ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď Flambeau, odchádzajúc na mesačnú dovolenku, opustil svoju úradovňu vo Westminsteri, pustil sa na cestu v malej plachetnici. Loďka bola taká malá, že musel temer neprestajne veslovať. Strávil svoju dovolenku na malých riekach východných grófstiev; na riekach takých malých, že čln sa podobal čarovnému člnku, plávajúcemu po zemi medzi lúkami a poliami. Na loďke bolo miesto len pre dve osoby a najnutnejšie potreby. Flambeau do nej naložil veci, ktoré v svojej rázovitej filozofii pokladal za potrebné. Obmedzily sa zrejme na štyri hlavné predmety, a to: na plechovicu lososov, keby bol hladný; nabité revolvery, keby musel bojovať; fľašu koňaku, dozaista pre prípad, že by mu prišlo zle, a na kňaza pre prípad, že by mal zomrieť. S touto ľahkou batožinou sa potuloval po malých riekach Norfolku, smerujúc, ako ku svojmu konečnému cieľu, do Broads. Cestou sa kochal pohľadom na zelené lúky, záhrady a polia, skláňajúce sa až nad rieku, v staviskách a dedinách, ktoré sa odzrkadľovaly v rieke, a chytal v tíšinách a zátočinách, v blízkosti brehu ryby.

Dobrý filozof, Flambeau, nemal žiaden cieľ, ale ako pravý filozof, mal naporúdzi dobré ospravedlnenie. Mal totiž nejaký polovičný úmysel, ktorý bral tak vážne, že jeho uskutočnenie by bolo korunou prázdnin, ale súčasne tak zľahka, že nezdar mu ich nemohol pokaziť…

Pred rokmi, keď bol ešte kráľom zlodejov a najpovestnejšou postavou Paríža, zahrnuli ho prejavmi súhlasu, uznania, ba aj lásky. Jeden z tých mnohých prejavov mu akosi uviazol v pamäti. Bola to vizitka v obálke s anglickou poštovou známkou. Na zadnej strane vizitky bolo napísané po francúzsky a zeleným černidlom toto: „Až sa raz unavíte a začnete čnostný život, navštívte ma. Rád by som sa s vami stretol, lebo som poznal osobne všetkých význačných mužov svojej doby. Váš skutok, ktorým ste vedeli dosiahnuť toho, že detektív miesto zlodeja zatkol svojho kolegu, pokladám za najpodarenejší výjav francúzskych dejín.“ Na prednej strane vizitky bolo vytlačené úhľadným ozdobným písmom toto: „Princ Saradine, Red House, Reed Island, Norfolk.“

Vtedy, keď lístok dostal, nevenoval mu pozornosti. Nestaral sa o princa. Zistil o ňom, že bol vznešenou a známou postavou a pochádzal z južného Talianska. V mladosti uniesol vydatú ženu, príslušníčku vyšších spoločenských kruhov. Samotný útek milencov by nebol vzbudil v jeho spoločenskej vrstve nijaké vzrušenie. Ostal trčať v pamäti ľudí pre dodatočnú tragédiu; pre údajnú samovraždu oklamaného manžela, ktorý sa vraj hodil zo skalísk do priepasti. Princ Saradin žil nejaký čas vo Viedni, ale neskoršie strávil mnoho rokov neprestajným cestovaním po svete. Keď však Flambeau prestal byť európskou veličinou, práve tak, ako princ, usadili sa obidvaja v Anglicku a tu Flambeau prišlo na um, že by mohol princa prekvapiť v jeho sídle v Norfolk-Broads. Netušil, kde leží to miesto, ktoré bolo skutočne malé a zabudnuté, ale, ako sa ukázalo, našiel ho skorej, než očakával…

Istej noci uviazol so svojou loďkou pri brehu, zahalenom bujnou trávou a nízkymi kríčkami. Pretože toho dňa dlho veslovali, zavčasu zaspali a prebudili sa už pred svitaním. Prebudili sa ešte pred novým dňom, lebo veľký, citrónový mesiac sa práve ukladal do pralesa bujnej trávy nad ich hlavami a obloha bola živej lilavo-modrej farby, nočnej síce, ale už jasnej. Obidvaja súčasne spomenuli na svoje detstvo; na tú dobrodružnú dobu škriatkov a víl, v ktorej sa nám zdá vysoká šašina lesom.

Odrážajúc sa proti veľkému, nízkemu mesiacu, sirôtky sa zdaly obrami medzi sirôtkami sveta a púpavy obrovskými púpavami; pripomínaly im tapety na stenách detskej izby. Hladina rieky klesla a oni sa ocitli pod koreňmi kríčkov a kvetín a mohli sa dívať do trávy hore, nie dolu.

— Namoj’ veru, cítim sa, ani v rozprávke! — zvolal Flambeau.

Otec Brown sa posadil a prežehnal sa. Jeho pohyb bol taký náhly, že Flambeau sa ho prekvapene spýtal, čo sa mu stalo.

— Ľudia, ktorí písali stredoveké balady, — poznamenal kňaz, — vedeli o vílach viac, ako vy. V krajine víl sa prihodia aj zlé skutky, nepríjemné príhody, nielen dobré a príjemné, — mudroval Otec Brown.

— Oh, hlúposti! — protirečil Flambeau. — Pod takým nevinným mesiacom sa môžu prihodiť len pekné veci. Navrhujem, aby sme sa pustili na cestu a vyčkali, čo bude ďalej v tej našej krajine víl. Kto vie, či neumrieme a nezhnijeme skôr, než by sme mohli uzrieť zas taký mesiac a mali takú znamenitú náladu, ako dnes.

— Pravda! — prikývol Otec Brown. — Nepovedal som, že nie je dobre vkročiť do krajiny víl; povedal som len toľko, že je to vždy nebezpečné.

Pustili sa na cestu vyjasnievajúcou sa riekou; žeravá, fialová farba oblohy a bledé zlato mesiaca bledly vždy väčšmi a splývaly v ten ohromný bezfarebný kosmos, ktorý predchádza farbám úsvitu. Keď prvé, slabé pruhy červene, zlata a šedi rozdelily obzor od jedného konca až po druhý, zbadali pred sebou temné kontúry nejakého mesta, alebo osady, ktorá stála pri rieke. Kým prišli pod previsnuté prístrešia a mosty osady, bolo už šero, v ktorom mohli presne rozpoznať, čo majú pred sebou. Domy dlhými, nízkymi, naklonenými strechami zdaly sa prichádzať k rieke, aby sa naplnily, ako črieda šedého a červeného dobytka. Šíriace a blednúce sa zore prešly v pracovitý jasný deň, kým na pobreží a mostoch toho zamlklého mesta zazreli prvého živého tvora. Zazreli prívetivého, spokojne sa tváriaceho muža bez kabáta, len vo veste. Tvár s červenkastými bokombradami mal okrúhlu, ako zapadnuvší mesiac. Opieral sa o brvno nad plynúcou riekou. Z pohnútky, ktorú by nebol vedel analyzovať, Flambeau sa postavil v loďke a spýtal sa muža, či nevie, kde leží Reed Island, alebo Reed House. Úsmev na tvári spokojného muža sa rozšíril. Ukázal rukou na najbližšiu zákrutu rieky a Flambeau ho počúvol. Posadil sa a bez slova zamieril naznačeným smerom.

Čln minul ešte nejeden trávnatý kút a sledoval niekoľko trstí v zamlklých zátočinách rieky, ale prv, než sa im hľadanie a vyčkávanie zunovalo, zahli za chobot vybiehajúci do rieky a vplávali do tíšiny akéhosi rybníka, či jazera. Pohľad na tíšinu ich nevoľky zaujal, lebo v samom prostriedku šírej vodnej hladiny, lemovaný so všetkých strán siatinami ležal nízky, dlhý ostrovček, na ktorom stál dlhý, nízky dom, alebo bungalow, vystavaný z bambusu, alebo inej, tuhej, tropickej trstiny. Svislé bambusové tyče tvoriace steny, boly bledožlté, šikmé tyče, čo tvorily strechu, boly tmavšie; červené, až hnedé, ale inak bol celý dom večným opakovaním sa jednotvárnosti.

Breza včasné ráno rozšušorila trstie okolo ostrova a opierajúc sa o podivný dom, spievala v ňom, ako v ohromnej šalmaji.

— Na môj’ veru, toto je to miesto, ktoré hľadám! — zvolal Flambeau. — Tu je Reed Island, ak jestvuje Reed Island na svete, a tu je Reed House, ak ho jesto na svete! Verím, že ten tučný muž s bokombradami bol vílou.

— Možno! — pripustil Otec Brown. — Ale keď bol vílou, tak veru zlou vílou bol!

Flambeau však nedbal na reč svojho spoločníka, ale odvážne nabehol loďkou na breh ostrova. Prenikli šuštiacim trstím a vystúpili na dlhý, zvláštny ostrov.

Dom bol obrátený k rieke a jedinému prístavnému môstiku zadnou stranou, hlavný vchod bol na druhej strane domu a díval sa na ostrovnú záhradu. Hostia museli prejsť chodníkom, ktorý obiehal okolo troch strán domu. Kráčali pod nízkou strechou. Troma oblokmi nazreli z troch rozličných strán do domu. Videli rozsiahlu, jasnú sieň, ktorej steny boly vykladané jasným drevom a množstvom zrkadiel. Na stole boly prichystané výdatné raňajky. Pri hlavných dverách (keď k nim napokon prišli) našli tirkisove modré kvetináče.

Prišiel im otvoriť sluha najsmutnejšej fajty — vysoký, chudý, šedivý a ľahostajný —, ktorý zamrmľal, že princ Saradin nie je doma, ale že ho čakajú a prichystali všetko na uvítanie jeho hostí, ktorí s ním prídu. Keď mu Flambeau ukázal vizitku, popísanú zeleným atramentom, pergamenová tvár sluhu ožila a s neistou zdvorilosťou poznamenal, že by azda mohli počkať, kým princ príde.

— Jeho Výsosť môže prísť každú chvíľu! — uistil ich. — Mrzelo by ho, keby sa s vami nestretol. Máme prísny rozkaz, aby sme mali vždy naporúdzi malé občerstvenie pre princa a jeho hostí, a viem, že keby bol tu, rozkázal by mi, aby som vás obslúžil.

Flambeau, zaujatý nezvyčajnosťou dobrodružstva, do ktorého sa dostal, blahosklonne prijal pozvanie a dal sa zaviesť do dlhej, jasným drevom vykladanej jedálne. Nenašiel v nej nič pozoruhodného, len množstvo okien, ktoré sa striedaly s nízkymi stenami zrkadiel. Okná a zrkadlá dodávaly miestnosti nezvyčajnej jasnosti a vzdušnosti. Prichodilo im, ako by raňajkovali pod šírym nebom. Dva-tri obrazy pokojných námetov visely na stenách. Na jednom bol mladý muž v rovnošate, na druhom, načrtnutá červenou hlinkou, červenela sa skizza dvoch chlapcov s dlhými vlasmi.

Na otázku Flambeau, či muž v rovnošate je princ, odpovedal sluha úsečne, že nie. Bol to, podľa neho, princov mladší brat, kapitán Stephen Saradin. Starec po tejto odpovedi akosi vyschol a stratil reč.

Po raňajkách, ktoré zakončili znamenitou kávou a likérmi, zaviedol ich sluha do záhrady i do knižnice a predstavil ich gazdinej, úhľadnej panej s temnou pleťou a dosť vznešeného zovňajšku, ktorá sa podobala madone. Dozvedeli sa, že ona a sluha sú jediní, ktorí ostali z pôvodnej družiny princa Saradina. Ostatní sluhovia boli noví a pochádzali z Norfolku. Gazdiná sa menovala Anthony, ale hovorila s talianskym prízvukom a Flambeau nepochyboval, že jej meno je norfolským prekladom nejakého latinskejšieho mena.

Zovňajšok pána Pavla, sluhu, bol tiež cudzí, ale výslovnosť a vystupovanie mal anglické ako najúhľadnejší sluhovia svetoobčianskej šľachty.

Miesto, i keď krásne, vyznačovalo sa akousi jasnou zádumčivosťou. Hodiny ubiehaly ako dni. Veľké, mnohými oblokmi opatrené izby boly naplnené denným svetlom, ale denné svetlo bolo mŕtve. A do náhodilých zvukov, hovoru, štrngania pohárov a kročajov sluhov neprestajne hučala rieka.

— Dali sme sa zlým smerom a prišli sme na nepravé miesto, — poznamenal Otec Brown, pozerajúc oblokom na šedozelené trstie a striebristý prúd rieky. — No, ale nedopustili sme sa chyby, lebo človek niekedy vykoná dobrý skutok práve tým, že je pravou osobou na nepravom mieste.

Otec Brown, zvyčajne zamlklý, bol napodiv sympatickým malým mužom a v tých niekoľkých, ale nekonečných, hodinách čakania sa ponoril hlbšie do tajnosti Reed House, než jeho priateľ, odborný detektív. Vedel veľmi šikovne využiť úskok priateľského mlčania, ktoré je najpodstatnejšia čiastka klebetenia. Bez toho, že by bol povedal viac ako jedno-dve slová, dozvedel sa od svojich nových známych všetko, čo boli ochotní prezradiť.

Čašník bol najuzavretejší. Prejavil zaťatú, temer zvieraciu náklonnosť k svojmu pánovi, s ktorým, ako vyhlásil, prežil mnoho nezaslúženého príkoria a zla. Hlavným škodcom bol podľa neho brat princa Saradina. Už jeho meno vedelo strašne zmeniť sluhovu tvár; predĺžil ju a hneď smraštil v papagájsky nos a posmešok. Kapitán Stephen bol podľa sluhu oplan a leňoch, ktorý svojho dobrosrdečného brata pripravil o mnohé stotisíce a prinútil ho napokon ujsť zo spoločnosti a rušného života do ostrovnej samoty. To bolo všetko, čo pán Pavol, sluha, prezradil a Otec Brown poznal, že stojí verne pri svojom pánovi.

Práve tak dobre videl, že talianska gazdiná nie je taká spokojná, ako pán Pavol. A ona prezradila viac. Jej hlas, keď hovorila o svojom pánovi, bol trpký, ale nebol bez strachu. Flambeau a jeho priateľ stáli v izbe so zrkadlami a pozorovali skizzu dvoch chlapcov s dlhými vlasmi, keď gazdiná vošla do izby. Zvláštnosťou tej izby bolo, že každý príchodiaci sa ukázal súčasne v štyroch alebo piatich zrkadlách. Otec Brown, vidiac gazdinú, zmĺkol vprostred vety, ktorou charakterizoval osoby na obraze, ale Flambeau, ktorý sa nosom temer dotýkal obrazu a preto nezbadal gazdinú, vyhlásil jasným hlasom:

— Ak sa nemýlim, sú to bratia Saradinovci. Vyzerajú dosť nevinne. Nevedel by som napochytre rozhodnúť, ktorý je dobrý a ktorý ten zlý brat!

Vtom však, zbadajúc prítomnosť dámy, obrátil rozhovor iným smerom a o chvíľu sa vytratil z izby.

Otec Brown ostal na mieste. Hľadel uprene na obraz a pani Anthony hľadela uprene na neho. Mala veľké, tragické hnedé oči. V tej chvíli preletel na jej olivovej tvári zvláštny bolestný údiv a pochybnosť o osobe a zámere toho cudzinca. Kto vie, či oblek a náboženstvo malého kňaza sa dotkly nejakej jej južanskej náboženskej spomienky, alebo sa nazdala, že cudzinec vie viac, než v skutočnosti vedel, no, už tak, alebo onak, ale ozvala sa tichým hlasom, ako by hovorila k spoluvinníkovi:

— V istom smysle má váš priateľ pravdu. Povedal, že by nevedel rozpoznať dobrého brata od zlého. Oh, áno, veľmi ťažko by ste z nich vybrali toho dobrého! — zašepkala.

— Nerozumiem. Čo hovoríte? — spýtal sa Otec Brown a chystal sa za svojím priateľom.

Žena so zachmúreným čelom k nemu pristúpila, naklonená dopredu, ako bujak, ktorý sa chystá na útok.

— Ani jeden nie je dobrý — zasyčala. — Kapitán bol zlý, keď vzal princovi peniaze, ale ani princ mu ich nedával z lásky a prílišnej dobroty. Oh, nielen kapitán je proti nemu!

Odvrátená tvár duchovného sa rozžiarila divným svetlom poznania a z jeho úst vyšlo jediné slovo:

— Vydieračstvo? — zašepkal.

Sotva prehovoril, žena sa cez plece obzrela a s bledou tvárou sa zatackala; dvere sa otvorily a na prahu sa zjavil pán Pavol ako zlý duch. Pri hre zrkadiel na stenách izby sa zdalo, že vkročilo do miestnosti päť Pavlov piatimi dvermi.

— Jeho Výsosť prichádza! — oznamoval.

V tom istom okamžiku prešla za lesklou tabuľou prvého obloka postava nejakého mužského, predchádzajúc osvetlenou tabuľou skla, ako na javisku. O chvíľočku neskoršie kráčal neznámy muž už popri druhom obloku a početné zrkadlá odrážaly ten istý orličí profil a kráčajúcu postavu.

Princ mal rovné, čulé telo, ale pleť žltú ako zo slonoviny a vlasy biele. Mal krátky, zakrívený rímsky nos, ale dlhý, chudý obličaj mal čiastočne zakrytý cisárskou bradou a fúzami. Fúzy boly oveľa tmavšej farby ako brada a zvyšovaly dojem divadelnosti. Aj jeho oblek bol nápadný a divadelný, na hlave mal biely cylinder, v gombíkovej dierke mal zastoknutú orchideju, zpod kabáta vykúkala žltá vesta a v ruke držal rukavice, s ktorými sa pri chôdzi pohrával.

Keď prišiel k dverám, Otec Brown počul, že pán Pavol ich pred ním otvára, a hneď počuli aj hlas princa.

— No vidíte, už som tu! — povedal princ Saradin.

Upiaty Pavol sa sklonil a odpovedal tichým hlasom, z ktorého Otec Brown nič nerozumel. Niekokoľko minút hovoril sluha a jeho pán a kňaz nerozpoznal ani jediné slovo, napokon však prehovoril pán Pavol nahlas.

— Všetko je prichystané, — vyhlásil sluha a princ Saradin vkročil do miestnosti, aby privítal svojich hostí. Otec Brown mohol zas pozorovať vidinu piatich princov, vstupujúcich piatimi dvermi súčasne.

Princ položil klobúk a rukavice na stôl a srdečne stisol ruku svojich hostí.

— Teší ma, pán Flambeau, že vás tu môžem privítať. Podľa povesti vás už veľmi dávno poznám… Dúfam, nepokladáte za indiskrétnosť, že spomínam vašu minulosť? — spýtal sa starostlive.

— Oh nie, nie som citlivý a verím, že každá sláva bola a bude vykúpená poškvrnenou cťou? — usmial sa Flambeau.

Prísnym pohľadom, ktorým princ Saradin zisťoval, či sa za poznámkou detektíva neskrýva náražka na jeho osobu, premeral svojho hosťa, potom sa usmial a ponúkol ich miestom.

— Ako sa vám pozdáva moje bydlisko? Utešené miesto, čo? Možnosť zábavy je síce obmedzená, ale rybička je veľmi dobrá! — začal rozprávať.

Kňaza, ktorý upieral na princa detsky vážny pohľad, prenasledovala myšlienka, ktorej sa nemohol zbaviť, a ktorú nemohol definovať. Hľadel na bledú tvár a štíhlu, švihácku postavu princa, ale nenachodil na nej neprirodzeného, len azda divadelnosť, ako u herca, pohybujúceho sa na javisku. Neurčitý záujem kňaza spočíval v niečom inom, v samotnej tvári princa Saradina; Otca Browna trápila neurčitá spomienka. Zdalo sa mu, že už princovu tvár niekde videl. Prichodila mu, ako tvár dobrého, starého známeho v maske, a nevedel si spomenúť, kde ju videl. Potom mu prišly na um zrkadlá a pričítal svoju myšlienku psychologickému účinku násobenia ľudskej masky.

Princ Saradin rozdelil svoju pozornosť bezchybného hostiteľa medzi obidvoch svojich hosťov s veľkou dobrosrdečnosťou a taktom. Keď sa dozvedel, že Flambeau je športovec a chce dokonale využiť dovolenku, odviedol ho na člnku na najlepšie rybárske miesto na rieke. On sám sa vrátil a pripojil sa v knižnici k Otcovi Brownovi, aby sa zdvorile zahĺbil do filozofických chúťok duchovného. Prejavil, že sa rovnako dobre vyzná aj v rybačke i v knihách, i keď Otec Brown čoskoro poznal, že v pedagogickej literatúre sa princ nevyzná tak dobre ako v inej spisbe. Princ rozprával piatimi rečami, ale z každej poznal len žargóny. Bolo badať, že žil vo veľmestách a pohyboval sa vo veľmi pestrej spoločnosti. Niektoré jeho žarty a histórky pochádzaly z hráčskych brlohov a tajných fajčiarní ópia. V niektorých spomínal austrálskych tulákov, v iných talianskych bigantov a čo iné. Otec Brown vedel, že slávny princ Saradin strávil posledné roky ustavičným cestovaním, ale netušil, že jeho cesty boly takej pochybnej akosti a zábavy.

I keď sa mu nemohlo uprieť mnoho dobrých vlastností, na takého jemnocitného pozorovateľa, akým bol Otec Brown, vyžiaroval princ Saradin neurčité ovzdušie nepokoja a nespoľahlivosti. Tvár mal hrdú, ale pohľad očú divý a pery sa mu triasly od drobných nervových záchvatov, ako človeku, ktorého zdravie podkopala pijatyka alebo drogy.

Vláda nad domácnosťou nebola v rukách princa a ani nepredstieral, že ju má. Starosť o dom a domácnosť prenechával svojim sluhom, najmä pánu Pavlovi, ktorý bol úradným stĺpom domácnosti. Pán Pavol, pravda, nebol obyčajným čašníkom, skôr stewardom, či komorníkom; obedoval osobitne a s pompou podobnou nádhere, s akou obedovával jeho pán. Radil sa s princom úctive, ale nepoddajne, vzbudzujúc dojem, že je princovým správcom alebo zmocnencom. V porovnaní s ním bola gazdiná len tieňom; zdalo sa, že ustupuje pred ním do úzadia a necháva sa ním viesť. Brown už od nej nepočul taký výbušný šepot, ako bol ten, ktorým mu prezradila, že mladší brat vydieral staršieho. Či mladší brat skutočne tak veľmi vyciciaval svojho staršieho brata, to už Otec Brown nemohol zistiť, ale pozoroval, že princ je akosi neistý a tajomný, a súdil, že povedačky budú pravdivé. Všetci sluhovia v dome mali strach pred pánom Pavlom.

Na vody a brehy, zarastené vŕbami a trstím, snášal sa už žltý večer, keď znovu prišli do miestnosti so zrkadlami a obrazmi. V diaľke bubnoval bukač ako škriatok na svojom bubne. Podivný dojem smutnej a nebezpečnej krajiny víl preletel kňazovou mysľou ako popolavý oblak.

— Bol by som rád, keby sa Flambeau vrátil, — zamrmlal.

— Veríte v osud? — spýtal sa náhle princ znepokojnene.

— Nie, ale verím v posledný súd! — odvetil jeho hosť.

Princ sa odvrátil od obloka a pozrel na kňaza divým pohľadom. Stál v tieni proti zapadajúcemu slnku. Spýtal sa:

— Na čo narážate?

— Na to, že nie sme na pravom mieste… Veci, ktoré sa tu dejú, zdajú sa bezvýznamné, no majú význam niekde inde. Niekde inde stihne skutočného záškodníka odplata, kdežto tu, ako sa zdá, postihne nepravú osobu.

Princ vydal čudný, nevysvetliteľný a temer zvierací zvuk a oči v jeho zatienenej tvári zažiarily divým ohňom. V mysli kňaza sa prebudila nová záludná myšlienka… Mala azda tá Saradinova zvláštna smiešanina nádhery a neukáznenosti nejaký iný význam?… Či mal princ…, mal úplne zdravý rozum? Opakoval niekoľko ráz, ba viackrát, než by bolo prirodzené pri bežnom rozhovore, kňazove slová : „Nepravá osoba… Nepravá osoba…“

V Otcovi Brownovi sa prebudila druhá pravda. V zrkadlách zbadal, že sa dvere tíško otvorily a do miestnosti sa vsunula bledá, neprístupná tvár pána Pavla.

— Považoval som za najlepšie, keď vám hneď oznámim, že na ostrov sa blíži čln so šiestimi veslármi. Na zadnom sedadle sedí istý pán, — oznamoval s tou upiatou úctivosťou, ktorá by bola vhodná pre starého právneho poradcu rodiny, nie sluhu.

— Nejaký čln… Nejaký pán…, — opakoval princ a vstal.

Nastalo nepokojné ticho, naplnené úľakom, ktoré rušil len hlas vtáka v trstí a potom, než mohol niekto prehovoriť, za troma oblokmi, zaliatymi slnkom, práve tak, ako pred hodinou princ, prešla nová tvár, nová postava muža.

Okrem náhodilej podobnosti orličieho nosa prichodiaceho a nosa princa Saradina postava neznámeho návštevníka sa ničím nepodobala princovi. Miesto bieleho cylindra zjavil sa starý, čierny a staromódny širák cudzej formy, ale pod ním kráčala mladá a veľmi vážna slávnostná tvár. Bola hladko oholená, smutná okolo brady; rozprávala o rozhodnosti a odhodlanosti a pripomínala mladého Napoleona. Mal na sebe ošúchaný modrý frak, červený kabát vojenského strihu a hrubé biele nohavice, ktoré sa nosily v prvom období panovania kráľovnej Viktórie a nepristaly do prítomnosti. Jeho tvár bola v tej starine podivne mladá a nadmieru úprimná.

— Paroma mu…! zvolal princ a prudko si nasadil svoj biely cylinder. Práve tak prudko otvoril dvere do záhrady, nad ktorou už zapadalo slnko.

V tom čase nový hosť stál pred dvermi na malej lúčke. Šiesti veslári vytiahli čln na breh a výstražne ho striehli, dvíhajúc v rukách veslá ako kopije. Boli všetci temnej pleti a niektorí z nich mali náušnice. Jeden z nich sa postavil po bok mládenca s olivovou tvárou. Držal v rukách veľké čierne púzdro nezvyčajného tvaru.

— Vy ste princ Saradin? — spýtal sa mládenec.

Saradin nedbale prikývol.

Prichodiaci mal ťažkopádne hnedé psie oči, ktoré sa veľmi líšily od nepokojných, ligotavých šedých očú princa Saradina… A Otca Browna posadla zas mučivá myšlienka, že on už tú tvár niekde videl. Ale spomenul si zas na miestnosť obloženú zrkadlami a zahundral:

— Bodaj ho aj so skleneným palácom! Človek vidí všetko rozmnožené a potom nevie, čo je skutočnosť a čo výmysel.

— Ak ste princ Saradin, prezradím vám, že sa volám Antonelli, — ozval sa mládenec v staromódnom klobúku.

— Antonelli? — opakoval princ jeho meno. — Tuším poznám to meno.

— Dovolíte mi, aby som sa vám predstavil? — spýtal sa mladý Talian.

Ľavou rukou zdvorile nadzdvihol svoj staromódny klobúk a pravou dal princovi také zaucho, že biely cylinder sa skotúlil so schodov a jeden z modrých kvetináčov sa povážlive zakolísal na svojom podstavci.

Princ, nech už bol akýkoľvek, ale zbabelcom nebol. Skočil na svojho protivníka a temer ho zvalil do trávy. Mladý Talian sa mu však vykmasol z rúk a so zdvorilosťou, ktorá nepristala do situácie, poznamenal:

— Celkom správne! — zajachtával sa zlou angličtinou. — Urazil som vás a preto vám ponúknem zadosťučinenie… Hej, Marco! — zvolal na mládenca s púzdrom. — Otvor púzdro! — rozkázal.

Muž s náušnicou splnil rozkaz svojho veliteľa a vyňal z púzdra dva dlhé, úzke talianske meče so skvelým ostrím a zapichol ich do zeme.

Podivný mládenec, čakajúci na utkanie so žltou, pomstivou tvárou, meče zapichnuté do zeme, ako dva kríže na hrobe, a rad veslárov v pozadí, to všetko dávalo výjavu ráz barbarského súdu. Všetko ostatné ostalo nezmenené, tak náhle bolo vyrušené zo zvyčajného pokoja. Zlato zapadajúceho slnka ešte vždy dopadalo na lúčku, bukač ešte stále bubnoval, ako by ohlasoval krátky, ale krvavý osud.

— Princ Saradin, — ozval sa Antonelli. — Keď som bol dieťaťom, zabili ste môjho otca a ukradli ste mi matku. Otca ste nezabili v poctivom boji. Nie tak, ako vás zabijem ja. Vy a moja ničomná matka ste ho zastihli na opustenej horskej ceste na Sicílii, shodili ste ho s útesov a išli ste ďalej svojou cestou. Keby som chcel, mohol by som vás napodobniť, ale to by bolo nešľachetné. Teraz však prišiel koniec vášho sveta i vás samotného. Mám vás v moci, ale poskytnem vám príležitosť, ktorú ste vy môjmu otcovi neposkytli: voľte si meč!

Princ Saradin chvíľu váhal. Stál so zachmúrenou tvárou. Zaucho mu však ešte cengalo v ušiach, nuž priskočil a schytil jeden z mečov.

Otec Brown priskočil, aby ich upokojil, ale veľmi chytro poznal, že jeho intervencia rozpor len zhoršila. Saradin bol francúzsky slobodomurár a divý ateista, na ktorého kňaz pôsobil podľa zákona o protivách. Na druhého, na toho nepôsobil ani kňaz, ani laik. Mládenec s tvárou Bonaparta a s temnými očami bol oveľa prísnejší, ako puritán: bol pohan! Bol jednoducho zabíjačom z časov, keď nad svetom svitalo ráno: bol mužom doby kamennej — kamenný muž!

Otcovi Brownovi ostávala jediná možnosť; musel zavolať sluhov. Vbehol do domu. Dozvedel sa však, že všetci sluhovia dostali dovolenku a odišli do mesta. V dome našiel len čiernu pani Anthony, ktorá nepokojne kutala v rozľahlých izbách. Keď sa pozrela s príšerne bledou tvárou na kňaza, ten razom rozriešil jednu z hádaniek domu so zrkadlami: ťažké, tmavé oči Antonelliho boly práve také ako ťažké tmavé oči pani Anthony a Otec Brown v duchu uzrel prvú polovicu historky.

— Váš syn je vonku, — povedal krátko. — Zomrie on, alebo princ… Kde je pán Pavol?

— V prístave, — odpovedala slabým hlasom. — On…, on volá o pomoc.

— Pani Anthony, teraz niet času na vystrájanie hlúpostí! — napomínal ju Otec Brown vážne. — Môj priateľ je so svojím člnom dolu na rieke, čln vášho syna strežú jeho ľudia, teda ostáva len jedno plavidlo. Povedzte mi, prosím, čo s ním robí pán Pavol?

— Santa Maria, neviem! — skríkla žena a omdlela.

Otec Brown ju položil na pohovku, oblial ju vodou, volal o pomoc a potom odbehol do malého prístavu. Čln princa Saradina bol už uprostred rieky a starý Pavol s energiou pre jeho vek neuveriteľnou ho hnal proti prúdu rieky.

— Zachránim svojho pána! — kričal a v očiach mu svietil oheň šialencov. — Ešte ho zachránim!

Otcovi Brownovi neostalo inšie, ako pozerať za člnom, zápasiacim s prúdom rieky, a modliť sa, aby sa Pavlovi podarilo včas zbuntošiť mesto a priviesť pomoc.

— Duel je zlá vec, — zamrmlal a hladkal si hrubé akoby poprášené vlasy. — Ale je tu aj niečo horšieho, ako duel. Cítim ho v celom tele, ale neviem, čo je to!

Stojac zahľadený na chvejúce sa vodné zrkadlo, v ktorom sa kúpalo zapadajúce slnko, počul od druhého konca ostrovnej záhrady neklamný zvuk: cvendžanie chladnej ocele. Obrátil hlavu.

Na samom konci dlhej ostrovnej záhrady, na kúsku pažite za posledným záhonom ruží, protivníci skrížili meče. Večer tvoril nad nimi klenbu panenského zlata. Boli vzdialení od neho, ale rozpoznal každú podrobnosť. Odhodili kabáty, ale žltá vesta princa Saradina a červená vesta a biele nohavice Antonelliho svietily v šikmých lúčoch ako farby tancujúcich figúr s hodinovým strojom. Meče sa blyšťaly od špíc až po rukoväte ako diamantové ihly. Dve postavy, z ktorých žiarila akási hrôza, vyzeraly malé a boly jasné ako motýle, ktoré sa chcú vzájomne pripichnúť ku korkovej doske.

Otec Brown sa rozbehol plnou silou. Jeho krátke nohy ubiehaly pod ním ako na kolečkách, ale kým dobehol na bojisko, poznal, že prišiel veľmi zavčasu i veľmi neskoro… Neskoro, aby zabránil duelu v tieni chmúrnych Sicílčanov, opretých o veslá, a príliš včas, aby zamedzil nešťastný výsledok. Protivníci boli na podiv vyrovnaní.

Princ s cynickou sebadôverou a Sicílčan s vraždiacou starostlivosťou užil všetkej obratnosti. V preplnených arénach sotva sa odohralo lepšie utkanie ako toto, ktoré iskrilo a cvendžalo na zabudnutom ostrovčeku, ovenčenom trstím. Rozčuľujúci zápas bol stále vyrovnaný. V kňazovi sa ozvala nádej. Bolo pravdepodobné, že sa pán Pavol čoskoro vráti s políciou. Aj Flambeau sa mohol každú chvíľu vrátiť z rybačky. Toho by bol Otec Brown s potešením vítal, lebo Flambeau, pokiaľ išlo o telesnú silu, vydal za štyroch mužov. Ale po detektívovi nebolo ani vidu ani slychu a čo viac a horšie, Pavol sa tiež nevracal. Čln sa neobjavil. Boli na ostrove, v tom rybníku bez mena, odrezaní od sveta ako na úskalí Tichého oceánu.

Vo chvíli, keď cvendžanie ocele sa zrýchlilo v bleskový rachot, princ zrazu rozhodil rukami a špica protivníkovho meča mu vybehla na chrbte medzi lopatkami. Potočil sa dokola ako rozihraný chlapec, meč mu vyletel z ruky a potopil sa v rieke a princ padol. Padal toľkou ťarchou, že zlomil ružový kmeň a vyhodil do povetria oblak červenej hliny, ktorý sa podobal dymu pohanskej obety: Sicílčan dokončil krvavú obetu svojho otca.

Kňaz priskočil k princovi a kľakol. Mohol však len konštatovať, že má pred sebou mŕtvolu. Predsa sa pokúsil pomôcť mu, i keď videl, že všetko je márne a beznádejné, a vtom počul od rieky hlasy a zbadal policajný čln so strážmajstrom a inými dôležitými osobami, medzi ktorými bol aj pán Pavol. Malý kňaz vstal. Na tvári sa mu rozliala pochybovačnosť…

— Prečo, bodaj ho…! No, prečo neprišiel skoršie? — divil sa.

O sedem minút neskoršie bol ostrovček obsadený výpravou mestského obyvateľstva a polície, ktorá zatkla víťazného duelanta, pripomínajúc mu, že všetko, čo povie, mohlo by byť použité proti nemu.

— Nepoviem nič! Už nikdy nič nepoviem! Cítim sa nesmierne šťastným a nechcem nič inšie, po ničom netúžim, len po tom, aby ste ma obesili! — vyhlásil šialenec s podivuhodne pokojnou tvárou. Potom zavrel ústa a podivnou, ale pravdivou skutočnosťou, že ich už na tomto svete nikdy viac neotvoril; iba raz, a to vtedy, keď pred súdom priznal, že sa cíti vinným.

Otec Brown pozoroval zaľudnenú záhradu, zatknutie muža krvi, odvezenie mŕtvoly, ktorú lekár starostlive prezrel; pozoroval všetko ako človek, ktorý sa prebudil z mrzkého sna. Stál bez pohnutia, ako by ho mučily bosorky. Udal svoje meno a adresu, aby ho mohli predvolať ako svedka, ale odmietol ponúkané mu miesto v policajnom člne a ostal sám v ostrovnej záhrade. Díval sa na prelomený kmeň ruže a na celé javisko rýchle sohratej a nevysvetliteľnej tragédie. Nad riekou odumrelo svetlo, hmla sa vzniesla nad močaristé brehy, niekoľko oneskorených vtákov preletelo rýchlym letom a v podvedomí Otca Browna (ktoré bolo nezvyčajne živé), trčala zaťatá istota, že všetko sa ešte nevysvetlilo. Pocit, ktorý ho mučil po celý deň, nemohol vysvetliť mučivú istotu; vplyvom zrkadiel ju nemohol vysvetliť. Díval sa na udalosť, ale nevidel skutočnú udalosť, len akúsi hru, či maškarádu. A predsa ľudia sa nenechávali vešať a prepichávať len pre maškarádu.

Zamyslený sedel na stupňoch prístavu a zrazu si uvedomil, že vidí dlhú, temnú plachtu, ktorá sa blíži po lesknúcej sa hladine rieky. Vyskočil na rovné nohy s toľkým zápalom citu, že sa temer rozplakal.

— Flambeau! — zvolal a stisol ruku svojho priateľa. Potom opäť, vzbudzujúc podivnenie športovca vystúpivšieho na breh s rybárskym náčiním, opakoval: — Flambeau, vás teda nezabili?!

— Zabili? — čudoval sa rybár. — A prečo by ma boli zabili?

— Oh, len preto, že sú temer všetci zabití! — vyhlásil jeho spoločník divo. — Princ Saradin je mŕtvy a Antonelli chce, aby ho obesili, jeho matka leží v mdlobách a ja…, ja naozaj neviem, či som ešte na tomto svete, alebo už na druhom. No, chvála Bohu, vidím, že ste aj vy na tom istom, čo ja! — tešil a vsunul svoju ruku pod pazuchu zmäteného Flambeau.

Idúc z pristavišťa pod strechou nízkeho bambusového domu, zas nazreli oblokom do miestnosti so zrkadlami, ako ráno, keď prišli na ostrov. Uzreli izbu osvetlenú lampou.

V dlhej miestnosti prestreli stôl vo chvíli, keď vrah princa Saradina prišiel na ostrov. A teraz, ako videli, obyvatelia domu pokojne večerali, lebo pani Anthony sedela bez znaku nepokoja, iba azda trochu zachmúrená, na dolnom konci stola, kým pán Pavol, majordomus, sedel na čele stola a jedol, popíjal s toľkou chuťou, až mu oči, vystupujúce z jamôk zmodraly. Vychudnutú tvár mal nevyspytateľnú, ale výraz uspokojenia na nej nechýbal.

Flambeau s posunkom neskrotnej nevrlosti zabúchal na oblok a prudko ho otvoril. Vstrčil svoju rozhorlenú tvár do osvetlenej izby a zakričal:

— Dobre, chápem, potrebujete občerstvenie a posilnenie, ale ukradnúť večeru svojho zavraždeného pána…

Pán Pavol, ten podivný cudzokrajný gentleman, odpovedal pokojným hlasom:

— Ukradol som v svojom dlhom a príjemnom živote kadečo, ale táto večera je jednou z tých nepočetných vecí, ktoré som neukradol. Večera a práve tak aj záhrada a dom náležia náhodou mne.

V očiach detektíva sa zažalo svetlo myšlienky.

— Chcete povedať, že testament princa Saradina…

— Ja som princ Saradin! — vyhlásil starec naduto, žuvajúc solenú mandlu.

Otec Brown, zahĺbený do pozorovania vtákov, vyskočil ako podstrelený a vstrčil do obloka tvár, ktorá bola biela ako repa.

— Kto ste? — spýtal sa s prenikavým hlasom.

— Pavol, princ Saradin a vos ordres, — odpovedala ctihodná osoba zdvorile, dvíhajúc pohár so sherry. — Žijem si tu spokojne, lebo som pokojný, domácky vychovaný a založený chlapík; zo skromnosti sa nechávam titulovať pánom Pavlom, aby som sa odlišil od svojho nešťastného brata Štefana, ktorý, ako som práve počul, pred chvíľou zomrel. Pravda, nie mojou vinou, lebo nemôžem za to, že ho jeho nepriatelia prenasledovali až sem do môjho domu. Pripíšte to poľutovaniahodnej nepravidelnosti jeho života; nemal smysel pre domácnosť!

Pavol sa odmlčal a zahľadel sa na stenu proti sebe, práve nad sklonenú hlavu ženy. V tej chvíli jasne videli rodinnú podobnosť Pavla a mŕtveho muža, ktorý ho po celý život sužoval. Náhle sa Pavlove starecké plecia začaly chvieť a natriasať, ako by sa dusil. Ale tvár mal pokojnú a nezmenenú.

— Bože dobrý, on sa smeje! — zvolal Flambeau.

— Poďme odtiaľto, — povedal Otec Brown s bielou tvárou. — Poďme z tohto pekelného domu, vráťme sa radšej k svojmu protivnému člnu.

Keď odrazili a pustili sa po prúde do tmy, na trstie a rieku sa sniesla noc. Rozžeravené konce ich cigár svietily ako červené lampáše lode. Otec Brown o chvíľu vyňal cigaru z úst.

— Keď sa nemýlim, tušíte už celú históriu, či nie? — spýtal sa detektíva. — Je pomerne jednoduchá… Niekto má dvoch nepriateľov, ale je múdry a pozná, že dvaja nepriatelia sú lepší, ako jeden…

— Nevidím jasne súvislosť, — poznamenal Flambeau.

— Och, je to celkom prosté! Prosté, ale nie nevinné… Obidvaja Saradinovci boli ničomní. Princ, starší brat, bol z tých ničomníkov, ktorí vystupujú až na samý vrchol ničomnosti, kdežto mladší, kapitán Stephen, bol z tých, ktorí klesajú až na dno. Tento špinavec, dôstojník, klesol zo žobráctva až na vydieračstvo a istého škaredého dňa sa zahryzol do svojho brata princa.

Dozaista nešlo o maličkosť, lebo princ Saradin bol naničhodník a nemusel sa báť, že stratí svoju česť, ktorú už aj tak stratil, pre nejaké previnenie sa proti spoločenským predpisom. V skutočnosti išlo o hrdelný zločin a Stephen držal slučku na krku svojho brata. Nejako vyňuchal pravdu o sicílskej príhode s otcom Antonelliho a vedel asi dokázať, že Pavol skutočne zabil muža unesenej ženy. Kapitán tak dlho vydieral a márnotratne rozhadzoval vynútené peniaze, až sa veľký majetok princa katastrofálne zmenšil.

Ale princ Pavol niesol aj druhý kríž, nielen ten, ktorý mu uložil jeho brat. Vedel, že syn Antonelliho, v čase vraždy bol dieťaťom, vyrástol, a že ho vychovali v divej sicílskej vernosti. Žil len preto, aby pomstil smrť svojho otca a to nie pomocou šibenice alebo žalára, lebo nemal dôkazy, ako kapitán Stephen, ale pomocou vendetty. Chlapec sa cvičil v šerme a dosiahol v ovládaní šable vrcholnej dokonalosti. Dospel v muža v tej dobe, keď sa noviny rozpísaly o cestách princa Saradina. Pravda bola tá, že princ utekal pred pomstou Antonelliho. Utekal s miesta na miesto, ako zločinec, a nemilosrdný pomstiteľ všade za ním. Postavenie princa Saradina bolo veľmi nepríjemné. Čím viac peňazí minul na financovanie úteku pred Antonellim, tým menej mu ostalo na umlčanie svojho brata. A čím viac dával Stephenovi, tým menej mu ostávalo na cestovanie, teda tým väčšmi sa zmenšovala nádej na úspešné uniknutie pred pomstou Antonelliho. V tej nepríjemnej situácii sa ukázalo, akým veľkým mužom bol princ Saradin; bol génius ako Napoleon… Miesto, aby sa vzpieral obidvom, vzdal sa odrazu tomu, aj druhému. Povolil, ako japonský zápasník, a jeho protivníci ležali skrušení pri jeho nohách. Zanechal honby okolo sveta, poslal Antonellimu svoju anglickú adresu a poručil celý svoj majetok mladšiemu bratovi. Poslal Stephenovi peniaze na elegantný oblek a cestu a napísal mu list, v ktorom mu oznámil:

— „Ostalo mi len toľko. Ošklbal si ma dohola. Mám len domček v Norfolku so sluhami a pivnicou. Ak niečo chceš, príď si to vziať. Príď a vezmi si všetko. Budem žiť pokojne, ako tvoj priateľ alebo sluha, správca, alebo čokoľvek.“

Princ Pavol vedel, že ich Antonelli nikdy v živote nevidel, iba azda na obraze, na ktorom boli vyobrazení ako deti. Bratia mali rovnaké briadky a fúzy a podobali sa jeden druhému ako vajce vajcu. Princ napísal listy, potom oholil briadku a fúzy a čakal. Vábnik účinkoval, kapitán Stephen prišiel v slávnostnom obleku, vošiel do domu ako princ Saradin a nabehol na meč Sicílčana.

Pri uskutočňovaní svojho plánu narazil princ Pavol len na jednu ťažkosť. Na tú, ktorá je cťou ľudskej povahy. Zlé duše, ako princ Saradin, často sa potknú o to, že nerátajú s dobrými vlastnosťami svojich protivníkov. Bol si istý, že úder Sicílčana, až príde, bude temný, prudký a nepozorovateľný, ako bol úder, ktorý chcel pomstiť. Očakával, že zabije svoju obeť v noci, alebo vypáli smrtonosný výstrel z húštiny a že teda obeť zomrie bez slova.

Pre princa Pavla bolo najhroznejšie, keď rytiersky Antonelli ponúkol formálny duel i s vysvetlením jeho príčiny. Vtedy som uzrel princa Pavla utekať s divými očami. Unikal v otvorenom člne, bez klobúka a utekal, aby bol preč ešte prv, než sa Antonelli dozvie, kto je skutočný princ Pavol.

Čo aj znepokojený a pobúrený, nebol bez nádeje. Poznal dobrodruha i fanatika. Nádejil sa, že dobrodruh Stephen bude mlčať, ak pre inšie nie, nuž aspoň z hereckej záľuby, preto, aby mohol zahrať úlohu princa; preto, aby si mohol podržať titul a útulok; pre dôveru figliara vo svoje šťastie a pre dôveru v svoje šermiarske umenie.

Práve tak mohol očakávať, že Antonelli, fanatik, bude mlčať a dá sa obesiť bez toho, že by prezradil tajomstvo, ktoré bolo jeho rodinnou hanbou.

Pavol sa tak dlho potuloval na rieke, kým nespozoroval, že zápas skončil. Potom zbuntoval mesto a priviedol políciu. Keď prišiel na ostrov, videl, že sa zbavil obidvoch nepriateľov a spokojne sa posadil k večeri.

— S úsmevom!… Nech mu je Boh milostivý!… Také niečo prichádza od samotného diabla! — zvolal Flambeau a zachvel sa.

— Ba nie, on to dostal od vás, môj milý! — poznamenal kňaz.

— Pán Boh uchovaj! Odo mňa? Nerozumiem! Čo chcete?

Kňaz vytiahol z vrecka vizitku a osvetlil ju slabým svetlom cigary. Bola popísaná zeleným atramentom.

— Zabudli ste na originálne pozvanie princa Saradina? — Spýtal sa. — Už sa nepamätáte na hold, ktorý vám složil preto, že ste prinútili detektíva, aby zatkol svojho nevinného kolegu?… Vidíte, princ vás napodobil. Majúc po každom boku jedného útočníka, rýchle uskočil a tí dvaja sa srazili; zabili jeden druhého a zbavili princa starostí o nepriateľov.

Flambeau vytrhol vizitku z rúk kňaza a roztrhal ju na drobné kúsky.

— To je posledný zvyšok umrlčieho znamenia! — skríkol, keď rozhodil útržky po tmavých, miznúcich vlnách prúdu. — Bojím sa, že som otrávil ryby…

Zmizol, potopil sa aj posledný záblesk bieleho papieru so zeleným atramentom. Matný, chvejúci sa záblesk farby, nádych rána, zmenil oblohu a mesiac, kloniac sa nad trávu, pobledol. Plávali v tichu…

— Otče, myslíte, že sa nám to všetko len prisnilo? — spýtal sa zrazu Flambeau.

Kňaz potriasol hlavou, ale nepovedal, či na znak nesúhlasu, alebo z neistoty. Neozval sa. Tmou k nim priletela vôňa hlohu a ovocného sadu, prezrádzajúc im, že sa vietor prebudil; o chvíľočku neskoršie sa už vietor zakmasol do plachty, napäl ju a unášal ich po prúde vinúcej sa rieky k šťastnejším miestam a k domovom poctivých a spokojnejších ľudí.