ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dlho prenasledoval Tornally vrahov svojej milej, ale nadarmo; nie snáď že by ich nemohol dostať, ale keď už bol blízko, keď ich už mal pred očami, zrazu zostal jako z kameňa. Ani napredok ani nazpäť nevládal. Vrahovia už dávno zmizli a on tu ešte stál.

„Je to možná?“ hovoril sám k sebe, „oči moje, či ste dobre videli, či vás nezaslepil zlý duch a vy ste na miesto priateľa vraha videli? — Nie, vy ste ma oklamaly, vy ste dobre videly. To on nebol!“

Tu ale spočinulo jeho oko na šípe, ktorý držal v ruke, videl ešte krvácajúcu ruku. — „Vy klamete, ale tento šíp neklame. To je jeho šíp. Hedvika, to šíp tvojho brata, ktorý ma mal rozlúčiť s tebou. Ale prečo? Čo som zavinil? Či snáď ľúbosť, ktorú som mu vyzradil, on mal za hriech a nechcel, aby som ťa ľúbil? S Bohom, Hedvika, moja! Môj sen, môj sen sa vyplnil. S Bohom Hedvika! Tvoj brat môj vrah; môj priateľ tvoj vrah, s Bohom, s Bohom!“

Mesiac už vyšiel a svietil na bledú tvár mladíka, ktorý bez cieľa kráčal pustým poľom. Jeho srdce bolo žiaľom preplnené. A kto by nežialil, keď v jednom okamihu nielen priateľa, ale všetko, čo ho tešilo, utratil! V ustavičnom boji medzi istotou a pochybovaním kráčal ku predu, lebo nevedel si vysvetliť zradu Tarnovského a preca jeho šíp, jeho postava vydávaly svedectvo pravdy, že on bol. Tornally nepočul, nevidel. On bol zanorený v myšlienkach a preca nevedel, čo vlastne myslí, nevedel, čo chce, kam ide. Kroky jeho už chvíľu stopovali dvaja cudzinci, čihajúc na každé slovo, ktoré povedal.

„To je on!“ povie jeden z nich. „Poďme za ním!“

Cudzinci zrýchlili krok, a o chvíľu prikryla ich húština; v nej dostíhli Tornallyho.

„Ha, tu ste vrahovia mojej ľúbosti! Mám vás, vy hadie plemeno!“ oboril sa na cudzincov Tornally, keď ho dostihli a šípom sa rozohnal po jednom z nich, druhý ale zadržal mu ruku, keď ho už chcel uhodiť. Cudzinci ho vzali medzi seba, všetké zdráhanie nič neprospelo. Žiaľ a boľasť odňala celú jeho silu, že na ostatok premožený, ako dieťa pokojne kráčal v stredu svojich sprievodcov.

„Tvoja ruka krváca, ukáž nech ti ju zaviažeme,“ vravel mu jeden. On neodpovedal, ale dal všetko so sebou robiť. Keď mu bola ruka poviazaná pri svetle mesačnom, kráčali cudzinci s Tornallym ďalej.

Na hraniciach medzi Poľskom a Uhorskom, v bok cesty, kade sa chodí z Levoče do Tarnova, videť kríž. Neďaleko od tohoto kríža vypína sa ohromná skala, do nej vedie veľká rozpuklina. Ľudia ju menovali: Medvedím brlohom. Pred niekoľko rokmi ubytoval sa v nej starušký mních a ľudia prezvali jej meno Pustovňa. Nábožný pustovník vystavil onen kríž a na vôkol porobil sedátka, kde si chutno odpočinul nejeden pocestný v tôni stromov. Kto bol pustovník? Zkade prišiel, o to sa málokto staral. On rád hovoril s ľuďmi u nebolo pocestného, ktorý by sa nebol pri ňom zastavil. Ale od ktoréhosi času bolo vídať z pustovne vychodiť dvoch pustovníkov. Oba kľakávali pred krížom, pomodlili sa a zase sa utiahli do pustovne. Podivné to bolo, že sa ten druhý s nikým neshováral. Ak zbadal, že niekto prichodí, hneď sa utiahnul stranou, akoby ani nechcel, aby ho svet videl.

„Viete, aké chýry idú zase od Levoče?“ spytoval sa starušký pustovník svojho spoluobyvateľa, keď dokončili svoju modlitbu.

„Nie, duchovný otče!“ povie tento, „vy viete, že sa každému rozhovoru vyhýbam, že nerád obcujem s ľuďmi, ktorí sú pôvodom môjho nešťastia! No, ale povedzte mi, rád vás vypočujem.“

Starček mlčal chvíľu, díval sa pátravým pohľadom na mladíka, ktorému lepšie šabľa, nežli tie mníšske šaty by bola pristala.

„Včera pomimo nás idúci rozprávali, že Bašovi zbojníci vydrancovali „Útočište“. Chýry, ktoré išly o smrti dediča muráňskeho, nadobúdajú čo deň väčšej istoty, ba, jako čuť, vyjednáva Bašo s Izabellou i s Ferdinandom a ktorá strana ho potvrdí čo dediča muráňskeho, ku tej že sa pridá. Ľud ale ešte vždy má nádeje, že Tornally žije a nechce veriť chýrom.“

„A z Poľska nič nepočuť?“ pretrhol ho v reči mladík; „či je vojvodova dcéra zdravá?“

„Ona vyzdravela, hovorí sa vôbec, že rana nebola veľká, bo že viac len strach ju do nemoci uvrhnul. Ale že jej nemoc záleží v túžbe po Tornallym a keby sa ten bol objavil, možno, že by bola vraj i skôr vyzdravela. Jej brat je tiež nie k najdeniu a to je podneť nedôvery v smrť Tornallyho. Hovorí sa, že boli nerozlučiteľní priatelia.“

Slzy a pohnutie, ktoré vzbudily v mladíkovi starcove slová, nemohol tento ďalej utajiť. S plačom sa vrhnul starčekovi na prsia, ktorý si nevedel vysvetliť, čo sa s ním robí, prečo plače.

„Čo vás tak pohlo k slzám, pane Lipnický?“ spytoval sa ho starček, keď sa o chvíľu uspokojil.

„Ach, otec môj drahý, či viete, kto som ja? Nevolajte ma viac Lipnickým, to nie je moje meno: Ja som Tornally, dedič Muráňa!“

Starec zostal jako hromom omráčený, nevládal preriecť ani slova. Dlho, dlho sa díval na šuhaja, ako by jeho slovám nedôveroval. Konečne sa preca sobral, pozrel ešte bystrejšie do mladíkovej tvári a jako by sa spamätal, povie:

„Áno, ty si to, ja som si to myslel. Tvoja podobnosť s tvojím otcom často ma na neho upomínala.“

„Vy ste poznali môjho otca?“ skočil mu do reči Tornally, „vy ste snáď boli i jeho priateľom!?“

„Áno, syn môj, ja som ho poznal, ja mu bol priateľom, my sme spolu boli u Zápoľského a keby tento bol počúval našu radu, nikdy by nemecký kráľ nebol býval kráľom Uhorska a Zápoľský, snáď i tvoj otec nemuseli by už ležať v hrobe. Tvoj otec vykrvácal za Zápoľského a Zápoľský pre svoju neprozreteľnosť.“

Tornally načúval s dychtivosťou hovoriacemu starcovi, ktorý sa niekedy v kruhu Zápoľského ctiteľov i s jeho otcom nachodil. Starec ešte neukončil svoje reči, keď ich pokračovanie prerušil príchod cudzincov, z nich jedného Tornally poznal, totiž Bejiho, vraha to svojho šťastia.

Cudzinci boli ešte ďaleko, Tornally sa ale už dávno vzdialil. Starec ho nezdržoval, ani nedal pozor, v ktorú stranu odchodí. Tornally blúdil pohrúžený v myšlienkach.

„Ona mňa ľúbi — pre mňa nemocnie — ja by som ju mohol uzdraviť. — Oj, Hedvika ľúba, prečo nemôžem byť s tebou, prečo mne nie je dopriate do tvojich rajských očú sa dívať, prečo nie v tvojej blízkosti bývať?“

Tieto a podobné myšlienky križovaly cez jeho hlavu. On kráčal hľadiac pred seba, bez cieľa. Ňadrá jeho úžila bolesť; spomienky na Hedviku, na Tarnovského, nedaly mu pokoja. Tie ho hnaly, hnaly preč od pustovne, bo myšlienka na Bejiho, že sa tam nachodí, ktorého, ani sám nevie, prečo nenávidí, zhrozila ho náramne. On išiel, bežal od pustovne. Pustovník urobil cudzincom miesto a oni udávajúc, že sú ustatí od dlhej púti, uložili sa nielen na noc, lež i na druhý deň zostali u pustovníka. Po celý ten čas sa Tornally neukázal. Na tretí deň Beji odišiel, avšak Tornally ešte i teraz sa nevracal. Jeho neprítomnosť znepokojovala starčeka. Ale prešiel i týždeň a Tornally sa nevracal.

Na dvore vojvodovom od prihodivšieho sa nešťastia, ačkoľvek Hedvika i vyzdravela, bol vždy smútok. Rodina Tarnovského oplakávala domnelú smrť Tornallyho a s ňou spolu i smrť mladého Tarnovského. K ich pamiatke na mieste nešťastia dal vojvoda vystaviť peknú kaplnku pod gaštanmi. Sem chodievala Hedvika oplakávať každodenne smrť bratovu a milencovu.

Raz išla tiež na zvyknuté a jej najmilšie miesto, aby sa tam v modlitbe potešila; ale jaké užasnutie. Pred kaplnkou kľačal mních so sopjatýma rukama, a s tvárou obrátenou do neba. Modlil sa. Hedvika nechtiac ho v modlitbe pretrhovať, zastala chvíľku, kým on svoju modlitbu vykonal. Mních ale nevstával. Ona sa tíško prikradla až ku kaplnke, kľakla vedľa mnícha, bez toho, že by ju bol tento spozoroval. Vykonajúc svoju pobožnosť, odišiel. Druhý deň však, keď prišla Hedvika ku kaplnke, už zas našla tam mnícha. Dnes viac než včera dodajúc si smelosti a vykonajúc skôr modlitbu, uprela zrak svoj na modliaceho sa.

„Janko môj!“ vyvinul sa bolestný výkrik z jej ňadier a padla mu do náručia. Mních útle vinul devu na svoje ňadrá a nevdojak dotkly sa pery ich v sladkom poľubku.

„Hedvika moja!“ šoptal mních devuške, ktorá sa zdala reč stratiť, ale útlym svojím šepotom:

„Tvoja, tvoja, Janko môj!“ dávala na javo, že žije.

V prvom návale svojich citov zabudla Hedvika, že šuhaja, ktorého svojím menuje, kryje rúcho, ktoré jej nedovoľuje s ním, jako so svojím zachodiť. Hedvika i Tornally, lebo on to bol, sa rozišli a jej to ešte nenapadlo. Pri rozchode jej ešte riekol Tornally:

„Dušička moja, chráň sa ma niekomu vyzradiť, lebo sme stratení.“

„Nie, nie, Janko môj!“ bola jej odpoveď a jej pery dotkly sa pier milencových. Rozišli sa a len na druhý deň napadlo Hedvike rúcho Tornallyho a jeho príkaz, aby ho nevyzrádzala.

Dnes bola Hedvika skoršie ako obyčajne pri kaplnke, kde ju Tornally už očakával. Dnes sa chovala Hedvika k nemu s väčšou ostýchavosťou.

„Jako vidím, duša moja,“ povie Tornally, „ostýchaš sa môjho rúcha. Neboj sa ho, je to rúcho pustovníka, ktoré som vzal len z príčin vlastnej bezpečnosti. Ono ma neviaže k ničomu. Ja som slobodný!“

„Ty si slobodný!,“ vzdychla si Hedvika a slzy porosily jej líca.

„Čo tým chceš povedať, Hedvika?“

„Nič, nič, pre Boha nepýtaj sa, ja viem, že mu ty nemôžeš odpustiť a preca, kto zná, či je vinen?…“

„Ale kto? — veďže ma netráp, tvoje slzy mi pôsobia veľkú bolesť. Povedz mi, o kom hovoríš, kto nie je slobodný?…“

„Môj brat!“ povie Hedvika a skryje horký prúd slz na ňadrá Tornallyho.

„Tvoj brat!“ povie Tornally a čierne mračno pretiahne sa jeho telom.

„Ten!“ povie Hedvika, „on je vo väzení pre zločin na tebe vykonaný. Všetci ťa držia za mŕtveho, bo sa nazdajú, že ťa on zavraždil. Oj, milý môj, ty by si ho mohol vyslobodiť, keby ti bolo možno odpustiť mu. Jediné slovo, že žiješ, mohlo by ho ratovať. Ale ja to nesmiem preriecť, ja som sa ti zaviazala, že ťa neprezradím a preca, jak rada bych videla svojho brata slobodného!“

Tornally, ktorý bol pevne toho presvedčenia, že ten zločin na ňom vykonaný pôsobil jedine Tarnovský, nemohol sa ďalej ubrániť rečiam a prosbám deviným. Oj, veď, ktože by mohol odolať prosbám milujúceho srdca, kto by bol tak mocný, aby sa postavil na odpor kráse devinej a čo víťaz sa chlúbiť mohol!? Proti kráse ženskej nemohla odolať ani sila Samsonova ani múdrosť Šalamúnova; i Tornally odpustil na Hedvikinu prosbu jej bratovi.

„Vysloboď ho, jestli to v tvojej moci, ja ti dávam tvoje slovo nazpäť!“ hovoril Tornally.

„Ty mu teda odpúšťaš?“ hovorila s vyjasnenou tvárou Hedvika a pozdvihnúc hlávku svoju dívala sa do svetlých očú šuhaja.

„Áno, Hedvika drahá,“ povie tento a dotknul sa tíško bieleho čela ľúbice, ktorá ho vrelo zavrela v svoje náručie.

„Ach, brat môj milený!“ vyvolá ona, „dovoľ Janko môj, že mu to zvestujem, že ho vyslobodím. Kto zná, či je i vinen? S Bohom, ja idem; oj, jak sa poteší úbohý otec a drahá matka, keď sa dozvedia, že ty žiješ a že ich syn, môj brat nie je tvojím vrahom.“

Ešte raz privinul ku svojim ňadrám Tornally Hedviku a ona jako srnka prebehla sady, záhradu a zmizla v dome. Tornally smutným okom pozeral za ňou a ústa jeho šeptaly tiché: „S Bohom!“

Druhý deň túžobne, túžobnejšie ako kedykoľvek predtým očakávala Hedvika Tornallyho, ale všetko darmo, on neprichodil. Hedvika kľakla pred kaplnkou, pozdvihla oči hore a tichá modlitba vinula sa z jej srdca. Pri skončení modlitby padol zrak jej na schody, kde sa jej pod skalkou niečo zabelelo. Bol to malý lístok. Hedvika ho otvorila a čítala nasledujúce:

Hedvika moja!

Kto zná, či ti môj lístok do rúk príde a keď áno, buď uistená, že som už vtedy ďaleko od teba, preto ma nečakaj. Tvoj brat príde na slobodu a kto zná, či by ho predošlá náruživosť nenapadla, keby náhodou jako dakedy, videl svoju sestru po boku nešťastného svojho priateľa Tornallyho. Oddaj mu môj bratský pozdrav. Ja odchodím na Muráň pokúsiť sa o vydobytie svojich statkov a o usídlenie sa v svoje dedictvo; čo keď sa mi pošťastí, ani ja viac nebudem chudobným, okrem mena, ničím nevládnucím šľachticom a ty mne vernou zostaneš, snáď sa nám pošťastí i rodičovské požehnanie a bratovo privolenie vyžiadať k nášmu manželskému spojeniu. Buď stálou a nedaj sa zlomiť osudu, ktorý nás oboch prenasleduje. Spomni si na svojho Jána, jako si on spomínať bude na svoju Hedviku. S Bohom

„Prečo si aspoň dnes nezostal ešte, Janko môj!“ vzdychla si Hedvika a pritisnúc list k ňadrám, kráčala sadom k záhrade. — V palote sa tešili objaveniu sa Tornallyho, ale tešili sa ešte viacej tým, keď im Hedvika prisľúbila, že ho prehovorí, aby sa navrátil ku Tarnovskému, ktorý hneď vyslal posla na Muráň, že je Tornally zachovaný. Vojvoda hneď podal i prosbu o prepustenie svojho syna, čo mu i prisľúbené bolo, jestliže totiž bude môcť dokázať, že Tornally žije a že jeho syn nemal v úmysle zavraždiť Tornallyho.

„To sa všetko stane,“ hovoril sám so sebou vojvoda, „čo tu sudca požaduje, len keby Tornally čím skôr prišiel!“ Vtom sa otvorily dvere a Hedvika s plačom, držiac list od Tornallyho, vrhla sa mu do náručia.

„Otče!“ hovorila ona, „Tornally nepríde, on už odišiel. Tu mi list zanechal!“

Po starcovej vyjasnenej tvári tiahly sa nové mraky. Ale po prečítaní listu bolo pozorovať, že ho zaujal nepokoj. On nebol s tým spokojný, že Tornally obviňuje jeho syna zo zločinu, ale ani s tým, že sa Tornally vydáva do nebezpečenstva, chcejúc odňať mocnému Bašovi vládu z rúk. On sa obával o jeho život tým viac, pretože od toho závisel život jeho syna.

„Bašo môže teraz sám zavraždiť Tomallyho, aby sa len na Muráni mohol utvrdiť!“ hovoril vojvoda, „čo, keď vykoná, vynesie výrok smrti i nad mojím synom?“ Vojvoda rozmýšľal, jako by Tornallyho a s ním i svojho dediča, svojho syna ratoval. Ale jako nájsť Tornallyho, kto zná, v ktorú stranu išiel a či sa hneď na Muráň vybral. Tieto a podobné myšlienky križovaly hlavou starcovou.

„Poď, dcéra moja,“ povie Hedvike, „pošleme ho hľadať, snáď sa im pošťastí vynájsť ho. Možno ale, že sa premenil, musíš ho tým, ktorých vyšleme, dobre opísať, bo kto zná, či naň nezabudli!“

Vojvoda i s Hedvikou odišli. —

— — —

Tornally rozlúčiac sa s Hedvikou, zanechal Tarnov, zanechal i Poľsko a navrátil sa do pustovne, ku staruškému pustovníkovi. Ale pustovníka darmo tu hľadal, bo starček po odchode Bejiho, keď sa nemohol dočkať Tornallyho, opustil pustovňu a odobral sa na Muráň v tej nádeji, že tam najde Tornallyho. Ale i v tom sa sklamal. — Medzitým, keď sa starček nevracal, Tornally složil svoje pustovnícke šaty a tiež opustil pustovňu.