ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak orol smelý skaly nad temenom,
tak zbudoval si nad vysokou Tatrou
môj národ hniezdo, v čase predodennom
v podnebí hore nad obydlím bratrov.
Myslel si hlúpo: každý pokoj dá mi,
tým viac, že nechcem korisť krvavú;
vložím si veniec z ruží na hlavu
a piesňou skrášlim prostých chalúp trámy.

Jak jedľa štíhla na skalnatom kiari
vyrástol hore až pod nebies poval
a v letnej dobe pri večernej žiari,
keď oblohou si bledý mesiac plával,
o láske spieval, švárnom o dievčate,
o kvetnom poli v háji zelenom,
o stáde bielom nad vôd prameňom;
a potom žehnal k spočinku sa sväte.

Či vystrel ruku pyšno k nebu hore
a riekol spupne v hlúpej nadutosti:
Vystúpim hore nad jasavé zore
a moja ruka Boha žezla sprostí?
Či do priepasti zdeptal ríšu tvoju?
Či sprznil panny pri vín hostine?
Či vylial kňazov krv on nevinne?
Či vystrel ruku v chráme tvojom k zboju?

Či chodil zbíjať do šíreho sveta?
Či odňal vdovám, sirotám chlieb kedy?
Či drobným dietkam v pravej sile leta
snáď odňal otca, k hriechu čisté kvety?
Či priahal ľudí do ťažkého jarma?
Či oral na nich pôdu kamennú?
Či habal od žien drahú výmenu?
Či nerobil on všetko dobre zdarma?

A prišli kmíni… darmo stála skala,
obťali tešľou z haštry vonné chvoje;
ich ruka hriešna kôru olúpala,
stratila haštra všetky krásy svoje.
I prišlo jaro, jedľa hnala púčky,
zaliala smolou smrtné naho rán;
zas prišli kmíni, púčky vzali nám
zhojiť si zhnilé pľúca pomalučky.

Povstali muži tvrdší od granita,
svet nebol hoden týchto slávnych mužov,
lež pokým jaro vonné nezavíta,
neozdobí sa sitniansky šíp ružou. —
Nepriateľ sám ctil týchto mužov-obrov,
bár škrípal zubmi, bil ich údery,
lež zdolať sa ich nemal dôvery.
Nezmožiteľní boli dušou dobrou.

Jak kohút čujný po polnoci hneďky
zakikiríka, hlásiac príchod rána:
tak volali ste v strany sveta všetky:
„Vstávajte, ajhľa, tu je spásy brána!“
Národ náš nevstal, neskôr iste vstane…
Veď kto sa povstať hnedky rozhúta,
keď čuje povel vo tme kohúta?
Lež vstane každý, spatriac svetlo ranné. —

A jak dub pevný, ktorý nevyvráti
orkánu víchor, čo aj domy váľa,
chymradný červík na zem ľahko skláti
tohoto hájov mohutného kráľa,
tak aj vás osud hlúpy zvalil dolu,
nebije srdce vám už nadšene,
objímuc národ v lásky ozvene,
nesvieti mozog hýbajúci vôľu.

Ach, ký to výsmech, čestný býva rabom,
bezbožný skvie sa v sláve, blahobyte,
vznešený zas sa kláti v hnutí slabom,
podlosť sa drží žitia zanovite.
Či udrú kedy do žihľavy hromy?
A tejto klíčky veru nezhynú,
bár ju aj pleje sedliak usilovný.

Či je to výsmech podvodného diabla
jak kane, keď sa v lete búrka blíži?
že dobra svätosť všetka povyziabla,
že on je pánom v celej sveta ríši?
Nemôžeš, Bože, švihnúť ostrým mečom,
nemôžeš spraviť, nech svet zase je
jak bol snáď niekdy v pravej koľaje,
aby sme zhliadli moc ti aspoň v niečom.

Odmeny večnej nádej kmitajúca,
aká to chudá ver mzda pre nás, ľudí!
Herodes hod má, čo nám spásu rúca,
Ján, čo ju stavia, kobylky si údi.
Nuž ale dobre, lež mzdu akú zase
dostane národ tichý, týraný,
keď vyhlavia ho besní katani,
či aj on skvieť sa bude v nebies jase?

A predsa skloním hlavu pred Tebou ja,
ó, Bože večný, hoc ťa nerozumiem…
Nás bije, mučí, vraždí ruka Tvoja,
a my Ťa ctíme skvostmi našich umien.
My mrieme ako slávik, spevec jara,
v pazúroch mačky v stone úzkostnom…
predčasne mrieme smrti pod stonom,
sťa v suchu letnom dážď nesúca para.

Vy predišli ste nás do tmavého hrobu,
my kojíme si nádej živobytia
jak mladík snivý v lone krásnu robu,
až aj nás chmáry trpkej smrti schytia.
My nariekame nad mohylou vašou,
ľúbame stopy vašich svätých nôh.
Len či nám bude milostivý Boh,
či vyvedie nám národ z večných plačov?

1895