Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Anna Cisariková, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Zuzana Vodičková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 131 | čitateľov |
Obsah
Ach, sladké sú to mladých hodiny,
V ktorých žiaľ sladko hovorí,
V ktorých hneď v nebies lietať výšiny,
Hneď živlov zemských priestory.
Sládkovič
Sladké to boly hodiny, ktoré dcéra Bašova s dedičom Muráňa trávili pri Muráňke, sladké to hodiny milého shliadania sa. No, chvíle bežia, časy sa míňajú. Každá chvíľka, ktorá príde, je neistá. Ešte pred hodinou sme sa cítili blaženými a sotva sa tá minula, už sa naše blaho premenilo v biedu.
Tak to bolo s Tornallym a s Hedvikou, keď po prvýkráť usadili dôverne popri sebe. Sotva že chvíľa prešla, i jeden i druhý kráčali v ústrety záhube a nešťastiu. Prišla hodina, ktorá ich obsypala blaženosťou, prišla však druhá, ktorá všetko to, čo prvšia doniesla, zahubila. Tak to bolo i s Marienou Bašovou pri shliadaní sa s Tornallym. Ani on, ani ona neznali, čo im najbližšia hodina prinesie, ani jedon z nich netušil, či šťastie, či nešťastie, či blaho, či pohroma príde.
Dlho sa bavila Mariena pri Muráňke a nie ako obyčajne. Ešte ani raz tak dlho nevystala, lež ani raz sa jej tak ťažko nebolo lúčiť, jako dnes. Jej hruď opanovala jakási tajná obava. Oj, veď divné to city obklopia začasto mladušké srdce devino. Ta by rada niečo a nemôže. I myslí, že je spokojná a preca to v jej duši búri, v jej hrudi vedie boj. Kto zná, či by Marienka bola ešte odišla, kto zná, či by bola bývala v stave, keby ju k tomu nebol prinútil Tornally.
„Choď, Marienka,“ povie jej šuhaj, „kto zná, či ťa nehľadajú? Choď, aby ses’ neprezradila, že sa schádzavaš s horským chlapcom. I tebe, i mne by to mohlo zaškodiť.“
Ešte raz pozrela deva do bystrých očú šuhaja, ešte raz podala mu ruku na rozlučnú a chytrým krokom, no s boľastným žiaľom opustila Tornallyho. Nič nepreriekly jej ústa; ale tým viacej hovoril jej pohľad a vrelé stisnutie ruky.
Ale i oko Tornallyho so žiaľom sprevádzalo svižnú rusalku Muráňa.
Odišla.
Húšťava ju už čochvíľa kryla. A Tornally ešte vždy dumno stojac v myšlienkach ponorený, pozeral pred seba i nezbadal ani, že je ktosi pri ňom. No, prebral sa z dumania. I bolo pozde.
Siahne po zbroji, tá mu bola odcudzená. „Ha, holomok kýsi, kde mi je zbraň,“ zakrikol i schytiac po boku nepovolaného hosťa už ho tisne k zemi.
„Dolu s ním, srazte ho!“ bolo počuť hlas druhý a dvaja na blízku držali už Tornallyho v svojich drápoch, „srazte ho, poviažte i privlečte na Muráň!“
„Hoho, to už nie, sberbo zákernická!“ skríkne Tornally, i válajú sa už dvaja pri jeho nohách. „A koľko vás ešte, že vám poustielam do mäkkej pažiti i hlavy poodtrhám jako makovice!“ Chce sa obzreť, priloží prst na ústa, chce zahvízdnúť, lež tu jeden z tých, ktorých na zem pokládol, spamätá sa i podchytí mu nohu a Tornally stratiac rovnováhu padol na zem. Sotva ale bol na zemi, už je na rukách i na nohách poviazaný, tak že sotva mohol sebou pohnúť.
„Hej, horský chlapče, už sú obťažené tie tvoje ľahké nožky. Počkaj, odpočinieš si, abys nikdy viac nemohol behať! Už si dolietal, milostný holúbok, dohrkútal, i tá tvoja sivá holubička. Tej sa istotne nesníva, do jakej klietky bude zatvorený jej miláček,“ hovoril jeden z tých, ktorí boli Marienu striehli, kam sa vybrala.
„Dostriehli sme vás, vtáčatká pekné. Iste sa vám nebude zajtrá tak sladko cukruškať jako dnes.“
„Mlč, lotre! Bo svoje diabolské úsmechy draho zaplatíš,“ odvrkol mu Tornally, „šibenica ťa neminie i s týmito zákerníkmi.“
„Ha-ha-ha,“ rozchichotali sa Bašovi sprievodci i s ním. Bo on to bol sám, ktorý svoju dcéru chcel vypátrať i s niektorými, kam chodieva? „Hahaha, to nám každý prorokuje a každý pochodí so svojím proroctvom tak, jako trójska Kassandra, že na ich proroctvo nik nedá a že čo prorokuje, vždy sa skorej na nich vyplnilo.“
„Ale ty obluda čierna, neujdeš šibenici, to ti svätosvate sľubujem,“ hovoril ku Bašovi, bo on to bol, ktorý tak posmešno k nemu hovoril.
„Hahaha,“ rozosmial sa tento. „No, ale keď mi to tak prorokuješ, musím i ja tebe niečo. Ja ti navzájom prorokujem, že ma nikdy na šibenici neuvidíš, ale že ty prv pôjdeš na druhý svet než ja; i žiadam, keď tam prídeš, abys urobil tam i pre mňa nejaké pohodlné miesto. Budem sa ti hľadeť náležite odslúžiť.“
Sotva to stačil dohovoriť, zablyskne sa v hore, rana padne i prerazí Bašovi klobúk.
Ticho bolo v Muráni, keď bol poviazaný Tornally „abys sa polepšil, bo nebudeš sa mi môcť odslúžiť, keď preca prvý na druhý svet povandruješ.“
„Ha — to bola streľa z roty Tornallyho,“ zareval Bašo a oči mu celé nabehly zlosťou. To ti hovorím, chlapče, že keď ešte jedna padne, či ma trafí, či druhého, či nikoho, si syn smrti!“
„Od ktorej sa ty nevykúpiš, a ktorá z každého kúta na teba číha,“ odpovedel zmužile Tornally.
I prišli na Muráň. Tornally sa pýtal, aby ho doviedli ku Bašovi, bo ho nepoznal. I dovedený bol ku čiernej veži, kde mu sobrali putá, ale temnota a vzduch špatný, ktorý sa tu rozširoval, bol mladému šuhajovi obtiažnejší, nežli centové okovy.
Ticho bolo v Muráni, keď bol poviazaný Tornally vedený do čiernej veže, ticho bolo i vtedy, keď sa dvere veže zatvorily, aby zamedzily slobodu slobodného šuhaja. Ticho a pusto bolo všade. Nazdal by sa človek, že nikto nevidí, nikto nepozoruje Bašu a jeho pomocníkov, čo konajú. Ale dvoje očiek daly dobrý pozor na ich príchod i na biednu obeť, ktorá padla do ich rúk. Slza žiaľu, horká slza tiekla z pekného očka po hodvábnom líčku.
Všade človek nájde dobré duše. Našly sa ony i na lúpežnom Muráni, kde by ich málokto v tom čase bol hľadal.
Nastala tichá, pekná noc. Na Muráni sa už všetko do lona sladkého sna uložilo, len dvoje očiek nezadriemalo. Marienka bola hore. Jak sa zdalo, netešil ju sen. Dlho, dlho pozerala na hviezdnaté nebo; zatvorila okno i zmizla v svojej izbičke.
Zrazu bolo videť postavu v bielom rúchu zahalenú, jako kráča sťaby toňa ku železným dverám čiernej veži, v ktorých zmizla.
Bola to postava Marieny.
„Ja som toho vina, že upadol do záhubných rúk; ja musím byť i tá, ktorá ho vyslobodí,“ hovorila sama k sebe, keď zatvárala oblok svojej alkovny i chcela to vyplniť.
Keď vošla do veže, vyňala malú pochodeň, aby si posvietila vo tmách. Tornally spal sladko, kolo jeho úst zdalo sa, sťa by si poletoval ľahunký úsmev. Deva s rozkošou pozerala na mladého šuhaja, no, žiaľ zaujal jej srdce, keď si pomyslela, v jakom stave sa nachodí. Dlho, dlho tak stála, dlho sa dívala naňho, i nakloniac sa bližšie k nemu, slza bôľu vyhrkla z jej očka i padla na tvár šuhajovu, ktorý sa tíško prebral zo svojho sna.
„Kde som?“ boly jeho prvé slová. „Kto to pri mne? Hedvika, tys to? O ja šťastlivý, že ťa zase mám! Ach, to bol strašný sen! Oj, poď, poď sem, duša duše mojej!“
„Tornally môj,“ rečie Mariena.
„Tornally? Čo to za divný hlas! Kto ma to volá? — To neni hlas mojej Hedviky. Kde som, čo to za cudzina?“
„Tornally, srdce mi pukne!“
„Ach! — to nebol sen — to strašná skutočnosť! Čo chceš odo mňa, ty sirena svodná? Prečo ma búriš, prečo ma znepokojuješ? Či sa nehanbíš za svoju zradu? Neni ti dosť na mojom väzení, mojej nevôle, do ktorej ma tvoje zrada vrhla, neni na tom dosť?“
„Tornally môj, nevinná som!“
„Nevinná! Ha, to pekné slovo! Ale skry sa i so svojou nevinnosťou, ktorá tak vyzerá jako vlkova, čo celé stádo oviec poškrtil.“
„Tornally, Tornally môj, ubližuješ mi, počuj ma.“
„Nie, nie, nemôžem ťa počuť. Vzdial sa čím skôr, bo zavolám na stráž. Veď som sa zabudol spýtať, v čom mene ráči slečna sem prichodiť, je vyslaná od môjho záhubcu, aby sa tešila na mojich mukách? Ráčte sa vysloviť.“
„Sama od seba prichodím,“ riekla smutne deva, „nevie nikto o mojom príchode.“
„Tak jako o tom pri Muráňke! Preč, preč, nič nechcem počuť,“ kričal rozhorlený mladík na trasúcu sa devu.
„Idem, idem, keď si toho žiadaš,“ rečie i bere sa von, strápená, uplakaná deva.
Tornally zostal samotný. Mariena zmizla tak rýchle, jako bola prišla, len že so srdcom o veľa ťažším.
Oj, veď je to tak v živote! Človek hneď blaženosťou, hneď šťastím je zachvátený. Hneď nás potešenie, hneď smútok objíma. Mladý svet hneď v nebies výšinách, hneď v strastných priepastiach sa potápa. Hneď objíma predmet milený, hneď ním pohŕda, raz sa mu korí a zas ho tupí, raz ho vzýva, druhýkrát snižuje. Pred chvíľou mu najväčšiu radosť, najväčšiu rozkoš pôsobil, sotva niekoľko okamihov minulo, ten najväčší boľ ryje sa v mladistvé ňadrá dvoch mladých duší. Vrtkavý je osud, ktorému kráčame všetci v ústrety, sťa vrtkavý čas apríla. Jaká spokojnosť, jaká blaženosť len pred pár hodinami spočívala v dvoch srdciach mladuškých, Janka a Marienky, keď sa bavili na brehoch Muráňky! Jaký žiaľ, jaký boľ zaujíma teraz tie samé srdcia! Kde tá dôvernosť, kde tá potecha, ktorú vzájomne jeden druhému poskytovali? Zmizla v niekoľko okamženiach. Nedôvera, opovrženie a strastiplný boľ zaujal oboch. S boľastným srdcom zostal Janko odpočívať v náručí strašného osudu, s boľastnejším ešte srdcom opúšťala Mariena jeho žalár. Pekná to bola noc, ale divno bolo v doline Muráňa. Ešte nikdy snáď nebolo počuť toľko hvizdov, toľko ozývania sa kuvičích a soviných hlasov, ktoré tú nočnú tichosť, čo panovala, prerušovaly. Ale i tie ustaly. Na Stoškách a Kráľovej Holi objavily sa dva ohníky. Chvíľku horely a zas shasly, čo sa trikrát jedno po druhom opätovalo, až konečne vyhasly. Čo to malo byť? Je neznámo! Na druhý deň kolovaly chýry, že na Stoškách i na Kráľovej Holi bolo shromáždených množstvo horských detí. Tieto chýry nikoho tak nepostrašily jako zbojnič Muráňa, najme ale jej kapitáňa Bašu. Zdvojnásobil stráž Muráňa, postaviac k čiernej veži dvoch mužov, aby ani okolo nej nikto prechodiť, tým menej do nej nakuknúť a nového väzňa vypátrať mohol. Priateľ vyhľadá vždy svojho priateľa a neopustí ho ani v najväčšom nebezpečenstve. Verná duša vynájde prostriedky, vždy premôže i tie najväčšie prekážky, ktoré by jej v ceste stály, keď sa jedná o shliadanie sa, abo o vytrhnutie z nebezpečenstva s ňou spolucítiacej duše a čo by hneď i sama v obeť mala padnúť. Tak i cez túto stráž vedelo srdce Marieny vynájsť si cestu do hlbokej temnice. Avšak jak prvší, tak i tento raz nebola šťastlivejšia. Tornally ju nechcel ani videť, tým menej jej rád počúvať.
„Tornally, odpusť mi, že ťa znepokojujem. Boh mi je svedok, že ma bez príčiny obviňuješ. Toto je posledný raz, čo som ťa navštívila. Ale mám ti ešte niečo sdeliť, čo mi Kováč hovoril.“
„Nič ti neverím!“ pretrhol ju v reči Tornaly. Ale Mariena sa nedala odstrašiť, a pokračovala ďalej.
„Jako som riekla, neprídem viac k tebe a kto zná, čo sa môže stať? Môj strýc sa vrátil z Tarnova, Beji zostal tam. Tajné rozhovory s otcom, ktoré vydržiava strýc, sú mne strašné a tebe nebezpečné.“
„Ha, mne nebezpečné?“ zasmial sa trpko Tornally.
„Nielen tebe, ale i tvojej neveste, po ktorej Beji číha; a nielen jej, lež i tvojmu priateľovi Tarnovskému! On ti je až posiaľ verným priateľom, i bolí ho to práve tak, jako mňa, že ho obviňuješ zo zrady. Jestli chceš vedeť, kto je tvoj zradca, nuž ti poviem.“
Tornally mlčal a jako omráčený načúval slovám devy, ktorú ešte nikdy nepočul tak odhodlane hovoriť. Ale pri spomenutí ostatných slov spočinuly jeho oči na jej útlej postave, jako by sa chcely spýtať po nebezpečnom nepriateľovi. Mariena nečakajúc ani na ústne vyzvanie, pokračovala:
„Nie ja, ani Tarnovský, ale Beji je tvojím nepriateľom i s mojím strýcom! Keď tých nie, môj otec sa nedopustí toho, čoho sa dopustil. Keď tých niet, ty nebudeš tým, čím si teraz. Toto sú reči tvojho ochráncu Kováča. A čo ti viac môžem povedať, že Beji chce odviesť tvoju nevestu a proto hľadá tvoju smrť a tak zamýšľa i s Tarnovským, ktorý mu stojí v ceste. Ak mi to chceš veriť, ver mi. Vnútiť ti to na silu? to mi nemožno. Ale moja posledná rada je tá, jestli i seba, nehovorím v žalári, alebo ešte v horšom nechceš videť a svoju nevestu tiež pri tom nechceš zničiť, hľaď sa vyslobodiť a to hneď, pokým máš čas. Ja ťa uisťujem ešte raz o dobrom svojom smýšľaní; keď chceš, môžeš mi veriť, — no i nie. Ak mi veríš, nasleduj moju radu: navráť sa do Tarnova, čím ochrániš nielen seba, ale i Hedviku i svojho priateľa.“
Tornally sa zamyslel, hlava mu šla kolom. A Mariena s tázavým pohľadom dívala sa mu do tvári.
„Ty si hovorila, že so mnou dobre smýšľaš. A či mi to môžeš dokázať?“ riekol v rozpakoch Tornally.
A tie dôkazy majú byť?“ spýta sa pevným hlasom Mariena.
„Tie dôkazy toho budú, že ma zajtra zase navštíviš a že si tu dnes nie naposledy, jako si mi povedala. Ja si rozmyslím, či ťa mám počúvnuť a uvidím, či so mnou ozaj úprimne jednáš.“
„Ja bych ale radšej chcela, aby si pristal dnes na moju radu. Nevieme, čo sa môže stať.“
„Keď nepristávaš na môj návrh, ktorý mi má byť dôkazom tvojho dobrého smýšľania, nemôžem ani ja tvojmu návrhu dnes urobiť zadosť.“
„Dobre, pristávam na tvoj návrh i chcem i so storakými závadami sa potýkať, aby som si dostála v slove. Tu je moja ruka.“
Tornally vzal peknú rúčku devy a tíško ju stisnul.
„Povedz mi ale, Marienka, keď tak zastávaš česť a nevinnosť Tarnovského, či vieš i k jeho ospravedlneniu niečo?“
„Vím a jestli chceš, môžem ti ešte dnes vyrozprávať.“
„Veru som zvedavý,“ prehodil Tornally a Mariena opisovala všetko podrobne, jako šiel Beji k jeho skaze do Tarnova, jako sa Kováč vychystal k jeho ochrane, jako neskoro prišiel, a jak natrafil na raneného už Tornallyho, zkade ho do pustovne priviedol. Keď to Mariena vyrozprávala, nechala Tornallyho v myšlienkach.
— básnik a prozaik, postromantický autor využívajúci historické námety na písanie zábavnej a didaktizujúcej prózy Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam