ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Živio Tornally! — Tornally žije — Sláva Tornallymu!“ Tieto a podobné reči odznievaly po doline muráňskej. A cestou k Muráňu uberá sa tlupa ľudu a v ich čele kráča starušký pustovník.

Pri samom hrade zastala tlupa i žiadala si, aby ju správca pustil dnu. Na hrozný krik objavil sa Bašo i pýtal sa, čo by chceli?

„Dediča Muráňa videť!“ zahučala tlupa.

„Tornally žije!“ volal jeden hlas.

„Nech žije náš dobrý pán Tornally!“ kričali všetci.

Bašo svraštil čelo a jeho pery sa začaly triasť zlosťou. Ale zlosť hľadel nateraz premôcť. I ukázal sa na oko veselým, jako by sa s ľudom radoval, ale každé slovo o Tornallym, jako keď čierny krkavec v mrtvolu klobe, bodalo v jeho srdce. Na jeho rozkaz vošli niektorí do hradu, medzi nimi i pustovník. Ale ostatným kázal, aby sa rozišli, javiac pred nimi radosť nad dedičom muránskym. Ľud sa rozišiel v pokoji, v radostnom privolávaní na slávu Tornallyho. Bašo s pustovníkom a ešte s niektorými odišiel do hradu. Sotva ale, že ľud bol v doline, sotva sa Bašo s pustovníkom počal shovárať o Tornallym, zas sa niekto pýtal do hradu. Bašo odišiel.

My zatým oboznámime čitateľa s pustovníkom. Tento pustovník bol Serémy, do kola Zápoľského sa počítajúci, verný radca jeho. Keby bol Zápoľský počúval jeho radu, nebolo by toľko vylievania krvi v Uhorsku; Ferdinand by iste nebol dostal prevahu. Od žiaľu nad záhubou vlasti a svojimi zmarenými plánmi, utiahol sa Serémy do známej nám pustovne, kde mu bol Tornally doručený, ale aj odňatý bol. Po zmiznutí Tornallyho odobral sa Serémy prvý raz, čo sa usadil v pustovni, von z nej. Vyjdúc z pustovne, všade sa dopytoval po Tornallym; no, nikto o ňom nič nepočul, nikto mu nevedel o ňom nič povedať. Prišiel i do Muráňa, ale i tu mu nikto nevedel žiadnej zprávy dať. Ľud ale valne shromažďoval sa okolo neho i vybral sa s ním na hrad, v tej nádeji, že tam najde svojho pána. Sklamal sa Serémy, sklamali sa i poddaní Tornallyho, bo hľadajúc, nenašli ho.

Bašo sa navrátil. Jeho tvár bola nabehnutá zlosťou. S ním prišiel i niekto, kto mu iste veľmi nepríjemné zvesti musel ohlásiť. Po vypočutí Serémyho, ktorý mu rozprával príbehy s Tornallym v pustovni, jeho prezradenie i zmiznutie, čo je už čitateľovi známe, opustil Bašo i s neskôr prišlým miesto, kde sa so Serémym shováral. Kto zná, čo by sa bolo so starčekom Serémym stalo, keby ešte v ten samý deň poslovia Tarnovského na Muráň neboli prišli s tou radostnou zvesťou, že je Tornally zase v Poľsku, odkiaľ sa len vtedy prinavráti, keď dcéra vojvodova s ním vstúpi vo sväzok manželský. Nič nemohlo viac zraniť Bašu, jako ten chýr o živote Tornallyho a jeho spojenie s dcérou vojvodovou.

Ticho bolo v Muráni. Bašo bol nespokojný, ľud sa pod hradom schádzal a Boh zná, čo si pošopkával; ale to pošopkávanie čím diaľ, tým viacej sa všeobecnilo, že konečne povstalo i medzi hradným ľuďom.

„Čo si počul,“ hovoril jeden v službe Bašovej nachodiaci sa svojmu súdruhovi, „prečo sa naši nevracajú?“

„Daj si pozor na reč,“ povie mu druhý, „bo beda nám, keď by nás Bašo počul. Nechce, aby to kto z jeho ľudí vedel.“

„Keby to už všetci nevedeli! Čo ale myslíš, kto to môže byť? Ja myslím, že i Bebek z Krásnej Hôrky má v tom prsty zamiešané.“

„Ja tiež nepochybujem o tom; ale vieš,“ tu sa poobzeral okolo, či nie je niekto na blízku a ač ihneď nikoho nevidel, preca sa obávajúc, nahnul sa k súdruhovmu uchu i ticho mu šeptal, „ten mladý vodca nik iný nie je, jako dedič Muráňa Tornally.“

„Tornally?“ šeptal tento, nechtiac veriť ani svojmu sluchu.

„Tornally ver,“ opätoval tamten. V tom ale videli, že Bašo so svojím bratom a Bejim kráča cez dvor; nechcejúc, aby ich spozoroval, rozišli sa každý v druhú stranu. Bašo utiahnul sa do svojej obľúbenej komôrky i so svojimi sprievodcami. Poďme i my za nimi do tej tajnej chyžky Bašovej; kto zná, či sa niečo nového nedozvieme?“

„Tak, jako ti je už známo,“ hovoril Bašo, obrátiac sa k Bejimu, „v tvojej záležitosti s Hedvikou nie je mi možno nič viacej urobiť. Jestli si sám môžeš niečo, alebo si myslíš, že budeš môcť niečo vykonať, nuž dobre, — a keď k tomu mojej pomoci potrebuješ, chcem i ja byť nápomocným. Skorej ale musíš hľadeť vyskúmať, zkade tie nápady prichodia na našich ľudí, aby sme sa mohli odmeniť. Keby som nemal istotu, že Tornally žije v Poľsku a že je u Tarnovského, nuž podľa popisu jeho osoby, vzdor jeho zakukleniu, riekol bych, že je on.“

„Neviem iste, ale i ja tak myslím,“ povie Beji, „avšak nech sa trasie ten holobrádok, ak sa s ním ešte raz stretnem, prvá moja guľka omočí sa v jeho mliečnej krvi. To mu ale prisahám, že to dievča nedostane. Nie, nesmie ho dostať. Potupa a večitá hanba by to pre mňa bola, aby taký niktoš, ktorý ešte sotva prežil roky chlapčenstva, mňa muža premohol. Počkaj chlapiatko, ešte si to nepreskočil. A čo by hneď v tvojom útlom náručí spočívala, silou mocnejšou lva ti ju z neho vylúdim. A keď si nepadol prvou ranou, druhou istotne padneš. Ja si mám od teba pomoc žiadať,“ hovoril Bašovi, „keď mne ju chceš dať, daj mi šesť chlapov, o druhé sa nestaraj. S nimi možno bude tebe i mne ak nie obom, teda jednému iste spomôžené. O inšie sa nestaraj. Ak budem ešte viacej potrebovať, požiadam ťa o to. Celú vec ale ponechaj mne. Jestli nepotrebuješ Demetra pri sebe, mohol bys ho pustiť so mnou. Teraz nás pusť oboch, jestli sme ti nie potrební. Čo by som ti ale mal ešte povedať, je to, aby si dal dobrý pozor na všetky kroky Kováčove. Mne prichodí podozrivým.“

„To som si už tiež myslel,“ povie Demeter, ktorý po celý čas mlčal; „a čo sa mne pozdáva, že kuje zradu proti nám. Častejšie vychodí z hradu, tu i tu sa tajne usmieva, ba som pozoroval, že skrz jakési znaky sa s mnohými shovára. Toho človeka nenávidím a radšej by som ho na šibenici videl, ako na Muráni. On s nápadníkmi nášho ľudu iste stojí v porozumení, bo ináčej neznám si predstaviť, zkade by to tí vedeli, kedy, kde a v ktorom meste sa schádzajú. Od dlhšieho času ani jedna vychádzka sa nám nepodarila. A keď sa nachodí v čele našich nepriateľov Tornally, to bych chcel prisahať, že s ním drží.“

„To vyskúmať bude už mojou vecou,“ povie Bašo, „ale zradu svoju ťažko zaplatí. Jestli sa mu len najmenšie dokáže, čo by nevedel ospravedlniť.“

„Čo ospravedlniť?“ skočí mu do reči Demeter.

„Ospravedlniť sa dá všetko. I to by sa dalo podľa zákona na ostatok ospravedlniť, že sme my zaujali Muráň a kto by nás z lúpeže obviňoval, prepadol by trestu.“

„A tomu i prisahám, že prepadol!“ zkrikol podráždený Bašo. „Ak máte ale čo pokonávať k prevedeniu svojich zámerov, oba ste slobodní. Hľaďte ich len múdre vyviesť, aby moje meno nebolo zamotané do pletiek. Toho sa prísne chráňte, bo viacej vám nikto nespomôže, pretože toho všetkého ste len vy na príčine. Vy ste ma nahovorili, abych sa v dedictve Muráňa usadil, vy radili k jeho smrti, vy ste mňa urobili zbojníkom, krivoprísažníkom, všetko vy a vaši náhončí! No, teraz postarajte sa, aby sa vec dobre skončila, bo to vám prisahám, že vás jako myši dám poškrtiť. Teraz choďte!“

Žiaden sa z nich neopovážil Bašovi odmlúvať. Nikdy s nimi ešte tak nehovoril. Oba odišli, Bašo ostal sám.

„Či napredok, či nazpäť sa odhodlám, všade hlboká priepasť predo mnou, ktorá mi vyhráža pohltením, so svojou strašnou papuľou otvára sa mi pred očami. Zpäť ísť? — Nie! Zpäť viacej nemôžem, bo záhuba tým istejšia. Ak ale pôjdem napred, tiež jej nijako nevyhnem, preca ale dlhšie. Musím teda napred, keď už zpäť nemôžem!“

Tieto a podobné myšlienky trápily Bašovho ducha, až ustatý uľahol na železnú posteľ. Tá zvesť, že Tornally žije, jako vidíme, narobila mu mnoho žiaľu, no, nielen jemu, i mnohým iným, medzi ktorými najviac snáď Demetrovi a Bejimu. Oba mu smrť, oba pomstu prisahali.

Na Muráni pravda bolo už málo verných Tornallyho, preto sa ich i málo radovalo jeho žitiu. Medzi tých ale, ktorí sa srdečne z jeho života tešili, patri Kováč a Marienka, dcéra Bašova. Na zvesť, že Tornally je v Poľsku, jej bledé líčka sa znovu začervenaly, jej oči znovu ožily, jej zádumčivosť zmizla jako sneh na jar a v jej tvári miesto žiaľnej zimy, zobrazila sa veselá vesna.

„On žije, Tarnovský je slobodný, on nie jeho vrah, ja som šťastlivá“ — hovorila Marienka a vrhla sa do náručia otcovho, ktorý práve vošiel do jej svetlice.

„Oj, jak som šťastlivá, otče môj!“ opätovala ešte raz a prúdiaci tok sĺz splýval s jej očú dolu. Jej slzy zdaly sa účinkovať na srdce Bašovo, no, nemohol sa dívať na ne, preto dosť skoro opustil tešiacu sa Marienu, ktorá našla viac sústrasti v Kováčovi, ktorý ju jako svoje dieťa a ona jeho sťa svojho vlastného otca milovala. Pre jej radosť bol jej Muráň priúzky; ona chcela von z neho do slobody, tam sa tešiť nad slobodou svojho miláčka Tarnovského, nad slobodou Tornallyho, jeho život zachoval život tamtoho. Oboch slobodu chcela osláviť v slobodnej prírode, na čo sa robily na Muráni prípravy k slávnej poľovke.

„Na slobodu, ta von chcem ja,“ hovorila Mariena, keď ju odhovárali od jej predsavzatia. „Nie, ja musím a čo by za každým tým stromom stál jeden zákerník, číhajúc na mňa s vytiahnutou dýkou v ruke, ja preca chcem slobodu Tornallyho v slobode osláviť.“ I ostalo pri tom.

Bol krásny deň. Sotva vyšly červánky ponad vršky Gemera, ozýval sa hlas loveckých trúb po vrškoch a doloch muráňských. Lovci sotva opustiac hrad, rozpŕchli sa po húštinách, kade ktorý. Mariena, sprevádzaná svojím panošom, uháňala tou stranou k Veľkej Revúci. Prijdúc ku Vzdychavke, kráčala so svojím Sivkom popri nej, potom sa obrátila ku Kohútu. Slnko vždy viac a viac sa opieralo a vzdor tomu, že už nastávala jaseň, bola veľká horúčosť. Panoš sa kamsi vzdialil a ona samotná zostala. Bystro pozerala na všetky strany, ale žiadna zverina sa nikde neukazovala. O chvíľu ale, jako tak samotná stúpa, začne jej Sivko fŕkať. Mariena natiahne svoj luk, chvíľu postojí, díva sa dokola, načúva, ale nikde nič. Bodne zase Sivka, ten urobí niekoľko krokov, zastane a ďalej ho dostať nemožno. Mariena sosadne, popôjde napred, kde sa pred ňou rozprestieral hustý ker. Ale sotva niekoľko krokov urobí, zostane ako z kameňa. Luk jej vypadol, chcela vykriknúť, ale hlas jej v ústach odumrel. Čoho sa Mariena naľakala, bol mladý poľovník, ktorý tu v tôni pustého listia stromov na mäkkom mechu odpočíval.

Mariena zmužiac sa, keď sa na poľovníka dobre prizrela, priloží svoju loveckú trúbku k malinovým ustám a začne trúbiť. Sotva sa ozvaly prvé zvuky, poľovník trhne sebou, vyskočí a trúbka Marieny už bola v jeho rukách.

„Čo je to, zrada! Kde som?“ Tu vloží prst do úst a zahvízdne, že sa všetko len ozývalo. Lež hvizd ten skôr zajatie, nežli slobodu by mu bol privolal. Mariena len že z noh nespadla. Sotva prešlo niekoľko okamihov a nablízku sa ozývaly kroky Marieniných sprievodcov.

„Mne, lebo tebe, zradca, čierna smrť nastane,“ povie trasúcej sa Mariene.

„Bože môj! kde som, v rukách zbojníckych?“ vykrikne Mariena a padajúc, klesne v náruč poľovníka.

„Áno, v zbojníckych,“ povie tento trpko a sám nechtiac pozre sa na svojho zradcu, ktorého nevdojak v náručí objíma bez toho, že by bol spozoroval, že miesto zradcu sa k nemu pekná zradkyňa túli.

„Ha, čo je to?“ volá celý udivený, „či vidím dobre, či ma zrak klame, Mariena!“

Mariena otvorila oči a dívajúc sa okolo, nikoho pri sebe nevidela. Poľovníka tu nebolo i vrátila sa domov so svojím sprievodom, ktorý sa darmo vypytoval po príčine jej kriku.

„Ach, či to bol Tornally?“ hovorila Mariena na druhý deň, dívajúc sa v tú stranu ku Kohútu. Jej oko blúdilo po tých pekných vŕškoch vôkol Muráňa, po milej dolinke, cez ktorú sa kolíše Muráňka šumným tokom ku Jelšave. „Oj, keby vedel, jaké chmáry sa nad jeho hlavou snášajú, iste by nebol tak neopatrný, aby sa vydával v nebezpečenstvo, iste by opustil miesto, na ktorom z každého kúta číha len záhuba a smrť. Oj, ale prečo som ho nechránila, ja sama nechtiac, čo chvíľa bych ho do záhuby bola uvrhla, ja sama som chcela svolať naňho otcových ľudí, netušiac ani, kto môže v tom lovcovi väzeť.“ Sklopila oči a zdalo sa, že sa zamyslela, že si nad niečím hlavu láme. Potom ale zoberúc sa opustila miesto na ktorom bola.

Medzitým Bašovi ľudia čo deň vždy viac sa tratili. Mnohí boli polapaní, mnohí ležali ranení, takže sa Bašovi žiadna zbojnícka výprava nedarila. Nájomníci vypovedali mu službu a on prichádzal do väčších a väčších nesnádzí. Celá dolina muráňská si rozprávala o podivných poľovníkoch, ktorí hneď tam, hneď tam sa ukážu, nikomu ale, vzdor tomu, že ich menujú hornými chlapcami, nič neurobia. Každý ale v službe veliteľa muráňskeho sa nachodiaci, triasol sa pred nimi, bo oni boli ich úhlavní nepriatelia, ich záhuba. Na ich čele sa nachodí na pohľad mladý, ale na silu bohatier, šuhaj v loveckej šate, pred ktorým sa všetko triaslo, čo ho popudilo k hnevu. Mnohí z poddaných Muráňa si pošepkávali, že je to vyhnaný a svojich statkov pozbavený dedič Muráňa. Bodaj, že sa ani neklamali.

Kto videl Tornallyho opúšťať pustovňu, ten by bol iste v ňom na Kohúte, kde ho Bašova dcéra našla spiaceho, Tornallyho poznal. A keby ho na čele svojich horských chlapcov videl, tiež by sa ho bol chytil, bo on to i skutočne bol.

Keď Mariena Bašova rozprávala Kováčovi o svojom stretnutí sa s Tornallym, zostalo jeho čelo jako pooraná roľa. Keď sa ho ale deva dopytovala s veľkou sústrasťou horekujúc nad losom Tornallyho, nemohol sa starček udržať, aby jej o ňom a o jeho osudoch na krátko nepovedal.

„Boh dá,“ hovoril on, „že sa časy premenia, šľachetná slečno. Kto zná ale, čo nás všetkých očakáva.“ Na to rozprával Mariene všetky príbehy Tornallyho, vražedný nápad Bejiho, Tornallyho pomer k dcére Tarnovského, utiahnutie do pustovni, návštevu v Poľsku, rozlúčenie s Hedvikou, to je už všetko čitateľovi známe.

„Čo sa ale potom s ním stalo, keď prišiel do pustovne, či tam ešte je, kde sa vzal na Kohúte?“ spytovala sa Mariena zamlčavšieho sa Kováča. Čelo starcovo poryly zase brázdy. I pozrel smutným okom na Marienu.

„Závisí to od vás,“ povie Kováč, „chcete-li moju prostorekosť použiť ku mojej a Tornallyho skaze.“

„Vy mne teda nedôverujete?“ povie veľmi bôľnym hlasom Mariena a jej oči sperlily sa krištálovými slzami. „Teda preca som sa klamala, keď som myslela, že aspoň jeden muž je hotový na celom hrade poctiť mňa svojou dôverou, ktorému sa i ja môžem sdôveriť. Oj, to mňa bolí, to bolí veľmi! Nehovorte mi nič, keď sa bojíte o vyzradenie, ale o mojej vernosti sa časom presvedčíte, že ani vaše, ani Tornallyho zlé som nehľadala, ale oboch dobré. S Bohom!“

„Nie, nie, slečno, prosím vás, zostaňte, mám vám ešte niečo povedať.“

„Len nič o Tornallym a o vás,“ povie táto.

„Odpustíte, slečno, ja som vás nechcel uraziť. Ale keď nechcete o Tornallym počuť, budem vám rozprávať o lovcoch, ktorí napadajú našich ľudí. Na ich čele stojí mladý šuhaj, takého asi vzrastu, ako ste vy toho lovca na Kohúte opisovala, práve v tej istej šate, toho chovania. Naši ľudia sa ho strašne boja, viac než smrti. Vy sama ste o ňom i o jeho druhoch počula rozprávať. On si vás žiadal videť a ešte väčšmi s vami hovoriť.“

„So mnou hovoriť? A on mňa pozná?“

„Ano, slečno, pozná. Vy sama ste s ním hovorila, bez toho, že by ste ho bola poznala.“

„Ale ja?“

„Vy, slečno.“

„Kde?“

„Na Kohúte.“

„Ten lovec?“

„Ten.“

„Vy ho znáte?“

„Znám. On je náčelníkom tých horských chlapcov, o ktorých ste už toľko počula a ktorý neni nik iný, jako Tornally sám.“

„Tornally!“ vykrikla Mariena.

„Tornally, slečno. On zo zúfalstva, v domnení, že ho Tarnovský v priateľstve zradil, že on nechce, aby ho Hedvika ľúbila, z ktorej príčiny ho chcel zavraždiť. Zo zúfalstva, že jeho statky sú mu odobrané, opustil pustovňu, shromaždil okolo seba šuhajcov, ktorí s ním našu zbojnič napadajú. I chce sa mstiť na vašom otcovi, proti ktorému, jak viete, už je i žaloba zavedená, áno i snemom je odsúdený k ukráteniu majetku. Tornally sa teraz skrýva pod cudzím menom, bo viete, že mu Beji a váš strýc prisahali smrť. Vy ste sa teda už s Tornallym shovárala, jako som sa dozvedel, on si tiež žiadal s vami hovoriť. Mne je nie možné stretnúť sa s ním, bo viete, že celý dvor strežie na mňa a upodozrievajú ma zo zrady. Jestli by ste sa s ním nebála, mohla by ste sa s ním sísť. Závisí to od vašej vôle a smelosti. Ale pri tom musela by ste byť veľmi obozretná, bo beda vám i jemu, ak by bola vaša schôdzka prezradená. Nakoľko je ale možno, strežte sa strýca a Bejiho, ktorému vás otec za život Tornallyho chce darovať čo odmenu.“

Pred očami Marieny sa zatmelo, vôkol sa jej zdalo, ako by všetko kolom utekalo. Zem pod jej nohami mizla, Kováč sa vzdialil, ona zostala sama, bez toho, že by bola vedela len najmenšie, čo sa s ňou dialo.

Medzitým míňal sa deň za dňom. Mariena opúšťala častejšie Muráň. Chýr horských chlapcov vždy viac a viac strašil muráňsku sberbu, ba mnohí z nej tvrdili, že videli svojich protivníkov už i pod samým Muráňom, ktorí sa sem vybrali na špehy. Tento chýr tak poľakal všetkých, že sa žiaden neopovážil von z hradu, okrem Marieny, ktorá teraz vychodila tým častejšie. Mnohí obdivovali jej smelosť, druhí zase šepkali potajme, že je v spojení s jedným z poľovníkov, bo že ju jeden s ním videl prechádzať sa pri Muráňke. Jej vychádzky staly sa nápadnými i samému Bašovi.

Raz vybrala sa Mariena jak obyčajne len sama z hradu. Obvyklou dráhou kráčala ku šumnej Muráňke na dobre známe miesto. Strach otcových ľudí, ktorý mali pred poľovníkmi, odňal celú jej obozretnosť, tak že ani nepozorovala, keď opustila hrad, že ju prenasledujú tri osoby. Stromovím krytá prišla až ku samej riečke. Prenasledovatelia pozorujúc, že tu zastala, nezameškali utiahnuť sa a pozorovať na blízku, čo bude robiť. Mariena, nasbierajúc kvieťa, sadla si na breh, urovnávajúc ich v kytku, pri čom si takto nôtila:

Oko Marienkino blúdilo po šumnom toku Muráňky, ona ani nepozorovala, že mladý lovec na prvú ozvenu vyjdúc zo svojej skrýše, s obľubou počúval zvuky prúdiace sa z jej ňadier. Oj, jaká bola pekná!

„Marienka, odpusť!“ privolal jej poľovník, stojací za ňou a jeho pery už primrely na jej milom čielku. „Odpusť, ja som sa nemohol ďalej opanovať, abych sa nedotkol tvojho jasného čielka. Oj, prečo mne nebolo dopriane tvojím ochráncom byť!“

Tvár Marienke zčervenela. Ona sa pousmiala, avšak bol to úsmev viac trpkého žiaľu, nežli radosti. Kto bol ten poľovník, neni mi treba ani hovoriť, on je čitateľovi známy. Známy z poľovky na Kohúte, kde ho Mariena našla spiaceho. Neni už ten zúriaci, čo tam, on nehovorí viac o smrti s Marienkou, keď mu snáď viac nebezpečenstvo hrozí, nežli inokedy. Kto by ale pamätal na nebezpečenstvo, keď sa nachodí v náručí svojho priateľa?

Kto by myslel na záhubu, keď priateľa k srdcu vinie a keď sám tiež spočíva v objatí verného priateľa. Zabudol Tornally, zabudla Mariena na možné nebezpečenstvo, oba sa tešili, oba žili radostnému okamženiu svojho shliadania sa. On jej a ona jemu bola teraz svetom, žiaden sa teraz o nič nestaral, bo oni si boli všetkým. Nechajme ale mladých priateľov na čas v ich radosti a pozrime sa do Tarnovských.