ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne Mária mala všetky písma, certifikáty, dokumenty a pas. Týždne to trvalo, kým si horko-ťažko vychodila dovolenie prekročiť hranicu a navštíviť hrob svojho muža, ktorý padol tam neďaleko Kamionky-Strumilovej v krásny septembrový deň…

Tak krátko trvalo ich horúce mladé šťastie — a teraz bolo po všetkom… Rok prešiel od tých čias, Máriino srdce ešte vždy nevedelo, ani nechcelo vedieť o poteche. S fanatizmom mladosti milovala rozpomienku na manžela, a i hodiny strávila pred jeho obrazom, kým jej splývala minulosť s prítomnosťou, a nazdávala sa tak čisto počuť jeho hlas — až ju mráz prešiel. Mráz pološťastný, polopríšerný…

Teraz mala konečne možnosť ísť ta, kde padol; bude môcť bozkať svätú a krutú zem, ktorá vpila do seba jeho mladú krv…

Vzala so sebou hrudu zeme z ich domácej záhrady, odstrihla kúsok svojich svadobných šiat, zakrútila dlhú lokňu blond vlasov do závoja, ktorý mala v deň svadby, a dala sa na cestu.

Ó, keby len rozpomienok nebolo!

Vo vozni sklonila hlavu, a cez tenké palce kvapkaly slzy žiaľu a túžby. Tadiaľto sa viezli ako novomanželia. I vtedy bola neskorá jeseň, ale v jej srdci kvitlo tisíc ruží…

Na útlych bielych rukách dve obrúčky — znak ovdovenia — a čierny čepček vdovy na skoro striebornate blond vlasoch bol ako aureola žiaľu.

Zakrútila sa tuho do teplého kepeňa, oprela hlavu nazad a so zatvorenými očami počúvala monotónne hrmotanie kolies. Vždy len to isté počula z nich: „Štefan, Štefan, Štefan!“

Vzdychla. „Pomyslieť si, že už nikdy viac nepočujem jeho hlasu…“ a znova ju zaliala ohromná vlna žiaľu — až sa topila v nej…

Hodiny sa míňaly — pomaly, pomaly. Mašinálne vytiahla košíček s proviantom; jedla, keď myslela, že je tomu čas. A kým vlak jachal cez hory-doly, pomedzi spálené, vyrabované, spustošené kraje, jej myseľ sa neustále zapodievala myšlienkou: Len ako nájdem jeho hrob? Mala dopodrobna vypracovaný plán cesty, vedela, kde, na koho sa obrátiť a mala prisľúbenú všade pomoc a dobrú radu.

Vďaka vlivným známym, maly jej ísť po ruke vojenské i civilné vrchnosti, cestu mala všade prekliesnenú; stálo to síce mnoho námahy, ale teraz už mohla sa tomu úfať, že na Všechsvätých bude kľačať prvý raz pri jeho hrobe…

Spolucestovatelia sa premieňali — skoro toho ani len nezbadala, tak bola zanorená do vlastných myšlienok. Menil sa kraj, menila sa reč okolo nej, zjavil sa iný typ ľudí; vlak jachal popri mestách historického zvuku: Krakov, Tarnov, Jaroslav, Przemyšl — Ľvov… Jej to bolo všetko ľahostajné.

Prešiel i druhý deň i druhá noc, chladný vietor pofukoval, nevidela okolo seba nič, len zďaleka rumy vypálených dedín — celá Halič sa jej zdala byť ohromným cintorínom. Neznáma reč, neznámi ľudia.

Už tri razy menila vlak, a každých pár hodín prezerali jej dokumenty. Koniec bol vždy úctivá a zdvorilá poklona — písma boly v poriadku.

Kým druhí cestovatelia mali rozličné ťažkosti a nepríjemnosti, ba niektorých jednoducho s vlaku sosadili, kým sa nedokázala ich spoľahlivosť — išlo s Máriou všetko ľahko a sladko.

A všade videla vojsko. Naše a nemecké vojsko, ako keby ani nebolo na svete už viac žien, detí, starcov a mládeže.

Márii sa pery triasly od zatajeného plaču. Ohromná námaha cesty v takom stisku, v nekúrenom vozni, pri biednom jedení — tá melanchólia celej cesty a pustatina kraja zronily ju veľmi. „Ako keby vždy na pohrab vyzváňali!“ preletelo jej hlavou, keď konečne ráno tretieho dňa dostala sa z vlaku v Kamionke-Strumilovej.

Studený severný vietor bol jediný, čo ju privítal, a drzou rukou jej trhal dlhý závoj.

Teraz ešte kopa formalít: hlásenie sa pri vojenskej vrchnosti, chodenie po kanceláriach, posielanie od jedného fóra k druhému — ale dokumenty a odporúčania boly dobré: dvere sa pred ňou ľahko otváraly a bol až poplach medzi mužskými, keď sa Mária zjavila. „Ako Defreggerova Madona!“ vravel jeden z oficierov, a dlho sa díval za jej závojom, keď zmizla zo dvier.

V zázračne špinavom hostinci strávila pár hodín, a bojazlive dvíhala si šaty, aby sa jej nedotkly zeme… „A i tu žijú ľudia!“ myslela v sebe, kým si vlastnoručne varila čaj — nebola by mohla tam niečo zjesť.

Ta jej i doniesol mladý kapitán plán a opis vojenských hrobov; tam neďaleko malej obce Neznanova, na šírej rovine, označený na pláne číslom 145, bol hrob Štefanov…

„Smiem vás odprevadiť, milosťpani?“ spýtal sa zdvorile.

Ale Mária zaďakovala. Chcela byť tam sama.

„Tak si dovolím vám poslať vojenský koč a kone!“

Poklonil sa a odišiel.

Teraz nastala pre Máriu najťažšia čiastka cesty — nájsť na šírej, pustej rovine, v mrazivej zime haličskej jesene, len v sprievode divého severného vetra, hrob Štefanov…

Bolo Všechsvätých. Príroda sa ustato priberala k odpočinku. Keď Mária pristúpila k oknu, videla naproti až na koniec mestečka; všade boly domy vyhorené, granáty vyvŕtaly hlboké jamy a diery do cesty, na ktorej len so pár kaftanových Židov bolo vidno, no a vojakov — ako piesku v mori…

Ustato sa odvrátila. Vyložila veci, ktoré vzala so sebou: Štefanovu podobizeň a kytku horúco-červených ruží. Zakrútené do ružového gázu, nebolo na nich badať zvädnutosti, zdaly sa úplne čerstvými, sviežimi, a ružová stužka na nich sa až jagala od radosti životnej.

„Vy ste sa tiež nenazdaly, že prídete na hrob!“ zamyslela sa Mária, keď sa dívala na ruže. „Vy ste, ako moje srdce… i ono bolo také, ako ste dnes vy, a i ono patrí na hrob…“

Vojak zaklopal a oznámil, že pán kapitán poslali koč. Mária sa strhla.

„Už idem!“ zvolala rýchle, sobrala kepeň, postavila čierny čepček na hlavu — jemné čierne perly na kraji hlboko vpadúvaly do blýskavých vĺn vlasov, otočila závoj okolo pliec a sišla dolu.

Ani netušila, že naproti za záclonami skrytý stál mladý dôstojník a očami vpíjal do seba túžobne každý jej pohyb…

Na koči ležala vojenská bunda a kožušinou futrovaný mech na nohy. Bolo to veru i treba, sniežik poletúval a vietor naháňal oblaky na sivom nebi.

„No, poďme!“ povedala Mária, a koníky potiahly.

Okolo kraj jednotvárny, monotónny. Všade akoby vymreté všetko, len s trupami vojakov sa sišli a zem bola ako nepokojné more. Hlboké vrásky spravila vojna po zemi — všade priekopy, drôty, priehlbiny. Všade stopy vojny: zdochnutý kôň, kus oja z vozíka, nejaká čiastka z montúry. Hja, tak orať, ako šrapnely a granáty, človek nevie. A oráčinu bolo všade badať, ale nevyrástla z nej pšenica, ani raž, len slzy a žiaľ.

Mária sa striasla a zatvorila oči. „Ach, na Všechsvätých je všade smutno na svete, ale mne tu teraz azda najsmutnejšie!“ myslela si. Prišly jej na um veci, čo kedysi počula: že hyacinta vyrástla na rozkaz Apolla z krvi jeho zabitého priateľa, a že na veľkých bojištiach rastú zvláštné kvety a rastliny, ako by z krvi padnutých vojakov. „Ony by mi hádam aj cestu ukázaly“, myslela v sebe, „ale teraz je pozdná jeseň, sneh poletuje, teraz ich niet…“ Prišla jej na um legenda o bitke pri Roncevali, kde Karol Veľký pomstil smrť svojho bratanca Rolanda na Saracénoch; ale Roland bol jednako len mŕtvy. A keď nemohly rozoznať mŕtvoly Saracénov od kresťanov, cisár rozkázal vojsku, aby sa modlilo: a na druhý deň vyrástol biely kvet pri každom kresťanskom bojovníkovi… Na Kosovom poli kvitnú na Turíce ruže: tmavé na tom mieste, kde padol turecký vojak, bledé, kde skonal srbský bojovník. Spomenula si ešte i meno: Paeonia Decora. Ach! a na haličských bojištiach zbadali už v lete roku 1915, že divý červený mak sa zjavil všade tam, kde padli naši najlepší junáci — taký červený, ako bola ich mladá krv…

Ako keby sa príroda starala o to, aby hroby našich vojakov neboly zabudnuté, keď niet na nich ani mena, ani kríža — zdobí ich ona. Bujne rastú na nich ruderálné rastliny, také nežné, také krásne, ako nikde inde široko-ďaleko…

„Keby bolo leto, i na Štefanovom hrobe rástol by divý mak!“ dumala Mária. „Už zďaleka by som ho videla, a slniečko by svietilo naň a bolo by teplo môjmu drahému…“

Plakala. Pripomenula si vojenskú pesničku, ktorú Štefan v posledné časy spievaval:

A ozaj padol v poľsko-ruskom boji.

Koníky v ľahkom vozíku preletely polovicu cesty. Bolo treba sa obzerať, lebo popri ceste kde-tu bolo vidieť vojenské hroby. Niektoré malý drevený krížik, niektoré nie. Hmla sa pomaly spúšťala, vietor prestával a tmavé oblaky hlboko visely nad zemou.

Vojak sišiel a šiel sa spýtať do polorozrúcaného domu o cestu.

Mária študovala plán, ale nijako sa nevyznala v ňom.

Sostúpila tiež a pošla do domu; ale len na prah. Vnútri bol zápach — na zamdletie. V izbe chorá žena, zanedbané, špinavé deti sa bavily na špinavej zemi, a chudá koza vyťahovala slamu z postele chorej.

Bieda, nečistota, hlad a tupá nedbalosť — to bolo vidno všade.

Chorá stonala. „Hádam vám vie Briga ukázať kratšiu cestu!“ stonala nevrlo, a ukázala na mladú ženu, stojacu v pitvore. „Ale radšej si jej neberte… od tej vojny je taká divná…“ doložila ešte, a potom sa nestarala viac o nič.

Briga bola hrozná. Vojna jej vzala muža i rozum. Handry okolo nôh, handry na sebe a handra na hlave — ručníkom sa to už nemohlo menovať.

Mária odvrátila zrak od nej. „Strašné pomery!“ vzdychla. Vojak sa spytoval niečo Brigy, tá kývla hlavou.

„Ona že pozná tú kratšiu cestu, milosťpani!“ vravel. „Ale ta vozom nemožno. Ja počkám tu pri koňoch za ten čas.“

Pohly sa.

Zamyslene kráčala Mária za ženou. Nespozorovala ani, ako dlho išly, ani kadiaľ išly: myšlienka, že sa konečne blíži k Štefanovmu hrobu, zaujala celú jej myseľ.

Konečne, keď sa par ráz orientovala na pláne, blížily sa k číslu 145. Na rovine, úplne osamote, bol neveľký hrob. Taký opustený, žalostný, že Márii srdce pukalo. Drevený krížik a číslo 145. To bolo všetko, čo jej zostalo z neho…

„Je to možné, je to možné?“ spytovala sa zúfale. „Tie ústa, čo tak milo vravely, tie oči, ktoré sa tak ohnive dívaly — už tu ležia pod zemou!?“ Kľakla si k hrobu, oprela tvár do chladnej zeme, a viac sa ani nepohla… Len tá zem videla a cítila jej zúfalý žiaľ…

Červené ruže sa jagaly na osamelom hrobe, a sviečočka, ktorá kedysi horela na prvom a poslednom vianočnom stromčeku mladého páru, osvetľovala šero kloniaceho sa dňa.

Mária odhrnula zem a uložila do nej lokňu, závoj a kus svadobných šiat, prikryla zemou z rodného kraja a položila na to ruže. Dlhé vzdychanie k Pánu Bohu a horúci bozk na chladnú zem — potom vstala a poberala sa preč…

Ešte raz zastala a obzrela sa na osamelý hrob: „Taký sám si tu, Štefan, taký sám!“ zaplakala — potom stiahla závoj na vyplakanú tvár a pomalým krokom išla nazpät.

Zas len nepozorovala na cestu, nestarala sa o Brigu — až razom počula divný smiech za sebou. Obzrela sa. Briga šla za ňou; z polootvorených úst jej tiekly sliny, tľapkala červenými, kŕčovite zohnutými rukami, a divne tackajúc sa išla za Máriou. A tie oči — tie oči… Ručník jej padol do tyla — len teraz bolo vidno rozcuchané vlasy a celú príšernú, mrzkú figúru.

„Ale veď je táto žena nie normálna“, blyslo hlavou Márii, a razom pripomenula si slová chorej ženy: „Radšej jej nevezmite so sebou!“

Rýchle sa zotmievalo, a Márii sa zdalo, ako by celkom inou cestou išly; Briga bľabotala nesrozumiteľné slová a zdanlive úplne zabudla na Máriu. Ani sa neuchla o ňu, len si ruky naťahovala, a z úst jej tiekly dlhé sliny na handry odevu.

Úplne sama s touto stvorou v cudzom kraji, medzi zákopmi a hrobmi, keď sa noc blíži!… Ani poňatia nemala, ako ďaleko môže byť nejaké prístrešie, a k tomu počal severný vietor znova svoju krutú hru. Hoci mala teplé šaty, mrzla až do duše. V každom úde cítila chlad, ťažkosť a zimu. Ohromné napnutie všetkých nervov sa teraz začínalo pomstiť na nej.

Ísť jej razom tak ťažko bolo, ledva dvíhala nohy; na topánky sa jej lepila ťažká, žltá hlina, ledva ich mohla vytiahnuť z nej. Briga skákala sem-tam, — bola v tých handrách ako fúria vojny, fantom toho opusteného, zničeného kraja, ako duša tých vymretých bojíšť…

Prišly k hlbokej priehlbine — bola to výmoľ, bola to studňa? Nikdy sa to Mária nedozvedela, lebo razom, ako v hre, priskočila Briga a s blbým smiechom zrútila Máriu do nej…

Ako dlho tam ležala, nemohla sa rozpamätať, ani na to, ako vlastne prišla do mokrej, tmavej jamy. Vysoko nad sebou videla hviezdy sa trblietať a zima jej mrvila každý úd.

Konečne pochopila svoje zúfalé postavenie. Bola noc — a ona na míle ďaleko od Kamionky-Strumilovej, nikto sa o ňu nestaral, nikto ju tam nepoznal. Zmizla ako hmla. Môžu prejsť týždne, kým ju najdú…

Srdce jej razom úžasne počalo biť, a hoci bola zima, jej blčala tvár. Zobudila sa v nej divá túžba za životom, za mladosťou, za zdravím. Celá jej dvadsaťročná mladosť sa bránila smrti, zaniknutiu.

Začala volať. Ale jej hlas sa odrážal v hlbokej priehlbine — nahor neprenikol, to vedela. Volala, ako jej sily stačily; darmo — nič sa jej neohlásilo. Len nočný vietor žalostil nad ňou.

Pochytil ju desný strach: v noci, sama na bojišti… Cítila svoju slabosť, nemožnosť ratovať sa… Pomaly, pomaly sa míňaly hodiny. Zdvihla oči k hviezdam — ale hviezdy boly chladné; ako ľahostajné oči jagaly sa nad ňou. Zúfala. „Keď už umrieť, Pane Bože, tak daj, aby som zaspala a nikdy viac sa nezobudila!“ Darmo sa probovala hore hladkou stenou vydriapať — nešlo to; darmo, jej osud bol doplnený…

Prešly strašné hodiny. Po strachu prišla zúfalosť, po zúfalosti konečne rezignácia. Zakrútila sa ako mohla, a oprela hlavu na mokrú zem. Ešte v polosne sa jej zdalo, ako keby ďaleko, ďaleko počula Štefanov hlas, a potom — nevedela nič viac o sebe.

*

Keď večer v oficierskom kasíne sluha oznámil, že sa pani ešte nevrátila, skočil mladý kapitán od stola a bledý, ako stena, díval sa na mokrý, zablatený závoj, ktorý sluha odobral bláznivej Brige. Neminula polhodina, jachali už dôstojníci v tmavej noci po všetkých stranách. Na predku kapitán s „Luxom“, povestným vojenským psom, ktorý už toľkým ľuďom ratoval život. Mladý človek mal vždy pred očami Defreggerovu Madonu a tú sladkú, smutnú tváričku Máriinu.

Podarilo sa. Lux našiel stopu i tento raz.

Nad ránom, keď slniečko vychádzalo, otvorila i Mária po prvý raz oči. Bola v bezpečnosti, bola zachránená.