Pomník zásluhám

Ten národ len je hoden slávy,
čo brečtanom a slastnou ružou,
hoc aj ho ešte jarmo dlávi,
si vďačne zdobiť vie tých mužov,
čo iskru ducha v mŕtvej hmote
rozduchovali v plameň, svetlo,
keď už-už bolo po živote,
až v povedomie žitia skvetlo.

Čo ľud je, keď niet povedomia?
Bez samocviku, kázne, mravu?
Hľa, mravné kmene tak ho zlomia,
jak v pralesoch zver ľútu, dravú.
Vždy väčšia sila menšiu zdolá.
Nuž a duch jasný, umravnený
je silnejší než hmota holá
v jej slepom, búrnom vybúšení.

Či nezaslúžia veniec slávy
tí, v nás čo ako v hŕbe zvierat
kriesili ducha, precit, mravy,
učili národ vyššie vzierať,
čo učili nás vážiť seba,
vinúť sa k viere, milovať vlasť,
za národ, za vlasť, keď je treba
žertvovať statky, život svoj klásť?

Že tí, čo vám sú zaviazaní,
včuľ bez povďaku, tupo stoja,
je prirodzené po poznaní
a nadvrch v hroznej borbe boja.
Znak sotva značí skromný vám rov,
kde navždy zmĺkli smútky žitia,
čo stíhali vás jak zver rad psov,
keď na love ju na noc chytia.

Lež prídu iste krajšie doby,
labutí kŕdeľ panien, dietok
obstane váš hrob, čo ho zdobí
v rozkvete plnom poľný kvietok.
Len duch je večný z jednotlivcov
a v dielach mysle, umu žije,
i keď smrť hroznou metelicou
zaduje žitia kalvárie.

14. IX. 1917