ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to v apríli. Ráno.

Vonku padal jarný dáždik.

Tak tichúčko, skromne — asfalt bol ledva mokrý, a zeleň na stromoch to jednako pocítila, každý lístok sa rozvíjal v jarnej túžbe, v povetrí bola tá podivná jarná melanchólia, v ktorej je i slasť i žiaľ, i nádej i rezignácia.

Nebo zachmúrené — predsa chodily dievčence už v ľahkých blúzach, vlasy pridŕžané len sponkou visely otvorené na chrbte, a každá má už nový klobúk…

Celé húfy ich šly do vyššej kupeckej školy, každá má v belasom papieri poviazané knihy a sošity, každá v srdci nejakú túžbu.

Zastaly.

Pred súsedným domom voz, na ňom domáce náradie.

„A čože je to?“ vraví jedna, tá s najčervenšou papuľkou.

„Ktože sa teraz preváža? Veď teraz nie je čas na to.“

Dievčatá — nepredarmo sú ženské! — zvedavo prezeraly veci na vozíku.

Jednoduché, poriadné náradie. Z tých časov, keď panovalo „brunolinované“ náradie a divány z červeného plušu, hore s mosadznou galeriou. Všetko slušné, poriadné bez prezradzovania osobného vkusu, banálné, ako býva život takzvaných „poriadnych“ ľudí.

„Túto bielu kuchyňu by som nedbala mať!“ vraví jedna z nich — veľké, pekné dievča, potajomky zasnúbené; „musí to byť len slasť mať vlastnú domácnosť, môcť gazdovať v nej. A táto biela kuchynka má niečo sympatického!“

„Nerozumiem, čo toto znamená“, vraví druhá z nich — má cviker na nose, je biedne, bledé dievča, ktoré sotva bude mať kedy vlastnú domácnosť. „Nerozumiem: jedna posteľ, jedna kasňa, všetko pre jedného — predsa i kuchyňa.“

„Veď ľudia, čo majú takéto jednoduché náradie, sú obyčajne neženatí. No, a načo je neženatému kuchyňa?!“

Vo vyššej kupeckej zvonec zazvonil — dievčatá sa strhly a vošly dnu.

Robotníci v súsednom dome vláčili ešte vždy na vozík veci, a jarný dážď, ktorý ako by bol zdvorile čakal, kým odídu mladé dievčatá, spustil sa teraz celou silou — kvapky padaly na nezakryté náradie, i plušový červený diván mokol, i biele kuchynské náradie.

V druhom poschodí niekto otvoril okno a díval sa, ako padá dážď a kazí všetko. Koník, zapriahnutý do vozíka, s času na čas sa striasol.

Niečo ťažké, smutné plávalo v jarnom povetrí, a to bolo cítiť i hore u ľudí, čo sa prevážali.

Izba už vyprataná, pri stole sedel mladý vojak a písal inventár.

Tak, ako by ho už do toho nebolo nič. Neveľký chlap, s dobrými belasými očami.

„Teda darúvam ti…“ a menoval všetko to, čo už dolu bolo na vozíku.

Žena, jeho žena, s ktorou sedem rokov nažíval, stála pri posteli a dívala sa naňho.

Veľká tenká bruneta, ani nie pekná, ani nie mrzká — taká, akých je najviacej ha svete.

Dlhý vrkoč čierny má spustený a natiera si čelo niečím od bolenia hlavy.

V kuchyni robotníci hlobia klince do veľkej bedny; zneje to tak, ako by truhlu zahlobovali.

A je to i tak.

Teraz pochovávajú rodinný život tých dvoch ľudí.

„Vidíš, Miško“, vraví ona, „keby si nebol narukoval, mohli sme šťastne žiť spolu, a tá sprepadená vojna pokazila všetko!“

Chlap píše ďalej, ani len hlavy nezodvihnúc.

„Áno, veď som vinná“, vraví ona a pristúpi bližšie — oči v slzách; „ale veď ani ty si mi nebol verný!“

On mykne plecom.

„U chlapa je to niečo celkom iné“ — a píše ďalej.

Vidno: on je už úplne hotový i so ženou, i so sebou — so všetkým.

„Vidíš, ty si bol preč, tak dlho preč, detí nemáme — ó, keby sme boli mali!“

Hlas sa jej trasie a čelo je červené od migränštiftu.

„Vidíš, Miško, a tí, čo sme tu mali na kvartieli, ten mladý pár, tých som mala celý deň pred očami. Spolu jedli a spolu chodili na prechádzku, a večer som počula každé slovo do svojej izby. A len ja som bola vždy sama, a niekedy prešly týždne, čo som o tebe nevedela nič, a taká som bola nešťastná a opustená…“

Miško píše ďalej.

„Ida, vyhoď si tú myšlienku z hlavy, že by sme ďalej spolu žili. Ja ťa nechcem viacej — koniec!“

A dobré belasé oči muža sú celkom pokojné.

„Darmo — koniec všetkému.“

„Chceš tú madonu?“

Nad posteľami visel pekný obraz.

Ach, kde sú tie časy, keď ho v novom bývaní ako novomanželia vypakúvali!…

Ona kývne hlavou.

On píše ďalej.

Ešte jeden obraz: keď sa od sobáša viezli, šli rovno k fotografovi.

Teraz sa dívajú na to, ako sa tí istí ľudia na večné veky rozchádzajú.

Ona sníme veľkú podobižeň. Slzy sa jej lejú z očú…

„Spáľ to“, vraví spokojne on a zapáli si cigaretu.

„Nedal by si mi ten zelený koberec?“ spytuje sa o chvíľku zas ona.

On pristane.

On by pristal na všetko, len už aby bol koniec — tak strašne pomaly to ide napred, ako keby to pakovanie nemalo konca-kraja!

Žena má strašnú trpkosť v srdci. Áno, vinná je, uznáva.

Bola zlá, sprostá, ľahkomyseľná, — ó, aké nešťastie, že sa na elektrickej sišla s tým druhým! Ale veď on — i on sa pomýlil… a teraz predsa ju odháňa, a ona musí celý život trpieť za svoj hriech…

A keby sa aspoň hneval, keby ju bil. Ale tá ľahostajnosť je najhoršie!

Prečo len nemala detí, prečo?

Taký divý žiaľ za tými nenarodenými deťmi ju pochytil — až hrôza.

Konečne sú hotoví.

Chlapi vyniesli posledný kus. Kuchyňa je celkom prázdna, v izbe zostane náradie pre mládenca: posteľ, umyvák, kasňa a gramofon…

„Miško, môžem si za pár dní nechať kufre v kuchyni?“ prosí ona.

Je taká tenká, čierna, a v tom jednoduchom kostýme ani nie ako žena, ale ako dievča.

On rozmýšľa.

„Nedbám“, vraví.

Potom nastrihá cedulôk, vytiahne pečatný vosk a pečiatku, a pomaly a svedomite zapečatí obe izby.

Vosk je čierny — náhodou. Ako by bolo všetko umrelo v tom bývaní.

A či neumrelo?

Umrelo šťastie, spokojnosť, vernosť, láska.

Nezaslúžia tí, aby zapečatili dvere čiernym voskom?

Robotník príde hore, či už vraj môže ísť s náradím k špeditérovi.

Ona kývne hlavou. Vravieť nemôže.

Sú sami v kuchyni. Ako na posmech — zabudli tam vyšívané prikrývadielko na stene:

On si oblieka kepeň.

„No, s Bohom, Ida!“

Koniec.