Zlatý fond > Diela > Ztratený život


E-mail (povinné):

Ferko Urbánek:
Ztratený život

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Daniela Kubíková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Miroslava Oravcová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 147 čitateľov

Dejstvo II.

Nádherná palota na hrade Murata. V popredí na pravo okno, v úzadí vpravo i vľavo dvere.

Výstup 1.

Murat, I. a II. zbrojnoš.

MURAT (stojí v popredí v obleku veľmožskom, hovorí panovite): Už som povedal, že celému dvoru prísne nakladám, aby všetko možné vynaložili obveseliť ju.

I. ZBROJNOŠ, II. ZBROJNOŠ (stoja v slušnej vzdialenosti, napnuto počúvajúc): K službám, vaša milosť.

I. ZBROJNOŠ: Vykonáme všetko možné.

II. ZBROJNOŠ: Vzácna pani stále stojí u okna a pozerá v stranu svojho rodiska; to azda preto, že túži za svojimi.

MURAT: Práve preto ju treba rozobrať, rozveseliť.

I. ZBROJNOŠ: Nebolo by dobre matku jej pojať na hrad? Azda smúti za ňou.

MURAT (zlostne, prchko): Nespomínaj mi tú starú strigu, ak nechceš ztratiť reč naveky. I ona ju musí zabudnúť, a zabudne, len sa postarajte o náležité jej rozveselenie. (Hrdo.) Kráľovskú odmenu dostane, komu podarí sa vyvolať veselý úsmev na jej bledú, smutnú tvár. Rozumeli ste ma?

I. ZBROJNOŠ, II. ZBROJNOŠ: K službám. (Poklonia sa.)

MURAT: To je moja vôľa! (Odíde vľavo.)

Výstup 2.

Predošlí bez Murata.

I. ZBROJNOŠ, II. ZBROJNOŠ (hľadia za ním; prestávka).

I. ZBROJNOŠ: To je tvoja vôľa, ktorú veľmi ťažko splniť.

II. ZBROJNOŠ: Ej, veru ťažko. Ona je životu ztratená. Žije preto, že je živá; a nie je mŕtva preto, že neumrela.

I. ZBROJNOŠ: Máš pravdu, ale musíme sa predsa postarať splniť vôľu jeho, lebo ináč sme o hlavu menší.

II. ZBROJNOŠ: Ktože tú rozveselí, ak nie Divoš svojím bláznovstvom?

I. ZBROJNOŠ: Musíme sa s ním poshovárať. Alebo azda dvorné dámy a dievčiny vedely by nejaký prostriedok? Dnes sú hody, sú veselé.

II. ZBROJNOŠ: Ale daj pokoj, čo by tie vedely! Dlhé vlasy, krátky rozum.

Výstup 3.

Jagella, Justika. Predošlí.

JAGELLA (s výčitkou): Teda vy tak o nás, keď ste sami?

JUSTIKA: Veď ti hovorím, že každý muž falošný, ani kocúr.

I. ZBROJNOŠ: A prečo už nie ako mačka?

JUSTIKA: Nuž preto, že je kocúr falošnejší, ako mačka.

I. ZBROJNOŠ: Nechajteže teraz hádky, máme pred sebou veľmi vážnu vec.

JAGELLA, JUSTIKA: Nuž?

II. ZBROJNOŠ: Nič nového. Pán hradu si žiada, aby sme jeho mladú paniu rozveselili.

JAGELLA: Šťastná mačka, ktorá to dočká.

JUSTIKA: Tá nie je na smiech stvorená.

I. ZBROJNOŠ: A sľubuje kráľovskú odmenu tomu, komu podarí sa vylúdiť úsmev na jej smutnú tvár.

JAGELLA: To je už niečo iného. To je už hodno námahy.

JUSTIKA: To je už slovo. Nuž a čo spravíme? Ak ju Divoš nerozosmeje, ktože ju rozoberie?

JAGELLA: Viete čo, zariadime jej náš kvetinový tanec; možno, zapáči sa jej.

I. ZBROJNOŠ, II. ZBROJNOŠ: No už len robte niečo, a to hneď.

JAGELLA (Justike): Poď, za kráľovskú odmenu hodno i vlasti slúžiť. (Odíde.)

JUSTIKA: Máš pravdu. Za kráľovskú odmenu odplatí sa i tú „zámoru“ rozveseliť. (Odíde.)

I. ZBROJNOŠ: A my poďme nahovoriť Divoša.

II. ZBROJNOŠ: I ju treba na to pripraviť.

(Odídu vpravo.)

Výstup 4.

Murat.

MURAT (vystúpi zľava, skúmave pozerá k oknu vpravo): Niet jej tu. Nazdal som sa, že zasa tu stojí pri okne a pozerá na svoje rodisko. Ale už postarajú sa o jej zábavu, a teším sa vopred, že sa jej bude lúbiť… Neviem, čo sa to so mnou stalo, ale táto dievčina spravila zo mňa, pána hradu Svrčinovca, otroka a z bojovného Murata decko, opravdové decko. Hnevám sa sám na seba, a pomôcť si nemôžem. (Pozerá v pravú stranu úzadia). Aha, práve prichádza. Skryjem sa, aby som sa mohol presvedčiť, či pôjde zasa k oknu. (Skryje sa vľavo.)

Výstup 5.

Ivka, pozdejšie Murat.

IVKA (v šatách temnej farby, zlatom vyšívaných, na hlave zlatý diadém, v ruke nesie kyticu kvetov; vystúpi zprava): Vy, kvietky milé, ste ako môj osud. I vás odtrhne ruka bezbožná od matky zeme, aby ste uvädly, zmrely na hrudi kadejakého podliaka, ktorý vás konečne odhodí, pošliape. Úplne môj osud. (Bozká kvety.) I mňa odtrhli od mojej milej mamičky (tíško) a od Martina, presadili ma v tieto studené, kliatbou obťažené múry, kde vädnem a mriem túžbou za svojimi.

Výstup 6.

I. a II. zbrojnoš; predošlá.

I. ZBROJNOŠ, II. ZBROJNOŠ (poklonia sa).

I. ZBROJNOŠ: Hľadáme ťa, krásna pani naša, aby sme ti mohli zvestovať, že z nariadenia nášho pána, mocného vladára Murata, usporiada ti služobníctvo tvoje malú zábavku, aby sa rozveselil duch tvoj a úsmevom vyjasnila krásna tvár tvoja.

II. ZBROJNOŠ: Prosíme, že by si nám venovala trochu pozornosti.

IVKA: Môj život je ztratený pre každú zábavu. Jestli to Murat káže, nuž viete, že sa to stať musí. Jeho vôľa železo láme, (stranou) len mňa nemôže zlomiť.

I. ZBROJNOŠ: Vďaka ti, že svoľuješ.

II. ZBROJNOŠ: Vynasnažíme sa rozveseliť ťa. (Odídu s poklonou.)

Výstup 7.

Ivka sama.

IVKA (sadne si na ľavú stranu oproti obloku): Telo moje bude tu, ale duch môj zabávať sa bude s drahou mamičkou a — Martinom.

(Hudba hrá pochod.)

Výstup 8.

Pážatá, Jagella, Justika, I. a II. zbrojnoš, dvorné dámy a zbrojnoši. (Dámy sú vo fantastických kostýmoch, krášlené kvetmi. Idú v pároch, najprv pážatá, potom dámy, konečne zbrojnoši. Idú pochodom dľa hudby okolo Ivky, úctive sa jej klaňajúc. Prvý pár pážat, držiaci na paliciach upevnené pávové vejáre, ostane pri Ivke stáť so dvoch strán; ostatní robia jednotlivé figúry zo šiestej túry štvorylky.)

IVKA (hľadí snive oknom von, nepozoruje ich).

Výstup 9.

Divoš, predošlí.

DIVOŠ (v obleku pajáca, v ruke s palicou a na nej štrkačky. V príhodnej chvíli skočí do prostriedku, medzi tancujúcich, a prevalí duba).

VŠETCI (skríknu od ľaku a obstanú ho v polkruh).

DIVOŠ (sediac na zemi, tiež kričí; razom utíchne a pýta sa): Ešte? (Zrazu vyskočí, zavrtí sa na jednej nohe a s posunkami blázna hovorí):

Keď nám svitá, nuž nemrká,
ale býva blízko deň;
keď paničky kávu pijú,
je v nej cukor, a nie blen.

Keď my jeme hubky s chrenom,
nuž nejeme koláče;
keď sa ti dievča usmieva,
vtedy veru neplače.

Keď prší dážď, nie je sucho,
šustri lepia záplaty.
Komuže by sa len ľúbil
starý capo strapatý?

Dievča mladé, stará baba,
ako ruža, taliga.
Kto viac minie, jak mu stačí,
to je hrozná galiba.

Nejeden má groší za mech,
ale v hlave otruby.
Kto sa často zamilúva,
ten má srdce na ruby.

Múr sa nedá hlavou prebiť
a mak sadiť za rýľom,
mladá žena starygáňa
vodí často aprílom.

V koši voda nezamrzne,
ani krumple vo plosku.
Kto sa nechá od ženy biť,
ten má dieru na mozgu.

Pes a kočka, kto to dočká,
až budú mať veselie;
kto rakiju s kvitom pije,
ten za plotom skrepenie.

Pivo s chrenom, med s cesnakom
nikomu snáď nechutí;
kto vezme ženu s testinou,
ten si krky vykrúti.

Fašiangy sú predo dvermi,
budú bály, sanica:
kto raz umrel, netancuje…
Mútnik nie je praslica.

Muž a žena ako deti,
z lásky sa i pobijú.
Pri kachliach, jak pod perinou,
a hladnému psi vyjú.

Slávik s vranou mrcha duet,
žaba v zime nespieva;
i mne vyjde často nôta,
bo ma otlak bolieva.

(Urobí poklonu, prevalí duba a zamieša sa medzi ostatných.)

VŠETCI (tlieskajú): Bravo, Divoš, bravo! (Hľadia na Ivku.) Sláva!

IVKA (toho všetkého nevšímala si a zamyslená hľadela v okno).

I. ZBROJNOŠ (Ivke, s poklonou): Krásna pani naša, spokojná si so zábavkou?

IVKA: Ďakujem; možno, že bola pekná.

I. ZBROJNOŠ (pokloní sa a hovorí ostatným): Márna naša snaha: ľad nezohreješ, ju nerozveselíš. (Odchádza, ostatní za ním.)

JAGELLA (odchádzajúc s nevôľou): Ach, škoda práce a únavy!

JUSTIKA: Ba škoda sľúbenej kráľovskej odmeny! (Odídu.)

IVKA (vstane): Chvalabohu, som zas sama.

Výstup 10.

Divoš, predošlá.

DIVOŠ (ide na prstoch úzadím, pozorujúc Ivku; v úzadí ostane stáť.)

IVKA (ide k oknu): Toto okno je mojím najobľúbenejším kútikom v celom hrade. Tu vidím svoje rodisko. V úpätí jedľových hôr domček drahej matky. Hľa, chodníček cez kvetnaté lúky popri bystrine, ktorým Martin k nám chodieval. Ach, keby som ešte len raz v živote počula jeho milú pieseň: Hory čierne, hory…, ktorú spievaval, chodiac k nám večierkom. Ale márne čakám. S vetríkom hlas jeho nedoletí do tejto výšavy. (Zastre si oči šatôčkou.)

DIVOŠ (spieva tíško, ale s citom):

Hory čierne, hory,
odstúpteže bokom,
nechže milú vidím
aspoň jedným okom.

Ak neodstúpite
bokom, čierne hory,
láskou mi srdce zmrie,
túžba dušu zmorí.

IVKA (s úžasom pozoruje speváka; radostne): Čo, vy znáte tú pieseň?

DIVOŠ: Je to moja najmilšia pieseň.

IVKA: I tu ju spievajú na hrade?

DIVOŠ: Nie, ja som sa ju naučil, kým som bol na svobode.

IVKA: Od koho?

DIVOŠ: Od istého Martina Dúbravu.

IVKA (radostne): A vy ho poznáte?

DIVOŠ: Slúžili sme spolu pri vojsku.

IVKA: Vďaka Bohu, aspoň jedného človeka tu mám, ktorý mi je blízky. (Zbadá sa.) Ach, ale to je človek — blázon.

DIVOŠ (obzerá sa dookola, pristúpi ukradomky k Ivke a tajne hovorí): Nie som blázon, len sa ním robím. Cítim s vami. Lebo som zajatým otrokom, ako vy, a túžim s vami na svobodu z tohto hadieho hniezda.

IVKA: Je to možné?

DIVOŠ (položí ruku na prse): Prisahám vám, že môžete mi dôverovať. Nie som pochabý, mám rozumu viac, nežli tu všetci, čo sú okolo nás. (Položí prst na ústa.) Ale ticho!

IVKA: A čo vás k tomu pohlo, že ste sa bláznom spravili?

DIVOŠ: Strach pred ohavnou smrťou, akou ma mal ukrutný Murat so sveta zniesť, že som mu nechcel byť nástrojom v páchaní krivdy na mojej krvi.

IVKA: A to ste v strachu pred smrťou volili slúžiť svojmu najúhlavnejšiemu nepriateľovi? To ste vy nie muž!

DIVOŠ: Neodsudzujte. Mám doma starých, prácou zmorených rodičov; nemá ich kto živiť. Ak ja zhyniem, nemôžu žiť ani oni.

IVKA: Nuž a teraz, keď ste tu?

DIVOŠ: Teraz ich opatruje moja milá — Boh jej odplať a žehnaj každý jej krok. Až sa raz ztadiaľto vysvobodím, vynahradím jej to vrelou láskou.

IVKA: A máte nádej vysvobodiť sa ztadiaľto?

DIVOŠ: Príde a prísť musí deň záhuby pre vrahov pravdy Božej tak, ako príde hodina spásy nám, pre pravdu tu trpiacim. S Bohom! (Odíde, obzerajúc sa opatrne.)

Výstup 11.

Ivka sama.

IVKA (sopne ruky): Bože, Otče spásy večnej, daj, o čo ťa žiadame! Vysvobodiť sa z tohoto pekla! (Podíde k oknu, hľadí von.) Ach, milý vtáčik môj, ako voľno ti je na svobode! Neleť v túto stranu. (Díva sa von s podivením.) To holúbok, letí rovno sem. Azda ku mne. (S citom.) Nesie mi pozdravenie od drahej mamičky — od Martina?

(Biely holub, majúc na hrdle lístok, vletí oknom.)

IVKA (sníme lístok s holúbka, bozká ho; číta): Boh s tebou! Buď trpezlivá. Vysvobodí ťa tvoj Martin! (Kľakne, modlí sa.) Bože, Bože, Bože, pomiluj a pomáhaj!

Výstup 12.

Murat, predošlá.

MURAT (vystúpi zľava; zostane stáť, mrzute): Zas pri okne, a večne pri okne!

IVKA (vstane, hľadí do zeme).

MURAT (hnevlive): To musí raz prestať; ak nie po dobrom, teda po zlom.

IVKA: A čo mi môžete urobiť?

MURAT: Však tomu ľahko pomôžeme. Dám zamurovať toto okno.

IVKA: Tým zatieniš báječný obraz očiam, ale duch voľno bude chodiť po rozkošnom rodnom kraji, kým sa len s telom nerozlúči.

MURAT: A čo sa nazdávaš, že vskutku nieto prostriedku zlomiť tvoju tvrdohlavosť? Mýliš sa. Dám ťa sputnať, do žalára hodiť, hladom, smädom trápiť, trýzniť, mučiť, kým nezlomím tvojho odporu. Si v mojich rukách, mám právo nad tvojím životom a smrťou.

IVKA: Práva nemáš. Iba násilím si ho privlastňuješ, ako dravec ukrutný. Vedz, že nenávidím ťa z celej duše!

MURAT: Tak hovoríš so mnou, ktorý ťa môžem prepustiť a môžem ťa vydať smrti?

IVKA: Zavraždi ma. Si krvožížnivec, nuž nasýť sa i krvou mojou. Ale vedz, že krv spravedlivých o pomstu volá do neba? Svedomie bude ťa hrýzť dňom-nocou, ako had jedovatý. Duchovia rukou tvojou zahubených vstanú proti tebe a hrúzou naplnia ti dušu, a ten, ktorému celý život slúžiš, smiať sa bude z tvojej biedy. (Odíde.)

Výstup 13.

Murat. Pozdejšie I. a II. duch, konečne čert.

MURAT (hľadí za Ivkou): Reč jej ani britva reže mi dušu. Odkedy je tu, nemám sna a pokoja. Či to musím trpieť, ja mocný pán zo Svrčinovca, ktorému korí sa široký kraj? Nie — nechceš sa poddať vôli mojej, nuž zhyň, ledačo! (Vytasí meč a piadi s hnevom za Ivkou.)

DUCH I. (zastane mu cestu a hrozí sa mu).

MURAT (skríkne, meč pustí na zem a zpätkuje): To duch mojej prvej ženy. (Chce ísť v druhú stranu, ztadiaľ vyjde duch druhý.)

DUCH II. (tiež mu hrozí).

MURAT (chytí sa za hlavu): Duch — druhej ženy. Preč, preč ztadiaľto! (Odchádza úzadím vľavo.)

ČERT (zastane mu cestu a chechtá sa).

MURAT (skríkne): Pomoc! Rata! (Zakryje si tvár.)

(Vonku strhne sa hurt, krik. Zvonenie, trúbenie a údery. Duchovia i čert zmiznú.)

Výstup 14.

I. a II. zbrojnoš. Predošlý.

I., II. ZBROJNOŠ (vbehnú ustrašení).

I. ZBROJNOŠ: Pane náš, zle je! Hrozné nešťastie.

II. ZBROJNOŠ: Ľud okolitý, poddaní tvoji vzbúrili sa proti nám.

I. ZBROJNOŠ: Obliehajú hrad a už dostali sa cez valy až na nádvorie. Stráže sú podplatené.

MURAT (zúfale): Zodvihnite mosty, obstaňte vchody a rúbte, čo vám do cesty príde.

I. ZBROJNOŠ: Pozde, pane náš. Už sú na nádvorí.

II. ZBROJNOŠ: Ratuj sa, kým môžeš.

I. ZBROJNOŠ: My ideme k pokladnici. (Odídu.)

MURAT (behá sťa bláznivý hore-dolu): Kam sa dieť? Zem i peklo proti mne sa búri. To je ona na vine. Zhynúť musí prvej, než ja! (Ženie sa vpravo.)

Výstup 15.

Martin. Predošlý.

MARTIN (mládenec v slovenskom malebnom kroji, v ruke má šabľu, ktorou zastaví cestu Muratovi): Stoj, chlape! Rováš tvoj je plný, prišla hodina rátania!

MURAT (poloodvrátený meria zlostne Martina.)

MARTIN: Chceš nám vydať dievčinu Ivku, ktorú si ako pažravý vlk uchytil nevoľnej matke? Vydáš nám ju na svobodu?

MURAT: Nie! (Búši Martina do pŕs.)

MARTIN: Nie? A chceš sa biť? A to na päste? Dobre. Pozri (ukazuje meč), zaklať by som ťa mohol, ako divého brava, ale aby si poznal statočnosť našu, pôjdeme na päste. (Odhodí meč a, popľujúc si dlane, dá sa do zápasu s Muratom.)

(Zápas tuhý, Martin víťazí — Murat sklesne bezvládne na zem. Počas zápasu zapáli sa červený bengálsky plam; vonku krik: Horí! Horí!)

(Opona spadne.)

Premena.

Javište prvého deja, ožiarené červeným plamom.

Výstup 16.

Helena sama.

HELENA (behá, zúfale zalamujúc rukami): Hospodine, pomiluj! Hrad celý horí. Dieťa moje pochované v plameňoch… Život jej ztratený… Mordár! Vlk pažravý, zhltol si mi dieťa, zožer i mňa! (Klesne k zemi a plače; zodvihne hlavu, ruky sopne.) Bože, Bože večný, ty nádeja i spása naša, zachráň nás, lebo hynieme!

Výstup 17.

Martin, Ivka, predošlá.

MARTIN (nesie v náručí Ivku napolo zmretú, ktorá je v bielych voľných šatách, vlasy má napoly rozpustené): Tu je náš poklad, mamička drahá!

HELENA (skríkne): Ivka, dieťa moje, či žiješ? (Bôľne.) Ó, milosrdenstvo Božie, je mŕtva!

MARTIN: Nie je, nie je, mamička! Žije! Dýcha. Len od ľaku a hrúzy zamrela. Pomáhajte mi ju kriesiť! (Tre jej ruky a bozká ju.) Ivka, Ivulienka moja!

IVKA (preberie sa): Martin môj, kde som?

HELENA, MARTIN: Doma, Ivka, doma.

IVKA: Mamička moja drahá! (Vztiahne k Helene ruky.)

(Helena s jednej strany ju podopre, Martin s druhej strany jej pomáha vstať. Ivka vstane.)

HELENA: Vďaka Bohu, že nám žiješ!

MARTIN: Boh dopustí, ale neopustí. Buď jeho meno chválené: ona nám žije.

IVKA: Áno, žijem a žiť budem, ak Boh dá, s vami i ďalej.

(V úzadí zjaví sa anjel, majúci v jednej ruke palmu víťazstva, v druhej ruke emblem Nového roku.)

(Opona spadne.)

« predcházajúca kapitola    |    



Ferko Urbánek

— dramatik, prozaik, básnik, autor vyše 50 divadelných hier s ľudovýchovným a národnobuditeľským poslaním, ktoré dodnes hrajú predovšetkým ochotnícke divadlá Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.