala.

— Pochybujem, lebo aj Gow pochyboval. Všade veľmi metodicky pchal svoj rýľ, len na toto miesto zabudol. A práve tu musia byť veľmi krásne zemiaky, ak sa nemýlim.

Flambeau chytil rýľ a zarazil ho prudko do zeme. Vyryl niečo, čo sa podobalo ohromnému zemiaku, alebo ešte skorej starému hríbu. Rýľ však na to niečo narazil s chladným zvukom. Vyrytá vec sa prekotúľala a zaškerila sa na nich.

— Earl z Glengyle, — poznamenal malý kňaz smutne, hľadiac na lebku.

Po chvíľkovom hútaní dodal, vytrhnúc rýľ z ruky Flambeau:

— Musíme ju ukryť.

Zahrabal lebku do zeme a oprúc svoje malé telo o rýľ, stál s hlavou opretou o ruku, položenú na nástroj. Oči mal bezvýrazné a čelo plné vrások.

— Keby som len rozumel tomu poslednému odpornému objavu, — hučal a opretý o rukoväť rýľa položil ruky do dlaní, ako robievajú ľudia v kostole.

Celá obloha žiarila modrou a striebristou farbou, vtáky štebotaly v korunách malých záhradných stromov tak hlasno, že sa zdalo, že štebocú stromy, ale traja mužskí mlčali.

— Vzdám sa všetkého, — vybuchol Flambeau prudko. — Môj mozok a tento svet sa k sebe nehodia. Tak a teraz koniec! Tabak, roztrhané náboženské obrázky, vnútro hracieho stroja… čo… Brown sa prudko vztýčil a udrel päsťou na rukoväť rýľa.

— Oh, tutututu! — zvolal. Všetko sa vyjasnilo ako sklo. Rozumel som tabaku, i hodinovému stroju a ostatným veciam hneď, čo som dnes ráno oči otvoril a potom som prehovoril so záhradníkom, ktorý nie je ani taký obmedzený, ani taký hluchý, akým sa robí. V našom sozname vecí nie je nič takého, čo by nebolo v poriadku. Mýlil som sa aj pokiaľ ide o náboženské knižky a obrázky; i tie sú v poriadku. Sú to nepatrné veci. Znesvätenie hrobu, hm, to už je závažnejšie, v tom by mohlo byť nejaké černokňažníctvo… Lenže čarodejníctvo nikam nepasuje k takým jednoduchým veciam, ako sú sviečky a tabak…

Otec Brown sa prechádzal a s chuťou si poťahoval z fajky.

— Priateľ môj, — ozval sa Flambeau s trpkým humorom, — majte strpenie so mnou. Nezabúdajte, že som bol zločincom. Veľkou výhodou môjho povolania bolo, že som si tvoril svoje histórky sám a konal som tak chytro, ako sa mi páčilo, kdežto detektívstvo, spojené s ustavičným vyčkávaním, je nad moju francúzsku netrpezlivosť. Po celý svoj život zlý i dobrý, konal som vždy okamžite; bojoval som svoje duely hneď druhého rána a platil som svoje účty hneď. Neodkladal som nič, ani návštevu u zubára…

Fajka vypadla z úst Otca Browna a rozbila sa na tri kusy. Stál a krútil očami ako idiot.

— Bože dobrý, aký som tĺk! — zvolal. — Bože, aký som tĺk! — opakoval a začal sa smiať smiechom opilcov. — Zubný lekár!… Šesť hodín trčím v duševnej priepasti a to len preto, že som si nespomenul na zubára. Taká jednoduchá, upokojujúca myšlienka! Priatelia moji, strávili sme noc v pekle, ale teraz vysvitlo slnce, vtáky švitoria a žiariaca postava zubného lekára utešuje svet!

— Musíme to nejako pretvoriť na srozumiteľnú reč, — zvolal Flambeau a vykročil, — i keby som mal užiť mučidiel inkvizície.

Otec Brown premohol chuť zatancovať si na zelenom trávniku, zaliatom slnečným svetlom a zvolal s ľútostivosťou dieťaťa:

— Oh, nechajte ma byť chvíľočku rozpustilým, neviete, aký som bol nešťastlivý. Teraz vidím, že v celej záležitosti niet žiadneho ťažšieho hriechu, len vari trochu bláznovstva. Ale ktože dbá o to?!

Obrátil sa ešte raz okolo svojej osi a potom pozrel vážnym okom na svojich spoločníkov.

— Nie je to žiadna zločinná histórka, skôr zvláštna, zvrhlá čestnosť. Máme do činenia s jediným azda mužom na svete, ktorý nevzal viac, len to, čo mu patrilo. Je to štúdium tej drsnej logiky, ktorá bola náboženstvom tej rasy: stará pesnička o dome Glengylov:

Táto pesnička je taká doslovná, ako metaforická. Neznamenala len, že Glengylovia túžili po bohatstve, je pravdivá aj v tom, že oni zlato doslovne hromadili; mali veľkú sbierku ozdôb a náčinia z toho kovu. Boli skutoční lakomci. Vo svetle tejto skutočnosti preberme teraz všetko, čo sme našli… Diamanty bez zlatých prsteňov, do ktorých boly kedysi vsadené, sviečky bez zlatých svietnikov, tabak bez zlatých tabačníc, tuhu bez zlatých ceruziek, bambusovú paličku bez zlatého gombíka, hodinový stroj bez zlatých hodiniek a, i keď to znie ako šialenstvo, pretože svätožiara a meno božie boly v starých misáloch z rýdzeho zlata, boly odtiaľ vyňaté.

Záhrada sa akosi vyjasnila, tráva bola sviežejšia, keď Otec Brown vyslovil pravdu. Flambeau si zapálil cigaretu a malý kňaz pokračoval:

— Vzali ich odtiaľ, hej, vzali, ale neukradli! Zlodej by nebol nechal po sebe toto tajomstvo. Zlodej by bol vzal všetko; zlaté ceruzky i s tuhou, tabačnice s tabakom… Hovorím, máme do činenia s mužom, ktorý má nezvyčajné svedomie. Našiel som ho, toho pamätného moralistu, dnes ráno v zeleninovej záhrade a vypočul som jeho histórku… Vypočujte si ju tiež:

Nebohý Archibald Ogilvie bol blízko toho, aby sa stal najlepším mužom, aký sa narodil v zámku Glengyle, ale jeho trpká ctnosť sa premenila v mizantrópiu; žialil nad nečestnosťou svojich predkov a ich nepoctivosť prenášal na všetkých ľudí. Nedôveroval ľudomilnosti a štedrosti a prisahal, že ak nájde muža, ktorý sa bude spravovať právom, dá mu všetky poklady rodu Glengyle, vlastne len zlato. Keď toto vyhlásil, uzavrel sa na svojom zámku a veru nečakal, že mu niekto odpovie. Istého dňa dostal telegram. Doručil mu ho zdanlive pomätený chlapčisko z neďalekej dediny. Glengyle mu dal, ako na posmech, nový halier. Domnieval sa, že mu dal halier, keď však neskoršie prerátal peniaze, poznal, že halier ešte má, ale sovereign chýba. Myslel si, že dostal novú látku na posmešky, lebo bol presvedčený, že nech sa chlapec zachová tak alebo onak, predsa prejaví špinavú chtivosť svojho plemena; alebo zmizne s peniazom, lebo sa priplazí zpät, čakajúc na odmenu svojej strojenej poctivosti. O polnoci toho istého dňa vzbudilo lorda Glengyle búšenie na zámockú bránu. Pretože žil sám, bez služobníctva, musel otvoriť bránu. Prišiel hluchý idiot, ktorý mu doručil telegram. Idiot nedoniesol nazpät sovereign, ale presne devätnásť šilingov, jedenásť pencí a tri haliere; nechal si len toľko, koľko mu prináležalo za doručenie telegramu.

Bláznivá presnosť toho skutku pôsobila na chorobnú myseľ lorda Glengyle ako oheň. Prisahal, že bol Diogenesom, hľadajúcim poctivého človeka a že ho napokon našiel. Napísal nový testament, ktorý som videl. Vzal mládenca do svojho veľkého zanedbaného domu a vychoval si ho ako svojho jediného sluhu a — podľa svojho vrtochu —, ako jediného dediča. Nech sú už duševné schopnosti podivného tvora akékoľvek, pochopil a celkom si osvojil dve utkvelé myšlienky svojho pána: predovšetkým to, že litera zákona je nado všetko a potom to, že on zdedil všetko zlato Glengylov. To je všetko a všetko je jednoduché. Obral celý dom o zlato, ale nevzal ani zrnko, čo nebolo zo zlata, ani zrnko tabaku. Odstránil zlatú šúplatu zo starého náboženského obrázku, upokojený tým, že zvyšok ostal nedotknutý… Toto som všetko chápal, ale nemohol som do toho včleniť lebku. Ľudská hlava pochovaná medzi zemiaky ma skutočne znepokojila; bol som neštastlivý až do chvíle, keď Flambeau vyslovil to meno…

Otec Brown sa zamlčal, potom dodal:

— Všetko bude v poriadku. Uloží lebku do hrobu, až odstráni zlato zo zubov nebohého…

A naskutku, keď Flambeau neskoršie mieril na kopec, videl podivnú bytosť, spravodlivého lakomca, kopať na znesvätenom hrobe. Šála, odvinutá okolo krku, vlála v čerstvom horskom vánku a na hlave mu vážne sedel jeho cylinder.