ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde rozletení, kde spia orli naši?
Či ušatá ich asnáď sova plaší,
že stratili sa spod temena Tatier?
Šuch vzduchom vanúci s každým krídel hnutím,
hlas jejich ostrý, povel k bitkám krutým,
ó, kam sa podel s bleskom očú vatier?

Včuľ mladý podrost dáva k borbe povel
a starostlivo ziera, kde sa podel
zbor vodcov slávnych, zbehlých v svätom boji.
Nevykrvácal v boji ešte žiadon
a nezvíťazil s bojovníckym riadom,
lež paznecht tiež jak niekdy ostrý stojí.

Vám bliašky zlaté naši nepriateli
na krídla dali, by ste sa v nich skveli
a na krk stuhy — handry pestrej čačky.
Nuž čo je zlato, čo sa v rukách derie;
čo vás je pestrých handár po nádhere,
čo mole zmelú — to sú strakám hračky!

Vy nemali ste prijať čačky tieto,
bo akékoľvek vyznačenie je to,
zdrap, bliašok hatí orlov slobodný let —
i odznakom je rabstva prekliateho,
že máte pána a že ruka jeho
vás poznačila, by vás poznal hneď.

A možno že aj vlákno spriadli naň si,
by priviazali vás si čosi-kamsi
k válovcu, v ňomž je nasypaný tuk vám.
Ó, to by bola hanba pre Slovákov,
keď zviedli by ich omrvinkou dákou,
zo slávy poľa k zoškliveným putám!

Ó, zdrapte handry, podriapajte hneď ich,
nech obväzky sú ranám skaličených;
na bliašky nech zas múdri slávu vryjú! —
Rozpnite krídla, poďte medzi Tatry
a zaujmite miesto, čo vám patrí,
vysoko vztýčiac uvoľnenú šiju!

Niet u nás, pravda, zbytok pestrých handár,
ni zlatých bliaškov oku lichotná žiar;
to všetko zhabe vždycky nepriateľ nám.
Lež naša matka lásky vďaky dosť má
a tie viac stoja nežli handra skvostná;
tie vzdorujú aj osudovým zmenám.

Vy zahyniete slávnej bez pamäti,
jak hlas vo vzduchu meno sa vám stratí,
jak vypasené telo pod pažiťou:
Zvesť večná čaká u nás vaše mená
a hŕstka zeme bude poznačená,
čo skryje prach váš tmavých do úkrytov.

Jak vyvolencom božím stal sa Mojžiš?
Či nie, že s ľudom potupeným najvýš
chcel radšej bôľ niesť, než slasť s nepriateľom?
Čo mučeníci učinili, viete,
jak pošliapali zvodu jemné siete
a krvácali v boji krutom — skvelom.

A hŕstka malá, skrytá v tmavých skrýšach,
čo neublížiac, predsa šírila strach,
na rumoch Ríma nový založila.
Nech ubitá je, nech je prehlboko
ukrytá, že ju ani nezrie oko,
násilie musí zdolať pravdy sila.

3. XII. 1890