Pomník zásluhám

Sto liet… čo je to v mori večných vekov?
Sťa proti hmote nekonečných svetov,
čo v priestore sa točí cestou rúčou,
ten prášok márny,
čo iba žiarmi
zlátený krásou na pablesku lúčov
sa javí oku v neprestajnom letku
a doplňuje hmoty celosť všetku.

Sto liet… čo je to v dejepise zeme?
Nuž a my toto oslavovať chceme? —
Snáď vtedy ľud náš uzrel zory úsvit,
keď na kolísku
ho matka nízku
zložila z lona pacholiatko, tu sniť?

Či samo prvô vkročili sme vtedy
do preslávneho chrámu umien, vedy?

Nám nad kolískou dejepisná víla
nestála, ona vtedy ešte snila
v súmraku sivom rodiacich sa časov,
a v umien chráme
my dávno máme
už miesto svojské, plné skvelých jasov,
hneď v druhom rade za Helladou, Rímom,
čo Cyril, Metod dali svojim synom.

Čo teda? Hádam u nás povstal víťaz,
pred ktorým lietal anjel špás a zlý ďas,
pred ktorým jak hrom rapštia, dudnia delá,
že až sa blýska
a pľúšť gúľ blízka
ľud ráňa, jak list zem sa trasie celá;
a jak do koša roj včiel s matkou padá,
tak do úst zeme s vodci chasa mladá?

I ako láme južný vietor ľady,
čo voľný pohyb vody viažu rady,
tak zdrúzgal tróny, pod ktorýchžto putom
voľnosti práva
a všetka sláva
národov stíchla v násilenstve krutom,
až padol z výše, jak keď hviezda zhasne,
sám seba zničiac vo prílišnom jasne?

Nie, nebol on náš — ach, veď národ náš už
od tisíc rokov je len hnisom kalúž;
pod šamotinou zelenkavej plesne
sa dusí, kazí,
a tisíc razy
očapovaný klesá, až snáď klesne,
a jeho miesto zaujmú raz plesá,
pre ktoré teraz hynie, mizne, klesá.

Vy máte prví najviac zásluh u nás;
zapáliac slnka jar-nosného už jas
ste hneď sa pohli. — Na prvý to pohľad
vec malá síce,
lež na tisíce
výsledkov veľkých, veľký tiež i obrat
z nej môže povstať ešte svojím časom
i na potuchlom rodnom plese našom.

Jak kameň ťažký, keď do vody padne,
do hlbočiny ponorí sa snadne,
lež žblnkne a sa zvíri po ňom
na vode prsteň
a z prostriedka ten
ku krajom beží na vše strany honom,
vzrastajúc v behu príde k brehu, tu zas
ho vráti naspäť tuhý o breh úraz.

A do prírody iď a zákon premeň. —
Vždy mäkká kvapka zhlodá tvrdý kremeň
a z dažďa jarček povymieľa výmoľ,
potrhá skaly,
čo večne stáli,
a pred ktorými človek vše len zdýmol.
Tam, kde bol vrchol dolín, priepasť zíva,
kde bezdná priepasť, tam sa smeje niva.

Neviditeľná sila hmotu mení,
bár zápas tento, pravda, nie je denný.
Lež oslavujú ľudia riadne iba
zjav taký, čo im
vonkajškom svojím
do očú príliš prenikavo šibe;
zrod tajný príčin, všemohúce sily
spred očú ľudských pozdné zjavy skryli.

Kým v zabudnutia mračne hlava tleje,
stvorivšia vidu zrodzujúcu deje,
svet zatiaľ slávi tých, čo túto vidu
v priaznivej chvíli
uskutočnili,
i keď do hrobov k vynálezcom idú.
Lež kto zaslúži slávy blesky v pravde?
Či tvorca vidy, a či sluha? Vravte!

Vy vrhli vidu v nás ste, kto ju staví?
Ruch vždy sa šíri ako orkán pravý
po plese krokom tichým, ale istým;
my nie sme už viac,
len iným slúžiac
na cudzom strome užitočným lístím:
už samobytosť v povedomí máme
a svojské miesto skrz vás vo vied chráme.

Vy stvorili ste povedomie prví:
že národom sme, a nie dáke mrvy,
a že sme v právach rovní iným kmeňom,
že samostatní
sme jak ostatní,
so svojskou rečou, so svojským tiež menom.
To sila veľká, to raz skutkom bude.
Ja preto kloním vám sa spiacim v hrude.

1892