ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niektoré z tých veľkých hradských, čo vedú z Londýna na sever, pokračujú ďaleko za obvodom mesta v podobe prízraku ulice, v ktorej sú veľké medzery, pokiaľ ide o domy, ale beží, zachovávajúc svoju líniu. Kde-tu nasleduje, povedzme, po skupine obchodov oplotené pole, potom obľúbený hostinec a za ním zeleninárska záhrada trhovca, po ktorej príde súkromný dom, aby potom nasledoval zas hostinec, pole, záhrada a iný dom a tak ďalej…

Keby niekto išiel jednou z tých ciest, prišiel by k domu, ktorý by istotne upútal jeho pozornosť. Pravda, napochytre by si nevedel vysvetliť, v čom spočíva pútavosť domu. Fronta nízkeho, dlhého domu ide rovnobežne s ulicou, steny sú nalíčené zelenou a bielou farbou. Dom má verandu, okenice proti slnku a prístavky prikryté tým nezvyčajným druhom kopúl, ktoré vídať na niektorých staromódnych domoch. Dom je skutočne staromódny, veľmi anglický a veľmi predmestský, vystavaný v dobrom, starom slohu Claphamu. A predsa pôsobí dojmom, že ho vystavali pre horúce podnebie. Pri pohľade na jasné steny a okenice nevdojak myslíme na palmy. Nemôžem svoj pocit sledovať až ku koreňom pravdy, myslím však, že dom vystaval niektorý indický Angličan.

Každý, kto popri tom dome prejde, pocíti vábenie, ktoré príčinu nenájde; pocíti, že vidí dom, o ktorom by sa mala rozprávať nejaká histórka. A mal by pravdu, ako sa hneď presvedčíte, lebo tu máte udalosť — rozprávku o podivných udalostiach —, ktoré sa v tom dome odohraly na svätodušné sviatky roku 18…

Každý, kto by bol vedľa toho domu prešiel vo štvrtok pred svätodušnou nedeľou okolo piatej hodine popoludní, bol by videl vychádzať z hlavných dverí domu Otca Browna, z malej fary u sv. Mungo, s veľkou fajkou a v spoločnosti svojho priateľa vysokej postavy, menom Flambeau, ktorý fajčil tenkú cigaru. Bez ohľadu na to, či by mal náhodilý záujem o osoby, vychádzajúce z dvier domu, alebo nie, pravdou je to, že osoby neboly jedinými zaujímavými predmetmi, ktoré sa objavily, keď sa dvere bielo-zelene zafarbeného domu otvorily. Nachodily sa tam aj iné zvláštnosti a tie musíme popísať, než pôjdeme ďalej, jednak, aby čitateľ porozumel tragickej udalosti, jednak preto, aby si vedel predstaviť, čo všetko bolo vidieť otvorenými dvermi domu.

Dom mal tvar veľkého T, ale T s veľmi dlhými ramenami a krátkym telom. Priečelie domu tvorilo ramená litery a išlo rovnobežne s cestou. Dvere boly v samom prostriedku fronty dvojposchodovej budovy, v ktorej boly umiestené všetky potrebné miestnosti. Krátke telo litery vyčnievalo dozadu práve proti dverám bolo jednoposchodové a nachodily sa v ňom len dve dlhé miestnosti, spojené dvermi. Prvá z týchto miestností bola pracovňa, v ktorej písaval slávny pán Quinton svoje divé východné básne a romány. Druhá miestnosť bola skleníkom a napĺňaly ju tropické kvety jedinečnej a temer strašidelnej krásy v tej záplave slnečných lúčov, ktorá ich toho pamätného popoludnia zaplavila. Nie div, že keď boly dvere domu otvorené, okoloidúci sa zastavovali, aby si oddýchli a pozreli na dve nádherné miestnosti, za ktorými, ako na javisku čarovnej, výpravnej hry, jagaly sa ružové oblaky, zlaté slnko a červené hviezdy, z ktorých žiarila pálčivosť a predsa sa zdaly priesvitnými a vzdialenými.

Básnik Leonard Quinton si veľmi starostlivo volil a tvoril toto prostredie a pochybujem, že niektorou svojou básňou vyjadril svoju osobnosť tak dokonale, ako usporiadaním a zariadením domu, lebo bol mužom, ktorý farby pil a kúpal sa v nich; bol mužom, ktorý pre obľubu farieb zanedbal formu, — ba aj dobrú formu. Veď sa jeho génius práve preto obrátil k orientálnemu umeniu; k tým pestrým kobercom a oslepujúcim výšivkám, na ktorých sa slúčily všetky farby v harmonický chaos, nemajúc čo znázorniť a o čom poučiť. Keď ani nie s úplným umeleckým úspechom, ale s uznanou obraznosťou a vynaliezavosťou sa pokúšal o skladanie epických a ľúbostných rozprávok, v ktorých sa odzrkadľovaly prudké farby; príbehy tropických krajín pod oblohou z planúceho zlata alebo krvavočervenej medi; rozprávky o východných hrdinoch jazdiacich s mitrami z dvanástich turbanov na slonoch ozdobených purpurom a zeleňou páva; o ohromných drahých kameňoch, ktoré neunieslo ani sto černochov a ktoré sa jagaly starodávnym ohňom vzácnych farieb.

Povedzme krátko (pravda, ak hľadíme na vec okom každodennosti); neprestajne sa zaoberal orientálnym nebom, ktoré je oveľa horšie, ako orientálne peklo; s východnými vládcami, ktorých s pokojným svedomím môžeme nazvať šialencami; s východnými klenotmi, ktoré aj klenotník na Bond Street (keby mu ich sto shŕbených černochov dovlieklo do obchodu) pokladal za falošné.

Quinton bol génius, ale chorobný, a jeho chorobnosť sa prejavovala nie tak v jeho dielach ako skôr v jeho žití. Mal slabý podráždený temperament a zdravie si podkopal orientálnymi pokusmi s fajčením ópia. Jeho žena — pekná, pracovitá, ba prepracovaná žena —, brojila proti ópiu, ale ešte väčšmi proti živému indickému pustovníkovi v bielych šatoch, ktorého básnik tvrdohlave hostil v svojom dome; akéhosi Virgília, vodcu básnikovho ducha po nebi a pekle Orientu.

Teda z tejto umeleckej domácnosti vyšiel Otec Brown a jeho priateľ, a keď súdime podľa výzoru ich tváre, vyšli s uľahčením. Flambeau sa s Quintonom stretol za svojich divých štúdií v Paríži. Na krátky čas obnovil starú známosť, ale na vzdory vývoju, ktorým Flambeau v posledných rokoch prešiel, nevedel sa k básnikovi prispôsobiť. Podľa Flambeau napchávanie sa ópiom a písanie krátkych ľúbostných básničiek nebola najlepšia cesta, ktorá by gentlemana zaviedla k diablovi…

Otec Brown a Flambeau zastali na prahu a prv, než mohli zabočiť do záhrady, záhradné dvierka sa prudko rozcabrily a mladý muž s klobúkom posunutým do tyla prihnal sa dychtive ku schodom. Zovňajšok mládenca bol neporiadny. Veľkú, červenú kravatu mal posunutú na bok, ako by bol oblečený spal, a nervózne švihal tenkou, hrčovitou paličkou.

— Hovorím vám, že chcem vidieť starého Quintona! — začal udychčane. — Musím ho vidieť. Vari nie je doma?

— Pán Quinton je v dome, — odpovedal Otec Brown, zamestnaný vytriasaním popola z fajky. — Neviem však, či ho uvidíte, lebo navštívil ho lekár.

Mládenec, pravdepodobne opitý, potkýnal sa ďalej. Vtom vyšiel z Quintonovej pracovne lekár. Zastal a naťahoval si rukavice.

— Chce navštíviť pána Quintona? — spýtal sa lekár chladne. — Nie, nepustím vás k nemu. Nikto nesmie k nemu vkročiť, lebo dostal uspávadlo.

— Ej, pozriteže, kamarát môj, — ozval sa mládenec s červenou kravatou, usilujúc sa lekára pristaviť tým, že ho chytil za chlopne kabáta, — podívajte sa, hrozne som ustal a hovorím vám…

— Daromne sa namáhate, pán Atkinson! — zahriakol ho lekár a odstrčil ho od seba. — Keby ste vedeli zmeniť účinok lieku, potom by som aj ja zmenil svoje rozhodnutie! — vyhlásil a položiac klobúk na hlavu, vyšiel za Otcom Brownom a Flambeau na výslnie.

Lekár bol nízky, územčistý muž, mal dobrosrdečný pohľad, krátke fúziky a pôsobil dojmom každodennosti, v ktorej však bolo veľa šikovnosti.

Mládenec v mestskom obleku, ktorý azda nevedel inakšie rozprávať, len tak, keď držal svojho spoločníka za golier kabáta, stál omámený, ako človek, ktorého vyhodili z domu, a ticho hľadel za troma mužmi, odchádzajúcimi do záhrady.

Luhal som, ale celkom oprávnene, — poznamenal lekár. — Chudák, Quinton ešte nedostal uspávadlo a dostane ho až za dobrú pol hodinu, ale nechcel som pripustiť, aby ho ten figliar obťažoval. Viem, že si chce od neho požičať peniaze, ktoré by nikdy nevrátil i keby mal z čoho. Atkinson je naničhodník, i keď je bratom pani Quintonovej, ženy takej šľachetnej, ako len málo žien.

Otec Brown prisvedčil.

— Áno, pani Quintonová je dobrá žena.

— Navrhujem, aby sme sa tu potuľovali, kým Atkinson neodíde, — žiadal lekár. — Potom vojdem ku Quintonovi a dám mu jeho zvyčajný liek. Atkinson sa tu darmo potĺka, nedostane sa dnu, lebo dvere som zamkol.

— Ak je tak, pán doktor Harris, ako hovoríte, potom by sme mohli obísť skleník. Dverí tam síce niet, nemôžeme teda vkročiť, ale zimná záhrada je aj z vonku tak krásna, že hodno sa do nej pozrieť, — navrhoval Flambeau.

— Dobre! Cestou sa aspoň pozriem na svojho pacienta, — prikývol lekár. — On totiž leží na pohovke v kúte skleníka, medzi svojimi krvavočervenými kvetmi; mne od nich zimomriavky naskakujú na kožku… Nuž ale čo si mám počať?

Cestou sa otec Brown náhle zastavil a vytiahol z trávy zakrívený orientálny nôž, vykladaný krásnymi farbistými kameňmi a kovovými ozdobami.

— Čo je to? — spýtal sa kňaz, prezerajúc nástroj so zjavnou neľúbosťou.

— Myslím, že je Quintonov, — povedal lekár bezstarostne. — Má tu kadejaké čínske hračky. No, možno, že tento nôž patrí jeho indickému fakírovi, ktorého si tu drží ako psa na motúze.

— Akému fakírovi? — spýtal sa Otec Brown, nespúšťajúc oči s dýky.

— Oh, takému indickému zaklínačovi, pravda, podfukárskemu! — odpovedal lekár zľahka.

— Neuznávate mágiu? — vyzvedal malý kňaz, nedívajúc sa na lekára.

— Och, och, ba ešte čo nie!… Huh, mágia…! — zvolal doktor pohŕdlivo.

Kňaz zamyslene poznamenal:

— Krásna zbraň… Farby sú krásne, ale tvar je mrzký a zlý!

— Prečo? — chcel vedieť prekvapený Flambeau.

— Len tak: je mrzký! Nikdy ste to necítili pri pozorovaní orientálneho umenia? Farby sú vždy opojné, lahodné, ale tvary sú nízke a mrzké… Sú úmyselne nízke a mrzké. Na tureckých kobercoch som videl ošklivé veci!

— Mon dieu! — zvolal Flambeau s úsmevom.

Malý kňaz nerušene pokračoval:

— Sú na nich litery a značky v reči, ktorú neovládam, ale predsa viem, že tie značky a slová sú zlé, mrzké slová!… Čiary sú úmyselne krivé, svíjajú sa, ako unikajúce hady.

— Do paroma! Čo vravíte? — divil sa doktor a hlasne sa zasmial.

— Otec Brown máva záchvaty mystických predtúch, ale uisťujem vás, že len vtedy, keď sa blíži veľké zlo! — vysvetľoval Flambeau.

— Eh, hlúposti! — hodil lekár rukou.

— Prečo? — zvolal otec Brown a zdvihol dýku vo vystretej ruke, ako lesklého hada. — Podívajte sa, či nevidíte, aký je to zlý tvar? Nepozorujete, že je nanič? Nemôžete ňou pichnúť ako kopiou, nemohli by ste ňou ani seknúť, ako kosou; nepodobá sa ani zbrani, ani nástroju z mučiarne.

— Najlepšie urobíme, keď ju vrátime jej majiteľovi, keď sa na ňu nechcete dívať, — povedal lekár veselo a zvolal: — Kdeže je koniec tohto prekliateho skleníka? Dom Leonarda Quintona má tiež prekliaty tvar, nemyslíte?

— Nepochopili ste ma! — potriasal hlavou Otec Brown. — Tvar domu je zvláštny…, azda smiešny, ale nie je zlý, ani mrzký.

Za reči obchádzali zadnú stenu skleníka. Stena nebola prerušená otvorom dverí, alebo obloka. Nebolo v nej otvoru, ktorým by sa bolo mohlo vojsť do skleníka. Sklo bolo čisté a slnko, i keď stálo nízko nad horizontom, ešte jasne svietilo. Dobre videli nielen ohňočervené kvety, ale aj chorobnú postavu básnika v hnedom zamatovom kabáte. Básnik ležal bezvládne na pohovke. Bol slabej postavy, mal bledú tvár, riedke gaštanové vlasy a fúziky, ktoré boly na jeho tvári paradoxom, lebo oslabovaly už aj tak veľmi slabý výraz mužnosti jeho tváre. Oči troch mužov rýchle odskočily od básnika na iný predmet.

Práve pred nimi, smerom, ktorým sa uberali, bezprostredne pri zaokrúhlenom konci sklenenej prístavby, stál muž vysokej postavy v bielom rúchu, ktorý voľne splýval až po zem. Holá, hnedá lebka muža, tvár a krk leskly sa v zapadajúcom slnku ako nádherný bronz. Díval sa sklom zimnej záhrady na spiaceho básnika a bol nehybný ako vrch.

— Kto je ten muž? — zvolal otec Brown, ustupujúc so zatajeným dychom.

— Oh, ten Quintonov indický humbug! — zahundral doktor. — Ale chcel by som vedieť, čo tu chce!

— Prichodí mi ako hypnotizér, — poznamenal Flambeau, obhrýzajúc si čierne fúzy.

— Vy, nelekári, povravíte kadejaké nesmysly o hypnotizme! — zlostil sa lekár. — Mne pripomína podfukára!

— Dobre, no, prehovoríme si s ním a uvidíme, čo je a zač! — rozhodol Flambeau, ktorý bol vždy za skutky a jediný krok jeho dlhých nôh ho preniesol k Indovi. Sklonil sa, lebo jeho postava prevyšovala vysokého Orientálca, a s pokojnou smelosťou prehovoril:

— Dobrý večer, pán môj. Čo by ste potrebovali? — spýtal sa.

Pomalým pohybom lode, ktorá zabočí do prístavu, obrátila sa veľká, žltá tvár ponad plecom a prekvapila ich veľkými víčkami, ktoré boly úplne privreté, ako oči spáča.

— Ďakujem! — odpovedal bezchybnou angličtinou. — Nepotrebujem nič. — Potom sa mihalnice napoly otvorily, ako by chcely ukázať kúsok opalizujúceho oka a opakoval: — Nepotrebujem nič! — Potom naširoko roztvoril oči a dívajúc sa strnule, povedal: — Nepotrebujem nič! — opakoval a šuštiac bielym rúchom, odišiel do záhrady, v ktorej sa už plazila tma.

— Kresťan je skromnejší, ten aspoň niečo potrebuje! — zamrmľal Otec Brown.

— Čo len tu robil, do paroma! — hútal Flambeau a smraštil obočie.

— Neskoršie si s vami prehovorím, — poznamenal Otec Brown.

Slnečné svetlo bolo ešte skutočnosťou, ale bolo už červeným svetlom večera, stromy a kríčky väčšmi temnely. Spoločnosť obišla zadnú stenu skleníka a kráčala druhou stranou k predným dvierkam. Cestou niečo vyplašili. Tak, ako niekedy vyplašíme vtáka, vyplašili teraz z temného kúta medzi pracovňou a hlavnou budovou fakíra v bielom rúchu. Vykĺzol z tieňa a prikrádal sa k predným dverám. Udivilo ich, že nebol jedinou osobou na tom mieste. Zastali a premáhali vzrušenie, vyvolané objavením sa pani Quintonovej. Vystúpila náhle zo šera s ťažkými zlatými vrkočmi a ušľachtilou bledou tvárou. Hľadela prísne, ale hlas mala zdvorilý, keď sa ozvala.

— Dobrý večer, pán doktor, — pozdravila.

— Dobrý večer, pani Quintonová. Idem dať vášmu manželovi zvyčajný glg na spanie, — odpovedal lekár.

— Hej, už je načase, — prisvedčila žena jasným hlasom a usmiata vošla do domu.

— Ona je uštvaná, — poznamenal Otec Brown. — Ona je z tých žien, ktoré plnia svoje povinnosti dvadsať rokov, ale potom vykonajú hroznú vec!

V oku malého lekára blčal plameň záujmu, keď sa podíval na malého kňaza a spýtal sa:

— Študoval ste azda lekárstvo?

— Vy musíte vedieť niečo o duši ako o tele a ja zas musím poznať aj telo práve tak ako dušu, — odpovedal kňaz.

— Tak! — prikývol lekár a pokračoval: — Pôjdem a dám Quintonovi liek.

Obišli roh fronty a priblížili sa k hlavnému vchodu. Keď zastali na prahu, uzreli muža v bielom rúchu tretí raz. Prichádzal tak rovno proti nim od dvier pracovne, že keby neboli vedeli, že dvere sú zamknuté, boli by mysleli, že vychádza z básnikovej izby.

Otec Brown si túto zaujímavosť zapamätal, ale doktor, ktorý nebol z tých, čo márnia čas hútaním o nemožnostiach, nechal ázijského všadebola prejsť vedľa seba a svižko vošiel do predsiene. Tam zbadal osobu, na ktorú už pozabudol; povaľoval sa tam naničhodný Atkinson. Hundral si čosi popod nos a hrčovitou paličkou sa dotýkal predmetov. Doktor svraštil tvár a zašepkal svojim spoločníkom:

— Dvere za sebou zamknem, aby mi tam ten potkan nevbehol. Vrátim sa hneď.

Doktor Harris vykročil, odomkol a zamkol dvere tak rýchle, že tackajúci sa mládenec nemohol za ním do izby nemocného. Vidiac, že ostal vonku, hodil sa s nevôľou do fotela. Flambeau sa díval na perský obraz visiaci na stene a Otec Brown akosi nepokojne hľadel tupým zrakom na dvere pracovne. O päť minút neskoršie sa dvere otvorily. Teraz bol Atkinson šikovnejší, priskočil a chytil dvere, aby ich doktor nemohol zavrieť.

— Oh, Quinton, hovorím, že by som chcel…

Hlas básnika z druhého konca miestnosti prerušil reč Atkinsona. Podobal sa zívnutiu alebo výbuchu unaveného smiechu.

— Oh, viem, čo by si chcel! Na, vezmi toto a daj mi pokoj. Píšem pieseň o pávoch, — zvolal Quinton.

Škárou otvorených dverí preletel pol soverign a potkýnajúci sa Atkinson ho šikovne chytil do nastavenej ruky.

— Tak hotovo! — vyhlásil lekár prudko a zamkol dvere. Potom vyšiel za ostatnými do záhrady.

— Úbohý Quinton bude mať na chvíľku pokoj. Na hodinu-dve bude v zamknutej pracovni sám, — poznamenal.

— Hej! — prikývol kňaz. — Hovoril veselo, keď som ho pred chvíľou počul, — dodal zamyslene.

Neporiadny Atkinson stál neďaleko nich a pohrával sa s peniazom. Obďaleč, v červenom polosvetle videli Inda. Sedel na trávnatom sedadle s tvárou obrátenou k zapadajúcemu slnku.

— Kde je pani Quintonová? — spýtal sa otec Brown.

— Odišla hore, do svojej izby… Hľa, tam na osvetlenej záclone vidieť jej odtieň, — ukázal lekár rukou na osvetlené okno na poschodí hlavnej budovy.

Kňaz sa podíval tým smerom a zachmúrene pozoroval temný tieň.

— Hej, tam je! — poznamenal potom a urobiac dva-tri kroky, posadil sa na lavičku.

Flambeau sa k nemu posadil, kdežto lekár, ktorý bol jedným z tých, ktorí žijú najradšej na nohách, odišiel so svojou cigarou do šera a dvaja priatelia ostali sami.

— Otče, čo je vám? — spýtal sa Flambeau po francúzsky.

Otec Brown chvíľu nehybne sedel a mlčal, potom povedal:

— Povera je bezbožnosť, ale tu niečo visí v povetrí… Neviem, či je na vine Ind… Myslím, že aspoň sčasti on.

Kňaz zmĺkol a zahĺbil sa do pozorovania Inda, ktorý sedel strnule, akoby pohrúžený do modlitby. Na prvý pohľad sa zdalo, že sa nehýbe, ale Otec Brown, ktorý ho dlhšie pozoroval, zbadal, že Ind sa neprestajne kyvoce. Kýval sa ľahkým, rytmickým pohybom stromov ktoré sa nad jeho hlavou kyvotaly v slabom vetre, plaziacom sa po tmavých chodníčkoch záhrady a šuštiacom poviatom suchom lístí.

Krajina, ako pred búrkou, rýchle temnela, ale ešte rozpoznali jednotlivé postavy. Atkinson sa s bezvýraznou tvárou opieral o stenu, tieň pani Quintonovej nezmizol zo záclony a doktor sa nedbale prechádzal na konci skleníka a svietil rozpáleným koncom cigary ako svetlonoš. Fakír sedel strnule a neprestajne sa kyvotal a stromy nad jeho hlavou sa kývaly a hučaly tiež… Blížila sa búrka.

— Keď Ind prehovoril, mal som vidiny, — prehovoril Otec Brown tichučko. — Videl som jeho a jeho svet, i keď povedal len jednu a tú istú vetu tri razy za sebou. Keď prvý raz vyslovil svoje „Nepotrebujem nič!“, chcel povedať len to, že je neprístupný a že sa Ázia nepoddá. Potom opakoval „Nepotrebujem nič!“ a vyrozumel som, že chce povedať toľko, že postačí si vo všetkom sám, ako všehomír, nepotrebuje žiadneho Boha a neuznáva žiadne hriechy. A keď po tretí raz vyriekol svoje „Nepotrebujem nič!“, povedal to s planúcimi očami. Vtedy som poznal, že myslí doslovne to, čo hovorí; to, že „nič“ je jeho túžba a domov, že túži po ničom ako po víne, že zničenie, úplná skaza všetkého, čokoľvek…

Dve kvapôčky dažďa, čo dopadly, vzrušily detektíva. Strhol sa, ani čo by ho pichly, a podíval sa do nebies. A v tom istom okamihu začal doktor utekať od konca skleníka. V behu čosi kričal.

Keď priletel ako guľa, vystrelená z kanóna, nepokojný Atkinson bol práve nablízku. Doktor ho kŕčovite chytil za golier.

— Akú špinavú hru hráte?! — skríkol. — Čo ste urobili?!

Otec Brown vyskočil na rovné nohy a skríkol oceľovým hlasom rozkazujúceho kaprála:

— Nebite sa tu! Ak treba niekoho chytiť, sme tu v dostatočnom počte, aby sme to vykonali bez bitky… Čo sa stalo, pán doktor?

— Quinton…, och, Quinton sa mi nepáči! — odpovedal lekár s bledou tvárou. — Videl som ho sklenenou stenou zimnej záhrady a nepáči sa mi poloha, v ktorej leží. Neleží tak, ako ležal, keď som ho opustil.

— Poďme k nemu! — rozhodol kňaz. — Atkinsona môžete pustiť, mal som ho celý čas na očiach.

— Ostanem s ním, kým budete v pracovni, — ponúkol sa Flambeau.

Doktor a kňaz odbehli ku dverám pracovne, odomkli ich a vbehli do izby. Temer prevrátili veľký mahagonový stôl, za ktorým básnik písával, lebo miestnosť bola osvetlená len malou nočnou lampou, ktorá stála pri lôžku nemocného na druhom konci miestnosti. Na stole ležal hárok papieru. Doktor ho zdvihol, rýchle prebehol očami a podal ho Otcovi Brownovi.

— Bože dobrý! — zvolal. — Prečítajte to! — skríkol a utekal do skleníka, kde hrozné, červené kvety ešte vždy udržovaly červenú spomienku na západ slnka.

Otec Brown tri razy prečítal slová, napísané na papieri. Znely:

— „Umieram vlastnou rukou a predsa ma zavraždili!“

Slová boly napísané nenapodobiteľným — nechcem povedať, že nečitateľným písmom Leonarda Quintona. Otec Brown išiel do druhej miestnosti. Hneď pri dverách stretol vracajúceho sa lekára, ktorý mu s výrazom istoty a skleslosti povedal:

— Hej, vykonal, čo oznámil v svojom liste!

Prešli neprirodzenou, nádhernou krásou kaktusov a azaliek a našli Leonarda Quintona, básnika a spisovateľa s hlavou visiacou z pohovky a s červenkastými vlasmi splývajúcimi až na zem. Do ľavej strany pŕs mal zapichnutú podivnú dýku, ktorú našiel Otec Brown v záhrade. Bezvládna ruka básnika držala rukoväť dýky.

Búrka priletela náhlosťou Coleridgovej noci a záhrada i sklenená stena stemnely v prívale dažďa. Pozornosť Otca Browna sa sústredila na hárok papiera, ktorý držal v ruke. Držal si ho tesne pri očiach a pokúšal sa ho čítať v šere… Potom ho priblížil k slabému svetielku lampy. Vtom ich oslepilo prenikavé biele svetlo blesku. V jeho bielej záplave zdal sa papier čiernym.

Nasledovala tma, vyplnená hromobitím a keď dunenie odumrelo, ozval sa z temnoty hlas Otca Browna.

— Pán doktor, ten papier má mrzký tvar! — poznamenal.

— Čo chcete s jeho tvarom? — spýtal sa doktor Harris nevrle.

— To, že nie je štvoruhlastý. Chýba mu rožok, ktorý niekto utrhol. Čo to značí?

— Odkiaľ mám vedieť, do paroma!? — zahundral lekár. — Poďte radšej a pomôžte mi položiť nebohého riadne na pohovku. Už nežije…

— Nie! Nechajte ho tak, ako leží, kým nepríde polícia, — povedal Otec Brown, dívajúc sa neprestajne na papier.

Pri návrate sa kňaz zastavil pri stole a zdvihol malé nožničky.

— Aha, s týmito ustrihli rožok hárku… Azda predsa…, smraštil obočie, zaháňajúc výraz uľahčenia, ktorý sa mu kmitol na tvári po objavení nožníc.

— Och, nechajte už tie hlúposti s papierom! — povedal doktor s emfáziou. — Mal radosť, keď mohol strihať; všetky jeho papiere maly ustrihnuté rožky, — vysvetľoval, ukazujúc na hŕbku papierov, ktoré ležaly na inom, menšom stolíku v kúte miestnosti. Otec Brown k nemu pristúpil a vzal papiere do ruky. Všetky maly ten istý nepravidelný tvar, ako ten, ktorý mal v ruke.

— Celkom také, hm, celkom také, — hundral popod nos. Aha, tuto sú ustrihnuté rožky! — zvolal a začal ich rátať.

Doktor Harris ho zachmúrene pozoroval. Napokon kňaz pokývol hlavou.

— Všetko je v poriadku, — usmial sa, ako na ospravedlnenie. — Máme tu triadvadsať hárkov papieru a dvaadvadsať rožkov… Ale vidím, že ste netrpezlivý, nuž poďme, vráťme sa k svojim spoločníkom.

— Kto oznámi smrť Leonarda jeho žene? Nechceli by ste ísť k nej? Ja by som poslal sluhu po políciu — navrhoval doktor.

— Dobre, ako si želáte, — prikývol Otec Brown ľahostajne a vyšiel do predsiene.

V predsieni zazrel dámu; grotesku. Videl svojho priateľa Flambeau v postoji, od ktorého už jeho priateľ dávno odvykol: Atkinson, prehnutý cez kolená vysokého detektíva daromne kopal nohami do vzduchu, Flambeau mu doprial štedrej otcovskej láskavosti. Keď napokon postavil Atkinsona na nohy, ten ho chcel ovaliť úderom päste. S ohľadom na to, že chcel zaútočiť na kráľa apačov, čo aj v dobe, keď tento monarcha sa už vzdal vládcovstva a trónu, bol jeho zámer veľmi povážlivý.

Flambeau sa chystal skočiť na svojho protivníka a znovu ho zahrnúť svojou „láskavosťou“, keď mu kňaz poklepkal na plece.

— Ukončte svoj výstup, priateľ môj, poproste sa vzájomne o prepáčenie a povedzte si „dobrú noc“. Nemusíte ho už zdržovať, — povedal mu kňaz.

Atkinson zdvihol so zeme klobúk, chytil paličku a pustil sa k bráne.

— Kde je náš Ind? — spýtal sa Otec Brown vážne.

Všetci traja (lebo už aj doktor bol pri nich), nevoľky sa zahľadeli na trávnaté sedadlo v červenkastom tieni stromov, kde nedávno videli Inda kyvotať sa v podivnej modlitbe, ale neuzreli ho: Ind zmizol.

— Do paroma! — zaklial doktor Harris a divo dupol nohou. — Teraz už naisto viem, že ho zabil ten černoch!

— Nazdal som sa, že neveríte v mágiu, — poznamenal Brown pokojne.

— Pravdaže nie! To však viem, že sa mi ten žltý pes hnusil už vtedy, keď som ho mal len v podozrení, že je podvodníkom. Tým väčšmi sa mi protiví teraz, keď viem, že ním skutočne bol! — odpovedal doktor.

— Jeho útek nie je dôkazom viny. Nemôžem mu nič dokázať a ani nič proti nemu podniknúť. Okresnému strážnikovi ťažko by ste vysvetlili, že ide o samovraždu, nastrojenú kúzelníctvom, alebo autosugesciou, — pripomínal Flambeau.

Otec Brown vošiel do hlavnej budovy, aby oznámil pani Quintonovej neblahú zvesť. Keď sa onedlho vrátil, bol bledý a vážny, ale nepovedal, o čom hovoril s pani Quintonovou; svoju návštevu u nej nespomenul ani potom, keď už všetko vyšlo najavo.

Detektíva, zaujatého rozhovorom s doktorom, prekvapil rýchly návrat Otca Browna. Kňaz sa však na neho nepozrel. Chytil doktora za ruku a odišiel s ním ďalej.

— Poslali ste pre políciu, ak sa nemýlim? — spýtal sa.

— Áno, bude tu o desať minút, — povedal doktor.

— Chcel by som vás poprosiť o malú láskavosť, — začal kňaz. — Poviem vám pravdu: Sbieram všelijaké podivuhodné príbehy. Už ich mám peknú hŕbku. Často sa v nich vyskytujú neuveriteľné okolnosti, ako v prípade nášho indického priateľa, ktoré by sa nemohly uviesť v policajnej zpráve. Chcel by som vás poprosiť, aby ste mi napísali zprávu o smrti Leonarda Quintona. Vplyvom povolania máte nezvyčajne vyvinutý dôvtip. A myslím, že poznáte nejeden taký moment, takú podrobnosť, ktorú chcete utajiť. Moje povolanie vyžaduje mlčanlivosť a dôveru ako aj vaše a sľubujem, že vašu zprávu zachovám v tajnosti… Ale napíšte mi všetko! — prosil kňaz, upierajúc oči na tvár doktora Harrisa.

Doktor ho s hlavou naklonenou na bok pozorne počúval a keď kňaz zmĺkol, pozorne sa mu zahľadel do očú.

— Veľmi dobre, — povedal a odišiel do pracovne. Dvere za sebou zamkol. Otec Brown sa obrátil k svojmu vysokému priateľovi.

— Pod verandou je pohodlná lavička. Tam môžeme pokojne fajčiť, lebo budeme pod strechou. Ste mojím jediným priateľom a túžim po rozhovore, vlastne po družnom mlčaní po vašom boku, — povedal ticho.

Pohodlne sa posadili. Otec Brown, proti svojmu zvyku, prijal dobrú cigaru a vytrvale fajčil. Mlčal a dážď neprestajne šumel, bubnoval na streche verandy. Po dlhej chvíli kňaz povedal:

— Milý priateľu, je to zvláštny prípad.

— To viem! — prisvedčil Flambeau s čímsi v hlase, čo sa podobalo zdeseniu.

— Vy ho nazývate zvláštnym, i ja ho nazývam zvláštnym, — povedal kňaz, — a predsa myslíme na niečo úplne iného. Moderná myseľ mieša dve rozdielne postavy: tajomnosť v tom smysle, že je niečo komplikované, mieša s tajomnosťou v tom smysle, že niečo je podivuhodné. Vezmime napríklad zázraky. Zázrak je úžasný, ale jednoduchý.

Jednoduchý je práve preto, že je zázrak. Prichádza zázrak. Prichádza priamo od Boha (alebo diabla), miesto, aby prišiel prostredníctvom prírody alebo ľudskej vôle. Vy myslíte, že tento prípad je tajomný, lebo v ňom vidíte nadprirodzenosť. Vy v ňom vidíte čary a kúzla toho Inda. Rozumejte mi však: ja nehovorím, že to nie je duchovné alebo diabolské. Len nebo a peklo vedia, pôsobením akých síl a vplyvov sa vyskytujú v živote ľudí zvláštne hriechy, ale pre túto chvíľu je moje stanovisko nasledujúce: Ak ide v našom prípade o mágiu, ako tvrdíte vy, potom je prípad podivuhodný. V tomto prípade však je prevedenie opakom jednoduchosti, kamarát môj…

Búrka, ktorá načas stíchla, znovu vypukla a ovzdušie bolo naplnené nepokojom vzdialeného hromu. Otec Brown otriasol popol s cigary a pokračoval:

— V našom prípade je niečo záludného, škaredého a komplikovaného, čo nepatrí k priamo letiacim bleskom, nech už sú to blesky neba alebo pekla. Ako viem rozpoznať krivú, točitú cestu hada, poznám aj krivú, točitú cestu človeka…

Biely blesk otvoril svoje ohromné oko, obloha sa opäť zavrela a kňaz sa pustil znovu do rozprávania:

— Najkrivší bol zpomedzi všetkých vecí tvar papiera. Ten bol krivší, ako dýka, ktorá Quintona zabila.

— Hovoríte o papieri, na ktorom básnik priznal samovraždu? — vyzvedal Flambeau.

— Mienim papier, na ktorý Quinton napísal: „Umieram vlastnou rukou a predsa ma zavraždili!“, — odpovedal Otec Brown. — Tvar papiera bol špatný; najhorší a najmrzkejší, aký som len videl na tomto ničomnom svete.

— Chýba mu iba rožok! — poznamenal Flambeau. — A keď sa nemýlim, aj ostatné Quintonove papiere majú taký tvar; všetkým chýba rožok.

— Veľmi zvláštny a veľmi škaredý spôsob, aspoň podľa môjho vkusu, — poznamenal kňaz. — Pozriteže, Flambeau, náš Quinton — Boh nech mu je milostivý! — bol trochu figliar, ale bol predsa umelec, a to ceruzou aj perom. Jeho rukopis, aj čo ťažko čitateľný, je predsa pekný a smelý… Hovorím, že nemám dôkazy pre správnosť svojej domnienky, ale poviem vám s plným presvedčením, že Quinton by nikdy nebol ustrihol rožok papiera. Keby bol potreboval kúsok papiera na balenie alebo na čokoľvek inšie, bol by ustrihol iný kus, nie roh. Pamätáte sa na ten tvar? Bol škaredý a nízky… Takýto… Pamätáte sa? — spýtal sa a kým hovoril, žeravým koncom cigary kreslil do tmy podobu spotvoreného papiera. Flambeau sa nazdal, že vidí ohnivé hieroglyfy, o ktorých bol jeho priateľ povedal, že im nerozumie, no predsa vie, že značia niečo zlého a podlého.

— Povedzme však, že nožnice použil niekto iný, — začal Flambeau, keď si kňaz položil cigaru do úst a oprúc sa o operadlo lavice, uprel oči na povalu.

— Prečo chcel ten niekto, kto ustrihol rožok papieru, aby Quinton spáchal samovraždu?

Otec Brown nespustil oči s povaly, nezmenil držanie tela, len cigaru vyňal z úst a povedal:

— Quinton nespáchal samovraždu.

Flambeau vyvalil oči.

— Ako?… Do paroma, veď sa k nej priznal!

Kňaz sa nachýlil dopredu, oprel lakte o kolená a zahľadel sa na podlahu.

— On sa nepriznal k samovražde, — poznamenal tíško.

Flambeau odhodil cigaru.

— Myslíte, že vrah napodobil jeho písmo? — spýtal sa.

— Nie, písmo je Quintonovo.

Flambeau znervôznel.

— No, veď práve preto! On napísal: „Umieram vlastnou rukou…“ a napísal to vlastnoručne na kus papiera…

— … ktorý mal mrzký tvar! — doplnil kňaz slávnostne vetu.

— Do paroma s tvarom! — zvolal Flambeau. — Tvar je vedľajší!

— Našiel som triadvadsať hárkov papieru, ale len dvaadvadsať rožkov, teda jeden rožok chýba; zničili ho. Chýba, azda, práve ten, ktorý ustrihli z Quintonovho priznania… Nič vám to neprezrádza?

Svetlo poznania sa rozlialo na tvári Flambeau.

— Bolo na ňom napísané niečo…, nejaké iné slovo…, povedzme to, že nezomrel vlastnou rukou, alebo, aby neverili, že…

— Horúce! — zvolal Otec Brown, ako deti, hrajúce sa na skrývačku, naznačujúc, že sa jeho priateľ priblížil k pravde. — Ale ustrihnutý roh je taký malý, že nemohlo byť na ňom ani jediné slovo, nie to, aby ich bolo päť. Hľadajte inšie; také niečo, čo je sotva o niečo väčšie, ako čiarka. Hľadajte tú drobulinkú vec, čo ten muž s peklom v srdci ustrihol, aby zničil dôkaz proti sebe.

— Nič! — potriasal Flambeau hlavou.

— No a čo by ste povedali uvodzovaciemu znamienku? — spýtal sa Otec Brown a cigara, ktorú odhodil do tmy, preletela ako meteór.

V druhom sa zatajil dych. Nenachodil slov. Otec Brown, hlasom človeka, vracajúceho sa k základom, povedal:

— Leonard Quinton bol spisovateľ. Písal Východný román o kúzelníctve a hypnóze. On…

V tom okamihu sa otvorily dvere pracovne a na prahu sa zjavila postava doktora Harrisa s klobúkom na hlave. Pristúpil k dvojici mužov na verande a odovzdal Otcovi Brownovi podlhovastú obálku.

— Tu je listina, ktorú ste si želali. Odpusťte, že neostanem s vami, náhlim sa domov… Dobrú noc!

— Dobrú noc! — opätoval kňaz pozdrav doktora Harrisa a díval sa za ním.

Doktor nezavrel za sebou dvere a pruh plynového svetla padol na priateľa. Otec Brown otvoril obálku a začal čítať zprávu doktora Harrisa, ktorá znela:

„Drahý otec Brown!

Zvíťazil si galilejský! Ale preklínam vaše oči, ktoré všade vniknú. Či by bolo možné, že je niečo v tých vašich hlúpostiach?

Od detstva som veril len v Prírodu a všetky prirodzené funkcie a pudy, bez ohľadu na to, či ich ľudia pokladajú za mravné, alebo nie. Dávno pred tým, než som sa stal lekárom, v čase, keď som choval pavúkov a myši, veril som, že je najlepšie, keď je človek dobrým zvieraťom. Len teraz som otrasený vo svojej viere; veril som v Prírodu, ale teraz sa mi zdá, že Príroda vie aj klamať. Či by ozaj bolo trochu pravdy vo vašich nesmysloch? Zle mi je od toho všetkého.

Miloval som Quintonovu ženu. Nevidím v tom nič zlého. Nevidím! Príroda ma k nej nútila, veď láska udržuje kolobeh sveta. Myslel som, a to úprimne, že aj ona bude šťastnejšia po boku dobrého zvieraťa, ako s poblázneným tyranom. Vidíte v tom zlo? Hľadel som len na skutočnosť, na pravdy vedecké, a videl som, že by bola šťastnejšia.

V smysle svojej viery bol som odhodlaný, že Quintona usmrtím. Pokladal som to za najlepšie riešenie pre všetkých, ba aj pre neho. Lenže, ako každý zdravý živočich, aj ja som si zaumienil, že ho zabijem len vtedy, keď sa mi naskytne taká príležitosť, pri ktorej by som bez úhony vyviazol. Táto príležitosť sa mi dnes naskytla.

Dnes som bol tri razy v jeho pracovni. Prvý raz hovoril neprestajne o fantastickej rozprávke, ktorú nazval menom ,Kliatba svätca‘. Práve ju písal. Ide v nej o indického fakíra, ktorý prinúti anglického plukovníka k samovražde tým, že na neho neprestajne myslí. Ukázal mi poslednú stranu a prečítal mi posledný odsek, ktorý znel: ,Podmaniteľ Pandžabu, žltá, kostra, ale ešte vždy gigantická, zdvihol sa na lakte a zašepkal svojmu synovcovi: — Umieram vlastnou rukou a predsa ma zavraždili! —‘ Náhoda mi žičila, lebo posledná veta bola napísaná na začiatku čistého hárku. Vyšiel som z izby a odišiel som do záhrady, opojený strašnou príležitosťou.

Keď sme išli okolo skleníka, prihodily sa ďalšie dve udalosti, ktoré mi boly priaznivé. Vy ste mali v podozrení fakíra a našli ste dýku. Využil som príležitosť, ukryl som dýku do vnútorného vrecka kabáta a vrátil som sa do Quintonovej pracovne. Zamkol som dvere a dal som mu uspávadlo. Quinton sa nechcel s Atkinsonom rozprávať, ale naliehal som na neho, lebo som potreboval neodškriepiteľný dôkaz, že Quinton bol živý, keď som ho opúšťal. Quinton ležal v skleníku, keď som sa od neho vracal. Mám rýchle prsty, krátka chvíľočka mi stačila na všetko. Najprv som hodil celú Quintonovu rozprávku do ohňa, ponechávajúc len posledný list. Zbadal som však, že úvodzovky na priznanie nepatria, nuž som ich ustrihol. Musel som však rovnakým spôsobom poodstrihovať rohy všetkých čistých papierov, ktoré boly v izbe. Keď som vykonal všetko, čo som vykonať mal, vyšiel som s tým vedomím, že Quintonove prehlásenie o samovražde leží na veľkom stole pracovne a Quinton odpočíva v skleníku.

Posledný skutok bol zúfalý. Môžete tušiť, čo som vykonal; predstieral som, že cez sklo skleníka som zbadal niečo závažného a znepokojujúceho a vbehol som do izby. Zadržal som vás v pracovni a odbehol som do skleníka. Zabil som ho za ten čas, čo ste čítali jeho priznanie. Quinton spal, omámený uspávadlom, čo som mu predtým podal. Vložil som mu dýku do hrsti a vrazil som ju do jeho pŕs. Dýka má taký podivný tvar, že zistiť uhol, pod ktorým vnikla do srdca, vedel by len operatér. Zvedavý som, či ste si tejto okolnosti povšimli.

Keď som ho zabil, stalo sa, čo som nepredvídal a neočakával. Príroda ma zradne opustila! Cítil som sa skleslým. Nejasne som cítil, že som sa dopustil zlého skutku. Bojím sa, že mi mozog vypovie službu. Cítim čudnú, zúfalú rozkoš pri myšlienke, že vám môžem prezradiť svoju vinu a že nebudem s vedomím viny sám a sám aj potom, až by som sa oženil a mal deti… Čo sa so mnou deje? Strácam rozum?… A či by bola pravda, že niekto môže mať výčitky svedomia, ako ľudia, vystupujúci v Byronovej básni?… Nemôžem písať; končím.

Jammes Erskin Harris.“

Otec Brown poskladal papier, vložil ho do obálky a tú do náprsného vrecka. Vtom sa ozval cengáč a na ceste pred domovými dvermi sa zaleskly mokré plášte policajtov.