Pomník zásluhám

Kríž, slávny odznak víťazstva,
tu volá národ k povďaku
i k viere, že plieň nešťastná
sa zmení na žeň storakú;
a pri tom kríži stojí Kmeť,
jak prorok svätý národu,
on na budúcnosť rád by zrieť
a sprosiť blaho, slobodu.

„Hľaď, Bože, z neba šíreho,
hľaď na ľud v Tatier úpätí,
a osvieť, oblaž hojne ho;
daj, nech sa z ľudstva nestratí.
Jak dieťa priľne k otcovi,
tak on sa vinie ku Tebe;
ó, Bože, daj mu obnovy
a dopomôž mu k zvelebe.

Že hriech ho špatí pľuhave
a slabosť ľpí mu na duši:

svet vozí sa mu po hlave
a ukrutne ho tantuší.
Svet ubil krásne cnosti v nás
a naschvál hriechy pestoval,
by nezbavili sme sa skáz,
do ktorých on nás pochoval.

Lež ty sa nedáš oklamať,
ty, čo i k lesti sily dáš,
ach, Ty nás tresci ako mať,
by uzdravil nás bôľny vráž!
Hľa, mrieme, pospeš s posilou!
svet keď nás… tupí Teba tiež;
príď s pomocou nám premilou,
Ty, čo tak ľahko pomôcť vieš.

Jak Sitno tam, hľa, v obzore,
Tys nepohnutý, Bože môj:
To radlo času nezorie
a nerozváľa kmínsky zboj.
Lež my sa, ajhľa, meníme
jak stromov list a kvety nív,
a preto Teba prosíme:
Ty, Bože, národ v Tatre živ!

Keď mihneš okom, trieska hrom,
svet chvie sa, vrchy vzdychajú;
nuž, Bože, Ty v nás odpor zlom,
nech všetci v Teba dúfajú.
O vyplej ako osev z rôľ
lži-vieru z nášho národa,
by pravý zmysel rozkvital
a s ním aj blaho, sloboda!“

Vej, vánku tichý, Tatrami,
zber modlitby z úst národa
a z tejto zemskej poľany
leť k nebu, nes ich chytro ta!
a za modlitbu skrúšenú
znes požehnanie božie nám
za práce štedrú odmenu,
tak jak to dáva nebies pán.

Vej, vánku, k Sitnu, riekni mu:
Vztýč pyšno hlavu k nebesám,
Slováci ešte nezhynú,
to nedopustí nebies pán.
Vej, povedz synom úprimným,
že vyplní Boh túžby nám;
sťa práchnivý dub padne kmín
a koniec bude nehodám.