ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aristíd Valentin, náčelník parížskej polície, prišiel neskoro na obed. Hostia, ktorých povolal, sa už schádzali pred jeho príchodom. Upokojil ich dôverný sluha Ivan, starec s jazvou a tvárou temer rovnako šedivou ako jeho fúzy, ktorý sedával v predsieni — v sieni ovešanej zbraňami. Valentinov dom bol azda práve taký nezvyčajný a chýrny ako jeho pán. Bol to starý dom, ohradený vysokým múrom a vysokými topoľmi, ktoré prečnievaly až temer nad Seinu; ale zvláštnosť — vari aj cena pre políciu — jeho architektúry záležala v tom, že nemal iného východu, len dvere v priečelí, ktoré striehol Ivan a jeho zbrojnica. Záhrada bola rozsiahla, upravená a z domu do nej viedlo niekoľko dverí. Ale ani zo záhrady nebolo prístupu do vonkajšieho sveta; okolo záhrady bežal vysoký hladký múr s kovovými špicami na temeni; nebola to zlá záhrada, najmä nie pre muža, na smrť ktorého prísahal nejeden zločinec.

Podľa Ivanovho vysvetlenia hostiteľ telefonoval, že ho niečo zdržalo na niekoľko minút. V sputočnosti robil Valentin prípravy na popravu a na podobné hnusné veci a čo sa mu tieto povinnosti protivily, plnil ich vždy svedomite. On, nemilosrdný v prenasledovaní zločincov, bol mierny, pokiaľ šlo o ich potrestanie. Od chvíle, čo opanoval francúzske — a v nemalej miere aj europské — policajné metody, využil svoj veľký vplyv na zmiernenie rozsudkov a na vyčistenie väzení. Bol jedným z tých veľkých ľudomilných francúzskych mysliteľov, ktorých jedinou nepeknou vlastnosťou je, že robia milosť chladnejšou ako spravodlivosť.

Valentin už prišiel v čiernych večerných šatoch s červenou rozetou — veľmi elegantne. Tmavé fúzy mal už pokropené šedou farbou. Odišiel rovno do svojej pracovne, ktorá bola na strane do záhrady. Dvere, vedúce do záhrady boly otvorené a keď starostlivo zamkol svoju tašku na miesto, kde zvyčajne bývala, stál chvíľočku v otvorených dverách a hľadel do záhrady. Jasný mesiac zápasil s letiacimi handrami mračien búrky a Valentin ho pozoroval mĺkvo, čo je nezvyčajné u takých vedeckých pováh ako on. Azda majú také vedecké povahy nejakú fyzickú predtuchu najhroznejšieho problému svojho života. Z tejto tajomnej nálady sa však chytro prebral, lebo vedel, že sa oneskoril a že hostia ho už čakajú. Keď vkročil do salónu, jediným pohľadom sa presvedčil, že hlavný hosť nie je ešte prítomný. Videl všetky stĺpy malej spoločnosti; lorda Gallowaya, anglického vyslanca — zlostného starca s tvárou červenou ako jablko, ktorý bol ozdobený modrou stužkou podkolenného radu. Videl lady Gallowayovú, štíhlu, ako niť, so striebornými vlasmi a so sentimentálnou, ušľachtilou tvárou. Videl jej dcéru, lady Margitu Grahamovú, bledé, pekné dievča s tvárou rusalky a s vlasmi farby medi. Videl vojvodkyňu z Mont St. Michel, čiernookú, kypiacej postavy a s ňou jej dve dcéry, tiež čiernooké a kypiaceho tela. Videl Dr. Simona, typického francúzskeho vedátora s okuliarmi a špicatou hnedou bradou a s čelom rozrytým rovnobežnými vráskami, ktoré sú pokutou namyslenosti, z ktorej pramení neprestajné vyťahovanie obočia. Videl Otca Browna z Cobholu v Essexu, s ktorým sa stretol nedávno v Anglicku. Videl — azda s väčším záujmom než kohokoľvek z nich — muža vysokej postavy v rovnošate, ktorý sa práve ukláňal Gallowayovcom bez toho, že by títo boli prejavili trochu srdečnej pozornosti, a videl ho obracať sa, aby sa uklonil jemu, svojmu hostiteľovi. Bol to veliteľ O’Brien z francúzskej cudzineckej légie. Mal štíhlu, trochu švihácku postavu, bol hladko oholený, mal tmavé vlasy, modré oči a, čo bolo prirodzené u dôstojníka toho povestného pluku víťazných neúspechov a úspešných samovrážd, mal tvár plnú odvahy i melanchólie súčasne. Rodom bol írsky gentleman a poznal Gallowayovcov z detstva — najmä Margitu Grahamovú. Dlžoby ho vyhnaly z vlasti a teraz, obracajúc sa v spoločnosti v rovnošate, so šabľou a ostruhami, prejavoval, že sa odpútal od britskej etikety. Keď sa uklonil vyslancovej rodine, lord a lady Gallowayovci sa meravo uklonili a lady Margita sa odvrátila.

Nech už mali tí ľudia akýkoľvek vzťah pre akési staré príčiny, ich význačný hostiteľ necítil nijaký záujem k žiadnemu z nich. V jeho očiach nebol nikto z nich pánom večera. Valentin mal zvláštny dôvod očakávať muža svetovej povesti, ktorého priateľstvo si zaistil na jednej zo svojich veľkých detektívnych ciest a triumfov v Spojených štátoch. Očakával Júliusa K. Brayna, toho multimilionára, ktorého kolosálne, temer až tiesnivé dary malým náboženským spoločnostiam vyvolaly toľko lacných žartov a ešte lacnejšieho oslavovania v amerických a anglických novinách. Nikto presne nevedel, či bol mr. Brayne ateistom, mormonom, alebo kresťanským bádateľom, no bol vždy ochotný sypať peniaze do hociktorej duševnej nádoby, ak tá nádoba nebola ešte vyskúšaná. S obľubou čakal na amerického Shakespeara — obľuba trpezlivejšia ako chytanie rýb na udicu. Obdivoval Walt Whitmana, ale súdil, že Luke P. Tanner v Paríži, Pensylvania, bol „pokrokovejší“, ako Whitman. Mal rád všetko, čo bolo „pokrokové“. Pokladal Valentina za „pokrokového“ a tým mu veľmi krivdil.

Objavenie sa Júliusa K. Brayna v salóne bolo také rozhodujúce ako hlas gongu, ktorý ich zval ku stolu. Mal tú veľkú vlastnosť, ktorú má sotva kto, že jeho prítomnosť bola práve taká významná, ako jeho neprítomnosť. Bola to mohutná postava, taká tučná, ako vysoká, oblečená do dokonalého večerného úboru, u ktorého si nedovolil ani takú nepatrnú odchyľku, ako je, povedzme, zlatá retiazka alebo prsteň. Biele vlasy mal hladko dozadu sčesané, ako vídame u Nemcov; tvár mal červenú a v nej výraz smelý i anjelský. Tmavá štetôčka briadky pod spodnou perou dodávala jeho detskému vzhľadu dojem divadelný a temer mefistofeleský. Salón sa však nezdržal dlho pri pohľade na slávneho Američana, ktorého oneskorenie sa začínalo byť už domácim problémom, ale pustil sa urýchlene do jedálne s lady Gallowayovou po svojom boku.

Dobrá alebo zlá nálada Gallowayovcov riadila sa podľa jedinej veci. Kým lady Margita neprijala pazuchu toho dobrodruha O’Briena, bol jej otec spokojný a ona to neurobila, ale vkročila do jedálne celkom počestne po boku Dr. Simona. Ale starý Galloway tento raz predsa nebol spokojný, ba temer zdivel. Pri obede sa ešte zachoval ako diplomat, ale keď prišly na rad cigary a traja mladší mužovia — doktor Simon, farár Brown a záškodník, O’Brien, zbeh v cudzej rovnošate — vyšli von, aby sa pripojili k dámam, alebo si zafajčili v zimnej záhrade, anglický diplomat sa stal povážlive nediplomatickým. Každých šesťdesiat sekúnd ho pichla myšlienka, že ten zloduch, O’Brien, dáva azda niekde znamenie Margite. Pri káve ostal sám s Braynom, belovlasým yankejom, ktorý veril vo všetky náboženstvá a s Valentinom, šedivejúcim Francúzom, ktorý neveril v žiadne. Mohli sa vadiť, ale žiaden z nich sa nemohol odvolať na neho. Keď táto „pokroková“ slovná vojna trvala už hodnú chvíľu, znechutila sa mu; lord Galloway vstal a chcel odísť do salónu. Ale na dlhých chodbách poblúdil a stratil asi šesť až osem minút, kým počul kazateľský, poučný hlas doktora Simona a hneď po ňom ťažkopádny hlas farára, po ktorom vybuchol všeobecný smiech. Tí tiež, myslel si a preklínal ich, vadia sa o „vede a náboženstve“. Ale pretože sa v tej istej chvíli dvere salónu otvorily, videl len jedinú vec — videl len to, čo tam chýbalo: videl, že plukovník O’Brien nie je v salóne a Margita tiež chýba.

Obrátil sa a dupotal zas chodbou. Myšlienka chrániť dcéru pred tým írsko-alžírskym naničhodníkom doháňala ho až po šialenstvo. Neďaleko Valentinovej pracovne ho prekvapilo stretnutie sa s dcérou, ktorá vedľa neho prekĺzla, bledou, hnevlivou tvárou, čo mu bolo novou záhadou. Ak bola s O’Brienom, kde ostal O’Brien? Ak s ním nebola, nuž kde bola? S akousi stareckou zaťatou podozrievavosťou habkal ďalej po tmavej chodbe, až prišiel ku dverám, vedúcim do záhrady. Mesiac rozťal svojím mečom zvyšky mračien a jeho strieborné svetlo sa rozlialo do všetkých štyroch kútov záhrady. Vysoká postava v modrom kráčala trávnikom ku dverám Valentinovej pracovne, odblesk mesačného striebra dopadol na jej tvár a prezradil veliteľa O’Briena.

Zmizol v dome a nechal lorda Gallowaya v nepopísateľnej nálade, plnej jedu i nerozhodnosti súčasne. Zdalo sa mu, že modravo striebristá záhrada, ako kdesi na javisku divadla, posmieva sa mu s tou despotickou nežnosťou, proti ktorej sa jeho svetská autorita vzpierala. Čas a pôvab írčanovej prechádzky ho rozzúrily, ako by bol býval nie otcom, ale súperom; mesačné svetlo ho hnalo do šialenstva. Zdalo sa mu, že ho nejaká čarovná moc drží v záhrade trubadúrov vo Watteauovej zemi víl a v úsilí zbaviť sa podobných ľúbostných slabostí, dôrazne vykročil za svojím nepriateľom. Len čo vykročil, potkol sa o kmeň alebo kameň, ležiaci v tráve, pozrel na zem, najprv s nevoľou, potom druhý raz zvedavo a v najbližšom okamžiku hľadel mesiac i vysoké topole na nevídaný zjav — na staršieho anglického diplomata, utekajúceho rýchle a kričiaceho, škriekajúceho v behu. Jeho divé škriekanie priviedlo do dverí pracovne bledú tvár doktora Simona s lesknúcimi sa okuliarmi a zachmúreným čelom, lebo on prvý počul slová šľachtica. Lord Galloway kričal:

— Mŕtvola v tráve… zakrvavený trup! — vrieskal a razom zabudol na O’Briena.

— Musíme to hneď oznámiť Valentinovi, — povedal doktor, keď mu lord úryvkovite rozpovedal, čo sa opovážil vidieť. — Šťastie, že je práve na blízku, — poznamenal a než dopovedal, vkročil veľký detektív do pracovne, privolaný krikom. Bolo temer zábavné pozorovať jeho typickú premenu; vstúpil ako hostiteľ, ktorý sa obáva, že niektorý jeho hosť alebo sluha ochorel, keď mu však oznámili krvavú skutočnosť, zmenil sa v čulého úradníka, lebo taká vec, čo aj neočakávaná a hrozná, náležala do jeho kompetencie.

— Nezvyčajné je, páni, — povedal, keď sa náhlili do záhrady, — že som behal po svete za záhadami a teraz sa mi jedna z nich usalašila v mojej záhrade. Ale kde je to miesto?

Premerali trávnik krížom krážom a vždy pomalšie, lebo ľahká hmla začala vystupovať z rieky a napokon pod vedením ohromeného Gallowaya našli telo, ležiace vo vysokej tráve. Bolo to telo muža vysokej postavy a širokých pliec. Ležalo doluznačky v tráve, a tak mohli vidieť len toľko, že bolo oblečené do čierneho úboru a že, okrem niekoľko štetiek hnedých vlasov, ktoré sa podobaly mokrým vodným rastlinám, malo veľkú holú hlavu. Červený had krvi sa plazil zpod jeho zapadlej tváre.

— Aspoň nie je to nikto z našej spoločnosti, — povedal doktor Simon s hlbokým a nezvyčajným prízvukom.

— Prezrite ho, pán doktor, azda nie je ešte mŕtvy! — zvolal Valentin ostro.

Doktor sa sklonil:

— Nie je ešte chladný, ale obávam sa, mŕtvy je už dosť — odvetil a dodal: — Pomôžte mi ho zdvihnúť.

Zdvihli ho pozorne na palec od zeme a všetky pochybnosti, či je skutočne mŕtvy, boly rozplašené hrozným spôsobom. Hlava ostala ležať v tráve. Bola celkom oddelená od tela; kto mu podrezal krk, vedel mu preťať aj stavce na šiji. I Valentin sa zarazil.

— Musel mať sily ani gorila, — zamrmlal.

I keď bol doktor Simon zvyknutý dívať sa na anatomické znetvorenia, zachvel sa, keď zdvihol hlavu. Bola trochu dotlčená v blízkosti rezu na krku a na brade, ale tvár nebola poškodená. Bola to mäsitá, žltá tvár, súčasne vpadnutá i opuchnutá, s jastrabím nosom a ťažkými viečkami — tvár naničhodného rímskeho cisára s nejakým vzdialeným odtienkom čínskeho cisára. Zdalo sa, že prítomní na ňu hladia s chladnými zrakmi cudzoty. Viac o tom mužovi nemôže povedať, ak len to nie, že keď ho zdvihli, uzreli bielu náprsenku s červeným pruhom krvi. Doktor Simon povedal, že mŕtvy nepatril do ich spoločnosti, no možno, že sa k nej chcel pripojiť, lebo mal na sebe oblek na takú príležitosť.

Valentin sa spustil na ruky a kolená a s najodbornejšou pozornosťou skúmal trávu a pôdu okolo mŕtvoly, v čom mu, pravda, menej obratne pomáhal doktor a celkom neobratne anglický lord. Okrem niekoľkých prútikov, prelomených a rozdrvených na malé kúsky, nenašli nič. Valentin vzal prútiky, chvíľku ich skúmal a potom odhodil.

— Prútiky, — povedal vážne, — prútiky a celkom cudzí človek s odrezanou hlavou; to je všetko, čo je v tráve.

Nastalo temer mrazivé mlčanie, až zrazu Galloway skríkol:

— Kto je to? Kto je to tam pri záhradnom múre?

Malá postava so smiešne veľkou hlavou sa k nim nerozhodne blížila v hmle, zaliatej mesačným svetlom. Chvíľu vyzerala ako škriatok, ale potom sa premenila na neškodného malého kňaza, ktorého nechali v salóne.

— Hovorím vám, do záhrady nevedie žiaden vchod, rozumiete? — povedal mäkko.

Valentin stiahol čierne obočie, ako vždy, keď uzrel pred sebou dlhý kňazský habit. Bol však mužom, ktorý nemohol poprieť závažnosť poznámky.

— Máte pravdu, — povedal, — kým vyšetríme, ako prišiel o život, musíme sa dozvedieť, ako sa sem dostal. Nuž, páni moji, pokiaľ to môžeme urobiť bez naštrbenia mojich povinností a postavenia, dohodnime sa hneď teraz, že niektoré vynikajúce mená musíme vypustiť z celej tejto záležitosti. Sú medzi nami dámy a cudzí vyslanec. Ak bude treba čin označiť ako zločin, bude treba stíhať zločinca. Do tých čias však môžem použiť svojho vlastného súdu. Ako náčelník polície som natoľko verejnou osobou, že mám možnosť tiež byť osobou súkromnou. Daj Boh, aby som mohol očistiť každého svojho hosťa, než zavolám svojich podriadených, aby hľadali niekoho iného. Páni, na vašu česť, do zajtrajšieho poludnia nikto z vás neopustí môj dom: sú tu spálne pre vás pre všetkých. Simon, myslím, že viete, kde nájdete môjho sluhu Ivana. Je to spoľahlivý muž. Povedzte mu, nech postaví na stráž iného sluhu a on aby prišiel sem. Lord Galloway, vy ste dozaista najpovolanejší na to, aby ste oznámili dámam, čo sa stalo, bez toho, že by došlo k panike. Dámy ostanú tiež v dome. Otec Brown a ja ostaneme zatiaľ pri mŕtvole.

Keď duch kapitána prehovoril z Valentína, počúvli ho všetci ako znamenie trúby. Dr. Simon odišiel do zbrojnice a uvoľnil Ivana, súkromného detektíva v službách verejného detektíva. Galloway vošiel do salónu a oznámil tam hroznú zvesť tak taktne, že než sa tam spoločnosť znovu shromaždila, dámy sa už naľakaly i opäť upokojily. Za ten čas dobrý kňaz a dobrý bezbožník stáli pri hlave a nohách mŕtveho muža bez pohnutia, ako symbolické sochy svojich dvoch filozofických systémov smrti.

Ivan, spoľahlivý muž s jazvou a fúzami, objavil sa ako guľa, vystrelená z kanóna. Pribehol k Valentinovi, ako pes ku svojmu pánovi. Jeho olovnato šedá tvár ožila zápalom pre túto domácu detektívnu histórku a s dychtivosťou temer nepríjemne pôsobiacou žiadal svojho pána o dovolenie, aby mohol prezrieť telesné pozostatky mŕtveho.

— Áno, podívajte sa, Ivan, ako chcete, ale nezdržujte sa dlho, lebo musíme ísť do domu a prebrať všetko najprv doma, — riekol Valentin.

Ivan zdvihol hlavu a nechal ju padnúť.

— Ako? — vyhŕkol. — To je… nie, nie je to on; bola by to nemožnosť. Poznáte toho muža, pane?

— Nie, — odvetil Valentin, — bude najlepšie, keď vojdeme do domu.

Odniesli telo na pohovku v pracovni a potom sa všetci traja odobrali do salónu.

Detektív sa pokojne, temer váhavo posadil za stôl, ale jeho oko bolo železným okom sudcu v porote. Napochytre urobil niekoľko poznámok na papier ležiaci pred ním a potom sa odmerane spýtal:

— Sme tu všetci?

— Chýba Brayne, — povedala vojvodkyňa z Mont St. Michel, obzerajúc sa.

— Nie, — povedal lord Galloway drsným hlasom, — a myslím, že chýba aj pán Neil O’Brien. Videl som ho v záhrade, keď telo mŕtveho bolo ešte teplé.

— Ivan, — ozval sa detektív, — choďte a priveďte veliteľa O’Briena a pána Brayneho. Pán Brayne pokiaľ, viem, fajčí v jedálni cigaru; veliteľ O’Brien sa, tuším, prechádza v skleníku. Pravda, nie som si v tom istý.

Verný sluha sa vzdialil a než sa mohol niekto pohnúť alebo prehovoriť, pokračoval Valentin s tou istou vojenskou úsečnosťou.

— Vieme všetci, že v záhrade sme našli mŕtveho muža s hlavou úplne oddelenou od trupu. Pán doktor, vy ste ho prezreli. Myslíte, že podrezať niekoho takýmto spôsobom vyžaduje veľkej sily? Alebo azda stačí len veľmi ostrý nôž?

— Povedal by som, že také niečo nemožno previesť nožom, — mienil bledý doktor.

— Máte vlastný názor o nástroji, s ktorým by sa to mohlo previesť? — spýtal sa Valentin.

— Ak sa chcem držať v medziach moderných možností, skutočne neviem, — priznal doktor, sťahujúc obočie. — Nie je ľahko preseknúť hrdlo, a najmä nie tak hladko, ako v tomto prípade. Mohlo by sa to urobiť partizánou, starou katovskou sekerou, alebo starým mečom pre dve ruky.

— Pre Boha! — zvolala vojvodkyňa temer hystericky. — Tu predsa nemáme takých zbraní.

Valentin bol neprestajne zamestnaný papierom, ležiacim pred ním.

— Povedzte mi, — ozval sa a rýchle písal niečo na papier, — či by sa taký rez mohol urobiť francúzskou jazdeckou šabľou?

Tiché zaklopanie, ktoré sa ozvalo odo dverí, zvírilo krv všetkých prítomných ako klopanie v Macbete, pravda, bez akéhokoľvek dôvodu. V tom mrazivom tichu povedal doktor Simon:

— Šabľou…, áno, myslím, že by sa to mohlo vykonať.

— Ďakujem vám, — uklonil sa Valentin a povedal: — Vstúp, Ivan!

Spoľahlivý Ivan otvoril dvere a ohlásil veliteľa O’Briena, ktorého sa mu podarilo nájsť v záhrade.

Írsky dôstojník stál na prahu nahnevaný a vyzývavý.

— Čo chcete odo mňa? — zvolal.

— Sadnite si, prosím, — ponúkol mu Valentin miesto priateľským hlasom. — Ako to, že nemáte svoju šabľu? Kde ste ju nechali?

— V knižnici na stole, — riekol O’Brien, užívajúc v svojom vzrušení írskeho nárečia. — Zavadzala mi, bolo to už…

— Ivan, — rozkázal Valentín, prineste veliteľovu šabľu. — A keď sluha vyšiel, pokračoval: — Lord Galloway hovorí, že vás videl prechádzať sa v záhrade krátko pred objavením mŕtvoly. Čo ste robili v záhrade?

Veliteľ sa vrhol bezstarostne do kresla a zvolal čistou írštinou:

— Och, obdivoval som mesiac. Stýkal som sa s prírodou, kamarát môj!

Nastalo tiesnivé ticho a trvalo až do tej chvíle, kým sa neozvalo to všedné klopanie. Ivan sa objavil s prázdnou pochvou.

— Toto je všetko, čo som našiel, — povedal.

— Dajte to sem na stôl, — rozkázal Valentin bez toho, že by sa bol na pochvu pozrel.

V izbe nastalo neľudské ticho, ako more neľudského ticha okolo lavice, na ktorej sedí na smrť odsúdený. Slabý výkrik vojvodkyne dávno odumrel. Rozplamenená nenávisť lorda Gallowaya bola ukojená a viac ako nasýtená. Hlas, ktorý potom priletel, ozval sa celkom neočakávane.

— Myslím, že vám môžem prezradiť, — povedala lady Margita tým jasným, chvejúcim sa hlasom, ktorým hovoria odvážne ženy k verejnosti, — môžem vám povedať, čo robil pán O’Brien v záhrade, lebo jeho viaže mužská česť. Žiadal ma, aby som sa zaň vydala. Odmietla som ho, povedala som mu, že za terajších svojich rodinných pomerov nemôžem mu venovať inšie, len úctu. Nahneval sa; nedbal, ako sa mi zdalo, o moju úctu. Neviem, — dodala s matným úsmevom, — či ju príjme, lebo mu ju opäť ponúkam. Ochotná som prisahať, že niečo podobného nikdy nevykonal.

Lord Galloway pristúpil ku svojej dcére a chcejúc ju zastrašiť, povedal jej polohlasne:

— Drž jazyk za zubami, Maggie! — riekol s hromovým šeptom. — Prečo chrániš toho chlapa? Kde má svoju šabľu? Kde je jeho prekliata jazdecká šabľa…?

Náhle zmĺkol, vidiac čudný pohľad, ktorým ho jeho dcéra premeriavala; pohľad, ktorý bol chmúrnym magnetom pre celú skupinku. Odvetila tíško; ale hlasom, v ktorom nebolo detskej lásky:

— Vy starý blázon! Čo by ste s tým dokázali? Hovorím vám, že ten muž je nevinný, lebo bol so mnou. Ak zabil toho muža, kto by ho bol videl pri čine…, alebo, kto by o tom aspoň vedel? V nenávisti proti O’Neilovi by ste vydali vlastnú dcéru…

Lady Gallowayová zaúpela. Všetkých šteklil dotyk tých satanských tragédií, ktoré sa odohrávaly medzi milencami. Videli hrdú, bledú tvár škótskej šľachtičky a videli jej milenca, írskeho dobrodruha, ako staré podobizny v tmavom dome. Dlhé ticho bolo naplnené beztvárnymi historickými spomienkami na zavraždených manželov a travičov milencov.

Uprostred toho krušného mlčania ozval sa nevinný hlas.

— Bola to dlhá cigara?

Zmena myšlienky bola taká prenikavá, že sa všetci obrátili, aby videli, kto prehovoril.

— Myslím, — pokračoval malý Otec Brown z kúta izby, — myslím, že mr. Brayne už mohol vyfajčiť svoju cigaru. Veď musela byť dlhá ani palica.

Na vzdory nerozhodnosti javil sa na tvári Valentina súhlas i podráždenie, keď zdvihol hlavu.

— Máte pravdu! — podotkol ostro. — Ivan, choďte, pohľadajte pána Brayneho a priveďte ho sem.

V okamihu, keď sluha zavrel dvere, oslovil Valentin dievča.

— Lady Margita, — hovoril, — som presvedčený, že všetci sme vám vďační a obdivujeme váš čin, ktorým ste sa povzniesly nad nižšie ohľady a svoje cítenie pri vysvetlení neprítomnosti pána plukovníka, lenže je tu ešte malá medzera. Lord Galloway vás stretol, pokiaľ som vyrozumel, medzi pracovňou a salónom, teda len o niekoľko minút neskoršie prišiel do záhrady a videl, že O’Brien sa ešte prechádza v záhrade.

— Nezabúdajte, prosím, — odvetila Margita s nádychom irónie, — že som ho práve odmietla a tak sme nemohli kráčať ruka v ruke. Ako gentleman ostal vzadu a preto ho teraz obviňujú zavraždením toho muža.

— V tej krátkej chvíľočke mohol predsa…

Klopanie, ktoré sa zas ozvalo, prerušilo vážne slová detektíva. Ivan vstrčil do izby zjazvenú tvár.

— Odpusťte, pane, — povedal, — pán Brayne opustil dom.

— Opustil dom? — zvolal Valentin a vstal.

— Opustil, vyschol, zmizol ako para, — odpovedal Ivan chybnou francúzštinou, — a jeho plášť a klobúk zmizly tiež. Môžem vám však prezradiť, ako možno odkryť túto záhadu. Vybehol som z domu, hľadajúc jeho stopu a našiel som niečo veľmi pekného.

— Na čo narážate? — spýtal sa Valentin.

— Hneď uvidíte, — odpovedal sluha a zmizol. O chvíľu sa objavil zas s lesknúcou sa jazdeckou šabľou, ktorá bola na špici a ostrí zakrvavená. Všetci stŕpli, ako by ich bol zasiahol blesk, len skúsený Ivan pokračoval:

— Našiel som ju zahodenú do krovia, asi päťdesiat jardov od domu, na ceste do mesta, čiže našiel som ju práve tam, kde ju ctihodný mr. Brayne odhodil na úteku z miesta činu.

Nastalo opäť ticho, ale ticho iného druhu. Valentin vzal šabľu, prezeral ju, premýšľal s ozajstným sústredením myšlienok a potom sa obrátil s úctivou tvárou k O’Brienovi.

— Pán plukovník, dôverujem vám, že túto zbraň predložíte, kedykoľvek vás o tom polícia požiada, — povedal a dodal, keď vsunul zbraň do pochvy: — Zatiaľ vám vraciam vašu šabľu.

Vojenský význam tohto úkonu len-len že nespôsobil potlesk poslucháčov. Pre O’Neila bol skutok náčelníka polície rozhodným okamihom jeho existencie. Zatiaľ, čo sa prechádzal zas v tajomnej záhrade, zaplavenej farbami rána, tragické zmrzačenie, čo zvyčajne ležalo na jeho tvári, opustilo ho; mal veľa príčin, aby bol šťastlivý. Lord Galloway bol gentleman, ospravedlnil sa mu. Lady Margita bola viac než priemerná lady, keď ničím iným, teda bola žena a poskytla mu azda viac ako zvyčajné ospravedlnenie sa, keď sa s ním prechádzala pred raňajkami medzi kvetinovými záhonmi. Celá spoločnosť bola veselšia, mala ľahšie srdce, lebo, i keď záhada smrti ostávala, bremeno podozrenia už neťažilo a prenieslo sa letom Paríža, na cudzieho milionára, ktorého ani dobre nepoznali. Satan bol vyhnaný z domu — vyhnal sa sám.

No záhada ostala predsa a keď sa O’Brien hodil na lavicu vedľa doktora Simona, táto presne vedecká osoba sa k nej zas vrátila. Nepodarilo sa mu však vynútiť z O’Briena veľa slov, lebo myšlienky plukovníka sa zamestnávaly príjemnejším predmetom.

— Nezatajujem, táto záležitosť ma nezaujíma, — priznal Írčan úprimne, — najmä teraz, keď sa všetko vyjasnilo. Brayne, ktorý pravdepodobne nenávidel toho muža, prilákal ho do záhrady a zavraždil ho mojou šabľou. Potom, utekajúc do mesta, odhodil zbraň. Ivan mi povedal, že našiel vo vrecku mŕtveho americký dolár a tak, zdá sa, bol krajanom mr. Brayneho. Všetko súhlasí, nevidím žiadnu nejasnosť.

— Vidím tu päť kolosálnych nejasností, — odvetil doktor pokojne. — Sú tu hradby za hradbami. Prosím, rozumejte mi: nepochybujem, že páchateľom je Brayne, veď obviňuje ho aj jeho útek, ale je tu nejasnosť, pokiaľ ide o prevedenie činu. Prvá nejasnosť: Prečo by zabíjal muž muža veľkou, ťažkou šabľou, keď ho mohol zabiť, povedzme, aj vreckovým nožíkom, ktorý mohol pokojne ukryť vo vrecku? Druhá nejasnosť: Prečo sme nepočuli žiaden lomoz, ba ani výkrik? Stane sa azda, že niekto vidí blížiť sa k sebe niekoho so zbraňou, prichystanou na ranu a neozve sa? Tretia nejasnosť: Sluha striehol po celý večer dvere domu a teda do Valentinovej záhrady sa nemohol dostať ani potkan. Ako sa dostal mŕtvy do záhrady? Štvrtá nejasnosť: Ako sa dostal Brayne do záhrady?

A piata? — spýtal sa Neil, upierajúc oči na anglického kňaza, ktorý pomaly kráčal po chodníku.

— Nepatrnosť, — povedal lekár, — ale pokladám ju za zvláštnosť. Keď som prvý raz pozrel na ranu, myslel som, že vrah zaťal viac ako raz, ale pri pozornejšom skúmaní som zistil, že cez jednu a tú istú ranu ležia viaceré, čiže tie rany boly zasadené až potom, keď už bola hlava oddelená od trupu. Nenávidel azda Brayne toho muža tak strašne, že stál v plnom mesačnom svetle nad mŕtvym a sekal do neho?

— Strašné! — zvolal O’Brien a zachvel sa.

Malý kňaz k nim pristúpil ešte, kým hovorili, ale čakal s plachosťou, ktorou sa vyznačoval, kým nedohovorili. Potom sa ozval.

— Ľutujem, že vás vyrušujem, ale poslali ma, aby som vám oznámil novinku.

— Novinku? — opakoval doktor a díval sa na kňaza cez lesklé sklo okuliarov tak uprene, že to bolo až temer trápne.

— Áno, ľutujem, — povedal Otec Brown pokojne, — ale objavili sme novú vraždu.

Dvojica vyskočila z lavice tak prudko, že tá sa zakolísala.

— A čo je ešte divnejšie, — pokračoval kňaz, upierajúc svoj bezvýrazný pohľad na rododendrony, — prevedenie je zas také odporné; opäť jedna urezaná hlava. Našli druhú useknutú hlavu, ešte krvácajúcu, v rieke, na niekoľko jardov od Brayneho cesty do mesta, a nazdávajú sa preto, že on…

— Bože dobrý! — zvolal O’Brien, — či je Brayne šialený?

— To sú americké vendetty, — riekol kňaz bezcitne. Potom dodal: — Volajú vás do knižnice, aby ste sa podívali na tú druhú hlavu.

Komandant O’Brien, nasledujúc svojich dvoch druhov na prehliadku mŕtvoly, cítil nevoľnosť. Ako vojakovi protivilo sa mu takéto nevoľné mäsiarčenie. Kedy sa už skončia tie prehnané amputácie? Najsamprv jedna hlava a teraz druhá; tento raz (uznal v duchu trpko) nie je pravda, že dve hlavy sú lepšie, ako jedna hlava. Keď prechádzali pracovňu, temer sa zatackal pri pohľade na tretiu krvácajúcu hlavu, ležiacu na písacom stole veľkého detektíva. Bola to hlava samotného Valentina. Druhý pohľad ho poučil, že je to ten farebný obraz krvácajúcej hlavy, otlačený v novinách národnej strany, zvaných Guillotina, ktoré každého týždňa prinášaly obraz niektorého svojho politického odporcu s vyvalenými očami a krčovite znetvorenou tvárou po práve prevedenej poprave. V tom čísle, ležiacom na stole, prišiel rad na Valentina, ktorého poznali ako antiklerikála istého významu. O’Brien však, ako každý Írčan, bol čistý i vo svojich hriechoch a cítil odpor proti brutálnosti myšlienky, ktorá charakterizuje Francúzov. Díval sa na Paríž ako na celok, od grotesknosti gotických kostolov, až po drsné karikatúry v časopisoch. Spomenul si na ohromné šialenstvo revolúcie. Díval sa na celé mesto ako na výplod zvrhnutej energie, od krvavého nákresu, ležiaceho na stole Valentina, až tam, kde nad horou a pralesom striech škerí sa na Notre Dame veľký diabol.

Knižnica bola dlhá, nízka a tmavá; osvetlenie miestnosti bolo tlmené spustenými záclonami a malo ešte červený odtienok rána. Valentin a jeho sluha Ivan čakali na prichádzajúcich pri zadnom konci dlhého, trochu nakloneného pultu, na ktorom ležaly telesné pozostatky, zdanlive obrovské v panujúcom šere. Urastená čierna postava a žltá tvár muža, nájdeného v záhrade, v podstate nezmenená, hľadela na nich. Druhá hlava, vylovená z trstín na brehu rieky, ležala vedľa postavy a voda s krvou s nej stekala. Valentinovi ľudia hľadali zvyšok druhej mŕtvoly, ktorý, ako sa nazdaly, prúd odplavil ďalej od hlavy. Otec Brown, ktorý, ako sa zdalo, nebol taký citlivý ako O’Brien, pristúpil k druhej hlave a začal ju pozorne obzerať, počnúc malým chumáčikom mokrých bielych vlasov s leskom striebra v červenom svetle ranných zorí až po špatnú, červenkastú tvár azda zločineckého typu, ktorá bola doráňaná kameňmi a kmeňmi, o ktoré ju voda otĺkala.

— Dobré ráno, pán plukovník, — pozdravil Valentin s pokojnou srdečnosťou. — Počuli ste už, tuším, o najnovšom pokuse Brayneho v mäsiarstve?

Otec Brown sa ešte stále nakláňal nad belovlasú hlavu a riekol, bez toho že by bol pozrel na prítomných:

— Nepochybujete o tom, že i túto hlavu usekol Brayne?

— Nie, - odvetil Valentin, majúc ruky vo vrecku, — zabil ho tým istým spôsobom ako prvého a len niekoľko metrov od miesta prvej vraždy. A usmrtil ho tou istou zbraňou, ktorú, ako vieme, odniesol so sebou.

— Hej, hej, viem, — odvetil Brown pokorne, — ale predsa len pochybujem, že Brayne usekol aj túto hlavu.

— Prečo? — vyzvedal Simon s upreným pohľadom.

— Nuž, pán doktor, — povedal kňaz, dívajúc sa hanblivo na doktora, — môže si niekto useknúť svoju vlastnú hlavu? Neviem…

O’Brien cítil, že sa mu okolo ušú prehnal celý svet šialenstva, ale doktor priskočil k hlave s útočnou čulosťou a odhrnul mokré biele vlasy.

— Oh, o tom nemožno pochybovať, je to Brayne, povedal kňaz pokojne, — lebo má tú istú jazvu na ľavom uchu.

Detektív, ktorý malého kňaza uprene pozoroval lesknúcimi sa očami, otvoril stisnuté pery a riekol úsečne:

— Zdá sa mi, že ho veľmi dobre poznáte?

— Hej, — odpovedal malý kňaz prosto, — poznám ho, lebo stýkal som sa s ním niekoľko týždňov. Mal v úmysle vstúpiť do našej cirkvi.

Iskra fanatizmu sa zablysla vo Valentinových očiach; kráčal so založenými rukami a zvolal s vyzývavým posmechom:

— Azda sa zaoberal myšlienkou, že odkáže celý svoj majetok vašej cirkvi?

— Azda áno, — pripustil Brown hlúpučko, — tú možnosť nevylučujem.

— Ak je tak, musíte o ňom mnoho vedieť! — zvolal Valentin s hrozivým úsmevom, — Poznáte jeho život, jeho…

Plukovník O’Brien položil ruku na Valentinovo plece.

— Zmĺknite s týmto utrhačným špinením, Valentin, — povedal, — lebo šabľa bude mať ďalšiu prácu.

Ale Valentin sa už spamätal (pod vplyvom pevného, pokorného pohľadu kňaza) a riekol úsečne:

— Dobre, na súkromnú mienku bude času dosť. Vy, páni, zaviazali ste sa sľubom, že ostanete tu; musíme sa prinútiť — seba i jeden druhého. Ivan vám povie všetko, čo by ste chceli vedieť; musím sa pustiť do práce a napísať úradom. Už to nemôžem ďalej tajiť. Keby ste ma potrebovali, nájdete ma v pracovni.

— Čo máte ešte nového, Ivan, — spýtal sa doktor, keď Valentin vyšiel z izby.

— Len to, myslím, — svraštil Ivan obočie, — a keď sa nemýlim, dôležitú vec. Týka sa toho chlapa, ktorého našli v tráve, — ukázal bez akejkoľvek úctivosti na veľké čierne telo so žltou tvárou. — Dozvedeli sme sa, kto je.

— Skutočne? — zvolal doktor. — Kto je to teda?

— Menuje sa Arnold Becker, ale mal mnoho aliasov. Patril medzi tých potulných naničhodníkov, vieme o ňom, že bol aj v Amerike; do toho teda sekol Brayne. My sme s ním nemali nič do činenia, lebo pracoval zväčša v Nemecku. Zvláštne je, že mal brata, s ktorým sme mali veľa patálie. V skutočnosti museli sme ho práve včera sťať. Najdivnejšie je, že keby som nebol býval prítomný poprave Louisa Beckera, keď som uzrel tvár mŕtveho v tráve, bol by som prísahal, že mám pred sebou popraveného Louisa Beckera. Potom som si však spomenul na jeho brata v Nemecku a sledujem túto niť…

Ivan prestal hovoriť pre tú jednoduchú príčinu, že ho už nikto nepočúval. Veliteľ i doktor hľadeli prekvapene na Otca Browna, ktorý sa vztýčil a chytil sa za spánky, ako taký, kto v nich pocíti prudkú bolesť.

— Stoj, stoj, stoj! — volal. — Mlčte na okamžik, lebo už vidím trochu pravdy. Dá mi Boh sily? Vzchopí sa môj modzog, aby som videl všetko? Nebesá, pomôžte mi! Vedel som vždy dobre myslieť, vedel som vlastnými slovami opakovať ktorúkoľvek stranu Aquinského. Praskne mi hlava, alebo uzriem pravdu? Vidím ju len do polovičky — vidím len polovičku.

Sklonil hlavu do dlaní a stál napnute, ako by ho mučila nejaká myšlienka alebo modlitba, kým ostatným neostávalo inšie, len sa na neho dívať pri tomto poslednom úžase posledných dvanástich hodín.

Keď ruky Otca Browna sklesly, odkryly tvár otvorenú a vážnu ako tvár dieťaťa. Vzdychol a povedal:

— Musíme to povedať a urobiť všetko veľmi rýchle. Podívajte sa, toto bude najrýchlejší spôsob, ako vás presvedčiť o pravde. — Obrátil sa ku doktorovi a pokračoval: — Pán doktor, máte dobrú hlavu a počul som dnes ráno, ako ste vyslovovali svojich päť nejasností. Ak by ste sa chceli znovu spytovať, odpoviem vám na všetkých päť.

Doktor Simon spustil okuliare a na tvári sa mu zjavila pochybovačnosť a údiv. Ale ihneď odpovedal.

— Prvá moja otázka bola, keď sa dobre pamätám, že prečo by niekto zabíjal ťažkopádnou šabľou, keď môže zabiť aj šidlom. Hej?

— Šidlom nemôž’ useknúť hlavu, — odpovedal Brown slávnostne, — a pre túto vraždu bolo useknutie hlavy nutné.

— Prečo? — spýtal sa O’Brien so záujmom.

— Druhá otázka? — žiadal Otec Brown.

— Bola tá, že prečo ten muž nekričal, veď obnažená šabľa v záhrade je dozaista nezvyčajná, či nie? — spýtal sa doktor.

— Prútiky, — povedal kňaz s nevoľou a obrátil sa k obloku, ktorým bolo vidieť na miesto vraždy.

— Nikto nevenoval pozornosť prútikom a ich koncom. Prečo ležaly tam (len sa podívajte, prosím), ďaleko od stromov? Preto, že ich neulomili, ale usekli. Vrah ukazoval svojmu nepriateľovi údery šabľou, azda, ako možno useknúť vetev, visiacu voľne v povetrí, alebo niečo podobného, potom, zatiaľ čo jeho nepriateľ sa naklonil, aby videl výsledok, jediné seknutie stačilo a hlava uletela.

— Dobre, — povedal doktor pomaly, — to schvaľujem, ale moje nasledujúce otázky ohromia každého.

Kňaz stál tíško a díval sa von do záhrady.

— Viete, že záhrada je neprístupná. Ako sa dostal ten cudzinec do záhrady?

— V záhrade nebol žiaden cudzí muž.

Nastalo ticho a potom sa náhle ozval smiech, ktorý prerušil napätie. Nemožnosť Brownovej poznámky vynútila z Ivana posmešný smiech.

— Oh! — zvolal. — My sme podľa toho nedovliekli veľké tučné telo na pohovku? Do záhrady sa teda nedostal cudzí muž, čo?

— Či sa dostal do záhrady? — opakoval Brown zamyslene. — Nie, aspoň nie celkom.

— Do paroma! — zvolal Simon. — Alebo sa človek dostane do záhrady, alebo nie, ale nie celkom…?

— Nie nevyhnuteľne, — poznamenal kňaz s matným úsmevom a žiadal: — Ako znie vaša ďalšia otázka?

— Myslím, že sa zle cítite! — zvolal doktor Simon úsečne. — Ale, ak chcete, dám vám nasledujúcu otázku, a to túto: Ako sa dostal Brayne zo záhrady?

— On sa vôbec nedostal von zo záhrady.

— Hovoríte, že sa nedostal von zo záhrady? — vybuchol doktor.

— Nie celkom, — odvetil kňaz.

Simon v záchvate divej francúzskej logiky zahnal sa päsťou.

— Človek sa alebo dostane von zo záhrady alebo nie! — zvolal.

— Nie vždy, — riekol Otec Brown.

Doktor Simon netrpezlive vstal.

— Nebudem márniť čas takými táraninami. Keď nemôžete pochopiť, čo je to, keď je človek pred múrom alebo za ním, nebudem vás znepokojovať, — zvolal hnevivo.

— Pán doktor, — povedal duchovný veľmi prívetivo, — nikdy sme sa nehádali. Už aspoň pre naše staré priateľstvo, prosím, povedzte mi svoju piatu otázku.

Netrpezlivý Simon sa posadil pri dverách na stoličku a povedal krátko:

— Hlava a krk boly porezané zvláštnym spôsobom. Tak sa mi zdá, že tie rezy boly spôsobené až po smrti.

— Áno, — vyhlásil kňaz, nehýbajúc sa s miesta, — tie rezy boly spôsobené až po smrti a práve preto, aby ste sa dopustili omylu, ktorého ste sa skutočne dopustili: rezy boly urobené preto, aby ste mysleli, že tá hlava patrila k telu.

Galskému O’Brienovi sa náhle zjavila tá krajina za hranicou mozgu, v ktorej sa rodia všetky mátohy. Pocítil chaotickú prítomnosť všetkých tých mužov s konským telom a žien podoby rýb, ktoré splodila neprirodzená ľudská fantázia. Zdalo sa mu, že mu nejaký hlas, starší ako hlas jeho praotca, šepká do ucha: „Vyhýbaj zakliatej záhrade, v ktorej rastú stromy s dvojakými plodmi. Vyhýbaj diabolským záhradám, v ktorých umierajú ľudia s dvoma hlavami.“ Predsa však, kým sa mu v dávnom zrkadle jeho írskej duše mihaly tie obludné symbolické postavy, jeho postrašený rozum bol čulý. Díval sa na kňaza práve tak nedôverčivo ako ostatní.

Otec Brown sa napokon obrátil a stál v štvorci obloka s tvárou v hlbokom tieni. Ale i v tom tieni mohli vidieť, že jeho tvár bola bledá ako popol. Hovoril však premyslene a rozumne, ako by na svete nebolo galských duší.

— Páni, — povedal, — vy ste v záhrade nenašli cudzie telo Beckera. Nenašli ste tam žiadne cudzie telo. Proti racionalizmu doktora Simona tvrdím neprestajne, že Becker bol v záhrade len čiastočne. Dívajte sa (ukázal na čierny trup tajomnej mŕtvoly), nikdy v živote ste nevideli tohoto muža, pravda, ale videli ste tohoto!

Odvalil rýchle žltú hlavu neznámeho a na jej miesto položil belovlasú hlavu ležiacu vedľa mŕtvoly. A ležal pred nimi Július K. Brayne, celý, spojený, neklamný.

— Vrah, — pokračoval Brown pokojne, — usekol hlavu svojho nepriateľa a prehodil šabľu cez múr. Bol však dômyselnejší, než aby prehodil len zbraň. Prehodil aj hlavu. Potom už nepotreboval inšie, len priložiť k telu inú hlavu a všetci sme videli pred sebou neznámeho človeka.

— Priložil inú hlavu? — spýtal sa O’Brien prekvapene. — Akú inú hlavu? Či hlavy rastú na kríčkoch?

— Nie, — odpovedal Otec Brown chrapľavo, dívajúc sa na svoje topánky, — jestvuje len jediné miesto, kde rastú: rastú v koši gilotíny, pri ktorom Valentin, náčelník parížskej polície, stál ani nie hodinu pred vraždou. Oh, priatelia, počúvajte ma aspoň ešte minútku, než ma roztrháte na kusy… Valentin je čestný muž, pravda, ak je šialenstvo pre nejakú pochabú vec počestnosťou. Nikdy ste nevideli v jeho chladných, šedých očiach, že je šialený? Bol by vykonal čokoľvek, čokoľvek, len aby prelomil to, čo nazýval poverou Kríža. O to bojoval, pre to žil v odriekaní sa a teraz pre to vraždil. Brayneho mnohé milióny sa doposiaľ roztekaly do početných malých sekt a takto nemohly porušiť rovnováhu medzi cirkvami. No Valentin počul, že Brayne, ako mnoho iných nestálych, nerozhodných a prelietavých skeptikov, prišiel medzi nás a tým sa všetko zmenilo. Brayne mohol poskytnúť prostriedky chudobnej, ale bojovnej francúzskej cirkvi, mohol financovať šesť takých časopisov národnej strany, ako je Guillotina. Boj už mal započať a preto fanatik odstránil nebezpečenstvo. Zaumienil si, že zničí milionára a svoj úmysel uskutočnil takým spôsobom, ktorý je dôstojný pre najslávnejšieho detektíva, ktorý chce spáchať jediný zločin svojho života. Odniesol uťatú hlavu Louisa Beckera s tým azda, že ju podrobí kriminologickému skúmaniu, a priniesol ju domov v svojej taške. Prehovoril ešte raz z Brayneom a keď sa mu nepodarilo zmeniť jeho rozhodnutie, zaviedol ho do záhrady, použil šable a prútikov ako názoru a…

Ivan s jazvou vyskočil. Zreval:

— Vy blázon, prídete teraz hneď k môjmu pánovi…!

— Pravdaže, veď chcem ho práve vyhľadať, — odvetil Brown vážne. — Chcem ho požiadať, aby sa mi vyspovedal. Chcem sa ho spýtať na podrobnosti.

Ženúc nešťastného Browna pred sebou ako obeť alebo zajatca, vrútili sa do Valentinovej tichej pracovne.

Veľký detektív sedel za svojím stolom akosi hlboko zabratý do práce, lebo nepočul lomoz prichodiacich. Zastali na okamžik, ale potom niečo v detektívových elegantne vystretých rovných pleciach prinútilo doktora, aby sa k nemu rozbehol. Jediný pohľad a dotyk mu ukázaly, že vedľa Valentinovho lakťa leží malá škatuľka s nejakými pilulkami a že Valentin sedí vo foteli mŕtvy; na samovrahovej neživej tvári žiarila pýcha väčšia ako pýcha Catonova.