ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Helenka, Ivka.

HELENA (sedí na lavičke a pradie).

IVKA (sedí na pníku pri nohách Heleny a vyšíva).

HELENA: More neprebrodíš, Boha nepremôžeš, dievka moja. Ak ti je súdený, nuž ťa neminie.

IVKA: Ach, mamička moja, nemôžem vám to ani povedať, ako veľmi ho ľúbim. Čo je vtáčaťu svit jara, čo je kvetinke Božia rosička, čo je srnke lesný prameň, čo je holubienke holúbok, to je mne môj drahý Martin.

HELENA: Srdce naše je k láske stvorené, bez nej je mŕtve. Láska je páska nás spájajúca, taká silná, že ju ani smrť nepretrhne. Viaže nás i za hrobom.

IVKA: Máte pravdu, mamička, ja z lásky k Martinovi vďačne umrem a i v tmavom, tichom hrobe o ňom sladko snívať budem.

HELENA: Láska tvoja je výron čistej duše. Ale či i on opravdivou láskou spláca vrelé city tvoje?

IVKA: Mamička moja, nuž či nechodí k nám každý večer? Či nevďačí sa mi, čím len môže? Raz mi donesie kytku jahôd, zas v ručníčku sladkých štepených čerešní, medovník, obrážtek, a viem, že ani dnes prázdny nepríde a donesie mi niečo z mesta.

HELENA: A je dnes v meste?

IVKA: Áno, išli s koňmi na jarmok.

HELENA: Láska lásku budí, živí, a jestli je čistá, opravdová, nuž prekvitá v mladosti. Ale ako ruža bez bodliakov byť nemôže, tak ani láska bez utrpenia.

IVKA: Nerozumiem vám, mamička moja, ako to myslíte.

HELENA: Ako to myslím? Nuž tak, dievka moja, že láska utrpením rastie, a toho utrpenia sa ešte i tebe v hojnej miere ujde.

IVKA (preľaknuto): Prečo?

HELENA: Preto, že je Martin bohatý, a ty si dievča chudobné. Zlý svet vám prekazí šťastie.

IVKA: Láska naša je moc, ktorú nikto nepremôže. Hoci je Martin rychtárov syn a ja chudobná dcéra hájnikova, on ma nezanechá.

HELENA: Dievka moja, i také veci sa už postávaly. Zlato je vrah duše. Za peniaze zradil Judáš Krista, a mnohí následníci tohoto falošného apoštola zapredali za peniaz otca, mať, milú, svoju česť i svedomie, (temno) ba samého Boha.

IVKA (náružive): To sú mrzkí ľudia! Taký je nie môj Martin! On by za mňa život položil.

HELENA: Bože ti daj, ako si sama žiadaš.

Murat. Predošlé.

MURAT (v loveckých malebných šatách ide úzadím, zbadá Ivku, strhne sa, zastane, pozoruje ju a hovorí zticha sám sebe): Veď som ja takej krásky ešte nevidel, odkedy oči v hlave nosím. Je to azda lesná panna, víla a či skutočná dievčina? (Ide v popredie.) Dobrý deň!

HELENA, IVKA (strhnú sa).

HELENA: Dobrý deň! Vitajte! Čo dobrého nesie k nám pána?

MURAT (pozerá ustavične na Ivku): Zablúdil som v týchto horách, a prosil by som vás trochu vody.

HELENA: Smädných napájať je skutok milosrdenstva kresťanského. Ivka, bež doniesť čerstvej vody z prameňa.

IVKA (vezme s okna maľovaný krčiažtek a odchádza vľavo).

HELENA: Daj pozor na krčiažtek, aby si ho nezabila.

IVKA: Nebojte sa, dám pozor; mne je taký milý, ako i vám, mamička. (Odíde.)

Predošlí bez Ivky.

MURAT: Keď sa zabije, zaplatím ho a kúpite si nový, hoci zlatý. (Hľadí za Ivkou.)

HELENA (obzre Murata): Nedá sa každá ztrata peniazmi nahradiť. Darček z lásky má cenu nad všetky peniaze. Krčiažtek ten je rodinná pamiatka. Môj pradedo ho dal mojej prababke, keď sa moja babka narodila. Táto ho dala s venom mojej matke, keď ju vydávala, a moja mamička mne ho plný medu doniesla, keď sa Ivka narodila. Keby sa krčiažtek zabil, myslela by som, že je to zlé znamenie, ktoré — nech Boh chráni — iste nešťastie donesie rodine.

MURAT (nepokojne): Ale čo tam po krčahu; povedzte mi radšej, kto je tá švarná dievčina?

HELENA: Ktorá? Ivka? To je moja dcéra.

MURAT (prekvapene): Vaša dcéra? Nemožno. A čo ste ju v dúhe kúpavali a vtačím mliekom napájali, že ostala krajšia od rannej zory?

HELENA: Taká je, ako ju Boh stvoril. (Vojde do domu.)

Murat, Ivka.

IVKA (vráti sa, podá krčiažtek Muratovi): Nech sa páči.

MURAT (odberá pomaly krčiažtek, hľadiac upreno Ivke do očú): Ďakujem. (Pije, očú nespúšťajúc s Ivky; podá jej krčiažtek.) Ďakujem; a teraz dostanem bozk, ako nádavok. (Chce objať Ivku.)

IVKA (vymkne sa mu, prísnym pohľadom ho zmeria): Pane, čo sa nazdávate, že som nejaká pobehlica? To sa mýlite. Som síce chudobné dievča, ale česť mi je bohatstvom.

MURAT: Nehorši sa, krásna dievčina. Bozk je nič zlého. (Blíži sa k nej.)

IVKA (ustupuje): Jestli u vás pánov bozky nádavkom cudzím osobám rozdávať je nič zlého, nuž pýtajte si tam, medzi seberovnými; u nás je to pred Bohom i ľuďmi odsúdenia hodné.

MURAT: Pre jeden bozk ťa nikto neodsúdi, a ja dám zaň i sto dukátov. (Chce ju objať.)

IVKA (vytrhne sa mu, rozsrdená): Ešte raz sa ma dotknite, a také zaucho vám vylepím, že sa vám v očiach zaiskrí.

MURAT: Bravo! Taká sa mi ľúbiš. (Násilne ju bozká.)

IVKA (bráni sa, skríkne a krčiažtek jej vypadne — zabije sa).

Predošlí, Helena.

HELENA (vystúpi počas reči Ivkinej; nesie na drevenom tanieri soľ a chlieb. Keď sa krčiažtek zabije, pustí i ona všetko na zem od ľaku, chytí sa za hlavu a skríkne): Bože večný, pomiluj! Znamenie nešťastia. Krčah sa zabil.

IVKA (spamätá sa, s ohňom hnevu): Boh ťa skarhal, podliak naničhodný! (Zdvihne zo zeme črepy krčaha, hodí do odchádzajúceho Murata a plače.)

MURAT (odchádza s divým smiechom): Ha-ha-ha, tak sa mi ľúbiš, ty divá Amazonka!

HELENA (obzerá črepy): Ach, ach, takáto nehoda!

MURAT (vytiahne vrecúško peňazí a hodí ho pred Helenu): Tu máte, stará, náhradu za krčah. (Určite.) A ty, moja pekná, budeš mojou ženou!

IVKA: Ja? Radšej sa za živa do hrobu hodím.

MURAT: Nebudeš mať na to času, ha-ha-ha! Čo chvíľa je tu zlatý koč pre teba, i celé komonstvo. (Dôrazne.) Som Murat, pán hradu Svrčinovca, a ty budeš jeho paňou. Do videnia! (Odíde.)

Predošlé bez Murata.

HELENA, IVKA (preľaknuto pozerajú za ním. Trápna prestávka.)

HELENA (s hrúzou): Murat ukrutný! Ach (pritúli sa k Ivke, zdeseno hľadiac v stranu, kam Murat zašiel), dievka moja, za temné mraky zašlo slnko tohoto dňa. Dobré nebo buď nám na pomoci!

IVKA: Čo sa ľakáte, mamička moja, veď ho už tu niet.

HELENA: I jeho tôňa je jedovatá a šľapaj jeho je znakom blížiaceho sa nešťastia. Ty nevieš, kto je Murat?

IVKA: Nie; prvý raz som ho teraz videla.

HELENA: I ja. No bodaj sme ho nikdy viac v živote nevidely. Je to diabol v ľudskej podobe, ktorý nadužitím svojej moci vládne z dopustenia Božieho nad krajom naším, ako ľúty šarkan.

IVKA: A akým právom?

HELENA: Človek bez Boha nehľadí na právo. Čo chce, to robí.

IVKA: A kde sa tu vzal taký ďas medzi nami?

HELENA: Je to krv nám cudzia, neprajná, pamiatka tatárskeho plenu. Jeden z krvožížnivých, divých Tatárov tu zaostal a usalašil sa. Jeho syn zmohol sa, zbohatol, stal sa pánom Svrčinovca. Toto je jeho potomok, had na našich prsiach vychovaný.

IVKA: Keď ho nevie zem prehltnúť!… Ale až sa Martin dozvie, čo sa stalo, ten sa poráta s naničhodníkom.

HELENA: Čo spraví bezvládny proti moci? Hlavou múr neprebiješ.

IVKA: No, odpustiť mu on to neodpustí; ja poznám Martina.

(Počuť hlas trúby.)

HELENA, IVKA (preľaknuté): Čo to?

HELENA (pozerá stranou, zkadiaľ hlas išiel): Zástup ľudí, panstvo v radoch, dámy a páni, v prostriedku tri páry sneho-bielych koní, zapriahnuté v zlatom koči. To je družina z hradu. (Spamätá sa.) Pre Boha! Azda len —

IVKA (skríkne zúfale): Mamička, to idú pre mňa! (Pritúli sa k matke.)

HELENA: Dieťa moje drahé! (Objíme Ivku; úzkostlive hľadí v úzadie.)

IVKA (so strachom): Skryte ma, mamička! Nedajte ma takému diablovi!

HELENA: Ale kam? Už je pozde, už sú tu.

IVKA (skríkne, zúfale zalomiac rukami): Martin môj! (Vbehne do domu.)

Zbrojnoši, Jagella, Justika, dve pážatá. (Pážatá nesú na poduškách skvostné šaty a zlaté ozdoby. Dámy idú za nimi, za týmito zbrojnoši.)

HELENA (stojí pri dverách domu).

I. ZBROJNOŠ (pristúpi pred Helenu): Nesieme vám pozdravenie od vladára, mocného Murata, ktorý váš rod i dom prijal do veľkej milosti, vyhliadnuc si dcéru vašu za spoločnicu.

II. ZBROJNOŠ: Tu posiela jej nádherné, hradu jeho dôstojné šaty a drahocenné ozdoby.

JAGELLA: A žiada, aby sme mu ju zaraz doviedli.

JUSTIKA: Hen čaká na ňu zlatý koč a v hrade kráľovské pohodlie.

HELENA: Ďakujem za pozdravenie mocného pána. Darov neprijímam. Boh mi dal, čoho pre každodenný život potrebujem. Dcéry nedám pánovi, lebo som ju preň nechovala.

I. ZBROJNOŠ: My máme rozkaz doviesť vašu dcéru, či dobrovoľne, či násilne, či živú, či mŕtvu.

II. ZBROJNOŠ: Kde vám je dcéra?

HELENA: Nie je doma.

I. ZBROJNOŠ: Presvedčíme sa. (Chce do domu.)

HELENA (zastane mu dvere): Iba cez moje mŕtve telo!

ZBROJNOŠI (vytiahnu dýku): Stane sa ti po vôli, ak si žiadaš.

HELENA: Milšia mi smrť, ako potupenie vlastnej krvi. Páľte, (prudko) rúbte; ináč nevojdete!

I. ZBROJNOŠ: Uvidíme, či si nedáme rady so starou babou. (Velie ostatným.) Viažte a odveďte ju!

ZBROJNOŠI (viažu Helenu a odvedú na ľavo).

I. a II. ZBROJNOŠ (vrazia do domu).

JAGELLA, JUSTIKA (vezmú šaty a ozdoby od pážat a idú tiež do domu).

(Z domu počuť krik. Ivka volá: „Mamka, mamička!“)

HELENA: Oplan, kto nectí právo života, a mizerný rab to, ktorý z ľudí rabov robí!

IVKA (v dome): Nechcem vašich handier!

JAGELLA, JUSTIKA (v dome): Musíš, musíš!

I. ZBROJNOŠ, II. ZBROJNOŠ (v dome): Márny tvoj odpor!

HELENA (Ivke): Odovzdaj sa do vôle Božej, dievka moja, Boh ťa posilňuj, Boh ťa chráň!

(Otvoria sa dvere domu. Zbrojnoši vedú Ivku kniežatsky oblečenú. Dvorné dámy idú za nimi. Všestranný obdiv).

IVKA: Mamička!

HELENA: Ivka moja!

I. ZBROJNOŠ (Helene): Neradujete sa? Kráľovná by jej mohla závidieť! Je taká krásna, a bude v takej sláve! (Velie) Napred!

IVKA (žiaľne): S Bohom, mamička. Boh vás opatruj! Pozdravte Martina! Môj život je ztratený.

HELENA: S Bohom, dievka moja!… Vy, otroci diabla pekelného, povedzte tomu, kto vás poslal, že je horšia od satana, a kým ho ten uchytí, ktorému slúži, nech ho stíha kliatba Božia!

I. ZBROJNOŠ: Ticho! (Ukáže jej dýku.)

HELENA: Vpáľ! Zjedzte si nás, keď ste nás upiekli! S nami Boh a s vami peklo!

I. ZBROJNOŠ (velie): Napred!

IVKA: S Bohom!

HELENA (vytrhne sa zbrojnošom a padne Ivke okolo krku): Bože!

(Opona spadne.)