ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po strašlivej noci zasvitol pekný deň. Mračná sa na čas utiahly, aby potom tým hojnejšie sa mohly vylievať.

Beji, o ktorom Martin rozprával, že sa blíži k Muráňu, nedal dlho na seba čakať. Sotva slnko vyšlo, už tiahol s bohatou korisťou na Muráň, so zajatým vojvodom a s útlou Hedvikou. Bašo sa málo staral o to ostatné, no viac o to prvšie. A tak Beji jednal s vojvodom a s jeho dcérou dľa svojej ľubovôle. Väzňom bol otec i dcéra a preca neboli spolu. Kým otec v čiernej veži sedel, bohatá a zlatom ozdobená izba bola väzením Hedvikiným, čo ju ale všetko neuspokojovalo. Ona by radšej so svojím otcom v tmavej diere podzemskej by bola bývala, nežli s nepriateľom v nádhernom paláci. Srdce jej žiaľom pukalo, keď pomyslela na svojho otca, matku, brata, na sama seba a ešte — na niekoho. Kto ten niekto bol, čitateľ si ľahko domyslí.

„Oj, rodina moja! Veľké nešťastie ťa stíha. Neopúšťaj nás, dobrotivý Bože, a vysloboď nás z pazúrov diabolských zlosynov. Neopúšťaj mňa, slabú devu, no daj mi sily, aby som svoj los trpezlive niesla. Daj mi rady, abych stále sotrvala v svojom predsavzatí. Nedopusť, aby sa rodičom, bratovi, niečo zlého prihodilo. Buď ich a — toho strážcom, ktorý toľké bezprávia snášať, toľké nehody musel prestáť. Daj víťazstvo pravde a vypleň toto hniezdo, plné zlosti a nepravosti.“

Tieto asi myšlienky, podobné city zaneprázdňovaly dievčinu, keď sa objavil Beji na prahu svetlice a s úlisnou, špatnou tvárou, usmievajúcou diabolskou radosťou pozoroval to smutné rozpoloženie, v ňomž sa deva nachodila. Jej ruky prikrývaly biele jej čielko a tie pekné oči po zemi blúdily, tak že nevidela, kedy Beji prišiel.

„Panno!“ prihovára sa jej Beji, „mám vám niečo smutného zvestovať.“

Hedvika trhla sebou a bôľny výkrik dral sa jej z ňadier a jej ohnivé očko s opovrhnutím meralo zlosyna.

„Prečo ma trápiš, ukrutníku?! Prítomnosť tvoja sožiera ma — ona ma usmrtí. Preč, preč —“ hovorila pobúrená Hedvika.

„Ak nechcete počuť ostatný pozdrav toho, za ktorého ste sa pred chvíľkou tak skrúšene modlila, pôjdem.“

Dievčina zbledla a trasúcimi sa perami opätovala: „posledný pozdrav toho, za ktorého som sa modlila?“

„Áno toho,“ opakoval Beji; „keď ale nie ste na to pripravená, chcem vám to sdeliť druhý raz. Ak nechcete počuť, s Bohom.“

„Stojte!“ zavolá na odchádzajúceho Bejiho Hedvika tak rozkazujúcim hlasom, že tento jako chlapec so sklopeným okom pred ňou zastal. „Hovorte, čo mi máte hovoriť? Čo mi odkazuje môj otec?“

„Váš otec? Nie — ten ešte žije a žiada si, aby ste len čím skoršie prišli na slobodu, aby ste potom i jeho snáď mohli vyslobodiť. I vedzte, že sa nachodí vo veľkom nebezpečenstve, pretože je v podozrení, že stál v spojení s lúpežníkmi, ktorých, hlavou bol Tornally a od ktorého spoluvinníkov boly vaše statky prepadnuté. Vy ste bola unesená a len náhoda nás spolu sviedla, že sme vás mohli vyslobodiť a na toto bezpečné miesto priviesť. Váš otec bol chytený a čo spoluvinník Tornallyho uväznený. Brat — ten uprchol. Čo sa s matkou stalo, viete. Tornally i so svojimi spoluvinníkmi bol lapený. Všetci padli do rúk spravedlivosti.“

„Tú lož ste mi už hovorili,“ pretrhla ho Hedvika, „inšie mi nemáte čo hovoriť?“

„Mám.“

„Hovorte.“

„Tornally nie je viac medzi živými.“

„Luháš!“ zvolala rozhnevaná deva.

„Otrávil sa vo väzení, bol čo zločinec na smrť odsúdený i so všetkými svojimi spoluvinníkmi.“

„Máte toho dôkazy?“

„Mám list vášho otca, ktorý je s ním spolu odsúdený a ktorého zachovanie jedine od vás závisí: či ho chcete ratovať alebo nie?“

Hedvika počala klesať. Jej oči sa temnely a prúd sĺz zakalil jej zrak.

„List? — Od môjho otca?“ hovorila temným hlasom, jako by to ani ona nebola. V jej duši sa stala veľká premena, bo reči Bejiho maly vliv na jej srdce, vzdor tomu, že mu nedôverovala.

„Tento list jediný je v stave zbaviť vášho otca väzenia, vášmu menu a pamiatke vašej rodiny zachrániť česť. To ale všetko od vás závisí, či pristanete na podmienky, ktoré vám poviem.“

„Aké podmienky?“

„Skorej čítajte list, aby ste mi uverila.“

Hedvika vzala podaný jej list a čítala:

„Drahá dcéra!

Oddaj sa do vôle božej. Nehoda nás stíha. Ja som vo väzení. Prečo? nejdem ti ani písať, lebo nechcem kormútiť už i tak strápené tvoje srdce a keď viem, že ti to druhý vyrozpráva. Maj dosť na tom, že trpím nevinný. Tornally, ako som počul, otrávil sa vo väzení. Jeho priatelia sú odsúdení na smrť, medzi nimi je i tvoj nešťastný otec. Dúfam ale v spravedlivosť božiu, že to všetko prekazí. Buď dobrej mysle a dúfaj i ty v Pána Boha. On nás iste vyslobodí. O matke tvojej, ani bratovi nič neviem. O tebe viem toľko, že sa nachodíš na dobrom mieste. Neznepokojuj sa a buď dobrej mysli. Ostaň s Bohom! To ti privoláva tvoj

Otec.“

Po prečítaní listu vzdychla si utrápená deva, i pozdvihnúc svoj zrak k nebu, riekla: „Bože, daj mi znať cestu spásy!“

„Ja vám ju ukážem; čím ma odmeníte?“ riekol Beji.

„Vysloboďte otca, a jakú chcete odmenu, keď vám ju budem môcť dať, bude vaša.“

„Vašu rúčku, panno!“

Hedvika nevládala viac ani slova preriecť. Nechtiac ani sama, sklonila svoju hlávku, čo zlosyn považoval za prisvedčenie i vzdialil sa s radosťou i s vyjasnenou tvárou zo svetlice.

Sotva sa Beji vzdialil, oddala sa deva dumaniu, horké slzy žiaľu polievaly jej pekné líca. Vo svetlici bolo ticho. Len tu i tam vzdychnutie súženej devy prerušovalo tichosť. V záhrade, ktorá bola pod oknami Hedviky, bolo počuť šveholenie piesne:

Tieto zvuky prebraly trocha Hedviku z jej žiaľu a ona si v mysli opakovala:

V tom padne niečo cez otvorený oblok do prostred svetlice. Deva sa strhla a zodvihla dýku, ktorá, otočená papierom, padla k jej nohám. Hedvika pošla k otvorenému oknu, zkade spev zaznieval do jej svetlice a zkade i dýka priletela, i chcela videť, kto to hodil; ale tu už nikoho nebolo.

Čo to, znamenie? rozmýšľala, odmotávajúc a prezerajúc papier, ktorým bola dýka okrútená.

„Never ničomu, dôveruj v Boha. Buď stála a nedaj sa zlomiť. Dúfaj, že dosť skoro budeš na slobode. Toto pre tvoju istotu v čas hroziaceho nebezpečenstva.“

Tieto slová čítala na rozvinutom papieri.

„Ha, toto pre moju istotu,“ riekla s vyjasnenou tvárou. „Nové úklady sa mi stroja. Čomu veriť? Tomuto, a či čomu,“ berúc list od Bejiho do ruky. „Nie, tomu neverím, to je nie list môjho otca, to je klam. — Klam, ktorý musí byť pomstený. Ty dýko, budeš teraz mojou družkou, ty pomstíš zradcu a podvodníka môjho. Pokým si ty so mnou, niet pre mňa nebezpečenstva, s tebou ale len smrť ma môže rozlúčiť. Oj, jaká to dobrá duša musí byť, čo ťa mne posiela.“

Podivno si city naše s nami zahrávajú. Podivno si zahrávaly i s našou Hedvikou, ktorá hneď stála a sťa víťaz neohrožená zdala sa byť a zase na to podľahla druhým, útlejším citom; sťa ľahunký vánok vetríka, keď ker ružový objíma, objímala v spomienkach blahých svojich milých. Jeden cit druhému si ruky podáva; ten nás pobúri, ten rozpáli, tento kojí a ten blaženým, ten zas rozžialeným, alebo pomstychtivým robí. City naše si s nami pohrávajú jako rozbúrené more s plávajúcim člnkom. Hra mora naraz v obeť bere, čo nám je milé: tak je to i s nami. Blažený to človek, čo si je pánom svojich citov, bo kto sa im poddá, ľahko im podľahne, kto sa nechá citami uchvátiť, keď ho neumoria, iste ho zmoria. Tak zmorily ony i šumnú Hedviku, keď rozmýšľala nad tým všetkým, čo ju stretlo, čo vystála a čo ešte môže vystáť.

Bašo bol tiež zmietaný rozličnými citmi, ktoré ale boly jednotvárnejšie, tu i tam popudlivé, ale i uspokojujúce. Spokojný bol, keď vyslal, posolstvo k Izabelle, aby ho uznala čo spojenca a pod ochranu vzala; spokojnejší ešte, keď usporiadal korisť, ktorú mu Beji z Poľska doniesol. Tejto spokojnosti mu trochu ubudlo, keď sa Petrovič s mníchom Rehorom navrátili s tým posolstvom, že ho Isabella za spojenca uzná; avšak, že jej musí Muráň odovzdať. Väčšmi ho z toho mrzelo to, že Salm prišiel už s vojskom pod Muráň a robil prípravy k dobývaniu Muráňa. Prvé útoky cisárskych odrážal Bašo len so smiechom, bo sa mu zdalo, že ho nemožno dobyť.

Mnohé zaneprázdnenie, ktoré pôsobilo Bašovi obľahnutie hradu, nedovolovalo mu, ani na svoje dieťa pozreť, čo a jako sa má. To vedel síce, že od tedy, čo ju zastihol na schôdzke s Tornallym, stala sa s ňou veľká premena. Bars chodievala deň čo deň von z hradu, nevrátila sa však nikdy tak veselá, tak spokojná, jako bývala predtým. Otec ale, jak bolo vidno, nevšímal si toho mnoho. Viac ho zaujímalo prezeranie železných, zlatom preplnených truhlíc, nežli by bol hľadel svoju dcéru, ktorú preca vrelo miloval, čo dobrý otec svoje dieťa. I nespytoval sa jej nikdy po príčine smútku i netešil ju, no, on sa utiahol od nej.

Tak to trvalo až do osudnej strašlivej noci, keď sme Bašu i so svojím bratom v čiernej jeho svetlici videli plány kovať a kde se tešil nešťastný Bašo, že mu už nebude môcť Tornally byť na prekážku v správe Muráňa.

Bolo to deň, lebo dva pred strašlivou tou nocou, keď Mariena celá bledá prišla k Tornallymu do čiernej veže, aby ho ratovala.

Nešťastná deva!

Ona znala, že jej otec strašne smýšľa s Tornallym a preto ho chcela i ratovať. I nemyslela, že ratujúc jeho, úkladom hotovým podľahne.

Mnoho nocí strávila Mariena, trápiac sa nad tým, že jej dáva Tornally za vinu svoje uväznenie. Ale keď Tornally opustil väzenie, celá spokojná ľahla si na jeho lôžko. Bol to sen dlhý, ale posilňujúci. Oj, jaká bola spokojná, keď sa zobudila a keď si spomenula, že je Tornally slobodný. Oj, už jej tak dávno nič nechutnalo, jako ten večer pred strašlivou nocou na Muráni. I jedlá i nápoj bol jej po vôli.

„Na zdravie tvoje, Tornally,“ hovorila si sama k sebe a vypila pohár dobrého vínka — ním vyhasila i svoj mladý život.

Víno i jedlá boly nakazené jedom a predložené domnelému Tornallymu. Úkladom Bašovým nie Tornally, ale jeho vlastné dieťa, pekná Mariena z Muráňa, padla v obeť.

Otec, úžerník, tešil sa zo zisku, že zničil zámožného nepriateľa — a on zavraždil svoje dieťa.

Tak trestá Boh naše hriechy!

V tej klamnej viere, že Tornally je mrtvý, žil Bašo až do návratu svojich poslov od Salma.

Zo začiatku na vyzvanie Salma, aby hrad oddal, odpovedal Bašo s posmechom; ale keď videl, že vojska Salmovho čo deň pribúda, že čo deň prichodia k nemu noví spojenci, že jeho holomci sa búria, prinútený bol Bašo poslať posolstvo k Salmovi.