ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vek náš sa volá osvieteným vekom,
vek náš sa volá vekom slobody.
Ká lož to, on je svetlu rakvy vekom
a pod slobodou stenú národy.
Či osvieteným azda má byť vek náš,
že viery slnce chcel by znivočiť,
by v tmavej noci hriechu skryt
osvietil bludný svetlonosa kráž?

Voľnosti doba, v ktorej toľké kmene
pod ťažkým jarmom rabstva otročia,
voľnosti doba, v ktorej voľno nie je,
by zaosŕkla chasa otročia.
Je voľno silným slabších utlačovať,
je voľno silným páchať bezprávie
a jak sa obeť zotavie,
zas krv z nej cicať ako z hoviad ovad.

Voľnosti doba, v ktorej zášti Moloch
z náručí matiek plod ich urvatý
žeravou tlamou hlce v osviet brloh
bez strachu trestu, s vencom odplaty.
Ach, matka drahá, vyjdi zo zátišia,
z chatrče svojej k prašnej ceste choď,
tam zmiera ten tvoj krásny plod,
bo jeho bolesť od Tatry je vyššia!

Ó, aké srdce tvrdšie tvrdých od skál,
od hyen divých divšie má tá mať,
čo plod svoj, čo ju vše tak vrelo bozkal,
dá vziať si z náruč, dá sa oklamať.
Nepriateľ tvoj je nepriateľom dietok
a nepriateľom do pazúrov dáš
najväčší poklad, ktorý máš,
ovocia sľubný v starobe ti kvietok?

Je výhon z teba ako sladký vinič,
vinica naša leží prielohom.
Vstaň, radšej tŕnie, hlôhy, papruť vynič,
nie plod svoj sladký v bôli premnohom.
Pozri na muža, on ťa učí múdre,
jak chovať musíš výhon starostne,
by, keď on časom narostne,
zas bolo hrozna, keď zvon k braniu udrie.

Pracujú mnohí kolo vinohradu,
no ty sám brániš pilno spustlú zem
a prísadu si z roka na rok mladú
pestoval, bratku, samotný ty len.
Hrad vzdelanosti rodnej na vinici
stavali mnohí: jedni dľa sily
hlen brali, tehly pálili,
kým vysekali sochy remeselníci.

I porobili krásne kusy, zlomky
a vodili k nim na diváky svet,
jedine ty si celkom povedomky
vykopal základ, a aj kládol hneď.
Chválili iných vystavené veci,
obdivovali vlohy, slohy diel,
len teba nik z nás nevidel,
o tebe v zemi mlčali sme všetci.

Lež prídu časy, svet sa spýta v dive:
veď lepší ten je hrad než susedov, —
a vtedy rieknu veky spravodlivé:
má v skale základ tento hrdý krov.
Nuž pracuj ďalej, bratku, v skryte zeme,
zo zeme na deň dral sa útly kel,
čo neskôr v jedľu zmohutnel
jak tá, my potom večnosť dosiahneme.

Boh nech ťa venčí z vysokého neba
so spletom krásnym vitým z jasu hviezd,
nech dá ti milosť, zdravie — a čo treba,
spokojnosť milú, silu kríže niesť,
viď národ — šťastný z tých, čo kojíš ich — rásť,
nech Krista vieru, pravá osveta
v nich vždycky hojne rozkvetá
a v pravde voľná nech je vždy ich vlasť.

1892

Vždy osud spurný, lebo láskavý,
by svojou cestou vývin šiel
a obsiahol sa dejepisný cieľ,
na kozlík svojho muža postaví.
I zadupocú tupo kopytá
i sfrčia kolá, zvíri krik a rev
tých, čo ich drúzga ako jahňa lev,
kým výska chasa krvou opitá.

Voz frčí divo — víchor víri až.
Kto chytí liace, žrebce pristaví?
Víťazne vejú jeho zástavy,
čo stojí v ceste, šliape ani raž.
A víchor chyce, vznáša chumáč pliev
a mnohá leskom, slávou skveje sa,
kým zlaté zrná dlávia kolesá,
až v čnosti zúri spravodlivý hnev.

No keď sa osud vľúdne uškrnie
i ťažké zrno dvíha, vznáša ho —
nie sebe, ale zvlášť tým za blaho,
čo käroval ich nemilosrdne.
A kto zastaví poťah osudu?
Kto odoženie z rána úsvit zôr?
Lež ani prosbou nedovábiš skôr
prekrásny úsvit zeme na hrudu.

Sú teda márne všetky vzpruhy síl?
Sú márne práce, žertvy životov?
Nič nedocieliš srdca dobrotou?
Bez priania Sudby nadarmo si žil?
Z miliónov kvapiek rieka povstane,
čo nestaví ju nikdy žiadna hať.
Aj osudu voz musí sila hnať,
čo z milión svalov prúdi vítane.

Čo mieni s tebou osud láskavý…?
Nik nevie čítať z budúcnosti kníh,
kam postaví však osud poctivých,
tam škody, zmätku, skazy nespraví.
Chyť teda veslo, náskok nástrah zmar,

by zlomil sa sťa vlna na skale.
Oduševnenie zobuď ospalé,
by snahy tvoje korunoval zdar!