Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Ina Chalupková, Alžbeta Malovcová, Anna Cisariková, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Zuzana Vodičková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 131 | čitateľov |
Obsah
Strana Ferdinandova dostávala zo dňa na deň väčšiu prevahu. Priateľov Zápoľského ubúdalo, áno i niektorí dedičia ho opustili. Ovdovelá Izabela ponechala záležitosť svojho syna Utešinovičovi, ktorý bol aj spolu jeho vychovateľom. Utešinovič za dlhý čas vrele zastával zájmy svojho chovanca.
Ferdinand zaujmúc väčšinu krajov, v ktorých predtým Zápoľský panoval, i bol čas po čase v celom Uhorsku uznaný za kráľa. Okolnosť táto ho prinútila k tomu, že venoval viac pozornosti Uhorsku. Aby bol čím skôr lepší poriadok uvedený, svolal snem do Bratislavy. Tu medzi inšími pojednávaniami prišly na stôl snemovne i ponosy na šľachtu, že táto svoje hrady, ktoré jej k obrane krajiny boly sverené, nie ku tejže obrane, no ku skrýšam lotrov a zločinu používa. Medzi tými hradmi, ktoré za lúpežnícke boly držané, bol i hrad Muráň, na ktorom Bašo z Čoltova sprevádzal snáď tie najväčšie zbojstvá. Bašo a s ním ostatní boli za nepriateľov vlasti vyhlásení a čo takí zbrojou mali byť podmanení. Nemilá táto zpráva zarazila síce Bašu zo začiatku, lež čochvíľa zmizol strach z jeho čierneho srdca a myseľ strašná zaujala čiernejšiu jeho dušu.
„Ha, mám ťa,“ povie, chodiac vo svojej izbe, „lež neviem, či ťa božskou a či pekelnou myšlienkou mám pomenovať.“
Pri tom sa roztiahly jeho veľké ústa a pekelný úsmev pohrával sa s nimi.
„Tvoja to vôľa, pekný poľovníku, ak chceš sa jedom sám dobrovoľne zrieknúť sveta, alebo ťa druhý povrazom toho sprostí. No nielen ty i druhý padne s tebou, ktorý sa miešal do toho, čo ho nepálilo. I tebe by bolo lepšie v pustovni, nežli tu svoje kosti skladať. Keď máš dlhý jazyk, musí sa ti to zo života odňať. I tak si už starý, veľká škoda ťa nebude! Tys mi doniesol zprávu o živote dediča muránskeho, ja ti donesiem zprávu o jeho a spolu i tvojej smrti.“
Tieto slová cielily na Serémyho.
Dnes bola stráž od čiernej veži odstránená. Všetci sa tomu čudovali. Na pekný deň nastala čierna noc, ktorá sa sťa oblaky valila dolinou muránskou. Hustá tma, hustá čierňava pokryla Muráň. Denný hluk zmizol. Nastala tichá, ale hrôzyplná noc a tichosť tá strašný zločin v sebe ukryla. Tichosť noci prerývaly pištiace hlasy kuvikov a sôv, ktoré sa zo všetkých strán Muráňa, jako nikdy predtým, ozývaly. Ale i tá tichosť pominula a víchrica, ktorá sa strhla, predpovedala strašnú búrku. Blesky počaly preletovať nebom, na ktoré nasledovalo strašné dunenie hromu, až sa otriasaly mocné hradby. Nikto by sa vtedy nebol odvážil von zo svojej skrýše ani za tri svety. A preca, keby bol niekto pozoroval priepaste muráňske, nie jednoho, ale celé tlupy bol by uzrel pri mlunnom blesku. I na Muráni všetko nespalo, bo pri ožiarení blesku bol by mohol pozorovať, že niekto kráča po pustom dvore a že sa ponáhľa ku strašnej Bašovej čiernej izbe. Prídúc ku dverám, zaklope na ne, ktoré sa o chvíľu otvorily.
„No, jakú zprávu nesieš?“ rozliehalo sa hneď hrmotne slovo Bašovo v izbe.
„I dobrú i zlú,“ bola odpoveď vstúpivšieho Martina, brata Bašovho.
„Skorej povedz tú dobrú.“
„Serémy i Tornally sa už niekde v nebi spolu objímajú. Tamten dostal hodvábnu šnúru jako pustovník, tento ale napijúc sa šampanského, zaspal na veky.“
„Teda mu chutnalo?“ rozosmial sa Bašo.
„Muselo mu, bo sa mu ešte ústa penia.“
„Ten krátky pôst teda preca učinkoval.“
„Inu, kto sa tri dni postí, tomu na štvrtý dobre chutná. Keby bol ale vedel, že mu to tak dobre poslúži, kto zná, či by radšej i dnes nebol ešte postil.“
„Možno a čo ešte dobrého znáš?“
„To, že Beji sa dnes s dobrým prospechom, jako prišlý posol oznamuje, blíži už ku Muráňu. Nevesta Tornallyho navštívi Muráň i s mnohými pokladmi.“
„Išla dobrovoľne?“
„Nie, Beji s našimi napadol palotu. Čo bolo zo zlata pobrali, jako i všetko, čo sa dalo uniesť. Vojvodu tiež vedú sem, jeho žena zahynula v požiari; mladý Tarnovský sa ratoval útekom. Hedvika ale vidiac, že otca odvádzajú, nasledovala našich dobrovoľne. Čo sa koristi týka, má byť výdatná.“
„Tak kedy príde Beji?“
„Možno, že ho tá búrka zdržala, síce by bol už tu. Zajtra príde istotne.“
„No, a čo máš ešte?“
„Dobrého nič!“
„A zlého?“
„Salm i s vojskom je na ceste proti Leviciam, ba hovoria, že Balassa i so svojimi podľahol a že tiahne proti Muráňu.“
„Haha, nech len príde,“ rozosmial sa divoko Bašo, nech len príde i so svojimi hrdinami, aspoň si porozplieskajú tie ich nemecké tekvice. Muráň je nie pevnosť vystavená zo špinátu; i nech len prídu skúsiť!“
„Tarnóci aspoň radí, aby sme hľadeli tomu vyhnúť,“ povie Martin.
„Hej, ten strachofuk sa vždy strachuje, on by bol v stave i o milosť prosiť toho votrelca nemeckého.“
„Šeríni s ním tiež súhlasil.“
„Hej, ten by len tam rád sa bil, kde by videl, že sú pekné dievčatá, aby im strachu mohol nahnať. Na ostatok i ty prejdeš na ich stránku. Čo, nemal by si tiež vôľu?“
„Všetok žart teraz na stranu. Kto zná, jak to môže vypáliť. Ale ja len pod čestnými podmienkami by som sa chcel pokoriť.“
„A čože to za podmienky?“
„Tie isté, čo ty myslíš.“
„A tie by boly?“
„Teba, čo dediča Muráňa uznať!“
Bašo sa zahľadel na Martina, nepovediac ani slova.
„Nazdávam sa, že s tým súhlasíš?“ povie Martin. „A máš k tomu i právo. Tornallyho už niet.“
„Nuž a jako to myslíš, že by sme toho mohli dosiahnuť?“ pýta sa Matej.
„Jako? Povieme, že dedič Muráňa zahynul v Poľsku. Vyšleme poslov k Izabelle, ktorej stránka je už celkom zoslabnutá: ponúkneme jej naše spolčenie, jestliže nám statky Tornallyho, čo dedičné odovzdá. Ona iste na to pristane. Ak nepristane ona, budeme so Salmom vyjednávať, ktorému tie isté podmienky predložíme, doložiac i to, že i my sa pod jeho zástavu ku strane Ferdinandovej proti Izabelle a jej synovi postavíme.“
„Skusíme to hneď zajtrá,“ povie Matej, „i vyšleme ku Isabelle pátera Gregorija i s Petrovičom, nech s ňou vyjednávajú. Podarí-li sa nám to a príde-li Salm s cisárskými, budeme môcť rátať na pomoc Isabellinej stránky; nepodarí-li sa to, tiež nič nestratíme.“
Kým sa Matej s Martinom radili, čo počnú v páde obľahnutia Muráňa, dialy sa na hrade nasledujúce veci.
Sotvaže Martin opustil čiernu vežu, sblížilo sa ku nej viacej dobre ozbrojených mocných chlapov. Dvere veže boly síce zavrené, ale netrvalo to dlho, že ich prišlí otvorili pomocou primeraných nástrojov. Kým niektorí mlčky vošli do veže, zostali druhí vonku, každý o múr opretý, sťa by vartu stál.
Ale strašný to výjav, ktorý im žalár predstavoval. Nikto netušil, čo oči jeho v niekoľkých okamihoch pozorovaly. Pustá tma a hluchá nemota panovala v čiernej veži, keď do nej priatelia mladého Tornallyho vošli. Zapálené svetlo robilo ju ešte strašnejšou nežli vskutku bola. K tomu bôľné, sťa by so smrťou zápasiace vzdychy naplňovaly všetkých hrôzou. Vstúpia až do posledných dier, zkade vzdychy k nim prichádzaly, i zostali všetci sťa by bleskom omráčení. Čo ich zarazilo, boly slová, ktoré sa v temnici ozvaly.
„Ja zomieram!… Boh mi buď milostivý. Po mladom živote si túžil — máš ho v obeť dostať. — Boh sa nad tebou smiluj — ne — šťast — li-vý o-tec!“
Bolo ticho.
Z prítomných nikto sa neopovážil prerušiť posledný vzdych nešťastného väzňa. Mlčky prišli, mlčky sa vzdialili priatelia Tornallyho, jak z čiernej veže, tak i z hradu.
Sotva sa spustili s vysokých hradieb, kuvičie hlasy sa ozvaly kolom, na čo húkanie sovy bolo odpoveďou. Sotva prešlo niekoľko okamihov a už bolo niekoľko chlapcov na vrcholci „Šancov“, ku ktorým sa vždy väčší a väčší počet shromažďoval a kam i tí, ktorých sme na Muráni mohli pozorovať, sa tiež pridružili.
„Pomsta — Božia pomsta!“ bola odpoveď ostatných.
„Kde je Tornally?“ bolo zase počuť.
„Tornally?“ povie boľastným hlasom jeden z prítomných: „Tornally je slobodný!“
„Nech žije Tornally!“ zase to zaznelo kolom.
„Slobodný, bratia drahí,“ povie dôrazným, čo i bôľnym hlasom predošlý, lenže sloboda jeho je rozdielna od slobody našej. On je slobodný od zbojníka Bašu, ale nie tak slobodný, aby slobodu svoju s nami mohol sdielať. Telo jeho je zbavené naveky života slobody. Slobodu požíva teraz len jeho duch. Slobody žitia pozbavil ho ukrutný zbojník Muráňa a preto mu pomstu, večitú pomstu prisahajme!“
„Pomsta, večná božia pomsta mu!“ opätovali všetci, za ktorými i tie skaly pustých dolín svoju ozvenu odrážaly.
Bôľnym srdcom a rozovrenou krvou načúvali ostatní zprávu, ktorú ich poslovia k oslobodeniu Tornallyho na Muráň poslaní, im priniesli.
Po ukončení zprávy a porady všetci sa ponorili v dumanie. Mračná sa po nebi začaly riediť, búrka prestávala a čosi kamsi počalo sa brieždiť.
„Kosy zapadajú bratia,“ povie jeden, pretrhnúc to mlčanie. „Čas je, aby sme sa rozišli. Čo sme si sľúbili, hľaďme to i splniť. Vy ste mňa zvolili za vašu hlavu na miesto Tornallyho, ja ňou teda chcem i byť a spolu s vami pomstím smrť Tornallyho. Dnes zajtra príde i Salm i s cisárskými, buďte teda na pohotove a v každú minutu prichystaní. Komu z vás ľubo, prídite ku mne na Krásnu Hôrku, komu ale domov ľubo, nechže tiež odíde, bo už máme svrchovaný čas, aby sme pozornosť na seba neobrátili, ináč by sa nám ťažko bolo na tie skalné hradby dobývať, ešte ťažšie ich zaujať.“
„Nech žije Bebek, vodca náš!“ zvolali prítomní rečníkovi. Naraz ďaleko v húšti bolo počuť zahúkanie sovy a dvakrát škrekľavý hlas kuvíka. Prítomní zostali sťa by prestrašení a všetci sa zdali načúvať, vzdor tomu, že mali už v úmysle rozísť sa. A keď druhý i tretíkrát tá istá ozvena sa opakovala, zmocnil sa ich jakýsi nepokoj.
„Čo je to?“ spytovali sa jeden druhého.
„To je znak Tornallyho,“ hovorili niektorí.
„Nie,“ povedia druhí, „to je zrada. Majme sa na pozore!“
„Kto z nás chybí?“ spytujú sa tretí.
„Nikto, krem Tornallyho.“
„Dajme mu teda znamenie, že sme tu,“ hovorili zas niektorí.
„Dajme,“ bola odpoveď viacerých, a oči všetkých boly uprené na Bebeka.
„Bratia,“ povie tento, „jako vy i ja si neznám vysvetliť, čo je tuná vo veci a keby som nebol videl Tornallyho v žalári zomreť, bol bych veril, že je to jeho znak. Buďme ale na všetko pripravení, ktokoľvek je, som i ja za to, aby sa mu dal podobný znak: jestli je náš, nuž príde k nám, ak je nie náš, buďme teda i na to pripravení. Dajte mu teda znak.“
I napodobnil jeden z popri Bebekovi stojacích trikrát, jedon po druhom húkanie sovy.
„Nebuďme pospolu,“ povie Bebek, „ale i nie ďaleko jeden od druhého, v čas nebezpečia aby sme si boli po ruke. Zostaňme tu len niektorí, ostatní dajte pozor, čo sa bude robiť na okolí, či nám nehrozí nejaké nebezpečie.“
Nastalo ticho. Niektorí sa vzdialili, druhí zostali na mieste, medzi nimi i Bebek. Minulo niekoľko minút, čo bolo ticho. Ale o chvíľu v diaľke bolo počuť, že sa niekto približuje. Pozornosť všetkých bola napnutá. Kroky bolo na blízku počuť.
„Kto to?“ zavolá Tornally, prichádzajúc k nim.
„Tornally!“ bola radostná odpoveď. A zase bolo ticho, až skutočne sa Tornally k nim priblížil.
„Čo ste takí zarazení,“ povie Tornally.
„Bo sme ťa za mrtvého mali,“ odpovie Bebek.
„Mňa za mrtvého?“ pousmial sa Tornally.
„Teba veru!“ povie Bebek.
„Nuž jako?“
Bebek začal rozprávať, jako sa vybrali na Muráň k jeho oslobodeniu. Avšak Tornally ho pretrhol v reči a keď sa i ostatní, ktorí sa boli rozišli, už zase ponavracali, povie:
„Povieš mi potom, čo a jako sa vám vodilo. Poneváč ešte sa niekto vo väzení a nebezpečenstve nachodí, musíme toho hľadeť vyslobodiť. Ktorí máte vôľu so mnou do Poľska, hláste sa. Nútiť nechcem žiadneho. Všetci ísť nemôžeme. Musíme sa rozdeliť na dvoje. So mnou pôjdu len niektorí. Ostatní zostanú tu. Vaša hlavná úloha bude, nikoho do hradu nepripustiť, komu by ale bolo možno, nech je po ruke Kováčovi. On vás ráno vyhľadá a povie, čo by ste mali robiť. Ja odídem na pár dní do Poľska ku Tarnovskému, kde by som rád dostal nejak do rúk červeného Bejiho, poneváč, jako vám už Kováč vyrozprával, podlým spôsobom hľadí vojvodu pozbaviť o jeho dcéru, jako chcel mňa zbaviť života. Ja vás už tretiu noc hľadám a nemôžem vás nájsť. Jako sa to stalo, že mňa teraz vidíte, dozviete sa neskôr. Teraz neni na to čas, ani neni nám radno tak blízko nepriateľského hniezda púšťať sa do ďalších rozprávok. Majte strpenie. Kováč vám to vyrozpráva. Čakajte ho na známom mieste. Teraz sa ale rozídeme. Vy, ktorí tu zostanete, choďte každý v svoju stranu, ale čo so mnou pôjdete, nasledujte mňa. Vy ale pán brat Bebek, čo uznáte za potrebné v mojej veci ku prekazeniu moci lúpežného Bašu konať, konajte dľa svojej vôle. Teraz mi ale dovoľte, aby som sa vzdialil.“
„Čo možno urobím,“ bola odpoveď Bebekova.
Bebek a Tornally podali si vzájomne ruky a rozišli sa každý v svoju stranu. Ale bol už i čas, jestli chceli, aby ich nevyzradil vždy viac sa blížiaci deň. Bo sotva minulo pol hodiny, keď sa už brieždiť počalo.
— básnik a prozaik, postromantický autor využívajúci historické námety na písanie zábavnej a didaktizujúcej prózy Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam