ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Na Muráň, na Muráň!“ rozliehalo sa to po bralách skalnatého hradu a dlhý rad šuhajov tiahol strmým vrchom na Sanec, kde Salm sa rozložil táborom. Boly to voje Tornallyho a Tarnovského. Bebek i s ostatnými priateľmi, ktorých mal Tornally valný počet, boli tu už shromaždení.

„Vivat Tornally!“ vítali ho známi priatelia.

„Dávno ste už pod Muráňom?“ spytoval sa Tornally Bebeka.

„Celý týždeň.“

„Myslím, že orličie hniezdo toto už teraz dobyjeme,“ pousmial sa Tornally, i ukázal na pestrý rad ozbrojených šuhajov, ktorí za ním stúpali hore vrchom.

„Bude to stáť dosť práce,“ riekol Bebek, i odišiel, aby porobil potrebné poriadky.

Tornally kráčal s Tarnovským ďalej.

„Neborák, môj otec!“ vzdychol si Tarnovský, keď sa blížili k hradbám Muráňa, „tam v tých čiernych múroch zavretý biedí.“

„V nich si i ty i ja podobný osud snášal, v nich i úbohá sestra tvoja snáď ešte väčšími mukami je trápená než my. Či vidíš tu čiernu vežu? Tá istá ukrýva tvojho otca.“

Oba zamĺkli i dívali sa na čierne hradby Muráňa.

„A kto zná,“ prerušil mlčanie Tornally, „či v nej až poteraz neupí moja vysloboditeľka?“

„Jaká vysloboditeľka?“

„Jaká? Veď som ti rozprával o Mariene, dcere Bašovej. Ona je toho príčinou, že zmizlo všetké podozrenie z môjho srdca proti tebe. Ona, bez toho, že by ťa znala, prihovárala sa za teba, že si nie vinen. Ba, čo viacej, keď som odchádzal, tisla mi ruku s tými slovami: „Pozdrav Tarnovského a vysloboď Hedviku!““

Tarnovský sa zamyslel. Keby ho bol niekto pozoroval, kým Tornally rozprával, iste by bol zbadal, že krv čas po čase mocne prúdila v jeho mládeneckej tvári. Jeho priateľ si toho nevšimnul a žiaľ, ktorý sa odrážal na tvári priateľa, považoval za výraz boľnej upomienky na osud jeho rodiny. A preto i on zmĺkol. Bez toho, že by boli ďalej spolu hovorili, prišli do tábora.

„Na Muráň, na Muráň!“ znelo to na druhý deň celým táborom. I cisárski i priatelia Tornallyho stáli v šíkoch, a len čakali od vodcov znamenie k útoku. Tornally a Tarnovský stáli už pri svojich radoch, čakalo sa ešte na Bebeka a Salma, ktorý bol hlavným veliteľom. Ale už i tí boli by zanechali stan, keby sa nebolo prihodilo nasledujúce:

Salm i Bebek chceli práve odísť k vojsku, keď od predstráže prišiel ku Salmovi posol, že Bašo posiela svojich poslov, splnomocnených k vyjednávaniu.

„Nech prídu,“ bola krátka odpoveď Salmova a razom dal svolať vojenskú radu. Sotva minulo niekoľko minút, zasedala vojenská rada a pred ňu sa postavilo posolstvo Bašovo. Na jeho čele sa nachádzal sám brat Bašov, Martin, ktorý po chladnom pozdrave so strany Salmových, hovoril:

„Slávni vodcovia, zmužilí bojovníci! Už vyše týždňa meškáte pod hradbami mocného Muráňa. Mnohokrát ste sa pokusili o jeho dobytie, i voždy s rovnakým výsledkom. A ja vás o tom uisťujem, že koľkokrát to podujmete, šťastlivejšími nežli ste boli, nebudete. Muráň, jako ste skúsili, je samou prírodou tak upevnený, že nielen k nemu pristúpiť, ale tým menej ho možno dobyť. Čo sa týka vnútorných zásob, vystačia pohodlne na tri roky. Aby ale nadarmo netiekla krv ľudská, sily, jako vaše tak i naše sa nemarily: prichodím v mene veliteľa hradu uzavreť pod istými podmienkami pokoj a prekaziť ďalšiu vojnu. Jestli vaša strana uzná tieto podmienky, čo priatelia po vašej stránke si zastaneme. Podmienky sú v krátkosti tieto: Poneváč syn Tornallyho, dedič to Muráňa, ktorý bol do Poľska poslaný na výchovu, neznámym nám poteraz spôsobom so sveta sišiel, žiada terajší veliteľ hradu, Matej Bašo, aby jemu, čo najbližšiemu po Tornallym bol ponechaný hrad a on, čo veliteľ a dedič v ňom bol uznaný. Potom aby i ostatné statky, patriace stratenému dedičovi, tiež mu odovzdané a on v nich, čo majiteľ potvrdený bol. Jestli je hotová vaša stránka na tieto podmienky pristať, veliteľ Muráňa uzaviera pokoj, čo váš spojenec a dáva sa pod ochranu cisárskeho vojska.“

Martin umlkol a ustúpiac trochu zpäť, očakával prajný výsledok svojej reči. Medzitým sa sklamal. Sotva prestal hovoriť, bez všetkých okolkov a nepatrno, sťa by si jeho rečí ani nebol povšimol, spytoval sa Salm:

„Môžete smrť Tornallyho dokázať?“

„Môžeme. Vojvoda Tarnovský je toho svedkom. U neho sa stal útok na život Tornallyho, ktorý stál v sľuboch s jeho dcérou,“ hovoril Martin.

„Máte dôkazy toho?“

„Máme, bo neprichodí, aby zaujal svoje dedictvo.“

„A keby vám voči prišiel, či by ste ho poznali?“

„Poznali ver,“ odpovedalo posolstvo Bašovo.

Salm kývnul jednomu z pobočníkov. Tento sa vzdialil, i vrátil sa hneď a za ním vstúpil Tornally.

„Čo myslíte, kto je tento mladý muž?“ spytoval sa Salm poslov, ukazujúc na Tornallyho.

V tvárach poslov bolo pozorovať rozpaky. Martin a Beji prišli obzvláštne do zmätku, keď videli Tornallyho pred sebou. Stáli tu so sklopenými hlavami, a žiaden z nich nemohol prísť k slovu.

„Poznáte ho, alebo nie?“ dopytoval sa Sahn.

„Nie!“ bola odpoveď Bašova.

„Nie?“ opakoval Salm. „A Tornallyho by ste poznali?“

„To nie je Tornally.“

„Hej, to nie je Tornally. Bo si myslíte, že by v tom prípade boli dvaja. Jeden u Vás vo väzení a druhý tu. Vy sberba zbojnícka! Čo neodpovedáte? Vy lotri, vy chcete so mnou vyjednávať? Vy potupa a hana, vy zaslúžite, aby vás za živa upiekol. Straťte sa s očú a povedzte svojmu veliteľovi, že s ním uzavrem pokoj, keď vás všetkých povešiam po bukoch muránskych. To sú moje podmienky pokoja. Choďte a oznámte ich vo vašom zbojníckom pelechu.“

Poslovia sa vzdialili.

Kým Bašoví poslovia v Salmovom tábore sa zdržovali, vybralo sa sedem smelých, obratných Španielov, ktorí sa znali dobre škriabať po skalách na Muráň. S veľkou obratnosťou a s veľkým namáhaním dostali sa až na hrad, kde skúmali tú čiastku hradu, ktorá by bola najslabšia. Dlho ostali nepozorovaní. Už zväčša všetko poprezerali, keď ich na hrade spozorovali. Nastal krutý boj medzi zbojníkmi a Španielmi, z ktorých dvaja na mieste padli, ostatných päť malo čo ďakovať len rýchlym svojim nohám a veľkej obratnosti v lezení, že život zachránili. Títo, vrátiac sa šťastne do tábora cisárskych, vyzradiac polohu hradu a jeho slabé stránky, usporili dobytie. Sotva, že dorozprávali, čo všetko skúsili, hneď kázal Salm útokom hnať na označené a čo neopevnené, alebo len veľmi málo opatrené a k záštite brániacich sa slabé čiastky.

„Na Muráň,“ znelo to v jedných, „Hurach“ v druhých radoch bojovníkov a jako príval valilo sa to všetko pod hradby.

Nastal krutý boj z oboch strán. Krik, hurt, brinkot zbrane široko ďaleko roznášal sa dolinou. Bašovo miesto zastával brat Martin. Mateja nebolo videť nikde, ač predtým bol vždy medzi prvými na bojišti a posledný odchádzal z neho. Zbojnič sa urputne bránila, no keď ich viacej padlo, mnoho bolo poranených, počali tratiť ducha. Kým bratia Matejovi pri nej ostávali, držali sa, keď ale i títo poranení, obzvlášte ale, keď Martina medzi sebou nevideli, ochabli cele; no bránili sa natoľko, že cisárski do hradu na žiaden spôsob nemohli prísť, vzdor najohnivejšiemu útoku. Už počali i ustupovať, keď zrazu Kováč a s ním dvaciati vyrazili z hradu a ku cisárskym sa pridali. Pod ich vedením sa začalo lepšie dariť cisárskym. No i ich to stálo mnoho dobrých bojovníkov. Tak Horvatinovič, keď napomínal k útoku, ťažko bol ranený do pŕs, Kašpar Casteluvius bol s múrov zbojníkmi shodený a len železná broň zachovala mu život. Zapata do čela ranený zahynul k veľkému žiaľu svojich spolubojovníkov a s ním mnoho iných. Bašovci nemohli sa udržať, i podľahli cisárskym.

Románi a Rusíne, ktorí sa v hradbách nachodili čo žoldnieri, vidiac, že nemajú žiadneho vodcu, sami otvorili brány hradu nepriateľovi, ktorý sa z oboch strán rútil dnu.

„Hurrah!“ ozývalo sa to na všetky strany. Vojsko španielske s dychtivosťou vrazilo na železné skrine plné zlata a striebra, ktoré im boly vyzradené, a ktoré Bašo nazbíjal. Hlavní náčelníci odboja boli lapení. Medzi nimi Fraňo Tárnoky, Petor Šeríni, Martin a Demeter Bašo, poranení bratia Matejoví, a Andrej Beji.

Všetci títo boli chytení v pevnosti, ktorá sa na východnej strane zámku nachodila. Jediného veliteľa hradu a celej tej bandy, nebolo možno nikde nájsť. Darmo sa po ňom sháňali, darmo každý kútik prezerali: v hrade nebol k najdeniu.

*

Počas ostatnej bitky okrem Bašu i Bejiho nebolo nikde videť medzi brániacimi sa na hrade. Beji sa hneď po návrate na Muráň odobral do izby Hedvikinej. Bašo naproti tomu, počujúc o živote Tornallyho, išiel do čiernej veže, aby videl, kto vlastne padol v obeť jeho úkladom. Celý netrpezlivý došiel do veže. Nakloní sa nad mŕtvolu — a boľastný výkrik vydral sa z jeho oceľových pŕs sťa by mu srdce bolo bôľom puklo. Mráz prebehal všetky jeho údy. S vyvrátenýma očima, trasúc sa po celom tele, stál tu osudom, vlastnou vinou trestaný nešťastný otec nad mrtvolou vlastného dieťaťa. Dych sa zastavil v jeho ňadrách, zúfalosť trhala mu každým údom, zmodrené pery triasly sa sťa listie osiky, keď pozrel na to odtrhnuté kvietko, keď videl zvädnuté v prachu bez všetkého žitia pred sebou ležať. Oj, jaký to bôľ, jaká to žalosť, keď vidí rodič svoje dieťa, ktoré sťa kvet začína prekvitať nejakým žiaľom sa zožierať. Oj, a jaká to bolesť pre rodiča, keď vidí svoje dieťa spočívať v náručí strašného hrobu, do ktorého ho uvrhla len vlastná lakomosť. Oj, veľká to bolesť, veľký to žiaľ, ktorý nemožno vypísať. Jako zmeravený stál tu Bašo nad mrtvou Marienou bez toho, že by bol mohol aspoň slzu vyroniť nad nešťastným svojím dieťaťom; stál jako socha, ani nečujúc ani nevidiac čo sa deje a môže diať vonku. Ani víťazné výkriky do hradu tiahnuceho cisárskeho vojska, ani rachotenie diel nepreniklo do jeho sluchu. Zrazu sa otvoria dvere a mladý Tarnovský so zbrojou v ruke, no otvoreným náručím beží proti zúfalému Bašovi, ktorý spozorujúc Tarnovského, vyhne sa jeho objatiu a dá sa na útek.

„Ani to nebol môj otec. Kde ťa nájsť, milovaný môj otec, či mi žiješ? A teba sestra moje drahá! Ty si tu ešte? Či sa shľadáme ešte všetci, jako sme bývali v Tarnove? Otče, mati moja, ach! tých už nevidíme! Ale von, von odtiaľto, tu neni otca môjho, tu neni teba, sestra milená!“

Skorej ale, nežli opustil väzenie, pozrel lepšie po ňom.

„Ha! — či vidím dobre? — To moja chyža, v ktorej ja už dni života svojho strádal. Sladká to spomienka boľnosladkých dní, v ktorých som sa tešil, ale i žialil.“

I zastane i rozmýšľa. Vtom prejde si rukami po čele, jako by sa chcel na niečo rozpomenúť.

„Čo to tu?“ prizre sa k niečomu ležiacemu na zemi. Mráz ho prejde a s nevôľou sa odvráti od mrtvoly.

„To iste obeť zbojníckej lakomosti!“

Ešte raz sa skloní k mrtvole, díva sa do jej tvári, jako by ju chcel poznať.

„Čo je to? — To šaty Tornallyho!“ skríkne zrazu. „Mariena!“ šoptaly po chvíli ticho jeho ústa, sťa by sa bol obával to meno nahlas vypovedať.

„Mariena! O, ty pekná duša! Dobré dieťa špatného otca. Či mám veriť vlastným očiam, či to možno, že bys to bola, ktorá si trapné dni moje oslaďovala svojou prítomnosťou a svojou potechou, ktorá si vyslobodila priateľa z rúk krutej smrti? Jaká zlosť sveta! Bože, prečo nevyhľadíš zlostné plemeno človeka, prečo nechávaš podlosti premáhať dobrotu? Ach, otče! sestro! či sa s vami tiež tak shľadať mám? Preč, preč odtiaľto! K vám chcem ísť. Vás, vás chcem videť!“

S tými slovami, so žiaľným srdcom a horkou slzou v oku opustil vežu, vyhľadávajúc otca po hrade. —

Telo Marienino bolo i s druhými padlými víťazmi na druhý den slávne pochované.

*

„Čo je s Hedvikou?“ uvítal Tornally Kováča, keď so súdruhmi svojimi prešiel k cisárskym.

„Poteraz dobre.“

„Viete, kde sa nachodí?“

„Viem, že všetky ženy sú skryté vo východnej veži, jako pre ne najbezpečnejšej, Hedvika je tam tiež. Bojím sa ale, aby ju Beji odtiaľ dajako nevylákal.“

„Nedal si jej na vedomie, aby sa ho chránila?“

„Hej, ale neviem, či ma rozumela. Len zďaleka som ju vystríhal, aby neverila nikomu. Či porozumela, neviem. Bližšie sa s ňou shovárať bolo by bývalo nielen nebezpečné, no i nie radno, ba cele nemožné v terajšom stave.“

„Poďme, aby sme to nebezpečenstvo odstránili, slobodný priechod k nej si vydobyli a ju vyslobodili z väčšieho nebezpečenstva. Buď mi vždy po boku, aby si mi mohol byť pri ruke, budem-li ťa potrebovať, čo vodiča. Teraz na Muráň. Čo by ho všetky pekelné moci bránily, dnes musí byť dobytý. Boh s námi!“

Oba odišli za ostatnými.

Východná pevnosť v hrade bola najistejšia pred nepriateľskými guľami, preto boly do nej i všetky ženy zavedené. Hedvika sa tiež tu nachodila. Do tejto veže hneď po návrate z tábora Salmovho odobral sa i Beji. Nie snáď, aby sa tu ukryl pred nebezpečenstvom, ale aby navštívil Hedviku. Pridúc k svetlici Hedvikinej, ktorá bola osobitná a v žiadnom spojení s bytmi ostatných paní, našiel ju zavrenú. Na všetko klopanie a volanie nedostával žiadnej odpovede. Rozhnevaný Beji, nazdávajúc sa, že Hedvika uprchla, alebo sa jej nešťastie nejaké stalo, vyvážil dvere, aby sa presvedčil, čo sa stalo?

Keď dvere treskom padly, tíško a pokojne sedela Hedvika na pohovke. Pred ňou stál malý stolík, na ktorom spočívala pekná biela, sťa by mliekom naplnená okrúhla rúčka, ktorou podpierala si svoje ľaliové čielko. Beji vstúpil dnu. Hedvika sa nepohla, ani znakom nedajúc znať, že by bolo v nej žitie. Beji zostal trochu ustrnutý.

„Odpusťte, slečno,“ riekol, „odpusťte, že podobným spôsobom k vám prichodím. Z jednej strany ma k tomu prinútil strach, že sa vám mohlo stať nejaké nebezpečenstvo, keď ste na moje klopanie a volanie ani znať o svojej prítomnosti nedala, druhé čo ma k tomu nútilo, sú neodkladné a potešiteľné zprávy o vašom otcovi.“

Hedvika zostala vždy v tom samom stave, jako keď Beji dvere vyvážil, takže počal o jej živote pochybovať. Popošiel ešte ďalej i chcel ju ulapiť za ruku, aby jej ju bozkal, táto ale bez toho, že by riekla slova, odtiahla si ruku.

„Aj, panno, svojím žartom by ste čo chvíľa bola naľakala. Už som priam počal pochybovať, že žijete. Panno, prinášam vám radostnú novinu! Váš otec je na slobode; mojou pomocou sa mu pošťastilo dostať sa von zo žalára. Najvrúcnejšia jeho žiadosť je, aby vás čím skorej mohol videť slobodnú. Terajší stav mi nedovolí nazývať nás všetkých ináčej, jako neslobodnými. Žiada si to otec váš už i preto, že vám tu hrozí nebezpečenstvo, bo šťastie vojenské je vrtkavé. Nemôžeme vedeť, čo sa môže stať v krátkom čase. Jestli vo mne dôverujete, s najväčšou ochotou sa podvoľujem vašej žiadosti a chcem vás previesť tajnou chodbou až k vášmu otcovi, ktorý vás túžobne očakáva.“

Hedvike bolo krásne okolo srdca, keď jej slobodu otcovu a jeho nedočkavosť na shliadanie dcérino líčil; no ani najmenším neprezradila svoju bolesť. Ale ostatné slová Bejiho vynútily jej slzy z jej žiarnych očiek.

„Oj, jaké to bude radostné shľadanie, tak dávno nevídaného otca a dcéry,“ vzdychol si Beji.

Hedvike nebolo možno viac, aby nehovorila.

„Zradca pekelný!“ riekla rozhnevaná deva, „prečo ma obviňuješ svojimi. Či snáď preto, abys sa tešil na mojich bolestiach? Neni ti dosť na tom, že si ma vytrhol z náručí, ktoré mi boly blahom — niet ti dosť, že si mi matku zavraždil, otca uväznil, s bratom, Boh zná, čo učinil? Niet ti dosť, že si snúbenca môjho uvrhol do nešťastia? Čo chceš mať viac? Prečo ma klameš, prečo lákaš do svojich sietí, ktoré ma mučia, ktoré mi len smrť prinášajú a nikdy neprinesú?“

Veľký rachot streľby rozliehol sa po hrade.

„Či nečuješ tú výstrahu, že sa blíži pomsta božia, že dostaneš odmenu za svoje statky? Či čuješ ten krik, ktorý ti vyhráža a ktorého vyhrážanie sa iste vyplní? Vedz, že mňa povoľnú nenájdeš viac v ničom! Soznala som, že si klamár, že si ošemetník, ktorý sa nehanbí sveta, ktorý neznajúc Boha, nebojí sa ho“ —

„Panno,“ riekol bezočivý Beji, „upomínam vás na žiadosť otca vášho, na vaše mne dané slovo. Čujte, krik vonku sa vzmáha. Bude-li výsledok vojny neprajný, padnete do rúk nepriateľských. Jako nepriateľ s pohlavím vaším zaobchodí, to znáte. Ja chtiac vás od toho vystríhať a učiniť zadosť vôli otcovej, nepôjdete-li dobrovoľne, budem prinútený násilne vás odviesť. Nemeškajme teda, ale pokým máme času, použijme ho. Majme sa k odchodu, otec na nás čaká!“

Hedvika vstala i merala opovržlive Bejiho.

„Zradca!“ riekla po chvíli, „k čomu ma chceš nútiť? Ešte raz ti rečiem, že do svojej siete ma nedostaneš! Ak použiješ násilia, vedz, že živý neobídeš.“

I siahla za ňadrá a blyštiaca sa dýka zaleskla sa vo vzduchu.

„Či vidíš tú britkú oceľ, tú namočím do tvojej čiernej krvi, aby som oslobodila túto zem od divokej šelmy. — Tras sa! Či čuješ ten hlas?“

Vonku bolo počuť víťazné hlasy cisárskych. V chodbe ozýval sa hlas Tornallyho:

„Hedvika moja!“

„Či čuješ? To hlas víťazov! Tornally, môj snúbenec, prichodí si pre mňa. Tvoje plány i tvoje siete sú pretrhané. Prac sa!“ I odsotila zpred seba Bejiho.

„Urob mne i jemu cestu a dívaj sa na naše šťastie!“

„Zradca!“ kričí dnu vstupujúci Tornally na Bejiho, stojaceho vo dverách, „hotuj sa k boju, že vycedím tvoju zradnú krv.“

„Janko!“ vykríkla Hedvika. Tornally sa obzre a vidiac Hedviku a s ňou Bejiho, tŕpne. Beji toto použijúc, chce celou silou udreť so svojou zbrojou na Tornallyho, aby ho razom zničil.

Vtom okamžení Hedvika, nehľadiac na nebezpečenstvo, vrhla sa na prsia Tornallyho.

Rana zachytila Hedviku.

Jako zúfalec vyrútil sa Beji z izby, vidiac, že rana jeho zasiahla úbohú devu. Bez seba objímal Tornally svoju nevestu.

„Oj, Janko môj! tak mi je dobre v tvojom náručí, jako mi bolo niekedy v Tarnove,“ hovorila slabnúcim hlasom ranená. „Dovoľ mi ešte, že posledný pozdrav — pošlem drahému otcovi — bratovi —“.

Jej hlas slabol. Ramená krčovite ovinuly sa okolo krku Tornallyho a — Hedviky nebolo viac.

„Pukni sa srdce, shasni ty oko života môjho, veď nemáš viacej, nač bys svietilo, niet už viac na svete, na čom by mohol spočinúť zrak môj. V šírom svete nemám už nikoho. Nebe, vyplň mi moju žiadosť: shasni lampu žitia môjho! Keď mi nebolo dopriane žiť v blahu s mojou Hedvikou, popraj mi aspoň s ňou ukončiť žitie. Hedvika moja, oj, nenechaj ma, vezmi, vezmi ma so sebou!“

V boľastnom žiali našli Tornallyho jeho priatelia.

Oj, jaký to bol žiaľ pre staruškého vojvodu a jeho syna, keď videli, jako zúfale objíma Tornally bezdušné telo Hedviky. Priatelia veľkým namáhaním odlúčili Tornallyho od mrtvej Hedviky.

*

Po zaujatí hradu nastalo všeobecné rabovanie nashromaždených pokladov Bašových, ktoré mal schované v železných skriniach.

Na druhý deň po pohrebe padnutých držal Salm prísny súd nad zbojníkmi, ku ktorému bol privedený uprchnutý náčelník Matej.

Keď Bašo utekal z čiernej veže, odrazil sa hneď stranou, kde cisárski neprenikli a kde sa nachodily tajné dverce, vedúce z hradu. Týmito dvermi i s druhými dvoma ušiel Bašo až do Telgártu. Tu natrafil na jedného ovčiara, ktorý známy s jeho súdruhami, s nimi robieval i výlety. Tento zmocnil sa Bašu i jeho sprievodcov, pri čom mu dvaja bratia pomáhali. Darmo im dával Bašo odmenu, keď ho cez vrchy do Poľska prevedú.

Bašu zaviedli poviazaného pred súd ku Salmovi.

Salm sa zaradoval nad týmto!

Pred súdnym šiatrom Salmovho leženia bol konaný krvavý súd.

František Tárnoky prvý padol pod mečom, potom Martin, krvácajúc z rany, ktorú dostal v bitke, jeho brat Demeter, Beji a Šeríni.

Podobným spôsobom bolo odpravené ešte druhých dvanásť.

Ča so Mateja Bašu týka, radili niektorí, aby s ním čo hlavou lúpežníkov krutejšie bolo naložené. Mnohí radili, aby buď kolesom lámaný alebo štvrtený bol. Salm ten súd zmiernil, že bol posledný sťatý a musel sa dívať na smrť všetkých.

To sa stalo dňa 15. augusta 1549.

Tak sa skončila vojna muránska.

Oslobodený vojvoda opustil ešte pred prevedením súdu nad zločincami so svojím synom Muráň, vezúc so sebou i drahé pozôstatky svojej dcéry do Tarnova.

Salm i s vojskom odobral sa do Tarnova.

Priatelia Tornallyho sa porozchodili.

A čo dedič Muráňa?

Za nejaký čas zdržoval sa u svojich priateľov, potom ale zmizol od nich, zanechajúc i statky svoje i ich.

Hrad Muráň prešiel teraz do rúk kráľovských.

Ľudia, ktorí čas po čase navštevovali Poľsko, chodili popri pustovni — a mnohí tvrdili, že starušký pustovník, ktorý tam býval, prisťahoval sa ta po skončení vojny muránskej a že nebol nikto druhý, jako dedič Muráňa, Janko Tornally.

Tu dokončil i svoj bohumilý život.

Toľko mi rozprávala babička o dedičovi Muráňa, Jankovi Tornallym.