ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zápoľský zomrel a nechal po sebe nedospelého syna, Jána Zigmunda. Stránky v Uhorsku ešte ani teraz neprestávaly. So smrťou Zápoľského nespojila sa i smrť nepokojov v krajine. Na vyrovnanie, ktoré sa stalo medzi ním a Ferdinandom, nepristávala strana zápoľovská. Verböcy, jak predtým pri Zápoľskom, podobne teraz pri jeho synovi stál verne i s druhými svojimi priateľmi, medzi ktorými najväčšími zastával kráľovnu Utešenič. Pozdejšíe ale od nej odstúpil, čo potom oželel, keď kráľovna musela opustiť Sedmohradsko. Na oko bol na Ferdinandovej strane, potajomky ale za kráľovnu účinkoval. Ale v prevedení svojich úmyslov, ktoré sa nepodarilo poteraz žiadnemu celkove vysvetliť, bolo mu zabránené zavraždením. Jeho smrťou bola zasadená veľká rana strane zápoľovskej.

V bitkách ovdovelej kráľovny s Ferdinandom videl Bašo Čoltovský vhodnú príležitosť zmocniť sa panstva Tornallyho, menovite hradu Muráň, ktorý bol vtedy najsilnejším a najbezpečnejším útočišťom zbojnickým v horných Uhrách.

Keď sa už chýr všade rozšíril, že Tornallyho niet, poslal Bašo mnícha Georgiusa a kapitáňa Petroviča k Izabelle, aby s ňou vyjednávali, že sa on chce k jej stránke pridať a proti Ferdinandovi ju napomáhať. Žiadal ale, aby ho, poneváč jediný syn a dedič Tornallyho zomrel a viac žiaden z tej rodiny sa nenachodí, uznala čo vlastníka Muráňa.

K tomuto kroku by sa pyšný Bašo sotva bol odvážil, keby totiž snem bratislavský nebol ho čo buriča a nepriateľa vlasti odsúdil a čo takého zbrojou pokoriť uzavrel.

Medzitým vyjednávanie s Izabelou neviedlo k cieľu, poneváč ona žiadala vydanie Muráňa do rúk svojho vojska, na čo, pravda, Bašo pristať nemohol. Obrátil sa k druhej strane, ale ani tu nepochodil lepšie. Rozhodol sa teda brániť sa.

No, ale nezdal sa, že by to robilo starostí. Preto bol on vždy veselý. Zamračenosť sa zdala tratiť s jeho čela. Najveselejší bol ale vtedy, keď sa Beji navrátil z Poľska. Mnoho sa oni vtedy shovárali, avšak nik ich nepočul, bo nikto nebol svedkom ich rozhovoru. Beji bol od tých čias jeho tajomníkom, ktorý sdielal s ním mnohú tajnosť. Keď ale počul Bašo, že Izabella začína upúšťať, bo stránka jej ju opúšťa, viac menej sa jeho tvár zase zvráskovatela.

„Vieš, čo nového?“ pýtal sa ho raz Demeter, jeho brat, ale on sa nezdal, že dáva pozor na jeho otázku, bo mu neodpovedal. To nebola nikda obyčaj Bašova. On mal rád noviny, rád vždy niečo počul, či ho to už zaujímalo, alebo nie. Teraz sa ale nespytoval. Istotne sa zaoberal nejakou myšlienkou.

„Prepadený Poliak, čo s ním urobiť?“ hovoril a trel si čelo.

„Čo tam po Poliakoch,“ povie mu Demeter. „Načím sa ti o Muráň starať. Kto zná, či nás nenapadnú a budeme-li nepripravení, nuž nám ani tie skaly nespomôžu pri všetkej ich pevnosti a nedobytnosti. Či vieš, že ťa v Bratislave odsúdili?“

„Viem!“ povie Bašo. „Ale ty nevieš, že je Turek v Uhorsku. A čo by hneď i Izabella odstúpila, Ferdinand nebude mať času dobývať Muráň, bo bude mať dosť s nimi práce. Nemáš sa čoho strachovať. Viac mi ale robí starosti syn Tarnovského. Čo mám s tým urobiť? Či ho mám nazpäť poslať, ale ako? Vyjde celá vražda na javo a potom sme dvojnásobne stratení.“ —

„Nevídali!“ povie Demeter, „ktože vie o tom? On je sám držaný za vraha. On ani nevie, že je Tornally zavraždený. Jestli chceš, môžeš ho dať slobodne odviesť do Poľska, príde-li tam, nuž ho chytia samí jeho domáci, aby ho vydali súdu. Ale môžeš ho dať zaviesť ty sám, abo jeden z nás, čo zločinca domov.“

„To je dobrá myšlienka, len keby dobre vypálila.“

„A vieš čo ešte? Poneváč sa mrtvola nenašla a nevie sa kde Tornally vzal skazu, neškodilo by, skrátiť nejakého holomka niekde o hlavu a za neho ho vyhlásiť, aby ľudia mali tým istejšie presvedčenie o jeho smrti.“

„Nebolo by od veci, ale nepovažujem to za potrebné. Keď sa doteraz neukázal a nedal o sebe vedeť, už sa sotva ukáže. Ale urobím tak. Dám ho zaviesť na hranice. Beztoho nevie, kde sa nachodí, bo oči mal zaviazané, keď ho priviedli. Teraz sa tou tiež zaviažu, nebude môcť nič prezradiť. Jestli ho ale vskutku za vraha považujú, bude odsúdený, lebo bude všetko tajiť, čo mu istotne neuveria. Šaty, ktoré ste mu odňali, dáte mu nazpäť. A to z tej príčiny, jestli že vás niekto videl utekať, zapamätal si istotne šaty. Ako náhle sa teda v Poľsku octne, bude on uväznený čo vrah. — Vieš teda čo? — Tú vec ponechávam zas tebe a Bejimu. Vykonajte to tak, jak budete najlepšie môcť!“

Po tomto rozhovore trocha odľahlo mračno s pošmúrneho čela. Demeter i Matej sa rozišli, každý za svojimi zámermi.

O krátky čas utíchly reči o muráňskom dedičovi, len tu a tam si ľudia po tichu všeličo šepkali. Smútok bolo už málokde pozorovať. Ani Mariena nežialila, ba od toho času, čo sa Kováč zo Spiša navrátil, kde svoju rodinu, jako hovoril, bol navštíviť, celkom sa uzdravila zo svojho smútku. I Kováč, najúprimnejší priateľ Tornallyho neprezradzoval žiadneho smútku a preto ho Bašo teraz radšie ako inokedy videl. Kováč sa často shováral s Marienou, ale stalo sa to vždy pri najväčšej opatrnosti, aby ich nikto nepočul. Mariena ale bola zase od ktoréhosi času smutnejšia a keď k nej raz prišiel Kováč, pýtal sa po príčine jej smútku. Miesto odpovedi dostal od nej ponúknutie, aby prišiel bližšie k obloku. Kováč postúpil a Mariena ukázala mu na hrad, na jednu starú vežu s týmito slovami:

„Už ho tam neni!“

„Tak sa dal preca prehovoriť,“ hovoril Kováč, ale Mariena pokrútila hlavou hovoriac:

„Kto zná, čo sa s ním stalo? Ja viem len toľko, že ho tam niet. Je odvedený, ale kam, o tom nikto nezná.“

Zaujímavé by bolo pre čitateľa, niečo viac vedeť o starej veži. My môžeme len toľko prezradiť, že sa tu nachodilo väzenie, do ktorého od nejakého času tu i tam, keď už na zámku všetko spalo, veľmi pozorne, aby ju nik nevidel, kradla sa celkom v šaty obalená neznáma postava. Včera ju bolo tiež videť, nad obyčaj ale, veľmi skoro opustila vežu. Pred niekoľkými dňami bol z tej istej veže tmavej noci vyvedený väzeň, s ktorým sa hneď dalo niekoľko chlapov na pochod. Väzeň bol poviazaný, na očiach mal tmavý obväz, aby nevidel. Keď ho z hradu vyviedli, posadili ho na koňa, dvaja ho vzali medzi seba a uháňali s ním temnou nocou. Toľko o starej veži. Kto bol väzeň, kto postava, ktorá sa do väzenia kradla, uhádne čitateľ z rečí Bašových so svojím bratom. A kto tá postava?

Väzeň bol istotne Tarnovský a tajomná postava nebol nik iný, jako Marienka. Marienka chodila tešiť mladého väzňa, ona mu neraz ponúkla útek, ktorý on však nikdy nechcel prijať. Tarnovský bol odvedený; žialila Mariena za ním a on súc na slobode, žialil tiež, snáď za väzením? Nie, ale za Marienou, ktorá mu prichodila čo anjel strážca a potechy. On ju neznal, on nevedel kto je, len to vedel, že je uväznený a Mariena že je pekná, že ju má rád. Ale prečo a jako k nemu chodí, nemohol sa domysleť. Teraz zrazu bol na slobode, s očú jeho padol závoj a on sa našiel v strašných lesoch. Obzerá sa po svojich katoch, ale nikde nič. On len sám a sám sa tu nachodil. Vôkol neho pustá pustina hôr a hluchých skalín. Dlho, dlho blúdil tuná Tarnovský, jak blúdi cudzinec v krajoch neznámych. Darmo sa usiloval dostať sa von, až po mnohom viac dňovom blúdení pošťastilo sa mu najsť ľudí. Ale jako bol prekvapený, keď zase stratil slobodu. Všetko jeho bránenie nič neprospelo. Všetko prehováranie nič neosožilo. On bol poviazaný a čo vrah, čo zločinec zase vrhnutý do temnice. Bašo dosiahol svojho cieľa so svojimi fígľami. Tarnovský bol obžalovaný z vraždy, bol povolaný pred súd, kde mal svoju vraždu na svojom priateľovi zodpovedať, za vraždu, ktorej sa nikdy nedopustil. Jeho výhovorka nič neprospela. Oj, a jaká to bola rana pre neho, keď musel počuť, že nielen svojho priateľa, ale vraj aj sestru svoju chcel zavraždiť. Nechajme ho ale jeho osudu, ktorý ho stíha a obzrime sa za Tornallym.