ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Povaha človeka mení sa každých sedem rokov,“ vzdychla si Zuzka súc o samote, „čo sa ale Bašu týka, ten jak sa raz zmenil, vždycky tak zostáva.“ A Bašo sa i skutočne nezmenil veľmi, leda, že sa lakomejším a divokejším stával. Ako Bašo, tak bol i život na Muráni. Shon sberby vždy trval a keď i prestal, trvalo to len dotedy, kým sa sberba neodstránila na lúpež. Plakala Rimava i s jej dolinou a Vzdychavka plná žiaľu vlievala sa do Muráňky zarmútenej, lebo zo šumných lesov číhaly strach a hrôza. Úbohý ľud sa tešil: „Však dá Boh, že sa to premení.“ „Dlho to trvať nemôže!“ vravely staré babičky, „Boh sa nebude môcť na to dívať.“ Ale prešiel rok, prešiel i druhý, i tretí a tak to i ďalej išlo: časy sa nemenily, zbojstvo sa rozmáhalo a ľudia neboli viac ani životom istí. Ľud už pochyboval, že sa to zmení. „Zlé semeno, tak ľahko nevyhynie,“ vraveli ľudia, na čo druhí: „Ej, horkáže nie. Ale človek musí vedeť, ako ho má kynožiť. Pominie ono i toto zbojstvo, nech sa len do krajiny pokoj a poriadok umiesti!“

„Hm, veď je to, ale to hneď nebude. Jazvec nevylezie tak ľahko z diery a chytaj ho v nej. Čo urobia zbojníkom muránskym, keď sa do hradu zatvoria?“

„Jazvecovi ľahká pomoc i rada, ten sa vyleje — podobne i s Muráňom to bude,“ hovorili druhí. „Veď Bašo nebude už dlho pánom, bo mladý Tornally prevezme už skoro svoje dedictvo. Divné je to ale s tým pánom, že o ňom nič nepočujeme. Bol by už i čas, aby domov prišiel, veď už veru bude dospelý. Na ostatok Boh zná, čo sa s ním porobilo, kto zná, kam ho ten Bašo sprevodil?“

„Divno, veru divno je to,“ krútil nejeden hlavu nad tým keď prišla reč na mladého Tomallyho, čo sa nezriedka stávalo.

Poddaní Tomallyho boli mu oddaní a preto často ho spomínali a všeličo znali o ňom jeden druhému povedať. Bašu ale nenávideli a keď počuli od Kováča, abo Zuzky, ktorí sa k nim zo zámku tu i tu pridružili, že chce Bašo svoju Marienu vydať za Tornallyho, zamračili svoje tváre, jak by im to nebolo po vôli. A preca ju mali všetci radi, všetci ju považovali za zosobnenú dobrotu. Keď Mariena sišla niekedy do Muráňa, všetko sa tešilo, všetko sa k nej tislo. Deti ju maly rady, bo ona im vždycky buď sama niečo priniesla, alebo po Zuzke posielala. Jestli komu chybovalo, niečo na živnosti a ona sa to dozvedela, hľadela každému odpomôcť vzdor tomu, že jej to bolo častokrát ťažké a stálo ju to sebazaprenie vyžiadať niečo od otca. A keď sa jej niekedy podarilo niečo vykonať pre dobro ubiedených, nečakala nikda na chválu.

Dobrá bola Mariena a preca pri tom všetkom, že ju i radi mali, neradi počuli, keď sa hovorilo, že si ju Tornally vezme, že im bude paňou.

Bolo to raz v nedeľu, keď prišiel Kováč dolu do dediny, kde bola pod lipami sídená skoro celá dedina Muráň. Mládež sa zabávala po pažiti, starší sa ale shovárali, alebo sa prizerali na hry. Sotva ale spozorovali Kováča, išli mu niektorí naproti a uvedli ho do kola, aby im rozprával. Po všeobecnom pozdrave z jednej i z druhej strany, keď sa pospytovali jak sa ktorému vedie, sú-li zdravi všetci doma, čo robia, prešla reč i na panstvo. Avšak všetci hovorili obozretne, bo sa báli, aby ich nik neprezradil: bo beda tomu, kto by sa len slovom bol opovážil zavadiť o panstvo nejak urážlive; toho by správca Muráňa keď nie celkom, teda z polovice umučil, že by zostal na večné veky žobrákom. Čo kto hovoril prísnejšie, abo nepriaznive o činoch panstva, robilo sa to medzi tymi najdôvernejšími. Preto i teraz reč nezačali poddaní, ale sám Kováč. Oni sa síce neobávali a neskrývali nič pred Kováčom, bo poznali samojediného na zámku, ktorý s Bašom nesúhlasí a divili sa len nad tým, že ho Bašo čo svojho protivníka už dávno nevyobcoval zo zámku, jako to urobil ostatným priateľom Tornallyho, okrem Kováča a Zuzky.

„To je výskanie zas tam hore!“ hovoril Kováč, „neviem, veru neviem kedy bude tomu koniec? Tí lotri zase vyrabovali jeden kostol. Strieborné pokále, tuším jeden je zlatý z nich, vyrabovali z rima-brezovského kostola. Ja som sa tešil, že príde mladý Tornally už onedlho domov a že urobí tým lúpežiam koniec, ale jako počuť, nehodlá toho roku prísť. Nedávno prišiel Beji z Poľska, kam ho Bašo vyslal, neviem k akému účelu, ten rozprával, že je chorý. Keď vyzdravie skoro možná, možná že nás navštívi i so svojou nevestou. Má to byť, jak hovoril, veľmi krásna kňažná, vojvodova dcéra.“

Po celý ten čas nik ho nepretrhol v reči, všetci načúvali s najväčšou pozornosťou. Pri spomenutí nevesty Tornallyho, tváre ich sa vyjasnily a jeden si vzdychol, keď počul, že si už nevezme dcéru zbojníkovu, ale dcéru bohatého vojvodu. Preca sa ale ani jeden neopovážil prezradiť svoju radosť nad tým. Kováč by bol ešte ďalej rozprával, ale v tom prišiel niekto k nemu, pošepnul mu niečo do ucha, na čo on vstal, podal každému ruku a odobral sa od nich s tými slovami:

„S Bohom buďte, musím odísť do zámku, na niečo ma potrebujú. Keď mi bude možné, prídem ešte dneska medzi vás!“ S tým odišiel.

Ustatá mládež už odpočívala od svojich hier. Starší sa shovárali ďalej. Dôvernejší si všeličo pošepkávali, čo druhí nesmeli počuť. Iní zas vyzerali, či sa Kováč nevráti. Čas sa míňal, jeho nebolo videť. A keď už i slnko zachodilo, a mnohí sa porozchodili, nastúpili i ostatní svoju cestu, každý do svojho príbytku sa poberajúc. My nebudeme každého sledovať po jeho ceste, ale obrátime sa za Kováčom rovno do hradu, ktorý po ceste o všeličom rozmýšľa, prečo bol z podzámku povolaný. Ale darmo, nič mu neprišlo na um. Jeho sprievodca mlčal. Prišli do hradu, zkadiaľ sa poberali rovno do zámku. Kováč vošiel dnuká do chodby, jeho sprievodca ostal vonku.

V nádhere ozdobenej dvorany zámku muránskeho sedela šumná deva ponorená v myšlienkach. Na jej tvári zobrazená bola boľasť a smútok, ktorý ale robil jej krásu tým viac zaujímavou. Z peknej hlávky kol okrúhlej tvári vlnily sa pekné, jako hodváb jemno na žltkasté vlasy asi osemnásťročnej devy. Zpod bieleho vysokého čela, žiarilo pekných pár očiek. Deva bola veľmi zamyslená, bo sa zdalo, že nepozorovala, keď sa dvere roztvorily a dnu vošiel Kováč.

„Ráčily ste ma volať, slečna?“ pýta sa vstúpivší, avšak až na druhom raze dostal odpoveď.

„Áno, Kováč môj, ja som vás dala zavolať a to vo veľmi dôležitej veci. Preto by som si žiadala od vás, aby ste predo mnou celkom dôverne hovorili. Je tu reč o Tornallym, nechcem byť zdlhavá, preto vám to zkrátka poviem. Medzitým si sadnite,“ pri tom ukázala miesto, aby sa vedľa nej usadil.

„Vy viete, Kováč môj,“ pokračovala slečna, „čo môj otec so mnou zamýšľal,“ a tu pozrela na Kováča, ktorý spustil dolu hlavu a nič nevravel. Na malé okamženie nastalo ticho. My toho použijúc, vyzradíme láskavému čitateľstvu, že pekná devuška táto bola dcéra Bašu muránskeho. Bola to tá istá, ktorá sa s Tornallym zabávala, jeho družka Marienka, s ktorou sa on tak rád hral, kým sa on čo chlapec na Muráni zdržoval. Odtedy ale už viac rokov prešlo. Z mladého dievčaťa vyrástla krásna panna, ktorá sa s otcom v ničom nesrovnávala a Tornally stal sa mladíkom.

Dávno tomu, čo sa oba nevideli, preca ale ani ona jeho, ani on ju zabudnúť nemohol. Jak Marienka Janka, tak Janko Marienku neraz spomínal, neraz si jeden i druhý žiadal, keby sa len na chvíľku mohli videť.

Keď Kováč neodpovedal, pokračovala ďalej:

„Vy viete i to, že následkom zničenia plánov otcových zamýšľa nové plány, lebo nechce Muráň pustiť zo svojich rúk. Jeho plán je: skrze svazky rodinné panstvá Tornallyho v rukách podržať, ktoré následkom jeho zasnúbenia sú pre Tornallyho stratené. Od Bejiho a jeho bratov je môj otec podhuckávaný, hocjakými prostriedkami statky, ktoré mu právom neprináležia a na ktoré prisahal, že ich chce len dočasne verne a svedomite opatrovať, ako pozorujem od niektorého času, chce si otec, jakoby z pomsty, podržať.“

Starušký Kováč bol ako dieťa, nemohol ani slova preriecť a tak rád by bol hovoril, tak rád deve zaďakoval, že sa aspoň jedna duša nachodí na Muráni, ktorá s ním rovnako myslí. Avšak pre veľký nával, ktorý sa mu nakupil v ňadrách, nemohol. Prenikavý pohľad starcov, vrelý bozk, snáď prvý v živote, ktorým poctil krásnu devu, že jej peknú ruku poľúbil, mal vyjadriť jeho vďaku za spoluútrpnosť k jeho chovancovi. Oj, jak by si teraz bol prial, aby to nebola pravda, že je Tornally zasnúbený!

Dlho potom hovorila ešte Marienka s Kováčom, mnoho mu prezradila, čo mu bolo neznáme o úmysloch Bašových. Lež i ona prevládaná akýmsi pocitom, ktorý ju natoľko zaujal, že viac ani hovoriť nemohla; riekla ešte Kováčovi, aby chránil Tornallyho, že ho preto dala zavolať a vzdialila sa do bočnej svetlice. O chvíľu i Kováč opustil dvoranu.

— — —

Pominul deň i druhý, Kováč myslel ako by vyslobodil Tornallyho z nebezpečenstva, ktoré mu skutočne hrozilo. Slová Marienkine boly pravdivé: jej otec premenil svoje plány. Bolo to na tretí deň po tom, čo sa Kováč s ňou shováral. Náhodou zablúdil ku čiernej izbietke Bašovej. Počul, že sa niekto tam shovára, proti svojej obyčaji zastal, aby počul, kto to tam? Čo chvíľa rozoznal tri hlasy. Bol to sám Baša so svojím bratom a Bejim. Z izbietky bolo počuť nasledujúce:

„Ponechaj to na nás dvoch, my to všetko tak urobíme, že ani najmenšie podozrenie nesmie na teba padnúť. To ti ale hovorím, že len pod tou výnimkou, že mi k jeho neveste dopomôžeš!“

„Myslíš ale moju dcéru a či Tarnovskú?“ bolo počuť druhý hlas, hlas Bašov, jako ten prvý hlas Bejiho.

„Tarnovskú myslím,“ hovoril prvší.

„To je síce ťažká vec,“ povie na to tretí, „ale myslím, že sa dá previesť.“

„Svoju dcéru by som ti mohol prisľúbiť skôr, nežli tam tú. Čo budem môcť to urobím za teba a jestli si spokojný s mojou Marienou, rád ju mám, ale ti ju sľubujem, keď si v slove dostojíš. Keď bude možné vražde vyhnúť, to jej vyhni. Upotreb ju len keby nanajvýš nebezpečenstvo hrozilo. Máš môj sľub. Koho chceš, toho vezmi so sebou. Z hradu ale nechoďte razom, aby to nebolo nápadné. Pozajtra môžte odísť. Na druhý týždeň bude u Tarnovského veľká poľovačka, bolo by najpríhodnejšie v tej ho uloviť, lebo do zámku vlámať sa, jako ty myslíš a tak odviesť, je vec nesnadná.“

„To je už naša vec,“ hovoril prvší hlas. „Ja som presvedčený, že budeš s nami spokojný. A o dva týždne si ty dedičom, čili dedičom nášho Muráňa, ktorý nám také služby koná, jako nik na svete.“

Kováčovi sa hlava zakrútila, ani nevedel, jako sa odtiaľ vzdialil. A bol i čas, bo beda by mu bolo, jestli by sa bol obmeškal a Bašo ho tu zastihnul, a nielen jemu, ale i Tornallymu, bo sotva že sa vzdialil, čierna izbietka sa otvorila a Bašo i so svojimi dôverníkmi vystúpili z nej.

Ešte ten samý deň vyžiadal si Kováč dovolenie opustiť na nejaký čas Muráň, aby mohol svoju rodinu vo Spiši navštíviť, čoho i obsiahnul.

Umluvené i vykonané. Na druhý deň boly strojené výpravy na oboch stranách hradu a obe v skrytosti, aby ich nik nespozoroval a na tretí deň kráčalo päť mocných chlapov k poľským hraniciam, za nimi šli ešte niektorí. Prv ale nežli títo všetci, opustil Muráň Kováč, ale šiel cele druhou cestou. S ním ešte i druhí dvaja.

Niekoľko dní neskoršie, čo uplynuly dva týždne, rozniesla sa tá povesť po Uhorsku, menovite na Muráni, že sa Tornally stratil. Jedni hovorili, že bol zavraždený i so svojou verenicou, tretí zase niečo inšieho vedeli rozprávať. Celý Muráň sa obliekol v smútok, ale nikto nesmútil tak, ako Mariena, dcéra Bašova. Ju stíhal najväčšmi osud. Sotva rok pominul, čo jej matka a pred niekoľko mesiacmi, jej po matke najmilšia pestúnka Zuzka, po nej zas priateľ, na ktorého si rada spomínala, zanechali ju samotnú.

„Chudák Tornally, tys preca musel padnúť, padnúť len preto, abych ja sa trápila vo večnom žiali až k hrobu. Padnul si preto, že si mal bohatstvo. Otec, nešťastný otec, prečos ho zavraždil. Prečo si vo svojom slove nedostál? Nešťastná deva! Mati ma nechala! Srdce otcovo skala! Otec? — Zločinec! — Ha! Otec vrah!“

A cez jej myseľ prelietaly strašné myšlienky, až žiaľom a plačom ustatá zaspala v mdlobách.

Chýr o smrti Tornallyho sa čo chvíľa potvrdil. Sotva sa navrátil Beji so svojimi sprievodcami, opustil zas dosť skoro zámok. Bašo ho poslal ku Tarnovskému, aby ho požiadal o prepustenie Tornallyho, ku prejatiu panstva a otcovských statkov. Starušký vojvoda nevedel sa mu dosť vyžalovať nad svojím nešťastím. So slzami mu rozprával, jako zmiznul Tornally s jeho dvora, jako stratil syna a kto zná, či Hedvika nevykrváca, ač práve sa jej rana zacelila. Chudák starček! Darmo bys hyenu divokú svojou žalobou kojil. Nemá ona pre teba útechy. Divoký Beji miesto sústrasti sa mu ešte vyhrožuje, že on je príčina smrti Tornallyho, bo že chýr ide, že ho jeho syn zavraždil a preto on musí zaňho zodpovedať. S tým opustil Tarnov.

Chýru o smrti mnohí nechceli veriť, ale teraz, keď sa navrátil Beji z Poľska, o ktorom vedeli, že ho Bašo ta poslal, aby snáď ani nie tak Tornallyho priviedol, jako radšej o jeho smrti sa presvedčil, ktorý predošlé chýry potvrdil: zaplakalo nad smrťou Tornallyho vďačné srdce poddaného.