ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyšívaný mopslík na vankúši so sklenými očami díval sa na Magdalenu Zdárskych, keď so sklopenými mihalnicami stála pred prefektkou u saleziánok vo Viedni.

Aká bola šťastná, keď vyšívala labky tomu psíčkovi! A teraz? Ach, aké nešťastie!

Otec ju pýta nazad, domov, do trenčianskej dediny. Musí sa vrátiť, opustiť dobré sestričky a dlhé tiché chodby kláštora, opustiť raňajšiu omšu v tichučkej kaplnke. Nebude mať viac „rekreacie“ s kamarátkami a v kláštorskej záhrade nie pre ňu budú rásť krásné jabĺčka, na nich z papieru popriliepané srdiečka, mesiačky, hviezdičky. Keď dozrely jablká, boly pekné červené — len pod papierom zostaly biele. A najlepšia žiačka dostala to jablko, na ktorom bol čistý baránok…

A pred Vianocami, keď hučal zimný vietor po chodbách, to vstávanie ranné do kostola! Cez oblôčky videly ťažké ekipáže cisárskeho dvora. I Mária Terezia chodila na roráty k saleziánkam.

Mater prefektka jej dala na rozpomienku svätý obrázok na belasej stužke, kamarátky modlitebnú knižtičku, v nej venček — z vlasov. Každá si odstrihla kus vlasov a uplietly venček — móda tých časov…

Už na ceste domov ju stihlo nešťastie: sišla sa s trenčianskym súsedom Adamom Marcibányim.

Chúďa Magdalena!

Ona myslela, že sa koleso na voze zlomilo, a to bolo jej srdce… Lenže to vtedy nevedela.

Marcibányi ju vzal i so starou gazdinou na svoj voz a dodal ich domov.

O čo lepšie by bolo bývalo pre ňu, keby si bola nohu zlomila, a nie koleso na voze!

Adam Marcibányi bol kedysi povestne pekný človek: potom prišly sypanice, život mu síce zostal, ale krása ušla.

Tvár bola rapinami nemilosrdne dodriapaná. Adam Marcibányi sa stal povestným, že sa od tých čias nikdy viac do zrkadla nepodíval: ináč by bol rozbúral všetko…

Keď bol najťažšie chorý a napuchnuté oči nezniesly svetla, reval na sluhu:

„Zaves niečo na okno, lebo ťa prekolem!“

Náhodou ležal na stolici prehodený červený plášť — v ňom chodieval na povestné maškarné plesy v Himmelpfortgasse jeho pán — zľaknutý sluha zavesil plášť na okno. Netušil ani sluha, ani pán, že mu to život zachránilo.

Červené svetlo mu ratovalo síce život, ale krásu nie: a Adam Marcibányi, ak bol predtým veselý pán a gavalier, stal sa po chorobe človekom mrzkého života.

Ako z odporu proti osudu držal si najkrajšie frajerky — pekných a drahých žien bolo vo Viedni vždy dosť — a prisahal sa, že predsa on bude mať raz najkrajšiu ženu od Prešporka po Košice.

Ale predbežne mu ani na um neprišlo oženiť sa, a keby sa nebolo koleso zlomilo na starom rozdrganom koči Dominika Zdárskeho, pravdepodobne by sa ani nebol oženil tak ľahko.

Ale osud tak chcel, že Adam Marcibányi videl Magdalku Zdársku, a tým bol jej osud rozhodnutý.

Hej, škoda, že starý Zdársky tak zle gazdoval, okrem Magdalky a nožníc na strihanie baranov nemal už vlastne ničoho. Zdársko už dávno nepatrilo jemu, ale Marcibányimu, ktorý ho len z milosti nechal tam bývať.

A bol kedysi takým pánom, že cestu z dediny Zdárskeho do súsednej Valachovej dal toliarmi vyložiť — len tak z pasie…

Toliare zmizly a dobrá vôľa tiež.

Zostala mu len Magdala a nožnice — baranov už tiež viac nebolo.

Vtedy dal zavolať domov dcéru, a vtedy sa sišla s Adamom Marcibányim.

V ohromne vysočiznom voze sedela mu meravo oproti, oči sklopené, kým stará Jozefka z veľkých škatúľ a mechov vykladala veci.

Dievča bolo odeté s kláštorskou jednoduchosťou, čierny čepiec stiahnutý až na oči, biely ručníček okolo pŕs a hrdla; ale mesiačik, ten falošník, svietil jej rovno do tvári. Keby sa bol radšej skryl medzi oblaky, starý huncút!

Takto Marcibányi videl krásne mladé dievča.

Darmo pritláčal čierny čepiec vlasy — zlatom sa ligotaly okolo tváričky, a sladké ústa, ach! a nevinnosť jej sedemnástich rokov účinkovaly naňho.

„Ako anjel… je ako anjel!“ myslel si Marcibányi, a oči jeho smädno vpíjaly do seba obraz dievčaťa.

Magdalka nevravela nič — veď sa to nesvedčí, tak ich učili v kláštore.

Marcibányi sa nesklamal.

Dievča bolo ozaj anjel. Belasé oči maly pohľad nevinného decka a mysteriózna tôňa čiernych mihalníc im dodávala záhadný lesk opála.

Mladosť, čistota a čerstvosť dýchala z nej, a Marcibányi, ktorý poznal od dvorného bálu až po poslednú špelunku všetko na svete, zaľúbil sa do nej v tú noc.

No, a mužská márnomyseľnosť! On, mrzký Marcibányi, rapavý, ako trenčianska hradská, bude bozkávať tváričku hladkú, bielu, belasé oči jemu budú svietiť a celý svet mu bude závidieť ženu!

Lebo že ju dostane, bolo isté! Veď starého Zdárskeho môže vyhnať na druhý deň. Veď je to žobrák!

Magdalka oprela hlavu a, netušiac ničoho o búrke, ktorú vzbudila, zaspala v koči na ceste do trenčianskej dedinky Zdárskeho.

Len raz, keď otvorila oči, videla v pološere veľkého voza Marcibányiho oči.

„Ako vlk! Juj, ako vlk!“

A chytro zažmúrila oči, chúďatko.

A pomodlila sa. Marcibányi videl, ako vytiahla belasú stužku a pritiahla obrázok k ústam…

„Ako anjel je… ako anjel!“

Oči mu horely. Bol nie ako vlk, ale ako človek, ktorý chce niečo zlého spraviť.

A podarilo sa mu to.

Magdalka privolila o tri mesiace neskôr vydať sa zaňho.

Bože, čože by si bola počala?

Otec rozkázal, dieťa musí poslúchnuť.

Tak ich učili, tak muselo to byť.

Bola síce biela, ako ten sneh, čo poletúval v povetrí v ten deň, ruky mala studené a triasly sa jej, ale poslušne ich položila do ruky Adamovej, a nestrhla sa, keď ju bozkal… Chúďatko! Čo vedela o svete, čo o láske, čo o manželstve?!

Bola sedem rokov v kláštore, a saleziánky ju chválily ako najposlušnejšie, tiché, dobré dieťa.

*

Už pol roka bola vydatá, a ešte vždy žila, hoci sa každý večer modlila, aby už v tú noc mohla umrieť, aby bol všetkému koniec.

Bola poslušná, tichá, dobrá a krásna. Jednako muž bol nespokojný.

„Radšej čerta mať za ženu, ako anjela!“ šomrával sám sebe.

Nikdy, nikdy sa mu nepodarilo dostať bozk od nej. Trpela, čo trpieť musela, ale — ako vravieval — „ako keby som jej zub ťahal…“

Magdalka túžila len za tým, aby čím častejšie išiel preč. Chvalabohu, že pôjde na prešporskú diétu, že odíde aspoň na pol roka…

No, a Adam Marcibányi zunoval mramorové plecia mladej ženy, zunoval sladké detské ústičká Magdaly: jemu predsa len „čert prisviedčal lepšie, ako anjel“, ako sám vravieval.

Šimon Marcibányi, mladší brat Adamov, mal prevziať gazdovstvo, kým bol Adam na sneme.

Adam ho nemiloval: príliš mu pripomínal čas vlastnej mladosti a krásy. Ale potreboval ho a nebál sa, že mu mladú ženu odľúbi. Ona ani na to neni schopná, — myslel si, keď ju videl naklonenú nad ručnou prácou a že sa i so Šimonom ledva shovára.

Keby bol videl, ako plače noc po noc do čipkového vankúša jeho mladá žena, hádam by ju nebol pokladal za takú chladnú…

A Šimon Marcibányi, ktorý skúmal hviezdy, ktorému bol ideálom Fridrich Veľký, prežíval najdlhšiu, najtrápnejšiu a najsladšiu zimu svojho života.

Každá kvapka krvi v ňom túžila za Magdalou, oči planuly utajenou láskou — bol romantický, neporozumený svojou dobou, naplnený duchom Sorbony a pritom krásny, mladý, silný, zdravý mužský.

Osud ho trestal tým, že musel žiť v najbližšej blízkosti a nesmiernej diaľke od ženy, ktorú ľúbil…

„Magda“, šeptaly jeho ústa, keď našiel jej ľahký závoj, čo nosievala okolo pliec, a zahrúžil tvár doň, div že nezhorel od horúcich bozkov…

A večer po večer sedávali spolu: Šimon jej čítal tlmeným hlasom „Francesku da Rimini“ a ona šila pre chudobné deti.

Ach, ako by bol vpil do seba tú kvapôčku krvi, ktorú zbadal na útlom palčeku, keď si pichla doň ihlou…

„A toto je žena Adamova…“ myslel si a díval sa na ňu, kým len nezdvihla hlavy.

Ako staré zlato sa ligotaly vlasy a opálový lesk belasých očú ho omámil. „Tieto ústočká ho bozkávajú, tieto ramená patria jemu!“ Krv mu tresla do slúch, vstal a nepokojne chodil po veľkej tmavej sieni.

„Čo ste taký nepokojný, pán švagor?“ pýtala sa ho mladá žena — a i anjelik sa vedel huncútsky usmievať.

„Nedívajte sa tak na mňa, Magda, lebo ma o rozum privediete!“ stonal on, a už bol von.

Magdalka sa zľakla.

Jej duša zostala panenskou — nevedela nič o surových bozkoch pána Adama. Magdalka trpela v tom manželstve tak, ako trpí nejaká martyrka.

Ale teraz bol preč, a tak ľahko sa nevráti!

Poslušne písala list každý týždeň, skladala účty a písala o gazdovstve. Na konci každého listu stálo: „A zostávam Vaša verná manželka.“

Pán Adam sa posmešne usmial.

„Verná — to áno. Ale nič inšie…“

Hja, keby ožily belasé oči a keby bozkávaly tie ústa, keby sa triasla od túžby — tak by to bola slasť, a prišla mu na um Violeta, talianska tanečnica…

*

Čas sa míňal.

Adam bojoval na sneme proti „novým myšlienkam“, a v Trenčianskej prišla pomaly jar.

Váh sa rozvodnil, divo a bystro letel, ako by nemohol dočkať Dunaja, hory dostaly zelený závoj, zem voňala jarou.

V Marcibányovskom kaštieli žili dvaja nešťastní ľudia šťastlivý máj.

V prízemnej sále, v ktorej boly všade dookola zrkadlá — inokedy stály zakryté plachtami, aby sa v nich nevidel náhodou pán Adam Marcibányi — boly okná pootvárané a do nich sa dívaly zelené stromy a kvetnaté lúčky.

Slniečko svietilo do siene, zlaté rámy zrkadiel sa jagaly; na povale maľovaní anjelici držali vence v rukách, ako by ich chceli hádzať na tých, čo boli dolu; okolo steny stály zlaté stoličky a stoly s divno skrútenými nohami.

Májový vetrík sa bavil s červeným hodvábom záclon a zrkadlá ukazovaly stromy a zelenú trávičku trenčianskej jari.

V „zrkadlovej izbe“, ktorá bola stále zamknutá, bývaly kedysi veselé zábavy, ale od tých čias, čo Adam Marcibányi bol tak úžasne mrzký, prešlo i to.

Dnes tam dala riadiť Magdalka. Okná pootvárané, plachty pososnímané.

Magdala v ľahkých šatách, okolo pliec ctnostný ručníček, obzerala zlaté stolce, keď razom vkročil Šimon. Prišiel z poľa — na vysokých čižmách blato, v očiach slasť.

V bielych ľahkých šatách Magda bola až detsky mladá, belasé oči zdaly sa belasejšími, ako vonku májové nebo, a zrkadlá ukazovaly Šimonovi jej milovanú postavu toľko ráz, že sa mu krv rozohriala.

V kúte stály cifrované hodiny. Stály už dávno. Predtým každú hodinu vyhrávaly:

Vo vkuse tej doby hraly tichúčko, melancholicky, trasľavo — ale mládež a láska toho nepočula.

Magda sa usmiala a spravila menuetový krok, a už ju Šimon držal za ruku a nežne a jemne počali tancovať menuet — bez slova.

Nedíval sa na to nikto, len nebo a stromy — zrkadlá zrkadlily ich krásné mladé postavy.

Usmievali sa jeden na druhého. Pri skrúcaní obzrela sa naňho Magdala, a z belasých očú letel blesk horúcej náruživej lásky k Šimonovi. Červené ústa sa ľahúčko otvorily, ako by za bozkom túžily.

Celá mladá žena bola inkarnácia lásky, túžby, a, zabudnúc na celý svet, držali sa za ruky a dívali sa jeden druhému do očú…

Ale čo to?

V okne sa zjavila tvár — a oni nezbadali.

Adam Marcibányi sa díval na nich.

Ó, pravdu mala Magda, že bol ako vlk. I teraz sa mu rozpálila rapavá tvár, a hrozné bolo dívať sa na zvráskované čelo.

Šimon a Magdala ešte vždy nič nevedeli o svete.

Adam Marcibányi bol strašný.

Žily mu napuchly — až dychčal od zášti. Zabudol na to, ako žil on v Prešporku, zabudol na to, ako devalvoval lásku na surovú rozkoš, všetko bolo zabudnuté.

A ono — Violeta by bola vedela rozprávať, ako sa bavili. Pod ohromnou sukňou s ráfmi sa jej skrývaval Adam Marcibányi, „aby neohorel od mesiačka“ — ale on to smel. Žena nesmela tancovať menuet.

„Táto falošnica!“

A už čiahol za fringiou.

Ide ju zaklať?

Ale nie.

Čertovská myšlienka mu spotvorila mrzkú tvár.

Skočil do izby. Hodiny hraly ďalej.

Krátky rozkaz. Za ním skočil jeho husár.

Šimon bol prvý, čo ich zbadal.

Stal si pred Magdalu, aby ju vlastným telom zachránil.

Adam Marcibányi bol hrozný. Rapavá tvár mala až zelené škvrny, pery sa mu triasly, oči žmurkaly, ako divému psovi.

„Tancovať chceš? No, dobre!“ reval zachrípnutým hlasom.

Sekol do nej — už padaly ľahké šaty, stála pred nimi nahá, ako ju Pán Boh stvoril.

Šimon sa chcel vrhnúť na Adama, ale ten oprel pištoľ o jej sluchy.

„Už je mŕtva, ak sa pohneš!“

Šimonovi klesly ruky, a už mu ich držal obrovský husár.

Magdala zatvorila oči. Bola biela, ako jabloň, čo kvitla bielo pred oblokmi; ale poslušne zdvihla ruku.

Šimon sa chcel vrhnúť na brata.

A hodiny hraly: „… kým neodkvitnú…“

Razom sa Magda striasla, zdvihla ramená, ako labuť krýdla, vytiahla zlatý šíp z vlasov — vlny ožily a vlnily sa po bielučké kolená…

Šíp zacvendžal na zemi, Šimon nadľudskou silou sa osvobodil, skočil, schytil šíp a vrhol sa na Adama…

*

Tak sa skončil menuet Magdaleny Marcibányich.