ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nie prudký lejak búrky hrmotnej —
— bár čistí vzduch a občerstvuje ho —
lež tichá sprcha dažďa hojného
hruď klasom zdobí roli úrodnej.
Nie riava v skoku krkolomných hier,
čo roztriešti sa na stá diamantov,
nám označuje vzdialenosti smer,
lež rieka tichá žírnou poľanou.

Je ťažko hádať: či viac osohu,
či škody ľudstvo malo z veľumov,
čo sťa list víchre búrou osudnou
otriasli národ, vlasť, zem úbohú.
Len tí, čo ticho, rovnomerne im
jak rieka život tiekol v koryte,
všeľudstvu boli otcom žehnaným,
i sami v blahu žili večite.

Jak starý Mojžiš hľadel na Kanán,
tak na minulosť, Otče, môžeš zrieť.
V nej požehnania klas a blaha kvet
utkvením blaží zrak ti zo všech strán.
A mladý podrost k tebe vinie sa
jak mladá seč vše k holcu v dubičí.
Vie: tvoje slová cit mu podnietia
nájsť lásku. Mládež má zrak orličí.

Duch bystrý silou plní starý sval
a dietok čestnou hrou duch okreje.
Len netrať, Otče, krásne nádeje,
bys’, kým tie žijú, aj ty nažíval.
Tvoj duch je mladý, plný bystrých síl,
sa teší šťastiu tých, čo oblaží;
jak lipa, že sa roj včiel nasýtil,
ba keď aj domov bral med najsladší!

Ty oblažuješ svoje dietky: nás,
a naším blahom sám si blažený.
Boh šľachetnosť ti túto odmení
spokojnou, jasnou mysľou, zdarom prác.
Buď ešte dlho, dlho otcom nám
a po pravej nás ceste k blahu veď!
A nepocítiš nikdy, že si sám,
bo láska lásku nájde v odpoveď.

5. VI. 1913

Vždy väčšia sila menšiu v svete zmáha.
Chceš dôkaz? Dobre. Tu je rovnováha.
Vlož na rameno jedno steblo slamy,
na druhé brvno obrovského duba!
Len pozor na mam jak i sebaklamy! —
A potom pros už, až ti spuchne huba;
vzpruž vôľu, znášaj povier všetky taje!
Preváži slamka brvno? Váha zhraje…?

A platí to, i keď sa boria ľudstvá,
hoc aj sa umu niekdy ináč zdá.
Vždy ako trávu protivníkov zotnú
a zmetú ako víchor márny prášok,
čo nielen mravnú, ale tiež i hmotnú
presilu hádžu na misečky vážok
v rozhodujúcich bojov vhodnej chvíli,
a všetko vsadia, aby zvíťazili.

Lež pojem hmotnej sily hodne znásob!
Sem patrí výzbroj, výcvik, množstvo zásob.
To všetko však je márne v rukách hňupa,
čo bez osvety slepo mečom máva
a obzerá sa chabo, kde je dúpä,
v ňom skryť sa. Nezná, čo je voľnosť, sláva.
Bez mravu, bez víd, slepo, zhovädile
v prekypujúcej hnije, hynie sile.

Kto o život sa úzkostlivo bojí,
keď s ľútym vrahom stojí v krutom boji,
čo olúpiť ho chce o voľnosť, statky,
a ukrčí sa, kde sa napnúť treba,
ten ratuje si síce život sladký,
lež druhým slúži jak bez ceny žriebä.
Kto otroctvo si než smrť radšej volí,
v otroctve úpie ako v jarme voly.

Nuž právo čiaha, pokiaľ svalov sila,
pokiaľ si každý odpor pokorila.
Bez sily práva mozgu púha dúha,
čo nezrapští z nej ostrá strela hromu.
Tak svet na šiju jarmo rabstva strúha
i tým, čo v prosbe poníženej stonú,
čakajúc voľnosť od štedroty druhých,
bo vraj si to už zaslúžili u nich.

Kto divy čaká, ten sa hrozne sklame,
sa skoro octne v skazy šírej tlame.
Len svetlo mozgu, nepoddajnosť vôle,
sval oceľový, vystihnutie vhody
s odhodlanosťou znášať smrti bôle
národom jarmo rabstva zo šij zhodí.
Osveta mysle, sila a mrav zdatný
jho zdrúzga, spraví národy raz bratmi.

Ty záujem svoj žertvoval si vide
a noha za ňou i dnes rovno ide.
Si svietil ľudu svojho umu bleskom
sťa maják morom zablúdenej lodi
a po trápení, protivenstve zemskom
sa tvoja noha i dnes pevne brodí.
Si nie mäkkýšom, šáším, tŕsťou hebkou,
čo do prachu sa korí prázdnou lebkou.

Mrav srdca, jasný rozum, ducha sila
mňa od malička tiahla, okúzlila.
Jak nočný motýľ za bleskotom svetál,
tak za pravdou mi neodolateľno
vždy túžievalo srdce a duch vzlietal,
a nikdy zrak mi nezatiahlo beľmo.
I v ťažkej skúške nemrav premohol som,
až strasť mi bola iba k čnosti stolcom.

Div, že na tebe utkvel zrak môj mladý?
Že kým čas rúcal obraznosti hrady,
mne huspenina mravu v kostru stvrdla?
Jak stehlíkovi vylietlemu z hniezda
o tebe pieseň tisla sa mi z hrdla,
keď do duše mi zablysla vždy hviezda.
A teraz v borbe svetového boja
na slávu tebe zneje pieseň moja.

Vyhýbaj smrti, čo jak zručne, chabe,
ťa predsa zrazí a do prachu vhrabe
a s rozpadnutím mozgu rozum zhasne.
Tam tvoje statky, slasti, vyznačenia!
Ach, na to ľudia zapomenú včasne,
keď nemravu ťa červy na hnis zmenia.
Len čnostný žije v mrave, v svetle ducha:
čo z neho vsala ľudstva hŕba hluchá.

Nuž ty sa neboj! Ty nezomrieš celý!
I keby snáď to vzdorné sily chceli.
Si osvecoval ľud jak slnce mesiac,
si budil túžby po slobode, sláve,
si kriesil mravy, — aby hlavu zvesiac
náš národ nehnil na hnoj iným práve —
Nevďačná práca — život kriesiť v ľude!
Ty orieš, seješ — a žať druhý bude.

Či uzrieš Kanán, jak vták voľný národ?
Otázka je to teraz púhych náhod.
No národ cíti, že mu rastú brká
a pocit ten ho bude nútiť iste —
strepotať krídly. Že naň voľnosť mrká,
ba vábi vzlietnuť nad žaláre hmlisté.
Ó, kiež to uzrieš a omladneš znovu,
kiež uzrieš národ vstávať z rabstva rovu.

4. 6. 1918