ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brat so sestrou sa pomerili, no i v blažených, tichúnkych chvíľach často spomínali Tornallyho. Ale nedlho trval tento ich pokoj. Vojvodove obavy neboly bez základu. Krvelačný Beji i so svojimi pažravými krkavcami nedal dlho na seba čakať. Čo vykonal s vojvodom, známe. Darmo sa namáhal Tornally, aby vyslobodil Hedviku z rúk lúpežnických, tá pekná palota, kde sa on tak dobre ešte čo chlapček cítil, ležala popolom.

Slzy zalialy peknú junácku tvár Tornallyho; keď videl tie rozboreniny, div, že mu žiaľom srdce nepuklo. Keď počul strašný osud vojvodov a Hedvikin, div, že o rozum neprišiel.

O mladom Tarnovskom nemohol sa nič dozvedeť.

„Odpusť, Hedviko, i ty, drahý priateľu!“ hovoril sám so sebou žiaľom premožený mladík, „bo ja som príčinou vášho nešťastia. Oj, Bože! prečo ma tak veľmi tresceš? Nešťastná hodina, v ktorú som na svet prišiel, bo kamkoľvek sa obrátim, v zápätí mi nasleduje len nešťastie. Ach, prečo som ťa nepočúval, Mariena! Hedvika nemusela padnúť do nebezpečenstva, v ktorom sa nachodí. Ale ty anjel dobrý, ktorá si nado mnou držala stráž, iste zachrániš i Hedviku, ktorej šťastie je i mojím šťastím, bôľ mojím boľom.“

Tornally by bol, kto zná dokiaľ svoje žiale nad spálenišťom nešťastného vojvodu vylieval, keby ho jeho priatelia neboli vytrhli z nárekov.

„Pravdu máte,“ hovoril im, keď sa spamätal, „žiaľ nič nespomôže. Vy ste dokázali, bratia moji, že ste mi opravdovými priateľmi. Mnoho ste podstúpili pre mňa, čo ja vám nikdy zabudnúť, ale ani odmeniť nemôžem. Vy ste česť i svoje životy mne obetovali. Nezbíjali sme a preca sme len „horskými deťmi“ menovaní. Moje a vaše imanie, moje a vaše dedictvo odňal nám zbojník muráňsky. Naši otcovia to najdrahšie čo mali, to nám zanechali: on nás toho pozbavil, no nielen toho, lež i toho, čo nám po Bohu najmilšie bolo, naše deti, ženy, — ba jeho krkavci niektorým z nás i tých povraždili, ktorým majú ďakovať svoje žitie. Poznáte ich, vám je to nie tajnosť, že zpomedzi vás niektorým ten vrah vlastného otca, matku, brata, sestru dal kruto odpraviť, alebo i sám odpravil. A preto vás žiadam, buďme ich mstiteľmi. Netrpme túto ostudu ľudského pokolenia v kruhu ľudskom, ale vylúčme ho zpomedzi nás.“

„Netrpme ho!“ volali všetci.

„Netrpme, bratia moji,“ opakuje Tornally, „a moja ostatná žiadosť je tá, aby sme udreli na Muráň a jestli tam môžeme niekomu pomôcť, z trápenia z hrozných múk zbojníckych nejak vyslobodiť možno, vyslobodili. Naším heslom nech je: Na Muráň!“

„Áno, na Muráň!“ opakovali všetci odhodlane.

„Na Muráň, pomstiť toľké krivdy, toľké vraždy na nás a našich páchané.“

„Na Muráň!“ ešte raz rozľahlo sa po zboreninách paloty Tarnovských a Tornally i so svojimi priateľmi uháňal z Tarnova.

— — —

Zaujímavé bude snáď pre čitateľa zvedeť, jak sa dostal Tornally z čiernej veže na slobodu? Práve dochádzal Tornally i so svojím sprievodom ku hraniciam Uhorska, kde zďaleka bolo videť bralá pustovne, v ktorej sa zdržoval.

„Či vidíte, bratia,“ povie Tornally, „či vidíte tam tie bralá? Tie ma ukrývaly pred tyranom muránskym a jeho náhončími. V nich som sa zdržoval, čo tichý pustovník s priateľom svojho otca Serémym, ale i ten chudák iste už vykrvácal preto, že sa opovážil tvrdiť, že Tornallyho dedič žije a že nezahynul, jak by tomu chcel Bašo. Jeho vyhnalo svedectvo pravdy z tichej pustovne a mňa ztadiaľ Bašova ukrutnosť. Jako viete, i tu ma jeho náhončí vynašli i ztadiaľto jako z Tarnova som musel prchnúť. Tu pod tými bralami žil som v hluchej tichosti hôr, spomínajúc si na ten živý nepokoj života. Kto by tie všetky vzdychy spočítal, ktoré som vysielal k Tarnovu, ten by ich za celý život nespočítal. Ach, vy ani neviete, jako mi vtedy častokráť bolo krušno a clivo; neraz som tu premožený žiaľom celé dni sedával a nariekal nad svárlivosťou sveta, bol som žil v tej domnienke, že nepriateľom mojím je sám mladý môj priateľ Tarnovský. A v tomto klame som bol, jako viete, až do nedávna — a keď niet dcéry Bašovej, kto zná, či by som i v ňom nebol dokončil život.“

Medzitým prišli až ku samej pustovni, kde Tornally i so svojimi druhmi vykonal krátku modlitbu. I brali sa ďalej.

„Jak že to bolo,“ spytovali sa niektorí Tornallyho, „že si sa vyslobodil zo žalára muránskeho?“

„Hej, hej,“ prisviedčali druhí, „sľúbil si, že nám to cestou vyrozprávaš.“

„Jako som sa dostal do Muráňa viete,“ začal vyprávať Tornally, „zkadiaľ som sa vyslobodil nasledovne:

Sotva som bol na Muráni niekoľko hodín, už ma Mariena navštívila. Sľubovala mi všetko možné a čím skoršie vyslobodenie. Ja súc v tej domnienke, že som len pre ňu prišiel do zajatia, nechcel som ju ani počuť, bo som si myslel, že ma len ona zradila. Darmo sa ona očisťovala, darmo ma zaklínala, že je nevinná, ja som na to nič nedbal o čo viacej žiadal som o zväčšenie stráže s tou hrozbou, že jestli ju nezväčšia, že sa alebo sám oslobodím, alebo od druhých budem vyslobodený. Čo som žiadal, to sa i stalo. Ale ona si vedela preraziť cestu do veže. Ostatnú noc, keď prišla, bola celá bledá, jej čelo, sťa by nosilo odznaky veľkej starosti a trápenia. Nad touto premenou som sa až zhrozil. Slzy, musím riecť, že mi padaly a srdce malo puknúť žiaľom, keď som ju videl pred sebou takú strápenú a s tým vyhasnutým pekným okom.“

„Beda mne, beda tebe, Tornally,“ hovorila ku mne, sťa by hlasom nejakej vestálky, „keď sa neratuješ.“ Ja som sa už až zimou triasol, keď som ju videl pred sebou kľačať a s tými sopätými rukami a prosiacim okom a keď ešte s tým svojím inokedy tak príjemne znejúcim hlasom, teraz tak vyhrážajúcim ku mne hovorila: „Ratuj sa, zachráň Hedviku, jej brata a celú rodinu a otca môjho od hrozných hriechov, ktoré dňom čo povodeň vzrastajú. Tornally! maj so mnou milosrdenstvo. Netráp ma viacej, maj srdce a nie skalu miesto citu. Daj sa uprosiť. Dnes, zajtra môže byť neskoro. Keď nechceš, aby môj život zúfalstvu, abo pomätenosti padol v obeť, posluchni ma. Nech ťa pohnú moje prosby a to vyhasnuté, bez všetkého žitia oko moje. Ty sa rozmýšľaš? Nedôveruješ mi?! Ach,“ vzkrikla — bohatý prúd slz zastal — a sťaby mrtvicou ranená zostala bez sebe, padnúc na zem temnice.“

„Mariena drahá, prebuď sa, prebuď a vo všetkom ťa chcem počúvnúť. Mariena, či ma počuješ?“ Rozobral som tú útlocitnú devu a ďalej som nebol v stave ničomu odporovať. Slzy, ktoré som tajil, nebolo možno viac zatajiť. Celá doterajšia nedôvera zmizla a len tajné vzdychy s divnými myšlienkami, jak vtedy, tak teraz nechcú ma opustiť. I nemôžem pochopiť, jako môže obdarovať Boh takého otca plného zlosti takou dobrou a šľachetnou dcérou? Po prestávke prišla Mariena zase k sebe, zastavené slzy znova prúdily po jej lícach, ktoré sťa by jej uľavovaly, bo čím väčší prameň sa počal prúdiť, tým chytrejšie prichodila k sebe.

„Tornally,“ šoptaly jej ústa slabým hlasom. „Čo chceš, duša drahá?“ spytujem sa.

„Tu máš tieto šaty, vezmi ich; tie ťa vyvedú zo záhuby, svoje mi nechaj tu, tie na čas tvojho nebezpečenstva budú tu mňa strážiť.“

Ja som sa rozmýšľal, bo som nevedel, čo vlastne chce, prečo mi ponúka svoje šaty?

„Zase rozmýšľaš? Nerozmýšľaj, čas uteká. Každá minuta nám je drahou. Tu máš moje šaty, bo len tie ťa môžu vyviesť z Muráňa. Tvár si môžeš ukryť, kým nevyjdeš von. Podozrelým to nebude nikomu, nazdajú sa, že ma bolia zuby. Vezmi si ich, a daj mi svoje. Keby ťa nechceli bránou pustiť, čo sa aj stane, nuž, hľadaj inde útek.“

Ja som vzal mlčky ponúkané mi šaty, prevliekol sa i dal jej svoje. Ona mi ešte vyrozprávala, kade bych mohol z Muráňa a na jaký spôsob sa von dostať, keby sa už stráž bola premenila a mňa nechcela von pustiť. Tú premenu ale v jej tvári, v jej chovaní nikdy nezabudnem, keď som už odchodil a keď videla, že sa vyslobodím. „Aj, taká by pekná panenka bola z teba,“ žartovala so mnou, keď som už bol preoblečený, „ale len choď v meno božie,“ tiskala ma von z väzenia a ja som šťastlivo z neho i z Muráňa až medzi vás sa dostal.“

„Nech žije Tornally!“ privolali mu súdruhovia.

„A vy so mnou,“ ďakoval im tento. „Nezabúdajme na svoje heslo, aby sme mohli vyslobodiť i toho, od koho som bol vyslobodený, i toho, ktorý je pre mňa väznený: a preto, na Muráň!“

„Na Muráň!“ ozvalo sa kolom a všetci uháňali, sťa by ich bol vietor na svojich krídlach unášal.

— — —

Sotva že „horských chlapcov“ uvítaly vlnky šumnej Muráňky, čakali ich už celé húfy ľudstva.

Mladí šuhajci posedali na svojich koňov i tiahli k Muráňu. Čím viac sa blížili k Muráňu, tým viacej sa zadumával Tornally.

„Na Muráň!“ zaznie to naraz dolinou a tlupa chlapcov na pekných koňoch vyrojí sa v cestu Tornallymu, ktorý sa strhne, i siaha po zbroji.

„Na Muráň!“ bola odpoveď sprievodu Tornallyho.

Protivná strana mlčala, ich vodcom to trhlo.

„Tornally,“ opakoval sám pre seba. A sotva že sa vedel spamätať, už bol tento pri ňom. Jeho sprievod zostal ako z kremeňa, ani jeden sa nepohol.

„Tarnovský, priateľ môj ľúbezný,“ zavolá Tornally a podáva ruku cudziemu vodcovi.

„Tornally!“ vzkríkne tento i skočí s koňa a dvaja mladí priatelia boli si v náručí.

„Nech žije Tornally!“ ozvalo sa i s druhej strany, kým družina Tornallyho volala na slávu Tarnovskému.

„Na Muráň!“ opätovali vodcovia i tiahli spolu vopred.

Čím ďalej išli, tým viacej ich pribúdalo a tým bol i chytrejší pochod ich hatený.

Mladí priatelia mali si mnoho čo rozprávať. Mnoho spomínali oba na minulosť, no, na všetko rozhorčujúce hodili prikrývku.

Nechajme mladých priateľov spolu, i pozrime, čo sa na Muráni deje.