ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tak ešte raz oprobujem svoje šťastie,“ opakoval Beji, keď ich Bašo i s Demetrom prepustil, „ešte raz a to naposledy. Keď to nepôjde dobrovoľne, musí to ísť násilne.“ S tými slovami opustil neskoršie i Muráň s Demetrom a ešte niekoľkými, medzi ktorými sa i vyslanci Tarnovského, ku Bašovi prišlí, nachodili. S nimi cestoval Beji zase na dvor Tarnovského.

V Tarnove bolo ticho, ticho v palote vojvodovej, keď sa jeho poslovia i s Bejim do nej vrátili. Celý park, záhrada i s domom jako čo by boly vymreté. Smútok ešte vždy spočíval v rodine Tarnovského, bo syn vojvodov bol ešte vždy vo väzení. Sotva že sa ale Beji v palote usadil, všetko začalo okrievať novým životom, všetko sa prinavracať k predošlej veselosti, bo jeho prímluvou bol Hedvikin brat oslobodený zo žalára, ba vyhlásený cele za nevinného. Nechcem byť zdlhavým opisovaním hostín a plesov, ktoré nasledovaly na vyslobodenie Tarnovského. Ale časom opúšťali dvor vojvodov, až na samého Bejiho i jeho súdruha. Obyčajný spôsob života vrátil sa do rodinného kruhu vojvodovho. Starušký vojvoda sedel i dnes, jako obyčajne sedával na pohovke s fajkou v ruke, z ktorej sa oblaky dymu vznášaly po svetlici. Vojvodová sedela pri ňom, zaneprázdňujúc sa nejakou prácou. Hedvika nebola prítomná, keď vošiel mladý Tarnovský k rodičom. Na jeho čele sa zobrazovala nejaká nespokojnosť, ktorá neušla matkinmu oku.

„Prisadni si k nám, syn môj,“ povie vojvoda, robiac miesto synovi na pohovke, „jako vidím, znepokojuje ťa niečo. Či si nebol s Hedvikou?“

„Prechádza sa s Bejim,“ povie vojvoda. „Videl som ich v záhrade.“

Pri otcových slovách potiahly sa ešte viac mračná tvárou mladého šuhaja, ktorý vždy mlčal. Matka, chcejúc ho do hovoru priviesť, dávala mu rozličné otázky, ktoré on ale len zkrátka zodpovedal. I preberajúc sa v jeho vlasoch a s pohľadom spokojným divajúc sa v jeho tvár, riekla:

„Ach, syn môj drahý, jak si len mohol v tak teba tak nedôstojné podozrenie vraždy upadnúť?“ A slzy pokryly jej tvár.

„Mne je len to podivné,“ povie vojvoda, „že ho sám Tornally má v podozrení, ktoré si neznám vysvetliť, zkadiaľ môže pochodiť?“

„Zkadiaľ?“ povie tento so žiaľno-boľastným výrazom v tvári. „Z nedôvery, ktorá sa vkradla do Tornallyho. Chýr, ktorý mu došiel z Muráňa, že Bašo sa tak zamiloval do jeho majetku, že viac mu ho ani nemieni prepustiť, potom moje škádlenie, ktoré pochodilo síce zo žartu, že si bude museť nevestu čo bohatier z dravých rúk svojho súpera vymáhať, ak ju chce preca dostať, čo je spojené s nebezpečenstvom života. On, jako znáte, neľúbi žiadne žarty, vysvetluje si všetko prísne, kto zná, jak si vysvetlil moje žarty. Z toho mohla povstať jeho nedôvera ku mne, jako mi to vyčítala aj Hedvika. Kto by ale na to bol pomyslel, že sa uňho tak málo dôvery ku mne nachodí, keď sme spolu od mladosti. Na moje žarty prišla i tá nehoda, že práve v ten čas, keď on, jak sa mi Hedvika sverila, túto prvý raz vinul ku svojmu srdcu, ja som poľoval. On vedel o tom. Na poľovačke, jako som vám už hovoril, bol som prepadnutý od zakuklených ľudí, ktorí, jako sa domnievam, boli vyslaní od Bašu ku skaze Tornallyho. Títo lapiac ma, zaviazali mi oči, pozbavili mojich šiat a obliekli do cudzích. Tornally, jako to rozprával sestre, nedá si to vyhovoriť, že mňa videl utekať, že mňa poznal. Z toho uzatváram, že zbojník použil moje šaty ku vykonaniu zločinu. Ztadeto pochodia tie reči u ľudu, ktorý svedčil proti mne a ztade i domnienka Tornallyho, že som mu nepriateľom, že ho chcem pozbaviť skôr žitia, aby snáď Hedvika nešla za neho, keď je teraz pozbavený statkov.“

Rodičia načúvali s veľkou pozornosťou reči synove, ktorý, prestanúc o chvíľu, zase pokračoval:

„Svojich šiat nemal som na sebe po celý čas svojho väzenia, boly mi ale doručené, keď ma z neho vyviedli, chcejúc ma vystaviť záhube, keď ma z našich hôr zase privliekli a zanechali osudu, ktorý mi po väzení pritiahol zas len väzenie. Všetko to ale pochodí jedine z návodu Bašovho, v ktorého službe je i Beji, ktorého ja tak nenávidím. A preto ma to i mrzí, že sestra s ním toľko obcuje.“

„Ale to sú všetko liché príčiny, pre ktoré by ťa mohol z tak podlého činu upodozrievať,“ pretrhne ho vojvoda.

„Pravda, že sú liché, ba ani pravde nepodobné. Ale prečo inšie by ma upodozrieval. Nemám okrem toho ničoho. My sme mali síce v ostatných dňoch rozličné spory medzi sebou, no, myslím, že by sa ho daktorý tak dotknul, abo na také myšlienky bol mohol priviesť, že by som ho chcel zavraždiť. Ja som ale presvedčený, že to bol pôvodca toho nápadu Beji. Hlas jeho, ač práve ho vtedy zmenil, preca tu i tu prešiel do vlastného, čo som si ja dobre zapamätal. On, alebo jeho náhončí prepadli ma na poľovke, pozbavili mojich šiat a preobliekli sa. Tornallyho chceli zavraždiť a síce z tej príčiny, že Hedvika jeho lásku odmietla s tým, že už je zasnúbená s Tornallym. Ostatne ale vec sa preca kedy tedy dostane na svetlo a mňa moje tušenie neoklame. Bejiho ale i s jeho druhom radšej by som hockde inde videl, len nie u nás. On mi je podozrivý s celým svojím chovaním, v ničom sa mi neľúbi. Ja ním opovrhujem, nenávidím, ako len môžem.“

Nastalo ticho, jako čo by razom reč boli potratili. Vojvodova fajka dohárala, i odložiac ju, hovoril:

„Divno, veru divno je to, ani sa to len vysvetliť nedá. Tornallyho chceli zavraždiť, teba uviesť do podozrenia z jeho vraždy. Človek by o rozum prišiel, keby si to chcel vysvetliť.“

„Mne je to celé jasné. Bašo nenávidí Tornallyho preto, že by rád jeho statky. Beji nenávidí mňa preto, že by rád sviesť Hedviku, v čom som mu vždy prekážal.“

I vojvoda i jeho syn chceli niečo povedať, keď vošiel sluha do chyže a oznamoval, že čaká nejaký posol od Bašu, chcejúc hovoriť s vojvodom.

„Nech vojde!“ bola odpoveď vojvodova.

Posol vošiel. Po obyčajnom pozdravení s oboch strán, vyriadil pozdrav Bašov pre vojvodu, pri čom vyslovoval veľmi vrelými slovami i jeho vďaku za pohostinnosť mladého dediča Muráňa, ktorú mu vojvoda tak ochotne poskytnul. Posledný odkaz dotkol sa všetkých jakosi divne. Chýry, že Bašo chce odňať majetok Tornallymu, reči mladého Tarnovského, že Bašo chce Tornallymu siahnuť na život, nedaly sa nijako s tým porovnať, čo teraz Bašov posol vyriadil. Matka mladého vojvodu vzala ostro na oko, jako by mu chcela výčitky robiť, že Bejimu a Bašovi ubližuje. Čo keď on spozoroval, obrátil sa ku poslovi, ktorého párkrát premeral od hlavy do päty i pýta sa:

„Jak dávno tomu, čo sa Tornally vrátil domov?“ Posol nie súc na takú otázku pripravený, jako čo by nedopočul, ešte raz sa spytoval na otázku mladého Tarnovského.

„Jak dávno tomu, čo sa Tornally vrátil domov?“ opätoval Tarnovský.

„Hneď po odchode vojvodových poslov z Muráňa,“ bola poslova odpoveď.

„Teda už prevzal správu svojich statkov?“ bola druhá otázka Tarnovského.

Na túto bol posol tým menej pripravený, avšak jeho odpoveď bola zodpovedaná bez najmenšieho znaku rozpakov.

„Hej! už je jako doma, to jest, chcel som riecť, jako čo by u vojvodu bol, a už všetko sám vedie. Dosť skoro budeme i oddávky sláviť na Muráni so slečnou Marienkou. Na mieste otcovom ostane teraz dcéra na Muráni. Poteraz bol on tútorom Tornallyho, teraz Tornally prevezme tútorstvo, keď nie Bašovo, teda jeho dcéry.“

Nad rečou a výrečnosťou poslovou krútil Tarnovský hlavou, ale vojvoda i s paňou načúvali jako prikutí. Posol obávajúc sa podobných otázok od mladého vojvodu, spytoval sa po Bejim, ktorému má tiež niečo vykonať. Ale sotva že stačil dohovoriť, keď sa zrazu otvoria dvere a dnu vojde Hedvika v sprievode Bejiho, ktorému Bašov posol ihneď doručil zprávu od jeho veliteľa, pri čom mu dával na vedomie, že by s ním rád o samote hovoril. I odporúčajúc sa, vzdialil sa od spoločnosti.

Pokývnutiu jeho Beji nerozumel. Otvoriac zprávu doručenú poslom, prerečie s vyjasnenou tvárou:

„Radostnú zprávu mám vám sdeliť, osvietený vojvodo i vám osvietená slečna! Dedič Muráňa, mladý Tornally, nachodí sa na Muráni. V jeho mene mám tú česť sdeliť vám, že jestli vaša osvietenosť proti tomu nebude nič mať a osvietená slečna na to privolí, osmeľujem sa o ruku jej u vás a u nej uchádzať sa pre Tornallyho. Činím to v tej sladkej nádeji, že jestli vaša osvietenosť, pane vojvodo i s osvietenou pani vojvodovou i s osvieteným mladým pánom vojvodom proti tomu sväzku nebudete, osvietená slečna na to iste pristane.“

Vojvoda pokrčil len ramenami a položiac ruku na čelo, sťa by si chcel na niečo spomenúť, nehovoril nič. Vojvodová sa dívala na Hedviku, ktorá sa jej celá zapýrená túlila k boku. Mladý vojvoda, pokrčiac hnevivo čelo, stal od matky a opustil svetlicu. Výjdúc von nevdojak zaškrípol zubami a niečo temno sám pre seba hovoril. Ale v svetlici bolo ticho. Kým vojvoda niečo rozmýšľal, pozoroval Beji účinok slov svojich na tvárach prítomných a zdal sa byť sám so sebou spokojný. Netrvalo to dlho, i mladý Tarnovský sa navrátil zase do svetlice, vedúc so sebou i Bašovho posla. Na čele mladého vojvodu bol hnev, ktorým mu oči a celá tvár horela. Vstúpiac do svetlice, strmým krokom šiel prosto ku Bejimu, ktorý, pozorujúc jeho rozčulenosť, postúpil o krok zpäť.

„Vy holomok, ničomník. Jak sa opovážite s nami žartovať? Vy ste zbojník a nie statočný človek. V tom okamžiku sa mi practe s očú, kým vás nedám vyštvať psami. Vy ste uhorský šľachtic? — Či sa to patrí na šľachtica v horách napádať? Či sa to svedčí niekoho uvaľovať do podozrenia a stáť na jeho skaze? Tornallyho si chcel zavraždiť, použijúc k tomu mojich šiat; teraz používajúc mena Tornallyho, chceš sprzniť dom môjho otca a naše meno! Rodičom dcéru, mne sestru, jako lotor, jako zákerník chceš zničiť. Vykáž sa plnomocenstvom od Tornallyho, že ťa splnomocňuje požiadať o ruku mojej sestry. Či sa môžeš, lotor.“

„Vojvodo! beriem vás za slovo, žiadam —“ chcel ho pretrhnúť v reči Beji.

„Mlč! Nechaj ma dohovoriť. Ukáž mi splnomocnenie Tornallyho a potom dostaneš zadosťučinenie. Dá ti ho, keď nie ja, tak tvoj spoločník, tvoj náhončí, ktorý ti tú zprávu priniesol, že je Tornally na Muráni.“

„A tá zpráva je tu“ — skočí mu zase do reči Beji.

„Od koho tá zpráva?“

„Sám Bašo mi to píše.“

„Čo ti píše?“

„Že je Tornally na Muráni.“

„A ešte čo? — Nie, že ste zlodeji? — Že by ste chceli rodinu Tarnovských pripraviť o ich poctivosť? Vy lúpežníci! Kto tu teraz už lúha? Ty ošemetníku, či tento tvoj súdruh a či váš pohlavár lúpežnícky. Pýtaš ruku mojej sestry pre Tornallyho, tento spojuje sväzkom manželským Tornallyho s Bašovou dcérou a Bašo, čo ten kuje za kukle? Koho mu ten vyhľadá? Snáď ho zasnúbi s nevestou, ktorou ho už tvoj šíp chcel zasnúbiť? Vy potupy uhorského zemianstva! Choďte, vzdialte sa, kým vám zostáva čas, bo kto zná, či budete môcť po malom okamžení.“

„Za všetko to mi zodpovieš, chlapčisko!“ zareve Beji, celý zelený od zlosti a opustil i s poslom Bašovým svetlicu a v krátkom okamihu i vojvodovu palotu.

Starušký vojvoda stál jako zarazený a neznal si hneď vysvetliť synovu rozhorčenosť. Hedvika, ktorá si spomenula na slová Tornallyho, že ho jej brat nenávidí, že on nechce, aby jeho bola, neznala si inak výbuch brata vysvetliť, jako že z nenávisti proti Tornallymu, nechce, aby sa on uchádzal o jej ruku. Preto teda i s matkou hneď na počiatku pôtky opustily so slzami v očiach dvoranu.

Po vzdialení sa Bejiho a jeho náhončieho bolo ticho v dvorane. Vojvoda rozmýšľal ako vo sne, čo sa dnes uňho prihodilo, jeho syn ale hľadel sa uspokojiť a podať lepšie vysvetlenie otcovi, jestli že by ho bolo treba. Avšak otec tomu všetkému dobre porozumel.

„Len teraz som na čistom,“ hovoril starý vojvoda synovi, keď mu tento začal bližšie rozprávať, prečo tak napadol Bejiho.

„I ja, otče, prišiel som na čisté, bo teraz istotne viem, že medzi tými, čo ma v hore prepadli a pozbavili mojich šiat, keď bola sestra i Tornally ranení, bol i Beji. Poznám to na jazve, ktorú má za ľavým uchom a ktorú som len teraz badal. Tú jazvu nosí od tedy, čo mňa bol prepadol v húštine. Ja som mu ju vtedy vylepil s týmto prstenom, že ho hneď krv zaliala. A kebych mu to miesto nebol prehnal až do krvi, istotne by tam bol odznak i s menom vyrazený.“

Vojvoda počúval i tešil sa, že syn tak odpravil Bejiho i mrzelo ho to pre roztržky, ktoré mohly z toho povstať, ba snáď i nepokoje, jakých v ten čas nebolo treba dlho hľadať medzi šľachtou. A preto vravel:

„Syn môj, ale teraz sa musíme mať na pozore. Slová, ktoré si Bejimu hovoril, ani on, ani Bašo nenechajú bez pomsty. Musíme i náš ľud na to pripraviť a to čím najskôr.“

„Kto zná, či to až tak ďaleko príde? Bašo, ja viem, i s celou svojou rotou je pomstivý a ešte viacej lakomý človek: preto ani najmenej nepochybujem, že by sa mu zachcelo zase niečo na svoje lúpežnické hniezdo odniesť. A to tým viac myslím, jestli Tornally zaujal už skutočne svoje dedictvo, o čom ja ale pochybujem. To viete, že ho prešporský snem vyhlásil za nepriateľa vlasti, jako i ostatných, ktorí žijú na podobný spôsob. A jestli sa nepoddajú a svoje hrady neodovzdajú kráľovi, ktorý už dostáva prevahu nad Isabellou, iste budú zbrojou prinútení.“

„Mnoho sa, syn môj, na našich kongregáciách, tak i na uhorských snemoch pohovorí, ale je vždycky otázka, či to príde do života. Bo každé to uzavretie dá sa na rozličný spôsob poprevracať a poprekrucovať.“

„Máte pravdu, otče! No, ale keď i príde, nenájde nás nepripravených. Že by ale prišiel, ja pochybujem.“

„Ja nepochybujem, ale si to ani neprajem,“ hovoril starý vojvoda. Poďme sa ale podívať, kde je Hedvika i matka, tam sa bližšie o tom ešte poradíme, či by nebolo dobré, opustiť Tarnov na krátky čas a oddialiť sa niekam inam.“

„Pre vás to bude výhodnejšie, snáď i pre matku, sestra môže ísť tiež s vami, no, ja ostanem k obrane Tarnova tak dlho, kým nebudem istý, že mu nehrozí viacej žiadne nebezpečenstvo.“

S tým opustili dvoranu a išli ku matke a dcére, ktoré až posiaľ, neznajúc spolu ani dobre prečo, nariekaly. Ale výsledok porady straniva opustenia Tarnova bol ten, že ani dcéra, ani matka sa nedaly nahovoriť ku odchodu z Tarnova. Zostalo teda pri starom. Hedvika sa pomerila s bratom a žiadala, aby jej odpustil, že tak o ňom smýšľala. On ju za to nekarhal, že mu nedôverovala, ani sa nehoršil, že ho obviňovala z niečoho, čoho si ani najmenej nebol povedomý.

„Viem, že si zaľúbená a preto sa ti ani nedivím, že si prišla na také myšlienky,“ hovoril jej mladý Tarnovský, keď ho žiadala za odpustenie. „Ľúbosť je slepá. Ty i Tornally v nej väzíte, preto i vy nevidíte.“