ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde leží nešťastný Moháč, to by bolo zbytočne opisovať, veď ho každý z čitateľov viac menej pozná. I to bude známo čitateľovi, že 29. augusta roku 1526, na tom nešťastnom, poli svedený bol krutý boj medzi Turkami a uhorskými kresťanmi.

Bolo to práve na druhý deň po nešťastnej bitke, teda 30. augusta. Pole moháčske pokryté bolo tisícami mŕtvol. Nad nimi poletovaly kŕdle dravcov; tu i tu spustil sa húf z nich dolu a nemilosrdne vyďobával oči padlých bojovníkov. Smutný a srdce prerývajúci to bol pohľad na nešťastný Moháč a ešte nešťastlivejších padlých bojovníkov, lebo ich nikto ani nepoľutoval a preca oni boli veľmi poľutovaniahodní. Veru, poľutovaniahodní, lebo sa na nich nikto ani neobzrel, nik neobviazal páliacu ranu padlého; nebol tu nikto, kto by podal smädom zomierajúcemu občerstvujúcej vody, takže horúca krv vlastných rán, alebo rán spolubojovníkov, v ktorej sa všetci brodili a ktorá jako červené súkno potiahla celý Moháč; táto krv musela hasiť smäd nejedného. Koľko ich tam bolo, ktorí by sa boli mohli z rán vyliečiť, avšak opustení, bez pomoci, všetci bez výnimky, museli do tmavého, strašného hrobu.

Ticho bolo na Moháči, hrobové ticho. Nerozliehal sa tu dnes ani zvuk trúb, ani ryk vojenský, takže ani krákanie vrán, ktoré čím ďalej, tým väčšmi sa rozmáhalo, ani ostatné vzdychy zomierajúcich neboly v stave zobudiť tureckú stráž na bojišti. Už bol dávno deň a ona ešte vždy spala.

Ešte pri východe slnka bolo pozorovať na bojišti malého, asi triročného chlapca. Avšak nebolo tu nikoho, kto by si ho bol povšimnul. Jeho usedavý plač nikto nepočul, nikto nekojil úbožiatko! Kto zná, kde mu otec, kto zná, kde jeho mať? Ono snáď ani nevie, že je stratené, že je sirota, bo kto zná, kde padol otec, alebo kam sa podela jeho matka. — Dlhým plačom ustatý chlapček sklonil sa zase k zemi, položil svoju hlávku na najbližšiu mŕtvolu a usnul.

Sotvaže chlapec prestal plakať, prišli na bojište tri ženské. Ale ani jedna sa nezdala byť matkou strateného dieťaťa, lebo všetky tri viacej sa staraly o bohatstvo padlých, než o stratené dieťa. Každá z nich išla druhou stranou a všetky tri ako sa zdalo, prišly hľadať len korisť na bojište. Tu sa táto, tam zas druhá naklonila k zemi, prezerala vrecká padlého. O chvíľu jedna zo žien zastane, díva sa dokola, v očich sa jej slzy sperlily a z jej ňadier vinul sa tichý vzdych. „Bože, buď milostivý a smiluj sa nado mnou!“

Hneď na to prišla sem i druhá z nich a započala nasledujúci rozhovor:

„Jako vidím, ty plačeš, Zuzka. To nám ale nič nespomôže. My musíme hľadeť, jako sa vyslobodíme.“

„Ach, načo mi tá sloboda, keď som to utratila, čo som snáď najradšej mala na svete. Janko môj, Janko môj, kde ťa najsť.“

„Toho ty už darmo budeš hľadať medzi živými. Dávno je ten už na kopytách koňských, Boh zná, v ktoré strany sveta už roznesený.“

„Ach, veď mi srdce pukne; dosť tých rečí. Oj, prečo mňa ten los radšej netrafil.“

„No, len no, nepočínaj si tak smelo. A čiže sa nazdáš, že i tí Turci hen tak spia ako títo padlí? To sa mýliš. Čosi kamsi sú na nohách a potom ti veru ani plač nepomôže. Hľaď teda, aby sme čím skôr toto miesto zanechaly.“

„Čo,“ ozve sa za nimi tretia ženská, ktorá sa medzitým priblížila „a už ste našly, čo ste hľadaly.“

„Áno, našly,“ povie druhá, „toť Zuzka našla okrem kríža arcibiskupovho i mŕtvolu Dráffiho, ktorá ešte zlatý prsteň mala na prste. Divím sa veru, že ho Turci nevyňuchali. Aj ja, pozri sa: Táto ručnica bola Országhova. To mi bude večná pamiatka. Tieto ale hodinky, to sú, to jest, boly niekedy Zápoľove, teraz ale sú moje. Chudáčisko, ten včera o takomto čase ešte tiež nemyslel na kráľovstvo božie.“

„No, len no, len sa rúhaj Bohu, veď ty to tiež obanuješ.“

„Ty už zase s tým písmom začínaš. Teraz nie je na to času. Nechaj si to až na druhý raz. Obzri sa ale radšej, aby sme boly už niekde inde. A ty Zuzka, nechaj si tie svoje slzy tiež na druhý raz. Poďmeže, nuž poďme.“

„Nie, ja nemôžem,“ skočí jej Zuzka do reči, „ja nesmiem, nedaj Bože!“

„A ja,“ povie druhá žena, „ja zas nepôjdem, lebo ja som si ešte nič nenašla. Vy už máte pamiatky, ja ale nemám a preto si i ja musím nejakú vyhľadať.“

„No, nech to len dlho netrvá, lebo ja by som tú tvoju pamiatku nechcela potom životom, alebo snáď tureckým otroctvom zaplatiť. Už tým sme veľkému nebezpečenstvu vystavené, že sa opovážime na ceste sa ukázať. A čože tu, v samom hniezde nebezpečenstva? Ja idem teda naše kone bližšie priviesť; vy ale môžete sa za ten čas po niečom ešte poobzerať.“

Zase sa rozišly. Slnko už počalo hodne pripekať. Turecká stráž sa už počínala prebúdzať. Zuzka sa nevládala ani hnúť z miesta a horké slzy vždy viac polievaly jej zblednuté líca. — Kým tá jedna zo žien odišla pre kone, priblížila sa už druhá k tureckej stráži. S veľkou opatrnosťou sa obzerala na všetky strany, ako by jej oko hľadalo nejakú drahú korisť. Ale nič sa nikde nenachodilo, čo by jej oko bolo mohlo uspokojiť. Ešte sa viacej priblíži k stanu tureckej stráže, ešte raz sa poobzerá na všetky strany a tu práve, keď už mala v úmysle nastúpiť zpiatočnú cestu, shliadne spiace dieťa, ktoré malo svoju hlávku opretú o človeka padlého v boji a zdalo sa, že sladko sníva. Obzerajúca sa žena zbledla ako stena, priblížila sa bližšie, nevedela, či má dieťa vziať hore a či ho tu nechať; — ale kto vie, či nad tým premýšľala, alebo či jej bolo ľúto chlapčeka. Ale nerozmýšľala dlho, lebo skloniac sa k nemu, tíško ho zdvihla, aby sa nezobudilo. Chlapec ale sotva pocítil dotknutie, začal si pretierať oči a vidiac sa v rukách neznámej ženy, čo mal len sily, začal z celého hrdla kričať. Ona ale na to nedbala, ale pospiechala ku svojim spoločniciam, nedbajúc ani na volanie tureckej stráže, ktorá sa prebúdzala zo sna.

Prvé dve spoločnice boly už na koňoch, keď sa tretia k nim vrátila.

„Hrom ťa zabi! Obracaj sa,“ kričala jej jedna naproti, „lebo ten tvoj poklad ešte draho zaplatíme,“ druhá sa ale z nich usmievala a všetok smútok, ktorý sa jej bol po tvári predtým rozlieval, zmiznul pri prvom výkriku chlapcovom. Jako blesk vyšvihla sa pribehnuvšia žena na pohotove stojaceho koňa. A kým sa k ich stíhaniu viac chlapov z tureckej stráže vystrojilo, lebo tomu turban, tomu puška, tomu zas niečo inšieho chybelo, čo kým to oni všetko vyhľadali, ženské i s dieťaťom hodný kus cesty urazily.

„Hľaďte nejako Turkov zdržať, kým sa ja trochu vzdialim,“ kričala svojim spoločniciam napred s dieťaťom uháňajúca žena.

Druhé dve ženy ostaly vzadu. Turci sa vždy viac a viac približovali, vidiac ale, že ženské ustávajú, zmiernili i oni svoj útok; zato ale prvá žena tým väčšmi bodala svojho koňa a bola už ďaleko, keď prichodili Turci k Zuzke a k druhej žene.

„Vieš čo,“ povie druhá žena k Zuzke, keď sa už Turci boli priblížili na dostrelenie, „ty sa pustíš vpravo, ja ale pôjdem vľavo. Turci nebudú vedeť koho sa držať, či mňa alebo teba majú prenasledovať. Deliť, sa nepodelia. Jedna z nás sa oslobodí. Choď teda najprv ty; ja ešte počkám, až sa priblížia ešte, lebo potom sa iste všetci vrhnú za mnou.“

Zuzka, ktorej bolo už úzko, chytro poslúchla radu a dala sa vpravo, kým tá druhá ešte chvíľu kráčala rovným smerom. Keď sa už ale Turci dobre priblížili, zvrtla sa i ona vľavo. Medzi Turkami nastal zmätok, lebo nevedeli, na ktorú stranu sa majú dať. Zuzka bola raz tak ďaleko, ako jej spoločnica, tej ale, ktorá uháňala s dieťaťom, nebolo už ani videť. Turci dali sa za tou, ktorá bola najbližšie.

Keď mne potiaľ moja babka vyrozprávala, pretrhol som ju v reči.

„Ale veď mne o tej našej prababe, čo na tom zámku bývala, rozprávajte. Čo sa potom stalo, či zase bývala na zámku?“

„No, len počkaj, nebuď tak netrpezlivý.“ Babička ešte rozprávala, ako tí Turci prenasledovali tú tretiu ženu. Jako sa táto vyslobodila a oni zahanbení sa vrátili nazpäť. Všetko to som ja ale nepočúval, čo keď babička spozorovala, nechcela mi viac rozprávať a tak som sa tedy v ten večer s týmto musel uspokojiť.

Na druhý deň stálo mňa mnoho prehovárania, kým sa mi babička dala nakloniť k ďalšiemu rozprávaniu. Ukazovala sa nahnevaná a vonkoncom nechcela mi rozprávať. Na to prišiel i môj priateľ, ktorý ju tiež prosil, aby nám to spolu rozprávala, takže sa preca konečne dala prehovoriť, ale pod tou podmienkou, že sa jej všetečne nebudem do reči miešať. Čo bolo robiť, ačpráve dosť nerád, preca, keď som chcel, aby rozprávala, musel som jej to prisľúbiť.

Čo keď som urobil, babička rozprávala, ako nasleduje.

„Po tej bitke na Moháči, rozdelilo sa turecké vojsko na viac čiastok. Jedna čiastka z nich zostala na bojišti, ostatné ale rozpŕchly sa skoro na všetky strany, v ktorú sa len mysleť dalo, že by niektorý z našincov bol utekal, alebo jestli tam na blízku nejaká dedina, alebo mestečko bolo. A toto sú tie smutné časy, ktoré i nás zastihly. Tu od tejto porážky sa začínajú a tiahnu sa až na naše dni. Muselo to i smutné byť, keďže nebolo domu, v ktorom by buď otca, brata, alebo zo známych niekoho neoplakávali. Už na samý chýr o tejto porážke sa ľudia rozpŕchli z tých najvzdialenejších miest. A nepriateľ tiahol rovno na Budín, lebo ho viac nikto, nikde nepristavoval. Dediny a mestečká, kade išiel, všetky na popol obrátil. Ukrývajúcich sa našincov Turci všade stíhali a ktorých našli, brali ich do otroctva. Sotva minuly tri dni po porážke, Turci sa už hrnuli do Vacova.

Vacov bol opustený. Kto len trochu vládal, hľadal útočište v blízkych hraniciach. Slnko sa práve k západu klonilo, keď sa na vacovskom vršku objavila dosť veľká tlupa pocestných. Po predku išiel panský kočiar, v ňom pán so zaviazanou hlavou a pri ňom s hustým závojom zastretá mladá ženská, pravdepodobne jeho pani. Za vozom na koňoch šlo viacej ozbrojencov. Povoz, snáď ustatý dlhšou cestou, alebo pre poraneného pána, išiel pomaličky.

Na tvári pána zračil sa žiaľ, ktorým, ako sa zdalo, trpela i jeho žena, a to snáď ešte vo väčšej miere. Jej líca prezradzovaly krásu, ale tá krása ustavičným vlažením horúcich sĺz, ako sa zdalo, strácala sa, ako krása kvetov, jestli je ustavične papršlekom slnka vystavená.

„Neplač už, Drahuška moja!“ tešil ju jej manžel. „Čože si tým pomôžeš! Pán Boh ho neopustí a kto vie či sa ešte nenajde?“

„Kubko môj, ach, prečo som ťa neposlúchla. Prečo sa na mňa nehneváš, prečo ma pekne menuješ, prečo ma neklaješ? Lebo ja… ja…“ hovorila fikajúcim hlasom, „ja som toho príčina, že tvoj syn, jediná tvoja potecha, jediný dedič Muráňa je stratený. Alebo Boh to snáď vie…“ ďalej nedohovorila. Jej bledá tvár ešte väčšmi zbledla. A z jej očí celé prúdy sĺz polievaly jej tvár.

Kubko, jako ho ona volala, zdal sa byť trochu zamyslený. Na obočí bolo mu možno pozorovať, že niečo nemilého mu mysľou preletelo, ba v očiach jeho bolo videť i slzy. Ale on to všetko vedel utajiť, a len bedlivý skúmateľ by sa nedal previesť jeho vonkajšou ľahostajnosťou, lebo boj, ktorý so sebou viedol, zúril v ňom na najvyššom stupni a žiaľ, ktorý mu srdcom zatriasal, nedal sa žiadnou pretvárkou skryť. Ďalej sa to ale nedalo v ňom utajiť a on zodvihnúc oči hore, vzdychol si:

„Ach, syn môj, keby som len vedel, či žiješ.“

Toto vzdychnutie tak trhlo vedľa sediacou paňou, že táto vykríkla ako zúfalá a vrhla sa svojmu mužovi okolo hrdla, žiadajúc o odpustenie.

Bolastný a srdceprerývajúci bol to pohľad na túto mladú, so zúfalstvom a bôľom zápasiacu ženu.

„Pre Boha! Drahuška, čože myslíš, veď sa vzpamätaj a nezúfaj. Načo tratiť nádej. Ešte sme tu nie všetci. Kto vie, kde je kojná a s ňou Bašo i Kováč, moji najoddanejší priatelia. Ja som presvedčený, že sa náš syn nachodí pod ich opaterou.“

„Keby tak bolo, Kubko môj milunký!“ vzdychla si jeho žena. „Ale ty ani nevieš, že sme my nášho syna na nešťastnom Moháči zabudli. Vo veľkom zmätku nevedela kojná čo robí, ja som sa o teba starala a jej som kázala, aby dala na nášho syna pozor. Chudáčik, on v tom najväčšom zmätku spal a kojná, poneváč na druhom mieste bol položený než obyčajne, nemohla ho nájsť. Oj, ja nešťastná mati! Oj, že som si tak neskoro na syna spomenula.“

Nastalo ticho. Obom manželom sa teraz zdalo, že sa buď nebo na nich zrúti, alebo sa zem pred nimi otvorí a oni že sa zrútia do nekonečnej hliny, ktorá sa pred ich očami otvárala.

Sotva ale že boli opustili Vacov, prišiel sem hneď v zapätí na zadychčanom koni turecký posol, sprevádzaný súc ešte dvoma druhými, ktorí opodiaľ za ním išli. Rád by sa bol niekoho dovolal, ale darmo. Vacov bol prázdny a i tí, čo sa tu ešte nachodili, na objavenie tureckých jazdcov buď sa dali hneď na útek, alebo sa poukrývali. Netrvalo to ale dlho a prvý jazdec opustil zase Vacov, kým sa tí dvaja ešte v meste bavili. Medzi nimi viedol sa nasledujúci rozhovor.

„Vieš ty čo?“ povie jeden z nich.

„Nuž?“ spytuje sa druhý.

„Dobre by bolo tieto turecké šaty s inými zameniť. Tu sú ešte nie Turci a potom, kto vie čo by z toho mohlo povstať; mohli by sme to i životom zaplatiť.“

„V tom máš pravdu,“ prisvedča mu druhý. „Ale, kdeže ich dostaneš?“

„Jestli sa nemýlim,“ povie prvší, „nuž v celom meste nenajdeš človeka. Vojdime do hocktorého domu, veď čosi kdesi len najdeme.“

„Nuž, ja nedbám, poďme teda. Musíme sa ale ponáhľať, aby nám ten ďaleko neodišiel.“ Ushovorili sa i odišli.

Ale netrvalo to dlho, čo preoblečení uháňali za tureckým jazdcom, hore vacovským vrchom. Tento ale, ako sa dalo pozorovať, bol by rád čo najskoršie prchajúcu spoločnosť, alebo radšej moháčskych uprchlíkov na ich úteku dostihnul.

Prchajúci len voľným krokom kráčali. Oni dlho nepozorovali, že sa niekto k nim blíži. Tichosť, ktorá panovala u nich, keď sme ich pred chvíľou opustili, nebola ani tým najmenším prerušená. Otec i matka, Boh zná nač mysleli, ale s istotou, ač práve myšlienky je ťažko uhádnuť, preca by sme mohli tvrdiť, že myšlienky ich boly jednaké, že oba mysleli na svoje stratené — a kto vie teraz, kde sa nachodiace dieťa.

Z týchto myšlienok ich vytrhol nejaký nepokoj a šepkanie ich družiny, ktoré medzi ňou povstalo, akonáhle shliadli tureckého jazdca, ktorý sa k nim blížil.

Hnutie toto neušlo ani Tornallymu ani jeho panej, lebo boli to oni, ktorí sa i so svojou pozostalou družinou hľadeli čím skorej dostať na svoj zámok Muráň. Tornally je to, ten istý, ktorý pred pár mesiacmi sa ubieral nespokojný do tábora, rozhorlený súc nad neústupnosťou svojej ženy, ktorá ho nechcela opustiť a proti vôli ho sprevádzala do tábora. Mrzutý bol vtedy, ale teraz ešte mrzutejší, lebo vtedy sa aspoň tešil, že keď on padne, nuž nechá po sebe dediča, ktorý opanuje jeho statky a medzi nimi i krásny Muráň. Teraz ale tú nádej stratil, lebo miesto syna, zostal on dedičom a syn? — Snáď niekde padol do tureckých rúk, alebo kto vie či žije? A on? On tiež ranami posypaný, kto vie či z nich vyjde? — A ktože je to pri ňom? Či to není jeho predtým veselá polovička života? Ba áno je, lenže tá veselosť a spokojnosť zmizly s jej tvári. Jako listie na jaseň opadá, stromy zostanú ako spustnuté chyže, z ktorých náradie a okrasy boly vyrabované: tak i jej tvár bola pozbavená všetkej ozdoby, všetkej spokojnosti. V nej sa tisíce výčitiek zobrazovalo, ktoré maľovaly v jej duši jej neústupnosť ako príčinu straty dieťaťa.

Tornallyho družina zrazu zastane; on sa obzre.

„Ha! čo vidím? Turci už za nami: stratení sme!“ Sotva ale dohovoril, dve ručnice vypálily a turecký jazdec sa už svíjal i s koňom, ktorý ho privalil. Keď letel s koňa, rozvinul svoj plášť, z ktorého niečo chtiac zachrániť, hore vyzdvihne a na bok odhodí. Bol to chlapec s moháčskeho bojišťa.

Chlapec vykrikol; na výkrik jeho nasledovala ozvena s druhej strany a to výkrik jeho matky: „Dieťa moje!… Bože môj!“ rozliehalo sa vôkol a úbohá matka, chtiac skočiť s vozíka, padne a ostane celá zblednutá ako stena, z hlavy sa jej krv cedí a ona ešte niečo ústami šeptajúc, zostane bez pohnutia, hlavu opretú o nešťastné skalisko, ktoré jej ju rozrazilo.

Za chvíľu bolo všetko ako zmeravené. Každý zostal na svojom mieste, ako by prikovaný. Nik sa neopovážil pomáhať, nik kriesiť, — sám Tornally zostal ako omráčený. Ústa jeho, zdalo sa, niečo hovoria, ale hlasu nebolo počuť. — Až o chvíľu strhne zúfale obväzky so svojich rán, skočí dolu a zastavuje prúdiacu krv svojej panej. Za ním sa ponáhľali i jeho služebníci svojej veliteľke na pomoc.

Zatým, čo družina Tornallyho i s ním spolu pilne sa zaoberala prebúdzaním svojej veliteľky, sprievodcovia tureckého jazdca prišli až na miesto, kde sa tento hľadel všemožne zpod ťarchy koňa vyslobodiť. Jak tí tam svojej veliteľke, tak títo hľadeli všemožne pomáhať svojmu súdruhovi. S dosť veľkým namáhaním sa im to pošťastilo. Keď ale bol vyslobodený, hľadeli uspokojiť dieťa, ktoré až doteraz nariekalo.

„Vidíš,“ povie jeden z nich, „to všetko tá tvoja náhlosť urobila. Či si nevedel už odhodiť tie prekliate šaty, vidiac, že sme ďaleko od tureckých náhončích?“

„Ach, horkyže ďaleko,“ povie tento. „Neminie ani dvanásť hodín a Turci sú tu, ba snáď nás i predbehnú.“

Kým sa títo dvaja spolu shovárali, tretí z nich varoval chlapca.

„Neplač už, Janko môj, môj poklade drahý, veď už nebudeš medzi cudzími. Oj, poklade môj najdrahší, tuším bych bola zomrela za tebou. Ach či sa bude radovať tvoj otec a tvoja mati…““

Mňa už mrle od zvedavosti jedly, pretože nám babička nevravela, kto boly tie osoby a poneváč som svoju zvedavosť nemohol udusiť, spýtam sa vzdor svojmu sľubu, skočiac babičke do reči, aby nám povedala, jako prišiel sem malý Tornally.

„Či sa pamätáte,“ povie babička, „na druhý deň po nešťastnej porážke na Moháči, rozprávala som vám, že na bojišti boly tri ženy. Tieto strateného Tornallyho hľadaly na bojišti a našly i vzaly so sebou. — Z týchto žien bola jedna naša prababa Zuzka; tie druhé dve ale boly Bašo z Čoltova a Ďurko Kováč, oba preoblečení za ženy, aby ich nepoznali. Kováč tam našiel, ako viete, malého Tornallyho a hneď sa s ním i dal na útek, v ktorom mu Bašo i naša prababa pomáhaly, až sa všetci traja šťastlivé dostali do samého Vacova. Vo Vacove sa Bašo i naša prababa preobliekli, lebo na ceste mali všetci turecké šaty, aby od nikoho neboli pristavovaní, keď už cesty všade boly zaplnené Turkami. Kováč ale chcel dohoniť čím skôr prchajúceho Tornallyho a jeho i matku vyslobodiť z úzkostlivých boľastí, preto ponáhľal sa čím skôr len za nimi, nedbajúc ani na záhubné turecké šaty, ktoré ako ste počuli, boly by ho čochvíľa stály život. A keby nie pádu Tornallyčkinho, kto vie, či by to nebol aj životom zaplatil.“

„Nuž a s Tornallyčkou čože sa stalo? Veď sa snáď nezabila?“

„Nie celkom,“ povie mi babka. „Po dlhom kriesení pošťastilo sa ju prebrať k životu, ale celkom už nikdy nevyzdravela. Jej rana sa zahojila, ale len na povrchu. Vo vnútri sa nedala zahojiť, lebo asi o rok zomrela na zapálenie modzgov. No ale, kde som prestala? Vidíš, zase si ma pretrhol… aha, už viem.

Keď Kováča zpod prestreleného koňa vyslobodili, išli za družinou Tornallyho. Ale aké zadivenie; — na miesto radosti očakávala ich žalosť, obzvlášť ale Kováča, na ktorého Tornally až do smrti nemohol pozreť, aby sa buďto nerozhorlil, alebo nezaslzil; lebo nevedel, či ho má nenávideť — ale jako, veď mu ratoval syna, to najmilšie na svete. Nuž a rád ho videť? — Tiež nie, lebo on bol príčinou, že utratil to druhé, čo rovno so svojím synom miloval, svoju najmilšiu Drahúšku.

Dlho to trvalo, čo sa Tornallyho družina na vrchu vacovskom bavila. Už mysleli, že padnutú veliteľku nikdy viac nevzkriesia, všetky spôsoby kriesenia boly marné, a kto vie, keby nie plaču dieťaťa, či by ju boli prebrali. Teda na plač chlapcov prebrala sa Tornallyčka zo svojich mdlôb, zápasiacich so smrťou. A veď by i škoda bolo bývalo kvietkov v rozkvete z hriadky vytrhnúť a preto že krásou žiari nemilosrdne pošliapať. Škoda, nastokrát škoda by bola bývala, mladú paniu z hriadky blaha, ktoré na ňadrách svojho muža a v poteche milunkého dieťaťa nachodila, škoda, vravím, by ju bolo uložiť do tône tmavého hrobu. A preca nebolo pomoci. Ona sa síce na nejaký čas zotavila, snáď aby svojho muža vyliečila z rán, so svojím synom sa ešte potešila a potom v tom najkrajšom veku, jako v najkrajšom rozkvete kvieťa, od nich na veky sa rozlúčila. Slzy z jej očú padaly ako hrach, keď sa lúčila so svojím mužom. A bolo pozorovať, že sa ešte nerada uberá s tohoto sveta. Jej posledné slová boly: „Mužu môj milunký, nie je mi dopriate ďalej s tebou v láske žiť, synček môj drahunký, ani teba opatrovať.“

Tak zaplatila mladá žena svoju svojhlavosť a neposlušnosť vlastným životom. Lebo neprešly dva roky, ba málo viac ako jeden a ona sa už viacej necíti blaženou, ani sa tak neraduje, ako sa my radujeme zo života.“

Naša moháčska porážka bola pre krajinu nešťastie, a veľké nešťastie. Krv našich predkov, ktorú cedili na Moháči, zaplavila nielen nešťastné moháčske pole, ale kúpalo sa v nej celé Uhorsko. Nešťastná záhuba neuspokojila sa len s ich obeťou, ale musela byť obetovaná i krv ich potomkov. Lebo nebolo dosť na nich a na jednom nešťastí, ktoré našu vlasť zachvátilo, ale muselo prísť ešte druhé, ktoré bolo väčšie, nežli to prvé. Tisíce mrtvol ležalo na Moháči, ale nikto sa o ne nepostaral. Tie, ktoré z nich Turci nepohádzali do Dunaja, tie tam zostaly ležať a boly ponechané dravcom za korisť. Taký mali pohreb hrdinovia, ktorí padli v boji za vlasť. — Keď si bol zdravý, mocný, každý sa o teba, vlastne o tvoju silu uchádzal, aby sa mohol stať tvojím priateľom, keď si ale omrzačel, nuž sa potom o teba viac neobzreli. — Celá naša vlasť podobala sa smutnému pohorenisku, ktoré ľudia opustili, alebo v jeho požiari biedne zahynuli, takže sa na tom mieste nik viac neukázal, na ktoré noha Turkova bola stúpila. Zrúcaniny staviska slúžia potom buďto za pelech horským šelmám, ktoré sa oň ruvajú medzi sebou, alebo za útulok sberbe lotrov.

Jako tie šelmy o ten biedny pelech, tak sa i o našu krásnu vlasť, nie síce divé šelmy, ale ľudia ruvali. Ľudia, ktorí nemali na jednom úpadku dosť, ktorých nezabolelo ich divoké srdce, keď v boji už tisíce padly, lebo sa tisíce iných do toho istého ešte divejšieho víru zamiešaly a tí všetci v ňom biedne zahynuli. Ten človek už ozaj musí byť bez srdca, ktorý vidí, že jeho súsed už väzí v nešťastí, nepoviem svojho brata, alebo snáď otca, ale on tomu svojmu bratovi, alebo otcovi, ktorý sa nachodí v nešťastí, miesto pomoci ešte do väčšej skazy pomáha a keď sa tento s veľkou námahou chce ratovať, chytí ho vo svojej chúťke, hodí ho nazpäť do víru už istej skazy, aby tam vzal večnú skazu. V zhubnom požiari bola naša vlasť, ale tieto požiare ju neudusily. Jej syn stál v dialke a jej brat sa tiež na ten požiar díval. A žiadnemu neprišlo na um, aby hasil, ale liali ešte obidvaja olej do horiaceho plameňa.

Lajoš, nešťastný Lajoš padol! Vlasť bola bez kráľa. Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón a nestarali sa o nič inšie, len aby previedli svoje chúťky a aby mohli na trón dosadnúť. Blaho krajiny ani jednému neležalo na srdci. — Keď po smrti Mateja kráľa prišli vyslanci ku Štefanovi Zápoľskému, žiadajúc ho o mienku, kto by mal byť volený za kráľa, vyzdvihol tento svojho syna dohora s týmito slovami:

„Keby si len toľký bol a Uhorsko by malo svojho kráľa.“

Štefan zomrel, ale neodumrely jeho slová. Malý synček jeho vyrástol v muža a otcove slová hlboko do srdca zaryté, mocne sa ozývajú v jeho duši. Detské časy sa mu obnovujú v rozpomienke a on prechádzajúc sa práve vo svojom tokajskom paláci, snáď po prvý raz, čo mu otec zomrel, zasmútil za otcom.

„Ach, otec môj, keby si teraz žil, tvoj syn by bol istotne pánom Uhorska. Hovoria, že som nevďačný, že som pyšný. Áno, pyšný som, ale na čo? Na teba, otec môj, ktorý si rod náš z nízkeho stupňa na výšku, na ktorej sa teraz nachodí, povýšil. A ja, práve preto, že mňa pyšným, ctižiadostivým a po tróne túžiacim prezývajú, chcem im dokázať, že je i to možné, že sa ich úštipky i v skutočnosť môžu premeniť. Ja, ktorý som človek sám ešte neznámy, chcem a musím byť niečím vyšším, ja musím byť kráľom a pyšní pávi, ktorí sa vypínajú so starobylosťou rodu svojho: tí sa musia koriť predo mnou, ako pred svojím pánom. Áno, Zápoľský bol človek v svojej osobe, okrem strýca a otca ešte neznámy, ale Zápoľský bude i kráľom.“

Kto vie, dokiaľ by bol ešte sám so sebou hovoril, keby ho nebol práve prišlý Dóci z myšlienok vyrušil.

„Čo nového Dóci,“ oslovil Zápoľský prišlého.

„Všetko dobre! Vec naša sa darí. Varday je na tvojej strane; Verbőcy účinkuje znamenite medzi zemanstvom, ktoré sa všetko okolo tvojej zástavy shromažďuje. V Prešove, s ktorým je i Levoča spojená i Bardijov, máme 200 mužov, v Košiciach 100; títo všetci sú za teba. Ba mohli by sme povedať, že celý Gemer, Heveš, Boršod, Torna a Abaujvár. Čo deň sa viac stránka naša rozmnožuje. Poslanci so všetkých strán sa pohrnú do Tokaja. Čo ale zvláštneho mám pripomenúť, že Černý Jovan sbiera zástup veľký okolo seba. Musíme ho na našu stránku dostať, jako i Szerényho, oni veci našej mnoho prospejú. Tamten svojím húfom bojovníkov, tento svojou známosťou rozlične smýšľajúceho zemianstva, s ktorým zaobchodil.“

„Má sa stať,“ odpovie Zápoľský.

„Ešte niečo, Tornally bol pri Moháči ranený, ale jako počuť, uzdraví sa. On sa tiež pripojí k nám. Neviem čo Bebek zamýšľa. Doteraz ani sem, ani tam. Teraz je ale hlavné to, aby si zas hľadel získať zemianstvo, ktoré príde na snem, preto sa drž, Zápoľský! Nesmie cudzozemec vládnuť nad nami!“

Onedlho po tomto rozhovore bol Zápoľský vyvolený v Tokaji za kráľa. Pretože ale na sneme tokajskom mnoho velikášov chýbalo ešte, a že tento snem nebol vydržiavaný v stolnom Belehrade, zriekol sa terajšej voľby, splnomocniac stavy ku svolaniu druhého snemu. Tento snem bol svolaný do stolného Belehradu, kam sa všetky stavy maly ustanoviť ku voľbe nového kráľa pod pokutou straty majetku, alebo života.

Poverenci Zápoľského hľadeli mu získať priaznivcov na všetkých stranách. Ale ani Ferdinandova strana neodpočívala. I títo robili, čo kde mohli.

I Ferdinand i Zápoľský mali svoje stránky. Tam väčšina vyššej šľachty, tu zas nižšia šľachta sa vyslovovala vo väčšine. Ferdinand i Zápoľský s napnutím očakávali výsledok volieb. Bolo to asi tak, ako keď u nás poslancov volia, lenže toto je v malom a to bolo vo väčšom rozmere a rozsiahlosti. Na stolnobelehradskom sneme bol Zápoľský druhý raz vyhlásený za kráľa a dňa 11. novembra i korunovaný. Načo opisovať tie slávnosti, načo tie hostiny; to sa už rozumie samo sebou, že sa o to Zápoľský náležite postaral.

Vyvolenie Ferdinanda za kráľa od českých stavov spôsobilo veľký dojem na uhorské stavy, bo jeho moc sa týmto veľkým kráľovstvom rozšírila. Toto všetko ale nezmýlilo Zápoľského, aby neodstúpil od svojho predsavzatia. On už dosiahol, po čom tak bažila jeho duša. Jeho tvár sa síce usmievala, avšak zdalo sa, že je to smiech len na oko. Pred chvíľou bol uňho dákysi posol, ktorý, ako sa zdalo, mu doniesol nemilú zprávu.

„Tvojím vyslancom,“ hovoril mu posol, „sa nepodarilo na sneme požunskom shromaždené stavy buď nakloniť na tvoju stránku, alebo ich získať pre nestrannosť.“

„A Báthory, čo mi odkazuje?“ spýtal sa nie bez irónie Zápoľský.

„Na tvoj list sa uškŕňal, že nie on, ale že ty budeš prosiť a to s plačom, že aby si len trošku počkal. A naložil mi: „Povedz tomu svätodušnému kráľovi, aby len počkal do Vianoc.““

„Teda do Vianoc mi uložil?“

„Áno do Vianoc. Ferdinand je už vyvolený. Budete dvaja. Lenže ten sľúbil tak sa chovať jako by bol volený do celého Uhorska; a to vraj i vzdor tomu, že mnoho zo stavov i zo šľachty a z miest okrem Prešporka všetky chybovaly.“

„Či máš ešte niečo oznámiť?“

„Nie.“

„Môžeš odísť.“

Posol odišiel. Za ním prišiel druhý, tretí, štvrtý a takto išlo celý deň. Každý mu niečo povedal, čo sa robí, jako stoja jeho veci a protivníkove; avšak žiaden mu neradil. Dlho sotrval Zápoľský v netečnosti, nestarajúc sa ani o svoju, ani o protivníkovu stránku. Vidiac, že Ferdinand neprichodí do Uhorska, darmo mu narádzal Frankopán, aby napadol jeho stránku, on sa pokojne a mierne choval proti nej a nedopustil, aby bola prenasledovaná. Zdalo sa, že táto miernosť Zápoľského napomáhala jeho veci, lebo sa mu všetko korilo. Ale celkom sa to preinačilo, keď prišiel Ferdinand do Uhorska. Naraz zostal Zápoľský opustený, a Ferdinand opanoval o krátky čas i Budín a za ním mnohé hrady a mestá, ktoré sa mu dobrovoľne poddaly, takže na ostatok už len Horvátsko a niektoré mestá hornouhorské zostaly pri Zápoľskom.

Konečne bol Zápoľský prinútený utiahnuť sa do Poľska, lebo ho Ferdinand všade prenasledoval. Ale neskoršie sa šťastie posiaľ Ferdinandovi prajúce zvrtlo i zasvietila lepšia hviezda Zápoľskému. — Zápoľský totiž, navrátiac sa z Poľska, vydobyl nad stránkou Ferdinandovou skvelého víťazstva medzi Košicami a Šárošpatakom, pomocou Poliakov a hornouhorskej šľachty, medzi inými i Jakuba Tornallyho, ktorý sa zo svojich rán bol už dávno vyliečil, Štefana Báthoryho zo Šomlova, Pavla Artandyho a iných. Nemúdre ale bolo od Zápoľského, že sa dal pod Sulejmanovu ochranu, pomocou ktorého zase zaujal svoje miesto, čo kráľ na Budíne.

„Smutné to boly časy,“ hovorievala moja babička, „po tej porážke moháčskej. Nielen že Turci, ktorí v Nitriansku a v Trenčíne toľko obyvateľov pozajímali, že ich ani na remene nemali už kde uväzovať, drancovali a vraždili pozostalé obyvateľstvo, ale sám Ferdinand a Zápoľský vycedili potoky krvi, trhajúc sa ako diví o trón nešťastného Ľudovíta. Oni zavdali k tomu podnet, že sa Uhorsko obrátilo na popravište, alebo pelech divých náruživostí. Kým totiž Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón, vysoká šľachta robila, čo sa jej ľúbilo. Ani Ferdinand, ani Zápoľský nezakročili so žiadnou prísnosťou proti svojvôľam, ktoré sa páchaly, ba, aby si svojich velikášov ešte viac naklonili, nuž ich všemožným spôsobom hľadeli obohatiť. V týchto časoch bol i Tornally od Zápoľského obdarovaný mnohými statkami. Avšak Tornally nehľadel tak na bohatstvo, jako skôr na vyrazenie veľkého smútku, ktorý mu zavdala smrť jeho Drahušky.“

„Vždy hľadám príležitosť,“ hovorieval priateľom, alebo keď súc sám niekde, sa zamyslel. „Drahuška moja, aby som sa s tebou shľadal, ale náš dedič je ešte malý, nesmieme ho obidvaja zanechať.“

Keď sa konečne Zápoľský s Ferdinandom vyrovnali, takže Zápoľský zostal kráľom nad tými čiastkami Uhorska, ktorými vládol, po jeho smrti ale mal Ferdinand opanovať celé Uhorsko, — vtedy sa utiahol Tornally na svoj Muráň a to v spomienkach na Drahušku tešil sa vo svojom jedinom dedičovi, vo svojom Jankovi. — Za krátky čas bol veselý, neskoršie ale ubytovala sa zasmušilosť na jeho tvári, ktorá od počutia o smrti Zápoľského, nikdy nezišla s nej a jeho čelo sa viac nevyjasnilo.

Po smrti Zápoľského onedlho zomrel i Tornally. Pred svojou smrťou dal zavolať svojich priateľov, aby sa s nimi ešte rozlúčil. Medzi inými bol prítomný i Kováč, ktorý sa mu od smrti jeho Drahušky nikdy nesmel ukázať na oči.

Keď, už boli všetci pohromade, pozdvihne tíško hlavu a rečie nasledovne: „Priatelia moji! Vy viete, jak som mal rád Drahušku. Ona mňa už volá, dosť nerád odchodím, lebo môj syn je ešte malý. Ale keď ináč nenie: staň sa vôľa božia. Ja som hotový. Pôjdem teda s radosťou, len vás ešte o niečo prosím. A to: aby ste boli môjmu synovi priatelia tak jako i mne. Buďte mu po ruke vašou radou. Hľaďte z neho vychovať hrdinu pre vlasť a pre kráľa. Teba priateľ môj, Bašo, ustanovujem správcom mojich statkov, kým môj syn dospeje. Buď mu tým, čím som mu ja bol. Prísahaj mi ale na to, že chceš svoje otcovské povinnosti svedomite vykonávať.“

Nastalo hlboké ticho. Bašo pristúpil bližšie k posteli Tornallyho. Slzy v jeho oku zdaly sa zablýskávať, ale jeho tvár pokryl nápadný rumenec. Trasúc sa na celom tele, pozdvihol pravicu k prísahe.

„Tak jako je Boh živý nad nami, sľubujem, že tvoju poslednú vôľu svedomite vyplním. Tvojho dediča nikdy neopustím a čo by mňa to vlastný život stálo. Ten milerád obetujem za tvojho potomka. Sľubujem a prisahám ti sväto-sväte, že sa budem starať o tvojho syna, jako otec o vlastné dieťa!“

Bašo dohovoril. Zase nastala predošlá tichosť a z očú prítomných sa prúdy bôľných sĺz valily po smutných tvárach nadol. — Tornally si hlboko vzdychol.

„Uslyš Boh, Bašo môj! Áno, ty budeš otcom môjho opusteného syna, dobrým otcom, jako si mne bol neoceniteľným priateľom. Vy ste všetci počuli jeho slávnostný sľub. Modlite sa, aby ho Boh podporoval v jeho dobrých úmysloch. K vám ku všetkým sa obraciam: sľúbte mne i vy, že i vy budete radcami a úprimnými priateľmi môjho dediča.“

„Sľubujeme, že tvojho syna nikdy neopustíme,“ odznievalo jako tichý šumot vĺn z úst prítomných.

„Ty ale Kováču,“ hovoril slabým hlasom vládu vždy viac tratiaci otec, „ty si mi zachoval syna, ale pozbavil si ma mojej Drahušky. A to bola príčina, že som ťa od jej smrti, nehovorím, že nenávidel, ale pre žiaľ, ktorý sa zmohol v mojej duši pri pohľade na teba, videť nesmel. Za vyslobodenie syna z rúk musulmanských som sa ti snáď odmenil náležite, ale krivdy som ti tiež nikdy úmyselne neurobil. Som teda toho presvedčenia, že jako si ho pod záštitou Bašovou opatroval, opatruj ho pod ňou i teraz. A pretože je už väčší, viac rukám mužským, nežli ženským má byť sverený: buď jeho pestúňom. Ale Zuzku, doterajšiu jeho opatrovkyňu, bude mať Bašo doživotne na starosti.“

Zatým sa ešte naklonil ku svojmu synovi a prehovoril pološeptom: „Syn môj, riaď sa podľa rady tvojich a mojich priateľov, ktorým Ťa zanechávam… S Bohom… Dra…“

Ostatné slová nebolo viac rozumeť. Objal ešte raz svojho syna, bozkal jeho porosenú tvár, tichý vzdych, jakoby blahej radosti, rozplynul sa z jeho ňadier, — sklonil svoju hlavu na lôžku nazpäť. Jeho oči potiahol tichý spánok a Tornally sa viac z neho neprebudil.