ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyšla som do kuchyne a poobzerala sa. Teda naozaj sa musím s vami rozlúčiť? Na bielej stene zavesené mosadzné panvice, veľké, malé, hladké a s mustričkami, na postriedku velikánska misa z mosadze — najväčší kus mojej sbierky.

Napravo sa pýši ligotavý kotlík na vodu, naľavo zas medený, v ktorom sa sneh trepe; obzerám sa po nich tak hrdo, ako Nelson pri Trafalgare na svojich námorníkov, keď sa lúčil od nich. Ach, on vtedy dostal smrteľnú ranu! I ja sa teraz tak cítim, ako on: musím to všetko dať na vojenskú kovovú sbierku!

Kto by si bol myslel, že môj starodávny kotlík bude ešte strieľať? Vlastne nie on, ale z neho. A čo bude s touto formičkou na studeninovú rybu? I ona musí ísť na vojnu. Pomaširujú i bábovníky a mažiarik, milý, storočný, ktorý sa kedysi skvel na mikulášskej fare. Nie, toho si nedám, ten si zadržím, z toho nedovolím, aby sa šrapnely robily. Každý kúsok má svoju historiu.

Pomaly sbieram všetko so steny — a pritom mi padne potajomky slza z oka, — samé rozpomienky… Mlynček starodávny — radosť mojich detských čias! — kanvice, žufanky, medený umyvač — dobre sa majte! Veru, teraz už nielen motyka vystrelí, ale i panvica na štrúdlu! Od dávnych čias sa nevarilo vo vás, vytisol vás moderný riad, vy ste boly len svedkovia krajších, spokojnejších, dávno zašlých časov.

Hľa, v tejto forme sa vraj pieklo prasiatko v januári roku 1869, v ten pamätný deň, keď sa prvý raz hralo v Trnave slovenské divadlo.

Ako to len mohlo byť?

Prišiel ta nový advokát Vendko Kutlík, neznámy človek, a proti všetkým prekážkam vybojoval si dovolenie.

Kdeže sú tie časy?

Dávno hercom i herečkám odkvitla jar, leto i jeseň, sniežik poletúva nad ich hlavami, srdce tuhšie bije, krv sa utíšila — s pokojným a niekedy melancholickým úsmevom dívajú sa na vnukov a hádam i pravnukov… Ale v ten januárový večer oni boli mladí, im patril život, im patril svet!

Ach, aké krásne časy to musely byť pre nich… Čo spravil život z nich, čo spravili oni zo života?

Beňovského hral Miško Mudroň, vtedy už prešporský advokát; všetci poznáme jeho tragický život a predčasnú smrť; ale vtedy pyšne kráčal v bielom, zamatovom obleku s bielymi hodvábnymi šnôrami a náružive deklamoval horúce slová Beňovského k Affanázii — Boženke Kutlíkovej…

A mladý Kudrín? Hral ho utešený mladík so zádumčivými očami, plný vtipu, žartov, prešporský jurista, za ktorým sa potajomky obzeraly prešporské dievčatá, keď prešiel cez „Vysokú ulicu“, stelesnená jar života; kamaráti ho volali „Sveto“ — a nikto, nikto ešte netušil v ňom vtedy nášho Hurbana Vajanského.

Cyril Hodža, veľkého otca syn; trpel celý život pod osudom, že nevedel byť synom takého otca; vtedy veselý, dobrodušný „Cyro“ — už od rokov ho kryje chladná zem.

Janko Kyseľ — stal sa úradníkom v Banskej Bystrici.

Mladý Klempa hral úlohu vladárovu, neskoršie bol advokátom na Myjave, tichý, úprimný Slovák, — tiež už umrel.

Ľudovít Fiala, bývalý sekretár Tatry, vtedy štíhly mladý šuhaj, a Šetina, teraz notár v Gemeri, hrali tiež na prvom slovenskom divadle. Život nám sobral nejedného z tej mládeže vtedajšej: tak Šándora Medveckého, Mikuščáka, ktorý sa stal notárom v Nitre. Nie každé ovocie, čo na strome kvitne, dozreje. Mnoho je takých, čo na slovenskom strome kvitli, no pre nás nedozreli. Hojže, Bože, jak to bolí… Ako keby som počula prvé tóny tejto krásnej, pre nás osudnej pesničky! Umrel už i Vendko Kutlík pred dávnymi rokmi, čo riadil divadlo a zapaľoval vatru národného oduševnenia medzi mládežou…

Ale vtedy boli mladí, mladí, a túžili za bojom, láskou a oduševňovali sa za národné ideály.

Už týždne vopred bola Trnava rozčulená a nahnevaná: mestskí páni nechceli dovoliť slovenského divadla; boly zvesti, že je objednané sto píšťaliek a že budú hercom slamené vence hádzať.

Nič to! Rozposlaly sa pozvánky, a okolitá inteligencia sa trhala o vstupné lístky. Všade to pokladali za nebezpečný, interesantný experiment. Gusto Valášek z Nitry, bohatý a veselý starý mládenec, takto objednával tri lóže: „Gratulujem ti a prajem dobrý výsledok. Vendo, Vendo, drž sa štici, nech ťa vietor neuchycí!“

Herci sa nezľakli — pripravovali sa ďalej. Meštianske dievčatá šily si „baréžové“ šaty, nakrúcaly si „šmachtlokne“, a šustri mali robotu s „brunelovými“ črievičkami. Vypredané bolo celé divadlo. Okolie sa do chlapa strojilo v ten deň do divadla. Snehu napadlo všade — mesto bolo ako zakrútené do bielej „beduiny“, ako vravely vtedajšie dámy…

Prišiel najvážnejší hosť: Miloslav Hurban so ženou a dvoma dcérami — najkrajšie dievčatá tej doby, Želmíra a Božena.

A prišli na saniach mnohí, mnohí ľudia, i páni farári z okolia: Palárik z Majcichova, Blaho z Bohdanoviec, kanonik Slota, Malý, starosvetské sane, nie podľa módy, ale kone krásné, ohnivé. Sosadli u „Orla“ a pri vínku sa rozprávali o neslýchanej veci: slovenské divadlo v Trnave! Prišiel i Valášek z Fraštáku so ženou — jedna z gavalierok toho času — mala už vtedy v salóne bledo-žltým hodvábom obtiahnuté náradie, čierné drevo, zlatom vykladané, a žltkastý koberec — celé bájky rozprávali o toľkej nádhere!

Blížila sa ôsma hodina. Cigán, Šándor Beznák, sa už hodne vopred naučil všetky národné piesne, — ľud sa chystal do divadla. Tam zastal voz pri voze, vystupovaly z neho dámy v širokých sukniach, nôžky v bielych punčoškách, tenké driečiky, — na hrdle široké „zamatky“ s veľkými emailovanými medailonami, — vlasy vysoko vypnuté, a na hrdle pekne poukrúcané sentimentálné „lokne“ — móda našich starých matiek.

Páni s nízkymi goliermi a úzkymi nohavicami, naša mládež zas v čiernych surkách, k tomu šnorované nohavice, vysoké lakové čižmy — obraz pre maliara.

V divadle utlmený hovor, známi sa pozdravujú, — šuchotanie ženských šiat, utlmený smiech, Cigán si ladí husle…

Po lóžach i po 7 — 8 osôb. V povetrí zvláštne fluidum: očakávanie niečoho mimoriadneho. Zavzneje zvonec. Tu zrazu vstane niekto v prvom rade kresiel: obrovský muž v tmavých šnorovaných šatách, so striebornými gombičkami — obráti sa pomaly proti galerii a fokošom pohrozí: „Kristus ti dušu dal! Ale ti ho dám, ak sa opovážiš zapísknuť!“ — bol to Hergot zo Svätého Jura, čo takto vravel, k nepriateľskej galerii. Obecenstvo je omráčené. Čo sa stane teraz? Tu spustí Beznák: Hej, Slováci! a situácia je ratovaná.

Opona sa pomaly dvíha — a obecenstvo mimovoľne vzdychne: Ah!

Ó, krása devätnástich rokov! V kostýme Affanázie stojí tam utešené mladé stvorenie. Ani vravieť by nemusela — už je obecenstvo okúzlené. Kto videl kedy také krásné čierné vlasy a takú pleť! Dievčensky útla postava v čiernom zamate s bielym pramovaním, oči krásne, plné nehy a hlas chvejúci sa od rozčulenia…

Všade tichosť.

Pokus sa vydaril — galeria, akoby očarovaná, nehádže slamených vencov a píšťaľky sa skryly po vreckách…

A hra ide ďalej — prvé dejstvo sa skončí s ohromným aplausom. Hercov volajú raz, dva, tri razy — konca-kraja to nemá.

Nálada je čím dial prajnejšia, — herci a obecenstvo sa porozumeli, a to sa stupňuje až do konca.

Po druhom dejstve, keď Affanázia v bielych hodvabných šatách, s bielym kepienkom a čipkovým šálom na krásnej hlávke vraví: Le coeur palpite! obecenstvo zúrilo od oduševnenia a nevedelo sa rozlúčiť od hercov a herečiek.

Po poslednom dejstve obecenstvo vstalo s miest, kývalo ručníkmi, a z lóží hádzali hercom vence s národnými stužkami…

Víťazstvo bolo úplné. Nad nenávisťou a nepriateľstvom zvíťazila poezia, sladkosť reči a oduševnenie toľkej krásnej mládeže…

Ľudia sa ani vzdialiť nechceli, Affanázia sa so slzami v očiach vždy znova a znova musela klaňať pred obecenstvom, kým konečne pomaly sa spustila opona — krásny večer bol u konca.

Pamätáte sa na to vy, čo ešte chodíte pod zlatým slniečkom, a videli ste i toto? Ó, toľkí, toľkí už zanemeli z tej vtedajšej mládeže: kde je Hrušovský „Ičko“, Jurenka „Čečepáňa“, Hajíček „Baléna“, Chlebík, Hladký a Sadloň — trnavská mládež, ktorá sa pomaly blížila k nám? Už dávno ich niet…

Po divadle bola skvostná zábava v „strelnici…“, ktorá sa ozývala našimi najkrajšími pesničkami — a mladý oheň horel v očiach staručkého oduševneného Tamaškoviča, keď takto ospevoval Affanáziu:

Dávno utonulý vek. Závoj pominutia a zabudnutia padá i na túto dobu.

A sú mi na ume slová nášho nesmrteľného básnika, ktorý ako keby bol na túto mládež myslel: