ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cukráreň na rohu dvoch strmých ulíc v Camden Towne svietila ako koniec cigary. Bolo by azda priliehavejšie povedať, že svietila ako koniec ohňostroja, alebo svietila svetlom rozličných farieb, ktoré sa lámalo a odbleskalo od mnohých zrkadiel a tancovalo na množstve pozlátených a živo zafarbených koláčov a cukríkov. Na oblok cukrárne lepila detská háveď svoje nošteky, lebo čokoláda bola zväčša zabalená do papierov zlatých, červených a zelenkasto kovových farieb, čo býva temer lepšie, ako samotná čokoláda a veličizný svadobný koláč vo výlohe bol taký nedosažiteľný a vábivý, aká by mohla byť jedine severná točňa, keby bola na jedenie. Prirodzene, tieto vábniky dúhových farieb vedely privábiť zo susedstva všetku mládež do veku desiatich, dvanástich rokov. No, roh priťahoval aj mládež pokročilejšieho veku. Mládenec aspoň štyriadvadsať ročný upieral svoje oči do toho istého obloka. I jemu bol obchod vábnym čarom, ale nie pre čokoládu, i keď ňou neopovrhoval.

Mládenec bol vysoký, urastený, mal červené vlasy a odhodlanú tvár, ale nedbalé pohyby. Pod pazuchou držal jednoduchú, šedú kartónovú obálku s rozličnými kresbami, ktoré od tých čias, čo ho jeho strýko (ktorý bol admirálom) vydedil pre nejakú prednášku o hospodárskej teórii, predával knihy nakladateľom s kolísavým úspechom. Menoval sa John Turnbull Angus.

Keď napokon vkročil, pred mladou dámou, ktorá v cukrárni obsluhovala, iba klobúk nadzdvihol a prešiel do zadnej miestnosti, ktorá bola akousi reštauráciou paštetára. Elegantné, vrtké dievča jemnej tmavej pleti, živých tmavých očú, oblečené do čiernych šiat, po malej chvíľočke ho nasledovalo, aby sa spýtalo, čo si želá.

Jeho objednávka bola pravdebodobne zvyčajná.

— Želal by som si, prosím, — povedal odmerane, — žemľu za pol penny a malú šialočku čiernej kávy.

V okamžiku, ktorý uplynul, než sa mohlo dievča obrátiť, dodal:

— A potom by som chcel, aby ste sa za mňa vydali.

Mladá predavačka strnula a povedala:

— Také žarty nepripustím.

Červenovlasý mládenec pozdvihol oči nečakane vážne.

— Skutočne a naozaj je to vážne, — povedal. — Také vážne, ako tá žemľa za pol penny. Je práve také drahé, ako tá žemľa, lebo stojí peniaze, je nestraviteľné a škodlivé.

Mladá, tmavá dáma neodvrátila od neho svoje temné oči, ale skúmala ho, tak sa zdalo, s tragickou presnosťou. Na konci skúmania objavilo sa niečo, čo sa podobalo tieňu úsmevu na jej tvári a sadla na stoličku.

— Nemyslíte, že je kruté žuvať tieto pol pennyové žemle? — spýtal sa Angus roztržito. — Mohly by vzrásť v pennyové. Nebudeme tento brutálny šport pestovať, až budeme svoji.

Tmavá mladá dáma vstala zrejme v stave silného, ale nie nepriaznivého vzrušenia a odišla k obloku. Dlho tam stála a keď sa napokon obrátila, majúc na tvári výraz rozhodnutia, užasla, vidiac, že mladý muž starostlivo ukladá na stôl rozličné veci z výlohy. Mal tam pyramídu vábivo zafarbených cukríkov, niekoľko tanierov s obloženými chlebíkmi a dve fľaše s tajomným portským a sherry, ktoré charakterizujú paštetárov. Do prostriedka pôvabne ozdobeného stola obozretne položil ohromný svadobný koláč, ktorý bol hlavnou ozdobou výlohy.

— Čo robíte? — spýtala sa.

— Povinnosť, moja drahá Laura, — začal.

— Pre Pána Boha, počkajte chvíľočku, — zvolala, — nerozprávajte sa so mnou takým spôsobom… Čo chcete s tými vecmi?

— Slávnostný obed, slečna Hopová.

— A s týmto tu? — vyzvedala netrpezlivo a ukázala na svadobný koláč.

— To je svadobný koláč pani Angusovej.

Dievča vzalo koláč, rezolútne ho zdvihlo a odnieslo ho do výlohy. Potom sa vrátilo a oprúc sa elegantnými lakťami o stôl, nie bez záľuby, ale roztrpčene pozorovalo mladého muža.

— Nedožičíte mi času na rozmýšľanie, — povedala.

— Nie som blázon; v tom spočíva moja kresťanská pokora, — odpovedal.

— Pán Angus, — povedalo dievča, — prv, než by ste pokračovali v táraní, vyslyšte, čo vám o sebe stručne prezradím.

— Rozkošné! Mohli by ste povedať niečo aj o mne, pokiaľ sa to týka aj vás, — žiadal Angus vážne.

— Oh, držte už trochu jazyk za zubami a počúvajte! Nemám sa za čo hanbiť a nie je to nič takého, čo by ma mrzelo. Čo by ste však povedali, ak jestvuje niečo, čo sa ma netýka a predsa ma ťaží ako zlý sen?

— Ak je tak, potom by som navrhoval, aby ste zas priniesli ten koláč.

— Dobre, ale najprv vypočujte moju histórku, — žiadala Laura nástojčivo. — Začnem s tým, že vám prezradím o svojom otcovi, že bol majiteľom hostinca „Červená ryba“ v Ludbury a ja som obsluhovala vo výčape.

— Často som hútal, prečo je v tejto cukrárni také kresťanské ovzdušie, — poznamenal Angus.

— Ludbury je malé, ospalé vidiecke hniezdo vo Východnom grófstve a jediní hostia, ktorí chodievali do „Červenej ryby“, boli takí hrozní ľudia, akých ste vy nikdy v živote nevideli. Myslím na takých naničhodných, lenivcov, ktorí majú z čoho žiť a nemajú inú robotu, len povaľovať sa v krčmách, sádzať pri konských dostihoch a chodiť v zlých oblekoch, ktoré sú však pre nich ešte vždy veľmi dobré. No takíto mladí lenivci neboli u nás častými hosťami. Chodievali však dvaja, ktorí boli u nás ako doma, a to v každom ohľade. Obidvaja žili z vlastných peňazí, boli odporne leniví a hrozne vyparádení. Cítila som však súcit voči nim, lebo som sa nazdala, že zapadli do nášho hostinca preto, že obidvaja boli telesne chybní. Len máličko, ale predsa dostatočne, aby sa im sedliaci posmievali. Neboli mrzákmi, ale skôr raritou. Jeden z nich bol nezvyčajne malý; podobal sa trpaslíkovi, alebo jokeyovi. Ale nevyzeral celkom ako jokey; mal okrúhlu, čiernu hlavu, pekne upravenú čiernu bradu a oči jasné, ako oči vtáka. Štrkotal peniazmi vo vrecku, brinkal zlatou retiazkou a nikdy sa neukázal, keď nemohol byť oblečený pánskejšie, než akým pánom bol. No, i keď bol lenivcom, nebol obmedzený; vyznal sa vo všetkých možných veciach, najmä v tých, z ktorých nemohol mať užitku; stváral čarodejnícke kúsky, alebo, napríklad, vedel urobiť to, aby sa pätnásť zápaliek rozžalo postupne jedna od druhej ako pravidelný ohňostroj, alebo vedel vyrezať z banánu tancujúcu pannu. Menoval sa Izidor Smythe a vidím ho pred sebou aj dnes, ako pristupuje k pultu, aby urobil z piatich cigár skákajúceho klokana.

Druhý bol zamĺklejší a každodennejší, ale na mňa pôsobil oveľa mocnejšie, než úbohý malý Smythe. James Welkin (tak sa menoval ten druhý), mal vysokú, chudú postavu, bol plavovlasý, na nose mal hrbol a keby sa bol na neho človek díval cez sklenený hranol, bol by býval pekný, lenže on tak strašne škúlil, ako nikto iný na svete, koho som doposiaľ videla. Keď sa na vás díval, nevedeli ste, kde vlastne stojíte, nie to, aby ste vedeli, na čo sa díva. Myslím, že spotvorenie ho roztrpčovalo, lebo kým Smythe vždy ochotne ukazoval svoje opičie kúsky, James Welkin nerobil nikdy nič inšie, len sa napájal v našom hostinci, alebo podnikal ďaleké prechádzky po našej plodnej šedej krajine vždy sám a sám. Pravda, aj Smythe bol citlivý na narážky o svojom nízkom vzraste, ale znášal ich oveľa ľahšie ako druhý. Nuž bola som skutočne vo veľkých rozpakoch a nepríjemne prekvapená, keď ma obidvaja požiadali o ruku v tom istom týždni.

A vtedy som niečo urobila, čo som neskoršie pokladala za nerozumné. Nuž ale obidvaja mi boli akosi priateľmi a nechcela som, aby sa nazdali, že som ich odmietla pre ich telesné chyby, teda preto, že boli takí špatoši a preto som im navravela niečo celkom iného, to, že ak by som sa raz vydala, stala by som sa ženou iba takého muža, ktorý niečo vykonal. Povedala som im, že je mojou zásadou nežiť zo zdedených peňazí, ako sú ich peniaze. O dva dni neskoršie začala moja bieda. Prvé, čo som počula, bolo, že obidvaja sa vybrali do sveta skúsiť šťastie; celkom tak, ako v hlúpych rozprávkach o vílach.

No a od tých čias som nevidela ani jedného, ani druhého. Dostala som však dva listy od toho mladého a tie boly veru vzrušujúce.

— A o tom druhom ste nikdy nepočuli? — spýtal sa Angus.

— Nie, ten mi nikdy nepísal, — povedalo dievča po krátkom váhaní. — V svojom prvom liste mi Smythe prosto oznámil, že sa vydal s Welkinom na cestu do Londýna; ale Welkin bol takým dobrým chodcom, že malý Smythe čoskoro ustal popri ňom a posadil sa vedľa cesty, aby si odpočinul. Istý potulný zábavný podnik, ktorý sa uberal tou istou cestou, sa ho ujal, jednak preto, že sa podobal trpaslíkovi, jednak, že bol šikovným clownom. Pristal do kompánie a čoskoro ho poslali do Aquaria, aby tam ukazoval svoje, neviem, aké fígle. To bol jeho prvý list. Druhý bol prekvapujúcejší a dostala som ho minulého týždňa.

Angus vyprázdnil svoju šialočku a pozoroval dievča prívetivými očami. Ústa dievčaťa sa ľahúčko usmievaly, keď pokračovala v rozprávaní.

— Azda ste videli na plotoch plakáty „Smythovej tichej služby“? A či ste azda jediný v meste, ktorý ich ešte nevidel? Neviem o tom nič bližšieho. Tuším ide o vynález, ktorý pomocou hodinového stroja vykonáva rozličné domáce práce… Také čosi, ako „Zakrúť kľukou“…, „Stisni gombík“…, „Čašník, ktorý nikdy nepije“…, „Desať služiek, ktoré nekoketujú“…, ale veď ste dozaista videli inzeráty… Nuž teda, nech sú tie stroje také alebo onaké, prinášajú peniaze a všetky pre toho škriatka, ktorého som poznala dole v Ludbury. Čo aj nechcem, cítim radosť, že ten úbožiak vedel sa postaviť na vlastné nohy, ale žijem v ustavičnom strachu, že sa zrazu zjaví a povie mi, že už niečo dokázal, vydobyl si miesto vo svete vlastnými silami, čo je pravda.

— A druhý muž? — opakoval Angus so zaťatým pokojom.

Laura Hopová vyskočila.

— Priateľ môj, myslím, že ste kúzelník — povedala. — Nepísal mi, neviem o ňom o nič viac, než koľko vie mŕtvy o tom, kde sa nachodí, ale predsa sa práve toho obávam, nie Smytha. On ma ženie do šialenstva, lebo on mi je stále za pätami. Hej, myslím, že sa zbláznim, lebo som ho cítila na mieste, na ktorom nemohol byť, a počula som jeho hlas na mieste, kde nemohol prehovoriť.

— Dobre, drahá, — povedal muž dobrosrdečne, — keby šlo o samotného satana, teraz je odbavený, keď ste o tom prehovorili pred iným človekom. Ľudia sa zbláznia len vtedy, keď sú osamotení, dievčatko. Ale kde ste počuli alebo cítili nášho škuľavého priateľa?

— Počula som Welkina smiať sa práve tak jasne, ako vás počujem rozprávať, — povedalo dievča. — Nikto tu nebol okrem mňa, stála som na rohu pred obchodom a mohla som vidieť do obidvoch ulíc. Už som dávno zabudla, ako sa smial, i keď bol jeho smiech práve taký podivný, ako jeho škúlenie. Už temer rok som si na neho ani len nespomenula. No, pravda je tá, že o niekoľko sekúnd pred smiechom, ktorý som počula, prišiel list od jeho súpera.

— A počuli ste to strašidlo niekedy kričať, kvíkať, alebo vydávať nejaký podobný hlas? — spýtal sa Angus so záujmom.

Laura sa zachvela a potom povedala pevným hlasom:

— Hej. Práve keď som dočítala druhý list Izidora Smythe, v ktorom mi oznámil svoj úspech v podnikaní, počula som Welkinov hlas. Hovoril: „A predsa vás nezíska!“ Počula som ho tak jasne, ako by bol býval v miestnosti. Oh, bojím sa, že zošaliem.

Keby ste strácali rozum, tvrdili by ste, že ste zdravá, — poúčal ju mladý muž. — Toľko je však isté, že s tým neviditeľným gentlemanom niečo nie je v poriadku. Dve hlavy sú lepšie, ako jedna… o iných orgánoch nebudem zatiaľ hovoriť…, a skutočne, keby ste mi dovolili, ako neohrozenému, praktickému mužovi, doniesť ten koláč z výlohy…

Kým hovoril, ozval sa vonku na ulici kovový hlas, malý motor uháňajúci diabolskou rýchlosťou, prihnal sa pred dvere obchodu a zastal. V tom istom okamžiku stál už malý muž s lesklým cylindrom na hlave v prednej miestnosti a prestupoval s nohy na nohu.

Angus, ktorý si zachoval pokoj a veselú myseľ, vďaka svojej duševnej zdravovede, prejavil čulosť duše tým, že odbehol do prednej miestnosti, aby sa stretol s návštevníkom. Jediný pohľad mu potvrdil divé domnienky zamilovaného muža. Veľmi úhľadná, trpasličia postava so špicom čiernej brady, trčiacim bezočivo do predu, rozumné, nepokojné oči, úhľadné a veľmi nervózne prsty; to nemohol byť nikto iný, len ten, o ktorom pred chvíľou počul: Izidor Smythe, ktorý robil panny z banánu a zápaliek; Izidor Smythe, ktorý robil milióny z nepijúcich čašníkov a nekoketujúcich kovových služiek. Chvíľočku sa na seba dívali, chápajúc výraz vlastníctva na svojich tvárach, a hľadeli na seba s tou veľkodušnosťou, ktorá je dušou súperstva.

Pán Smythe však ničím nenarážal na tento konečný dôvod ich vzájomného odporu, ale povedal prosto a rozhodne:

— Videla slečna Hopová tú vec na obloku?

— Na obloku? — opakoval Angus prekvapene.

— Niet času na vysvetľovanie, — vyhlásil milionár úsečne. — Tu sa stvárajú figliarstva a klamstvá, ktoré musím poznať.

Ukázal svojou hladenou paličkou na oblok, vyprázdnený nedávno svadobnými prípravami pána Angusa a ten udivený zazrel v obloku dlhý pruh papieru, polepený poštovými známkami, natiahnutý cez okennú tabuľu, ktorý tam nebol, keď sa pred chvíľou díval oblokom na ulicu. Idúc za energickým škriatkom na ulicu, našiel tam asi pol druhého jardu dlhý papier polepený poštovými známkami a starostlivo nalepený zvonku na sklo. Na papieri bolo napísané nedbalým písmom: „Ak sa vydáte za Izidora Smythe, tak on zomrie.“

— Laura, — zvolal Angus, vystrčiac svoju červenú hlavu do dverí, — vy nestrácate rozum.

— Písmo je Welkinovo, — poznamenal Smythe s nevôľou. — Dlhé roky som ho nevidel, ale neprestajne ma znepokojuje. Za posledných štrnásť dní mi nechal päť výhražných listov. A nemôžem vystopovať, kto ich doniesol. Vrátnik prisahal, že nevidel nikoho podozrivého. No a vidíte, tu zas nalepil na oblok takúto vec, zatiaľ čo ľudia v obchode…

— Áno, správne, — poznamenal Angus skromne, — zatiaľ čo ľudia v obchode pokojne olovrantovali. Uisťujem vás, pane, že viem oceniť vašu otvorenosť a priamosť. Neskoršie môžeme prehovoriť aj o iných veciach. No teraz radšej o tom, že ten muž nemôže byť ďaleko, lebo, prísahám, keď som sa posledný raz díval oblokom na ulicu — sotva pred desiatimi minútami —, ten papier ešte nebol tam. Nuž ale predsa je už veľmi ďaleko, než aby sme sa za ním rozbehli a ani nevieme, ktorým smerom sa dal. Ak ma chcete počúvnuť, pán Smythe, mali by ste požiadať o pomoc niektorého energického detektíva, radšej súkromného ako verejného. Poznám istého, ku ktorému môžeme dôjsť vaším vozom za päť minút. Menuje sa Flambeau a čo aj má za sebou búrlivú mladosť, teraz je prísne poctivým mužom a jeho mozog je veľmi cenný. Býva v Lucknow Mansions, Hampstead.

Zaujímavé, — podotkol malý muž, zmršťujúc čierne obočie, — ja bývam v Himylaya Mansions za rohom. Ak nemáte proti tomu nič, prosím, poďte so mnou. Zaskočím do svojho bytu pre tie Welkinove listy a vy zatiaľ zájdete k svojmu priateľovi.

— Ste veľmi láskavý, — uklonil sa Angus zdvorile, — Čím skorej začneme, tým lepšie.

Rozlúčili sa s rovnakou obradnosťou s dámou a s horlivosťou nezvyčajnou a nečakanou sadli do malého voza. Keď Smythe chytil páku a veľkým oblúkom obchádzali roh ulice, Angus sa podíval na veľký plakát „Smythovej tichej služby“, na ktorom bola vyobrazená veľká bezhlavá figúra, nesúca veľký pekáč. Nápis hlásal, že ide o kuchára, ktorý je vždy veselý.

— Užívam ho vo svojom byte, — povedal malý, čiernooký muž a zasmial sa. — Jednak pre reklamu, jednak pre skutočnú výhodu. Poctive a bez vedľajších umyslov vás ubezpečujem, že moje figúry s hodinovým strojom prinesú uhlie alebo víno, cestovný poriadok oveľa rýchlejšie, ako ktorýkoľvek živý sluha, keď viete, ktorý gombík musíte stisnúť. Nepopieram však, pravda, nech to ostane medzi nami, že títo sluhovia majú aj svoje nevýhody.

— Skutočne? — divil sa Angus. — Sú azda práce, ktoré nevedia vykonať?

— Áno, priznal Smythe pokojne, — nemôžu mi prezradiť, kto nosí do môjho bytu tie výhražné listy.

Motor bol taký malý a rýchly, ako jeho majiteľ. V skutočnosti bol to tiež jeho vynález, ako všetci sluhovia v jeho byte. Ak bol jarmočníkom, vychvaľujúcim svoj tovar, bol ním s pevnou vierou v jeho dobré vlastnosti. Pocit čohosi drobného, letiaceho silnel v Angusovi, keď leteli dlhými, bielymi zákrutami cesty. Ale zákruty boly čo raz ostrejšie a strmšie, lebo vystupovali na chrbát temer taký strmý, ako by boli bývali v Edinbourghu, lenže nie taký malebný. Terasa sa týčila nad terasou a strmiaca skupina domov, ku ktorej sa náhlili, týčila sa nad nimi temer v egyptskej výške, pozlátená šikmými lúčami západu. Zmena, keď zahnuli za roh a ocitli sa pred radom domov, vystavených do polkruhu a známych, ako Himylaya Mansions, bola taká náhla, ako keď zrazu niekto otvorí oblok, lebo zbadali, že táto skupina domov akosi sedí nad Londýnom ako nad zeleným morom bridlice. Oproti týmto domom, za cestou vysypanou pieskom, bolo kroviskami zasadené priestranstvo, ktoré sa podobalo skôr živému plotu alebo hradbe než záhrade a o niečo nižšie plynul prúžok umelého vodného toku; kanál, alebo hradná priekopa tejto obývanej pevnosti. Povoz uháňal oblúkovitou cestou, minul na istom rohu búdku muža, predávajúceho pečené gaštany, a v rovnej čiare, práve na druhej strane krivky, zazrel Angus pomalým krokom sa prechádzajúceho tmavomodrého policajta. To boly jediné ľudské bytosti v tejto až veľmi predmestskej štvrti; cítil však akosi nevysvetliteľne, že predstavovaly poéziu Londýna. Cítil, ako by to boly postavy z nejakej histórky.

Malý motor zastal pred domom na pravej strane a vymrštil svojho majiteľa rýchlosťou gule. Izidor Smythe dal sa bez meškania vypytovať správcu domu vysokej postavy v bohato ozdobenom kabáte i malého sluhu, stojaceho bez kabáta, či niekto v jeho neprítomnosti neprišiel do domu. Uistili ho, že nikto nevkročil do domu. Potom sa dal výťahom vymrštiť ako raketa na najvyššie poschodie spolu so vzrušeným Angusom.

— Vojdite na chvíľočku ku mne, — povedal bez dychu. — Chcel by som vám ukázať Welkinove listy. Potom môžete zaskočiť ku svojmu priateľovi.

Stisol gombík, ukrytý v stene pri dverách a dvere sa otvorily.

V dlhej, priestrannej predsieni budily pozornosť rady vysokých, mechanických postáv, stojace tak, ako stoja skúšobné figúry krajčírov. Práve tak nemaly hlavy, ako tie a boly tiež také široké v pleciach, kým ich klenutá hruď vystupovala ako hruď holubov, nepodobaly sa človeku o nič väčšmi, ako automaty ľudskej podoby na staniciach. Maly dva háky miesto rúk, aby mohly udržať tácne, boly natreté hráškovo zelenou, červenou, alebo modrou či čiernou farbou, aby sa rozpoznaly jedna od druhej; no boly to predsa len automaty, na ktoré by nebol nikto dva razy pozrel. V tom okamžiku im aspoň nikto nevenoval väčšiu pozornosť, lebo medzi dvoma radmi automatických sluhov ležalo oveľa zaujímavejšieho, ako všetky stroje na svete, a to biely, pokrčený kus papieru, počmáraný červeným atramentom. Čulý vynálezca ho zdrapil, sotva otvoril dvere, a podal ho bez slova Angusovi. Červená tinta bola ešte mokrá. Zpráva znela: „Ak ste ju dnes navštívili, zomriete!“

Nastalo ticho, ktoré prerušil Izidor Smythe.

— Nechceli by ste pohárik whisky? — spýtal sa pokojne.

— Ďakujem, nie, radšej by som mal tu Flambeaua. Záležitosť, ako vidím, začína byť vážna. Pôjdem hneď k nemu, — odpovedal Angus s nevôľou.

— Máte pravdu, — prisvedčil druhý s obdivuhodnou veselosťou, — priveďte ho čím skorej.

Keď Angus zatváral za sebou dvere, zazrel, že Smythe stisol nejaký gombík, na čo jedna z figúr sa pohla a sunula sa po úzkej štrbine v dlážke, nesúc tácňu so sódou a pálenkou. Nezdalo sa mu nechať malého muža samotného medzi tými figúrami, čo sa prebúdzajú, len čo sa dvere zatvárajú. O šesť stupňov nižšie, ako byt malého muža, sluha čosi čistil. Angus sa zastavil, aby z neho vynútil, za výdatnej podpory výhľadu na dobrú odmenu, sľub, že ostane na svojom mieste do návratu Angusa a dá pozor na každého cudzinca, ktorý by vyšiel hore. Keď sbehol dolu, uložil v bráne rovnakú povinnosť aj pozornému správcovi domu, ktorý mu oznámil, že dom nemá iného východu, okrem toho, ktorý stráži. Ale Angus sa ani s tým neuspokojil; chytil ponevierajúceho sa policajta a prinútil ho dávať pozor na bránu domu. Napokon sa ešte zastavil u predavača gaštanov, kúpil za penny z jeho lahôdok a pri tom sa ho spýtal, ako dlho ostane v svojej búdke.

Predavač vyhrnul golier svrchníka a povedal mu, že odíde čoskoro, lebo myslí, že začne padať sneh. Mohol mať pravdu, lebo večer začínal byť popolavý a neprívetivý. Angus však vynaložil všetku svoju výrečnosť, aby primäl predavača ostať na mieste.

— Zohrejte sa zatiaľ na svojich gaštanoch, — povedal mu. — Zjedzte ich, čo aj všetky, vynahradím vám škodu. Dám vám sovereign, ak počkáte na mieste, kým sa vrátim, aby ste mi mohli povedať, či niekto nevstúpi, muž, žena alebo dieťa, do toho domu, pred bránou ktorého stojí policajt a správca.

Potom svižko odchádzal, presvedčiac sa pohľadom, že dom dobre strežú.

— Už tak, alebo onak, ale urobil som všetko, čo som mohol, — prikyvoval hlavou. — Všetci štyria len nebudú spoluvinníkmi pána Welkina.

Lucknows Mansion boly, aby som tak povedal, nižším poschodím toho vrchu domov, ktorého vrchol nazývaly Himylaya Mansion. Poloúradné sídlo pána Flambeau bolo na prízemí a bolo v každom ohľade ostrým kontrastom americkej mašinérie a chladného hotelového prepychu sídla „Tichej služby“. Flambeau, priateľ Angusov, prijal ho v rokokovom, umelecky zariadenom kabinete za svojou pracovňou, vyzdobenou šabľami, arkabúzami, zvláštnosťami orientu, fľašami talianskeho vína, primitívnymi nádobami, chlpatou perskou mačkou a malým, uprášeným katolíckym kňazom.

— To je môj priateľ, Otec Brown, — povedal Flambeau. — Nie raz som si želal, aby ste sa s ním stretli. Dnes je nádherné počasie; trochu chladno pre takého južana, ako som ja.

— Hej, myslím, že bude jasno aj naďalej, — poznamenal Angus, keď sadal na orientálny, lilavo pruhovaný otoman.

— Nie, — protirečil kňaz pokojne, — už začína snežiť.

A naskutku, zatiaľ čo hovoril, niekoľko chumáčkov snehu, ktorý predavač gaštanov čakal, sadlo na temnejúce okenné tabule.

— Prišiel som v obchodnej reči, — začal Angus vážne. — Záležitosť je trochu nezvyčajná. Isté je, Flambeau, že sotva tak ďaleko od vás, čo dohodíte kameňom, niekto veľmi naliehavo potrebuje vašu pomoc; neviditeľný nepriateľ ho neprestajne prenasleduje — figliar, ktorého nikto nevidel.

Keď Angus rozpovedal celú histórku Laury a pokračujúc svojou vlastnou, zmieňujúc sa o neprirodzenom smiechu na rohu dvoch prázdnych ulíc, o zvláštnych, zreteľne, jasne vyslovených slovách v prázdnej izbe, Flambeau bol čo raz živší, kým malý kňaz ostával bokom ako kus nábytku. Keď sa zmienil o popísanom kuse papiera, ktorý sa zjavil na obloku cukrárne, Flambeau vstal, vyplňujúc celú miestnosť širokými plecami.

— Ak nič nenamietate proti tomu, — povedal, — myslím, že by ste mi mohli rozprávku dokončiť aj cestou do bytu toho muža. Cítim akosi, že nemáme veľa času na postávanie.

— Veľmi rád! — vstal Angus. — Poďme, i keď som postavil pred dom štyroch mužov.

Pustili sa ulicou s malým kňazom, ktorý za nimi bežkal povoľne ako psík. Povedal veselo, ako by chcel nadviazať rozhovor:

— Hľa, ako rýchle pribúda sneh na ceste.

Cestou bočnými, strmými ulicami, ktoré už boly poprášené striebrom snehu, dokončil Angus rozprávku o neviditeľnom mužovi a keď sa dostali do oblúkovitej ulice, mohol sa venovať strážcom domu. Predavač gaštanov prisahal pred obdržaním sovereignu i potom, že dobre striehol dvere, ale nikoho nevidel ani vojsť, ani vychádzať z domu. Policajt bol ešte emfatickejší. Vyhlásil, že sa vyzná vo figliaroch každej sorty, nech majú cylindre alebo handry a že nie je taký zelený, aby sa nazdával, že podozrivé osoby vyzerajú podozrivo. Vraj, dával pozor, čakal a tak — do paroma! — môže povedať, že nevidel nikoho. A keď všetci traja zastali pred správcom domu, počuli výrok ešte určitejší.

— Mám právo spýtať sa každého, vojvodcu i zametača, čo chce v dome, — vyhlásil veselý obor v bohato ozdobenom kabáte, — a prísahám, že od tých čias, čo ste vy odišli, nebolo nikoho, koho by som sa bol mohol spýtať.

Bezvýznamný Otec Brown, ktorý stál k ním chrbtom obrátený a díval sa skromne na chodník, odvážil sa na nesmelú otázku.

— Nešiel teda nikto ani dnu, ani von od tej chvíle čo sneží? Sneh začal padať, keď sme boli všetci traja u Flambeau.

— Nebol tu nikto, uisťujem vás, — vyhlásil správca, žiariac autoritou.

— Hm, potom by som však chcel vedieť, čo je toto tu! — povedal kňaz a s rybacou bezvýraznosťou díval sa na zem.

Ostatní sledovali jeho pohľad a Flambeau hlasno skríkol a urobil prudký francúzsky pohyb, lebo bolo nespornou pravdou, že uprostred vchodu, stráženého mužom v pozlátenom kabáte, doslovne medzi arogantne rozkročenými nohami toho kolosa, bežal v bielom snehu rad čiernych stôp.

— Neviditeľný muž, pre Boha! — zvolal Angus nevoľky a bez ďalšieho slova začal utekať hore schodmi. Flambeau ho nasledoval, kdežto Otec Brown ostal stáť a díval sa do zasneženej ulice, ako keby bol stratil všetok záujem o vec.

Flambeau bol v takej nálade, že by bol najradšej vysotil dvere plecom, ale rozumnejší Škót, čo aj nie taký dôvtipný, ako Francúz, začal hľadať rukou pri dverách, našiel neviditeľný gombík a dvere sa otvorily.

Za nimi sa im zjavila v podstate rovnako usporiadaná sieň; predsieň bola o niečo tmavšia, ale posledné červené šípy zapadajúceho slnka ešte vnikaly do nej. Videli, že niektoré stroje opustily svoje pôvodné miesto v rade pri stene a stály na rozličných miestach polotmavej miestnosti. S úbytkom denného svetla ztemnely aj ich červené a zelené kabáty a táto nejasnosť zvyšovala ich podobnosť s ľudskou postavou. Na samom prostriedku toho všetkého, práve na mieste, kde pred tým ležal popísaný papier, bolo niečo, čo sa veľmi podobalo červenej tinte, rozliatej po dlážke. No nebola to tinta.

S francúzskou miešaninou rozumu a prudkosti Flambeau jednoducho zvolal:

— Vražda! — a vrútiac sa do bytu, prekutal každý jeho kút, každú skriňu za krátkych päť minút. Darmo však čakal, že nájde niekde mŕtvolu; nenašiel ju. Izidora Smythe tam nebolo ani mŕtveho, ani živého. Po zúrivej prehliadke stretli sa v predsieni. Mali strnulé oči a upotené čelá.

— Priateľ môj, — povedal Flambeau a v rozčulení rozprával po francúzsky, — nielen vrah je neviditeľný, ale aj telo jeho obete.

Pri pohľade do tmavej miestnosti, naplnenej figúrami, v niektorom keltickom kútiku Angusovej škótskej duše sa prebudila hrôza. Istá figúra veľkosti človeka stála bezprostredne pri krvavom fľaku, zavolaná zavraždeným azda tesne pred tým, než klesol. Jeden z hákov, čo jej slúžily za ruku, bol zdvihnutý a Angus si s hrôzou pomyslel, že Smythe sa vari stal obeťou vlastného železného dieťaťa. Hmota sa vzoprela, stroj zavraždil svojho pána. Ale keby ho boly zabily, čo s ním urobily?

— Zjedli ho, zašepkala mu mátoha do ušú a závrat ho pochytil, keď si predstavil roztrhané ľudské pozostatky, čo stroje sožraly.

Napäl všetky sily a upokojil sa. Povedal Francúzovi:

— Tu to máme; úbohý chlap sa rozplynul a nechal za sebou len ten červený fľak. Táto udalosť nenáleží do tohoto sveta.

— Ostáva nám iba jedna možnosť, — povedal Flambeau, — Nech už tá záležitosť patrí do tohoto, alebo iného sveta, musíme ísť dolu prehovoriť s mojím priateľom.

Idúc dole schodmi. Dole sa stretli so správcom a postávajúcim predávačom gaštanov a tí ich tiež ubezpečili, že ostražito striehli vchod do domu. Angus sa obzrel za štvrtým strážnikom a keď ho nevidel, zvolal netrpezlive:

— Kde je policajt?

— Odpusťte, prosím, mojou vinou ho tu nevidíte, — ozval sa Otec Brown. — Poslal som ho dolu po ceste, aby niečo vypátral… Niečo, čo pokladám za potrebné.

— Dobre, ale potrebujeme, aby bol zas tu a to veľmi chytro, lebo toho nešťastníka hore nielen že zabili, ale aj odniesli, — vysvetľoval Angus.

— Ako? — spýtal sa kňaz.

— Otče, — povedal Flambeau a chvíľu mlčal, — na moj’ dušu, myslím, že to patrí do vášho odboru; ani priateľ, ani nepriateľ nevkročil do domu a Smythe predsa zmizol, ani čo by ho boly víly ukradly. Ak je toto nie neprirodzené, tak potom…

Zmĺkol, lebo prekvapil ich policajt, ktorý sa objavil na rohu ulice a utekal k nim. Dobehol rovno ku Brownovi.

— Mali ste pravdu, pane, — oddychoval. Telo chudáčiska pána Smytha práve vylovili z prieplavu.

Angus sa chytil za hlavu.

— Čože, vari utiekol z bytu a utopil sa? — spýtal sa.

— Neušiel, — na to vám môžem prísahať, lebo zomrel následkom rany nožom, ktorá mu preťala srdce, — povedal strážnik.

— A predsa ste hovorili, že ste nikoho nevideli? — spýtal sa Flambeau.

— Poďme dolu po ceste, — navrhol Otec Brown.

Keď prišli ku druhému koncu domov, zrazu sa ozval:

— Či som len hlúpy! Zabudol som sa policajta opýtať, či našli jasne hnedé vrece. Chcel by som vedieť, či našli také vrece.

— Aké hnedé vrece? — spýtal sa Angus prekvapene.

— Preto, lebo ak našli vrece inej farby, musíme začať oznove, keď však našli hnedé vrece tak…, nuž tak sme tento prípad skončili, — vyhlásil Otec Brown.

— Chcel by som vedieť, ako? — poznamenal Angus s iróniou. — Veď sme ešte ani nezačali, ak sa nemýlim.

— Musíte nám všetko rozpovedať, — prosil Flambeau s vážnou prostotou dieťaťa.

Vedení Otcom Brownom prešli rýchle a mlčky na druhú stranu ulice. Napokon sa kňaz ozval s dojímavou prostotou:

— Obávam sa, že sa budete nudiť. Začínam vždy s abstraktnou stránkou veci. Ale tento raz ani vy by ste nemohli inakšie začať… Nepozorovali ste nikdy, že ľudia nedávajú odpoveď na to, na čo sa ich spýtate? Odpovedajú vždy na to, na čo myslíte. Povedzme, že nejaká dáma sa spýta druhej dámy na letovisku: „Kto je tu s vami?“, druhá dáma nikdy nepovie, že kuchár a traja sluhovia, a tak ďalej. Čo by bola slúžka práve v miestnosti, za jej fotelom, odpovie, že je sama, mysliac na tých, na ktorých myslíte vy. Povedzme však, že sa spýta lekár, ak sa vyskytne chytľavá choroba, „Kto je tu s vami?“, dáma spomenie hneď na kuchára, slúžku a sluhov. A podobne je to pri každom rozhovore. Na žiadnu otázku nedostanete doslovne správnu odpoveď, i keď ju pokladáte za správnu. Keď tí naši štyria poctiví mužovia povedali, že nikto nevkročil do domu, nemysleli tým, ze skutočne nikto do domu nevošiel. Mysleli, že nevkročil človek, ktorého by mohli pokladať za muža, na ktorého ste mysleli vy. Ale nejaký muž predsa vošiel i vyšiel z domu, bez toho, že by ho boli spozorovali.

— Neviditeľný muž, — zamrmľal Angus, zmršťujúc červené obočie.

— Áno, duševne neviditeľný muž, — prisvedčil Otec Brown.

O minútku-dve pokračoval skromne a tak ticho, že sa zdalo, že len nahlas uvažuje:

— Pravda, na takú osobu nemyslíte do tých čias, kým na ňu skutočne nemyslíte. V tom tkvie jeho dôvtip. Ale ja som na neho myslel od prvoti pre niektoré maličkosti, ktoré ma zaujaly vo vypravovaní pána Angusa. Predovšetkým okolnosť, že Welkin podnikal ďaleké prechádzky, a potom to, že na obloku bol kus papieru, ktorý bol polepený poštovými známkami. No a najväčšmi, pravda, tie dve nezvyčajnosti, ktoré spomínala mladá dáma. Neznepokojujte sa, prosím, — dodal náhlivo, spozorujuc prudký pohyb Škótovej hlavy — ona myslela úprimne, že hovorí pravdu, ale mýlila sa. Nikto nie je sám na ulici sekundu po tom, čo začal čítať list, ktorý mu práve doručili. Niekto musí byť na blízku a to veľmi blízko, ale je duševne neviditeľný.

— A prečo by tam musel byť niekto? — chcel vedieť Angus.

— Pretože, — povedal Otec Brown, — ak nemyslíme na poštové holuby, musíme uznať, že list niekto priniesol.

— Chcete tým naznačiť, že Welkin nosil tej dáme listy svojho súpera? — spýtal sa Flambeau.

— Áno, — odpovedal kňaz, — Welkin doniesol list svojho súpera tej dáme. Musel to byť on.

— Och, nechápem vaše mudrovanie! — vybuchol Flambeau. — Aký je ten muž? Ako vyzerá? Akú podobu má taký duševne neviditeľný muž?

— Máva na sebe zväčša úhľadný modrý oblek, ozdobený zlatom a červeňou, — vysvetľoval kňaz ochotne a s dôrazom, — a v takom nápadnom, ba krikľavom obleku vošiel pred štyrmi pármi očú do Himylaya Mansions, zabil Izidora Smythe a chladnokrvne sišiel zas na ulicu, s mŕtvym telom v náručí…

— Velebný pane, — zvolal Angus a zastal. — Kto je blázon, vy, alebo ja?!

— Nie ste blázon, — povedal Brown, — ale ste trochu nepozorný. Nevideli ste nikdy takého muža, ako je tento tu? — spýtal sa náhle a rýchle vykročil.

Po troch krokoch položil ruku na rameno listonoša, ktorý chcel nepozorovane prekĺznuť vedľa nich v tieni stromov.

— Nikto si nepovšimne takýchto listonošov, — povedal. — A sú tiež ľudia; majú svoje vášne a nosia dokonca veľké vrecia, do ktorých sa malá mŕtvola ľahko zmestí.

Listonoš, miesto toho, že by bol ušiel — čo by bolo bývalo prirodzené —, skrčil sa a stál na mieste, opretý o plot záhrady. Bol chudý, vysoký, mal zarastenú tvár, ale keď sa na nich podíval, všetkých zarazily jeho satansky škúliace oči…

Flambeau sa vrátil s kopou nových myšlienok ku svojim šabliam, červeným závesom a perzskej mačke. John Turnbull Angus sa vrátil k dáme do cukrárne, kde sa ten neopatrný mládenec cítil ako doma, ale Otec Brown sa dlhé hodiny prechádzal s vrahom po zasnežených kopcoch pod hviezdnatou oblohou. Nedozvieme sa však nikdy, o čom sa rozprávali.