ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vŕšok, na ktorom sedí malá osada Bohun Beacon, je taký strmý, že štíhla vežička kostola sa zdá byť vrcholom vŕšku. Pri úpätí kostola stojí kováčska dielňa, zvyčajne červená od plameňov a vždy plná pohodených kladív a odpadkov železa. Proti nej, na križovatke tvrdých, kamenistých ciest, stojí „Modrý kanec“, jediný hostinec osady.

A na tej križovatke dvoch ciest, vo chvíli, čo olovnaté a striebristé ranné šero začalo svitať, stretli sa dvaja bratia a prehovorili. Jeden z bratov deň začínal, druhý ho končil. Velebný a ctihodný pán Wilfred Bohun bol veľmi zbožný a kráčal na prísne duchovné cvičenie modlitbou, alebo rozjímaním. Plukovník Norman Bohun, farárov starší brat, nebol zbožný. Sedel na lavici pred „Modrým kancom“ a popíjal. Filozofický pozorovateľ mohol pokladať jeho popíjanie i za posledný pohár utorkový, ale práve tak dobre ho mohol mať aj za prvý stredajší pohár.

Bohunovia boli z tých nemnohých šľachtických rodov, ktoré skutočne pochádzajú zo stredoveku a ktorých zástava naozaj videla Palestínu. Kto si však myslí, že také rody sa tuho pridŕžajú tradície rytierstva, ten sa veľmi mýli. Okrem chudákov len málokto zachováva tradíciu a šľachtici nežijú tradícii, lež móde. Bohunovia boli za kráľovny Anny lúpežníkmi a za panovania Viktórie švihákmi, ale, ako nejeden z tých starých rodov, zhnili v posledných storočiach na obyčajných korheľov a degenerovaných frajerov a ľudia si čosi šepkali o šialenstve. Bolo skutočne niečo neľudského vo vlčom spôsobe plukovníkových pijatýk a v jeho chronických rozhodnutiach, že pôjde domov až ráno. V jeho počínaní bol hrozný znak nespavosti.

Plukovník bol pekný, vysoký, už starší živočich, ale jeho vlasy boly na podiv plavé. Bol by vyzeral ako blondín s mocnou hrivou leva, keby nebol mal modré oči tak hlboko vpadnuté do jamôk, že sa zdaly čierne. Mal dlhé, plavé fúzy a nad nimi, po každej strane nosa, dlhú brázdu vrásky, ktorá siahala od nozdier až po kútiky úst a dodávala jeho tvári posmešku, ktorý nikdy nezmizol. Ponad frak mal oblečený podivný jasne žltý kabát, podobný jasnému županu. Na hlave, posunutý do tyla, sedel mu klobúk s nezvyčajne širokou strechou. Klobúk bol zelený a musel byť orientálnou zvláštnosťou, ktorú plukovník kdesi pochytil. Norman Bohun bol veľmi hrdý, že nosí taký nesúrodý oblek; hrdý bol na to, že na jeho postave zmizla všetka nesúrodosť jednotlivých čiastok obleku.

Mladší Bohun, ctihodný a velebný Wilfred, mal tiež plavé vlasy a bol veľmi elegantným zjavom. Zapnutý až po bradu do čierneho kňazského obleku s oholenou a starostlive pestovanou tvárou, ktorá bola trochu nervózna, zdal sa byť osobnosťou, ktorá žije len svojmu povolaniu. Ale našli sa ľudia, ktorí hovorili (najmä kováč, ktorý bol presbyterián), že žije nie láske k Bohu, ale skôr len svojej láske ku gotickým stavbám a že jeho ustavičné blúdenie v kostole bolo len čistšou formou chorobnej túžby po kráse, ktorá hnala jeho brata za ženami a vínom. Obvinenie bolo asi pochybené, lebo zbožnosť mladšieho Bohuna bola zjavná. Obvinenie skrslo vlastne z nepochopenia lásky k samote a skrytej modlitbe a zakladala sa na tom, že farára často videli kľačať nie pred oltárom, ale na najrozličnejších miestach kostola; v krypte, na galérii, ba aj hore na zvonici.

Toho rána chcel farár vojsť do kostola dvorom kováča, ale zastal a zachmúril sa, vidiac, že oči jeho brata sa upierajú na to isté miesto. Nemárnil čas zbytočným hútaním. Vedel, že plukovník sa nezaujíma o kostol. Potom však ostávala len kováčska dielňa. A pretože Wilfred Bohun, i keď kováč, ktorý bol presbyterián, nepatril do jeho ovčinca, predsa počul pohoršlivé reči o kováčovej krásnej a dosť slávnej žene, hodil podozrievavý pohľad do kôlne.

Plukovník vstal, zasmial sa a oslovil farára.

— Dobré ráno, Wilfred. Pretože som dobrým pánom svojich poddaných, bedlím nad ich spánkom. Idem prehovoriť s kováčom.

Wilfred sklopil oči a povedal:

— Kováč nie je doma. Odišiel do Greenfordu.

— Viem! — prisvedčil jeho brat. — Práve preto ho chcem navštíviť.

— Norman! Nebojíš sa blesku? — spýtal sa farár, obzerajúc kameň na ceste.

— Čo chceš s bleskom? Zaoberáš sa azda meteorologiou?

— Chcel som povedať, či si nikdy neuvažoval o tom, že Boh by ťa mohol zasiahnuť aj na ulici?

— Odpusť, prosím, vidím, že si sa vrhol na ľudovú múdrosť, — posmieval sa plukovník.

— A ja zas vidím, že tvojou záľubou je rúhanie sa Bohu, — odvetil farár, zasiahnutý posmeškom svojho brata na jedinom citlivom mieste svojej duše. — No, keď sa nebojíš Boha, prichodí ti báť sa človeka.

Starší Bohun vytisol obočie do čela v zdvorilom úžase.

— Báť sa človeka? — spýtal sa.

— Kováč Barnes je najstatnejší a najsilnejší muž na širokom ďalekom okolí. Viem, že nie si zbabelec, ani slabý, ale mohol by ťa udrieť čo len cez múr a…

Tieto slová farára ťaly do živého, lebo boly pravdivé, a kolmé vrásky pri ústach plukovníka sa prehĺbily. Okamžik stál s posmeškom na tvári ako zdrevenelý, no, vzkriesil svoj humor a ukazujúc pod plavými fúzami dva psie zuby, usmial sa.

— V tom prípade, môj milý Wilfred, bolo rozumné od posledného Bohuna, že sa čiastočne ozbrojil, — vyhlásil bezstarostne a sňal svoj zelený širák. Ukázal bratovi, že je vo vnútri vystužený oceľovou sieťkou.

Wilfred hneď poznal ľahkú japonskú alebo čínsku helmicu, ktorá chránila kedysi hlavy bojovníkov a potom visievala v rytierskej sieni ich domu ako vojenná trofej.

— Vzal som prvý klobúk, ktorý mi prišiel do ruky… Vždy najbližší klobúk a… najbližšiu ženu, hahaha! — smial sa plukovník.

— Kováč je v Greenforde a nikto nevie, kedy príde domov, — poznamenal farár pokojne.

Po týchto slovách sa obrátil a vošiel do kostola, skloniac hlavu a prežehnajúc sa, ako ten, kto zaháňa zlého ducha. Túžil úzkostlive, aby v chladnom šere vysokej gotickej klenby zabudol na bratovu podlosť, ale bolo mu súdené, že toho rána tichý poriadok jeho náboženských cvičení prerušia drobné prekážky.

Keď vkročil do kostola, ktorý býval v taký skorý čas vždy prázdny, pred oltárom vztýčila sa kľačiaca postava a rýchle vybehla do slnečného rána. Farár, poznajúc v ňom „bláznivého Joe“, zastal a udivený hľadel za známym idiotom osady, o ktorom vedel, že nie že nechce, ale sa ani nemôže starať o náboženské úkony alebo čokoľvek iné. Bláznivý Joe (jeho skutočné meno nikto v osade nepoznal), bol chlapčiskom nekaľavným, so zježenými vlasmi a ústami vždy otvorenými a zachmúrenou tvárou. Bol kováčovým synovcom. Farár darmo hľadal v jeho hlúpej tvári prejav zámeru, ktorý ho priviedol do kostola. Wilfred Bohun nemohol uhádnuť, čo robil Joe v kostole, o čom rozjímal. Doposiaľ ho nikto nevidel modliť sa… Aká že to bola modlitba? Dozaista veľmi čudná.

Wilfred Bohun dosť dlho stál na jednom mieste. Videl, že idiot vyšiel do slnečného svetla. Videl, že jeho nepodarený brat zavolal idiota k sebe s akousi kmotrovskou srdečnosťou. Posledné, čo farár videl, bolo to, že plukovník hádzal do otvorených úst idiota drobné mince a vážne sa snažil, aby do nich trafil.

Odporný obraz tuposti a krutosti sveta pred tvárou slnka prinútil asketa, aby sa oddal modlitbe za očistu ľudstva.

Posadil sa na lavicu pod farbistým oblokom na galérii, ktorú mal najradšej a ktorá ho vždy upokojila: pod modrým oblokom s anjelom, nesúcim ľaliu. Tam prestal myslieť na bláznivého chlapčiska s olovenou tvárou a rybäcími ústami a menej myslel na svojho zlého brata, ktorý obchádza cudzie príbytky ako lačný lev, ktorý chce ukojiť hrozný hlad. Zahĺbil sa do chladných a sladkých farieb striebristých kvetov a safírovej oblohy.

Na tom istom mieste ho našiel o pol hodinu neskoršie Gibbs, dedinský obuvník, keď pribehol po farára.

Wilfred sa rýchle vzchopil, lebo vedel, že keď Gibbs vkročil do kostola, neprišiel pre daromnicu. Obuvník, ako mnohí jeho kolegovia v iných dedinách, bol neznaboh a jeho prítomnosť v kostole bola zjavom nezvyčajnejším, ako modlitba bláznivého Joe… Bol to deň náboženských záhad.

— Čo je? — spýtal sa farár strnule a trasúcou sa rukou bral svoj klobúk.

Ateista prehovoril hlasom, ktorý bol z jeho úst veľmi úctivý, ba drsne súcitný.

— Odpusťte, pane, — povedal chrapľavým šepotom, — myslel som, že bude najlepšie, keď vás ihneď upovedomím o udalosti. Bojím sa, že sa prihodilo niečo hrozného. Bojím sa, že váš brat…

Wilfred sopäl svoje krehké ruky.

— Akého bezprávia sa zas dopustil?! — zvolal nevdojak prudko.

— Prečo myslíte? — spýtal sa obuvník, pokašľávajúc. — Myslím, že on neurobil nič zlého, naopak, jemu urobili… Prosím, poďte dolu.

Farár nasledoval obuvníka po točitých schodíkoch, ktoré ich priviedly pred vchod, trochu vyvýšený nad cestu. Jediným pohľadom premeral celú tragédiu. Ležala pred ním ako obraz. Na dvore kováčskej dielne stálo päť šesť osôb, zväčša v čiernych oblekoch a jeden v rovnošate inšpektora. Bol tam lekár, presbyteriánsky kazateľ a kňaz rímskokatolíckej kaplnky, lebo kováčova žena bola katolíčka. Keď Bohun zastal na schodoch kostola, malý kňaz sa práve rozprával so ženou. Krásna žena so zlatožltými vlasmi vzlykala a nesnažila svoj plač zatajiť. Medzi skupinou, ktorú tvoril kňaz a žena, a druhou, úradnejšou časťou shromaždených, neďaleko veľkej hŕby kladív, ležal nejaký muž, oblečený do fraku. Mal rozbitú hlavu. Stojac vyššie, ako ostatní, Wilfred videl každú podrobnosť mužovho obleku, až po prsteň rodu Bohunov. Len tvár nemohol rozpoznať, lebo hlava bola len odpornou kašou; temnou kalužinou krvi.

Wilfred Bohun premeral všetko jediným pohľadom a sbehol na dvor. Doktor, ktorý bol rodinným lekárom Bohunov, pozdravil sa mu, on si ho však nepovšimol. Ťažko sa zmohol na slovo.

— Môj brat…! Môj brat je… je mŕtvy? Čo to značí? Aké hrozné tajomstvo sa skrýva za tým? — spýtal sa.

Nastalo trápne mlčanie a potom obuvník, najprostodušnejší zpomedzi všetkých, odpovedal:

— Udalosť je hrozná, ale nie je tajomná, alebo len máličko.

— Ako to rozumieť? — spýtal sa farár s bledou tvárou.

— Hovorím predsa celkom jasne, či nie? V okruhu štyridsiatich míl jestvuje len jeden muž, ktorý by vedel dať taký strašlivý úder, a to je práve muž, ktorý má aj príčinu na taký úder, — poznamenal obuvník.

— Len sa nenáhlite so svojim súdom! — napomenul lekár, nervózny, vysoký muž s čiernou bradou. — Pokiaľ ide o povahu úderu, potvrdzujem vaše tvrdenie: ten úder je neuveriteľný. Vy hovoríte, že ho mohol dať iba jediný muž na širokom okolí, ale ja by som povedal, že taký úder nevie nikto zasadiť!

Záchvev poverčivého úľaku prebehol postavou farára.

— Nerozumiem! — poznamenal.

— Pán Bohun! — oslovil ho lekár tíško. — Nenachodím obrazných prirovnaní. Keď poviem, že lebka je rozdrúzganá ako škrupinka vajca, nevystihujem náležite skutočnosť. Úlomky kosti lebečnej vrazily do tela a do zeme ako guľky do ochranného valu… Musela to byť ruka obra, ktorá úder zasadila.

Chvíľu mlčal a díval sa cez okuliare, potom dodal:

— To je práve výhoda, lebo mnoho ľudí unikne podozreniu. Keby mňa, vás alebo hocikoho z priemerných ľudí v krajine obvinili z vraždy plukovníka Normana, museli by nás oslobodiť, ako by museli prepustiť dieťa obvinené z krádeže Nelsonovho stĺpu.

— Veď to isté hovorím aj ja! — opakoval obuvník svoje tvrdenie. — Vraždu mohol spáchať len jediný muž a ten je práve mužom, ktorý by sa jej bol dopustil… Hovorím: Kde je kováč Barnes?

— Odišiel… Odišiel do Greenfordu — zajakal sa farár.

— Podľa mňa je kdesi vo Francúzsku, — zamrmlal obuvník.

— Nie! Nie je ani tam, ani inde, naopak, práve prichádza domov, tamto, hľa! — ozval sa za nimi hlas malého katolíckeho kňaza, ktorý práve prichádzal od kováčovej ženy, sediacej na lavičke. Ukazoval vystretou rukou na hradskú.

Malý kňaz nebol taký zaujímavý, aby pripútal pozornosť. Mal krátke, zježené vlasy a okrúhlu, bezvýraznú tvár. Ale čo by bol býval ako Apolón, v tej chvíli by si ho neboli obzreli. Všetci sa razom obrátili k ceste, vinúcej sa dolu stráňou, po ktorej kráčal dlhými, statnými krokmi a s kladivom prehodeným cez plece kováč Simeon Barnes, ohromný muž s hlbokými čiernymi, nevľúdnymi očami a tmavou bradou. Kráčal pokojne a rozprával sa s dvoma mužmi, ktorí kráčali popri ňom. Nezdal sa veselým, ale zrejme mal zvyčajnú náladu.

— Bože dobrý! — zvolal obuvník-ateista. — Má aj kladivo, ktorým ho zabil!

— Nie! — protirečil mu inšpektor, muž s múdrou tvárou a ryšavou bradou, ktorý sa doposiaľ ani slovom nezamiešal do rozhovoru. — Kladivo, ktorým plukovníka zabili, leží tamto pri stene kostola. Nechal som ho tam, práve tak, ako aj telo zavraždeného, v tej istej polohe, v ktorej sme ich našli.

Všetci sa obzreli a malý kňaz odišiel. Mlčky obzeral nástroj vraha, ležiaci pri stene kostola. Bolo to jedno z najmenších kladív Simeona Barnesa. Medzi ostatnými kladivkami by si ho nikto nebol povšimol, také bolo nepatrné. Kňaz videl, že kladivo je zakrvavené a v uschnutej krvi zazrel niekoľko plavých vlasov.

Po krátkom mlčaní sa ozval malý kňaz. Nepozrel na svojich spoločníkov, a v jeho hlase znel nový tón.

— Pán Gibbs nemá pravdu, keď myslí, že nie je tu žiadna záhada. Myslím, že je záhadné aspoň to, prečo by bol dal taký ohromný muž, ako Barnes, nezvyčajne silný úder takým malým kladivom, — podotkol.

— Oh, na tom nezáleží! — zvolal Gibbs zimnične. — Radšej mi poraďte, čo si počneme s kováčom! — vyzvedal so záujmom.

— Necháme ho napokoji! Prichádza domov dobrovoľne. Poznám jeho spoločníkov, sú to poriadni občania z Greenfordu a sú všetci členmi presbyteriánskej cirkvi, — vysvetľoval malý kňaz.

Počas reči veľký kováč obišiel roh kostola a prišiel do svojho dvora. Tam mlčky zastal a pustil z ruky kladivo. Inšpektor sa však nedal pomýliť; pristúpil k nemu.

— Nespytujem sa vás, pán Barnes, či viete niečo o udalosti, ktorá sa tu odohrala. Nie je vašou povinnosťou, aby ste mi to prezradili, ale dúfam, že o nej nič neviete a že svoju nevedomosť dokážete pred súdom. Podľa predpisu vás však zatýkam v mene Jeho Veličenstva Kráľa pre zavraždenie plukovníka Normana Bohuna.

— Nepovedzte nič! — zvrieskol obuvník-ateista s úradnou horlivosťou. Nech vám dokážu vinu. Hej, tak, nech vám dokážu! Aha, veď ešte ani to nevieme, či ide skutočne o plukovníka! Ktože ho pozná, keď má hlavu rozdrúzganú?

— To nie je ťažké, — zamiešal sa do reči lekár. — Nemyslite si, že urobíme z toho detektívsku histórku. Bol som jeho lekárom a poznám jeho telo lepšie, ako ho poznal on sám… Mal veľmi jemné, ale nezvyčajné, abnormálne ruky; druhý a tretí prst boly rovnako dlhé… Oh, hej, nemôžem pochybovať o jeho totožnosti. Je to plukovník! — vyhlásil rozhodne.

Kováčove oceľové oči sledovaly lekárov zrak a zastaly na mŕtvole.

— Plukovník Bohun je mŕtvy?… Hej?… Tak nech je prekliaty! — povedal kováč Simeon Barnes.

— Jaj, nehovorte, nehovorte! — kričal bezbožník, poskakujúc v nadšení nad anglickým právnym systémom, lebo nikto tak nezastáva zákon ako dobrý sekularista.

Kováč sa na neho cez plece pozrel vznešenou tvárou fanatika.

— Veď hej, pre vás, nevercov je dobré a vhodné kľučkovať ako zajacom, lebo svetské zákony vás chránia, ale Boh chráni svojich dobrých vo svojom vrecku. Uvidíte, presvedčíte sa o tom ešte dnes! — povedal a potom, ukazujúc na plukovníkovo telo, spýtal sa:

— Kedy zomrel ten pes vo svojich hriechoch?

— Miernite sa! — napomenul ho lekár.

— Zmiernite reč biblie a zmiernim aj ja svoju… Kedy zomrel? — opakoval svoju otázku.

— Videl som ho o šiestej hodine ráno, — priznal Wilfred Bohun.

— Boh je dobrý! — kývol kováč hlavou. — Pán inšpektor, nemám nič proti zatknutiu. Skôr by ste mali mať vy niečo proti nemu. Nebojím sa, lebo viem, že vyjdem zo súdnej siene bez poškvrnenia ctí, ale vy ju opustíte s vážne poškodenou kariérou!

Pokojný inšpektor a všetci ostatní pozreli na kováča so záujmom v oku. Len malý kňaz neodtrhol oči od malého kladiva, ktorým zasadili hrozný úder.

— Tam na ceste, za mojou dielňou, stoja dvaja muži, — pokračoval kováč. — Sú to poctiví obchodníci z Greenfordu. Poznáte ich aj vy práve tak dobre ako ja. Oni budú prísahať, že boli so mnou od polnoci až do svitania a ešte aj potom, a to na výborovom zasadnutí našej Missie Obrodenia, ktoré býva každej noci. A v Greenforde bude prísahať iných dvadsať ľudí to isté. Keby som bol pohan, pán inšpektor, nechal by som vás kráčať v ústrety skaze, ale že som kresťan, pokladám za svoju povinnosť poskytnúť vám príležitosť a spýtať sa vás, či sa chcete presvedčiť o mojom alibi teraz hneď, alebo až pred súdom!

— Hm, no, pravda, bol by som rád, keby ste sa už teraz celkom očistili od podozrenia, — povedal inšpektor, tratiac svoj zvyčajný pokoj.

Kováč voľným, dlhým krokom vyšiel zo svojho dvora k priateľom, ktorí boli priateľmi všetkých prítomných mužov. Tí prehovorili niekoľko slov a nikto z prítomných nepochyboval o pravdivosti ich svedeckej výpovede. A keď zmĺkli, nevinnosť Simeona Barnesa bola taká pevná a dôkladná, ako ten kostol pri nich a nad nimi.

Na skupinu doľahlo jedno z tých nepríjemných mlčaní, ktoré sú mocnejšie a neznesiteľnejšie, ako akýkoľvek nepríjemný rozhovor. Farár, aby prerušil ťaživé ticho, oslovil kňaza.

— Prečo vás to kladivo tak veľmi zaujíma? — spýtal sa.

— Preto, že je také malé. Prečo je také malé?

Lekár sa k nemu obrátil.

— Prisám vačku, máte pravdu! — zvolal. — Kto by použil také malé kladivo, keď má pri ruke aj väčšie?

Keď mu nikto neodpovedal, stíšil hlas a zašepkal farárovi do ucha:

— Len osoba, ktorá by veľké kladivo nevládala zdvihnúť. Nie je to otázka sily, alebo odvahy, keď ide o rozličné pohlavie, ale otázka hybnej sily pliec. Smelá žena vie spáchať aj desať vrážd ľahkým kladivom a ani nezamihá, ale nemohla by zabiť ani chrobáka ťažkým kladivom.

Wilfred Bohun rozpleštil oči od zdesenia. Díval sa ani hypnotizovaný. Otec Brown počúval s hlavou na bok naklonenou so skutočným záujmom a veľmi pozorne. Doktor ešte dôraznejšie pokračoval:

— Prečo sa tí idioti domnievajú, že ženinho milenca najväčšmi nenávidí manžel ženy? V deviatich prípadoch z desiatich, osobou, ktorá najväčšmi nenávidí milenca, je práve milovaná žena! Kto vie, ako sa k nej zachoval… Podívajte sa…

Ukázal na plavovlasú ženu sediacu na lavici s tvárou zakrytou rukami. Konečne odkryla tvár, zdvihla hlavu. Slzy uschly na jej krásnej tvári, oči uprela vzrušujúcim pohľadom na mŕtveho. V tom jej pohľade bolo niečo idiotského.

Dôstojný pán Wilfred Bohun urobil pohyb, ako by zaháňal chuť zvedieť viac o veci, ale malý kňaz, Otec Brown, oprašujúc rukáv reverendy, na ktorý mu nasadly z komína prilietnuvšie sadze, ľahostajným hlasom prehovoril:

— Vy ste práve taký, ako mnoho iných lekárov. Vaša psychologia je presvedčivá, ale je len fyzickou vedou, ktorá je nemožná. Súhlasím, že žena môže mať nejednu príčinu nenávidieť a zabiť svojho spoluvinníka. Súhlasím aj v tom s vami, že žena vezme vždy ľahšie kladivo, ale oštara začína tam, kde si uvedomíme fyzickú nemožnosť. Doposiaľ sa nenarodila žena, ktorá by vedela rozdrúzgať lebku tak na plocho, ako v tomto prípade.

Chvíľu rozmýšľal, potom dodal:

— Tí ľudia neuvážili všetko. Plukovník nosil železnú helmu a úder ju rozbil ako sklo. Pozrite na tú ženu… pozrite na jej ramená!

Opäť nastalo ticho a potom sa ozval lekár. Hovoril nerozhodne.

— Dobre, pripustím, že nemám pravdu. Oh, námietky sa nájdu vždy proti všetkému a veľmi ľahko. No, od hlavného bodu neodstúpim ani teraz. Hovorím zas, že nikto nesiahne na malé kladivo, keď môže vziať ťažké; hovorím, že nikto, len azda idiot!

Chudé ruky Wilfreda Bohuna sa pohly, ponorily sa do jeho riedkych vlasov a hneď zas klesly.

— To je slovo, ktoré sa mi marilo v mysli!… Vy ste ho vyslovili! — zvolal a keď premohol nepokoj a zmätok, pokračoval: — Vy ste povedali: Nikto, len idiot!

— Hej, povedal som, — prikývol lekár. — No a…?

Všetci uprene hľadeli na farára a on zimnične pokračoval, rozčulený ako žena:

— Som farár a farár nemá prelievať krv. Myslím… myslím, že my farári nemáme umožniť, aby sa niekto dostal na šibenicu, a ďakujem Bohu, že som našiel skutočného vraha, lebo je to vrah, ktorého nemôžu obesiť.

— Nechcete ho udať? — spýtal sa lekár.

— Oh, i keď ho prezradím, neobesia ho, — odvetil Wilfred Bohun s divým, ale podivne šťastným úsmevom. — Keď som dnes ráno vkročil do kostola, našiel som v ňom bláznivého Joe. Modlil sa. Len si povážte, on sa modlil! On, ktorý bol celý život pochybený na rozume. Boh vie, čo sa modlil a ako sa modlil. Takí ľudia, ako on, majú pochybné modlitby… Keď som ho posledný raz zazrel, bol v spoločnosti nebohého brata, ktorý si z neho robil posmešky a nepekné žarty.

— Prisám vačku, to je jasná reč! — zvolal doktor. Potom však pochybovačne dodal: — Hej, ale ako vysvetlíte…

Dôstojný pán Wilfred Bohun, ktorý sa až triasol od nadšenia, nedal mu dopovedať.

— Nevidíte, no, nevidíte! — zvolal netrpezlive. — To je jediná teória, ktorá sa hodí na obidve záhady. Len ona rozrieši obidve hádanky. Ktoré? Nuž hádanku malého kladiva a veľkého úderu! Kováč by bol vedel silne udrieť, ale nebol by volil malé kladivo, jeho žena by bola vzala malé kladivo, ale nebola by vedela udrieť toľkou silou, lež blázon mohol urobiť to aj to! Pokiaľ ide o kladivo…? No, veď je blázon, nuž vezme, čo mu príde do ruky, či nie? A pokiaľ ide o veľký, silný úder…? Či ste nepočuli, že v záchvate zúrivosti šialenec vyvinie nadľudskú silu?

Doktor zhlboka vydýchol a povedal:

— Do paroma, našli ste pravdu!

Otec Brown, ako by chcel dokázať, že jeho veľké, šedé dobytčie oči nie sú také bezvýznamné, ako ostatná časť jeho tváre, uprel na hovoriaceho dlhý, prenikavý pohľad a keď nastalo ticho po nadšenom prejave doktorovho súhlasu vyhlásil so zjavnou úctivosťou:

— Pán Bohun, vaša teória je jediná z doposiaľ vyslovených, ktorej vo všeobecnosti nemožno odporovať, a práve preto si myslím, že si zaslúžite, aby som vám prezradil, že nie je pravdivá, — povedal a odstúpiac pustil sa zas obzerať kladivo.

— Ten chlapík vie, tuším, viac, než by mal vedieť! — pošepol lekár farárovi. — Tí pápežskí kňazi sú čertovsky podkutí!

— Nie, nie! Len Joe ho mohol zabiť, hej on! — trval na svojom farár.

Skupina dvoch duchovných a lekára sa oddelila od úradnejšej časti shromaždených, v ktorej bol inšpektor a zatknutý kováč. Vo chvíli, keď sami zmĺkli, počuli rozhovor, vedený druhou skupinou. Malý kňaz rýchle zdvihol hlavu a hneď ju zas sklonil, keď počul kováčov hlas.

— Dúfam, pán inšpektor, že som vás presvedčil. Mám silu, o akej hovoríte, ale čo by mi bola pomohla? Z Greenfordu som ho nemohol zasiahnuť so svojím kladivom. Moje kladivo nemá krídel, aby mohlo preletieť nad lesmi, poľami a lúkami z Greenfordu až sem, — dôvodil kováč.

Inšpektor sa priateľsky usmial.

— Nie! Máte pravdu, na vás už môžeme hľadieť ako na človeka, ktorý je mimo podozrenia, i keď sa proti vám shrkla najpodivnejšia shoda okolností. Žiadam vás však, aby ste nám pomáhali pri hľadaní muža, ktorý je práve taký silný ako vy… Na môj veru, budeme potrebovať vašu pomoc, keď na inšie nie, nuž na to, aby ste ho premohli a držali, kým ho poviažeme! Nemáte ani tušenie, kde ho máme hľadať?

— Mám tušenie, — priznal bledý kováč. — Ale ten, koho mám na mysli, nie je muž. — Vidiac však, že všetky oči sa obracajú k jeho žene, ovinul svalnaté rameno okolo jej pliec a vyhlásil rozhodne: — A nie je ani ženou!

— Na koho myslíte teda? Vari krava vie narábať kladivom? — spýtal sa inšpektor posmešne.

— Myslím, že kto ten úder zasadil, nebol z krvi a mäsa… Aby som hovoril srozumiteľne, myslím, že ten muž umrel sám! — vysvetľoval kováč tlmeným hlasom.

Wilfred sa prudko obrátil a pozrel na kováča plamenným okom. Ozval sa však obuvník, ktorý farára predišiel:

— Chceli ste povedať, že kladivo samo vyskočilo a udrelo plukovníka Bohuna? — zvrešťal sekularista prenikave.

— Oh, páni, len sa mi posmievajte! — zvolal Simeon. — Aj vy, kňazi, ktorí v nedeľu kážete ľuďom, že Pán v najväčšej tichosti zabil Sennachriba, aj vy sa mi posmievajte, ale nič to, ja predsa verím, že ten, ktorý kráča nevidený v príbytku každého z nás, chránil moju česť a srazil zvodcu pred prahom môjho príbytku. Verím, že sila toho úderu bola tou istou silou, ktorá hýbe zemou pri zemetrasení, a žiadna iná sila!

— Varoval som Normana, aby sa mal na pozore pred bleskom! — poznamenal Wilfred Bohun hlasom, ktorý nemožno popísať.

— Taký páchateľ je, pravda, mimo mojej moci! — usmial sa inšpektor.

— Hej, ale pamätajte, že vy nie ste mimo dosahu jeho moci! — pripomínal im kováč a zvrtnúc sa, odišiel do svojho domu.

Rozochvelého Wilfreda odviedol Otec Brown. Pustil sa s ním do priateľského rozhovoru.

— Poďme z tohoto hrozného miesta, pán Bohun, — volal ho katolícky kňaz. — Dovolíte, aby som si prezrel váš chrám? Počul som, že je najstarším v našej krajine. Všetky staré kostoly ma zaujímajú, — vysvetloval komicky.

Wilfred Bohun sa neusmial, lebo veselosť nebola jeho vlastnosť, ale dychtive prikývol, lebo ochotne vykladal o kráse gotiky, najmä, keď mal sympatického poslucháča a nie takých odporných ľudí, akým bol napríklad neznaboh obuvník alebo presbyteriánsky kováč.

— Dobre, dobre, poďme bočným vchodom, — povedal a viedol Otca Browna k vyvýšeným dverám, ku ktorým viedlo niekoľko schodíkov.

Otec Brown položil nohu na prvý schod a náhle zastal, lebo sa ho dotkla čiasi ruka. Obrátil sa a zazrel doktora, ktorý na neho hľadel s temným podozrením v oku.

— Pane, vy, tak sa mi zdá, poznáte tajomstvo nešťastnej udalosti. Dovolíte, aby som sa vás spýtal, či si ju necháte pre seba? — spýtal sa drsne.

Malý kňaz sa pokojne usmial:

— Pán doktor, istý veľmi dobrý dôvod káže mužovi môjho povolania, aby si podobné tajomstvá nechával pre seba, keď si je nie istý vo veci, ale ak si je celkom istý, káže mu ten dôvod tým dôtklivejšie, aby nerozprával. Ak si však myslíte, že som bol nezdvorilý a urážlivý voči vám a ostatným, zájdem až do krajností svojho zvyku a dám vám dva dôležité pokyny.

— Čakám, prosím! — odpovedal lekár.

— Najprv teda, — začal Otec Brown pokojne, — zapamätajte si, že udalosť patrí do vášho odboru, lebo ide o čiste fyzickú vec. Kováč sa mýli, keď tvrdí, že úder soslal Boh. Nestal sa zázrak, pán doktor. Udalosť môžeme posudzovať ako zázrak len preto, že každý človek je malým zázrakom, majúcim ničomné a predsa heroické srdce. Sila, ktorá rozdrúzgala lebku plukovníka Bohuna, je veľmi dobre známa sila, ktorú poznajú všetci učenci… Patrí medzi tie sily, o ktorých často počujeme v súvislosti s vysvetľovaním prírodných zákonov.

Doktor ho zachmúrene pozoroval a poznamenal:

— A druhý pokyn?

— Druhý je tento: Pamätáte sa, že kováč, ktorý verí v zázraky, hovoril pohŕdlive o možnosti, že jeho kladivo malo krídla, na ktorých by bolo preletelo vzdialenosť pol míle? Pamätáte sa?

— Hej, pamätám, že to povedal, — prisvedčil lekár.

Otec Brown sa otvorene usmial.

— Dobre! Vidíte, práve tými slovami sa najväčšmi priblížil k pravde, — povedal a pustil sa za farárom do schodov.

Dôstojný pán Wilfred Bohun, ktorý čakal svojho spoločníka s bledou tvárou a veľmi netrpezlive, ako by mu bolo toto zdržanie prervalo posledné nitky nervov, viedol Otca Browna rovno do svojho obľúbeného kútika; k tej časti galérie, ktorá bola najbližšie k vytesanej klenbe, osvetlenej podivuhodným oblokom s anjelom.

Malý kňaz všetko neúnavne prezeral a obdivoval. Rozprával dobrosrdečne a bez prestávky. Keď napokon prišli pri bočnom vchode k točitým schodom, ktorými sa nedávno Wilfred náhlil, aby sa stretol s mŕtvym bratom, Otec Brown sa rozbehol tiež, ale nie dole, lež hore. Štveral sa hore schodmi ako opica a v nasledujúcom okamžiku volal už z vonkajšej galérie veže:

— Poďte sem, pán Wilfred, čerstvý vzduch vás osvieži!

Bohun ho pomaly nasledoval. Vystúpil na kamennú galériu veže, s ktorej mohli prehliadnuť celú pláň, z ktorej vyrastal ich vŕšok. Strácala sa v lesoch ružového obzoru, pokropená dedinkami a majermi. Pod sebou jasne rozpoznali kováčov dvor a na ňom inšpektora, ktorý si čosi zapisoval do zápisníka. Mŕtvola ležala ako rozmliaždená mucha.

— Podobá sa to mape sveta, nie? — spýtal sa Otec Brown.

— Áno, prikývol Bohun vážne.

Kontúry gotickej stavby trčaly tesne pod nimi a nad nimi do prázdna so skrušujúcou strmosťou, pripomínajúc samovraždu. To je ten prvok talianskej energie v architektúre stredoveku, ktorý, nech naň hľadíme s ktorejkoľvek strany, zdá sa nám vždy, že sa rúti ako mocný chrbát splašeného koňa. Chrám vytesali z dávneho mlčanlivého kameňa, zarasteného prastarým machom. Bol pošpinený hniezdami vtákov, ale predsa, keď naň hľadeli zdola, vystrikoval k výšinám ako prameň, a keď naň hľadeli shora, ako teraz, rútil sa ako vodopád do nečujnej priepasti. Dvaja duchovní boli na veži sami s najúžasnejším pohľadom na gotickú stavbu. Ohromné skrátenia a vzájomný nepomer jednotlivých tvarov; závratné výhľady na malé veci, ktoré sa zdaly veľké, a veľké, čo vyzeraly ako malé, akýsi kamenný zmätok pod šírou oblohou ich zaujal. Jednotlivé kamenné časti, zblízka ohromné odrážaly sa od polí a majerov, priťapených k zemi ako škriatky. Vytesaný vták alebo šeľma v niektorom kúte vyzeral ako ohromný, kráčajúci alebo letiaci šarkan, ktorý chce spustošiť pastviny a dediny pod nimi. Celé ovzdušie bolo závratné, plné energie. Zdalo sa, že mužov držia vo vzduchu krídla nejakého ohromného krúžiaceho génia. Starý chrám, vysoký a nádherný ako katedrála, zdal sa vznášať nad krajinou zaliatou slnkom ako ohromné mračno.

— Myslím, že je zbytočné postávať v tejto výšave, a to aj vtedy, keď sa človek modlí. Výšiny sú na to, aby sme sa na ne dívali zdola, nie shora, — poznamenal Otec Brown.

— Myslíte, že by mohol človek spadnúť? — spýtal sa Wilfred.

— Hej, nazdám sa, že duša sa môže zrútiť aj vtedy, keď telo ostane hore, — odpovedal druhý.

— Nerozumiem vám úplne, — potriasol hlavou farár.

— Vezmime, napríklad kováča Barnesa… On je dobrý, pravda nekresťansky tvrdý a útočný; nepozná shovievavosť. Jeho škótske náboženstvo utvorili ľudia, ktorí sa modlievali na strmých úskaliach a naučili sa hľadieť dole na svet, nie hore na nebesia. Pokora je matka obrov; veľké veci možno vidieť len z dolín a iba malé vidieť s vrcholkov.

— Ale on…, on sa nedopustil vraždy! — namietal Bohun chvejúcim sa hlasom.

Hlas druhého bol podivný, keď odpovedal:

— Nie, viem dobre, že nie je vrahom.

O chvíľočku pokračoval, hľadiac bledošedými očami pokojne do pláne.

— Poznal som kedysi muža, ktorý začal tým, že sa modlil s inými ľuďmi pred oltárom. Neskoršie si však obľúbil vysoké, osamelé miesta; kúty, výklenky a galériu na veži. Na tých miestach sa modlieval. Raz na jednej z tých vysokých, závratných modlitební, kde sa mu zdalo, že sa celý svet krúti okolo neho, prevrátil sa mu mozog a on si namyslel, že je Bohom. Nuž tak potom, i keď bol poriadny a statočný, dopustil sa veľkého zločinu.

Wilfred stál s odvrátenou tvárou, ale jeho kostnaté ruky zmodrely a zbelely, tak tuho ich zaťal do kamenného zábradlia. Otec Brown pokračoval:

— Namyslel si, že prichodí mu súdiť svet a trestať hriešnikov. Táto myšlienka by ho nikdy nebola pochytila, keby bol ostal medzi ostatnými pred oltárom. On však vyšiel vysoko a videl všetkých ľudí pod sebou vo veľkej hĺbine ako hmyz. Najmä uzrel vykračovať pod sebou istého nehanebníka, ktorého poznal podľa jasne zeleného klobúka, v ktorom vyzeral ako jedovatý hmyz…

Vrany kvákaly okolo veže, ale iný zvuk sa neozval v tej krátkej chvíľočke, po ktorú Otec Brown mlčal. Vydýchol a pokračoval:

— Aj to ho dráždilo, že mal po ruke najhroznejšiu silu prírody… Myslím na príťažlivosť zemskú… Mal silu, ktorá sa šialene zrýchľuje a zväčšuje; silu, ktorou letí s výšin na zem všetko živé i neživé, len čo sa uvoľní… Podívajte sa, inšpektor ide dvorom. Keby som mu pustil s tejto výšky malý kamienok, mal by vo chvíli, v ktorej by dostihol inšpektora, priebojnosť vystrelenej guľky. Keby som mu pustil na hlavu kladivo…, ba čo len kladivko; maličké kladivko…

Wilfred Bohun prehodil jednu nohu ponad zábradlím, ale Otec Brown ho v tej chvíli chytil za golier.

— Oh, tými dvermi vás nepustím; tie vedú do pekla! — povedal pokojne.

Bohun sa zatackal, oprel sa o stenu a díval sa zdesene na kňaza.

— Odkiaľ viete, čo som urobil? Kto ste? Diabol? — kričal.

— Oh, som len človek a preto nosím všetkých diablov v svojom srdci, — odpovedal Otec Brown vážne. — Počujte, viem, čo ste urobili, alebo aspoň tuším… Keď ste sa rozlúčili s bratom, v nespravodlivom hneve ste schytili kladivo, lebo ste pocítili vášnivú chuť zabiť ho s jeho nečistou podlosťou. Zarazili ste sa však a strčili ste kladivo pod zapnuté šaty. Ponáhľali ste sa do kostola. Modlili ste sa s divým zúfalstvom v srdci na rozličných miestach kostola; pod oblokom s anjelom, hore na plošine a potom na najvyššej galérii, s ktorej ste videli zelený klobúk plukovníka ako zeleného chrobáka, plaziaceho sa na okolí kováčskej dielne. V tom okamžiku niečo puklo vo vašej duši a vy ste pustili boží hromový klín zo svojej ruky…

Wilfred si siahol slabou, trasľavou rukou na čelo a spýtal sa tichúčko:

— Odkiaľ viete, že sa podobal zelenému chrobáku?

Otec Brown sa slabúčko usmial.

— Och, užil som len náhodilé prirovnanie… Počúvajte ďalej: Hovorím, že všetko viem, ale pripomínam vám, že sa to odo mňa nikto nedozvie! Nasledujúci krok patrí vám. Nepodniknem nič, aby som vás ovplyvnil, uzavrem všetko pečaťou spovede. Keby ste sa spýtali, pre akú príčinu, povedal by som vám, že pre viacero príčin. Z tých iba jedna sa vzťahuje na vás… Prenechávam vám iniciatívu preto, lebo neklesli ste do zla tak hlboko ako iní vrahovia. Nenapomáhali ste, aby podozrenie zo zločinu uviazlo na kováčovi, keď vám to bolo ľahké; nepripustili ste, aby obvinili kováčovu ženu, i keď bolo aj to ľahké, ale pokúsili ste sa uvaliť podozrenie na bláznivého Joe, lebo ste vedeli, že by netrpel. To je ten papršlek, s ktorým sa v svojom povolaní stretávam u vrahov… Ale teraz dosť! Poďte dolu a choďte si svojou cestou, voľný, ako vták, lebo ja som dohovoril!

V hlbokom mlčaní kráčali dolu schodmi. Vkročili do slnečného jasu pri kováčovom dvore. Wilfred Bohun pokorne otvoril drevené vrátka, oddeľujúce kováčov dvor od kostolného nádvoria a pristúpil k inšpektorovi.

— Vydávam sa do vašich rúk, lebo som zavraždil svojho brata, — priznával.