Ach, koľko prešiel som už tŕnnych medzí
a kam až dospel? Labyrint bez svetla
diaľ oči desí. Duša sotva stretla
na púti kvietok, jeden jas nevädzí.
Tak smutným vznetom, znaveno plá môj zrak,
a mladý duch jak orol doráňaný
mdlo spúšťa k zemi krídla a hor k stráni
ich márne vzpína, a dol — ach, kal a mrak.
Ó, príď už, jasná chvíľo, zľúbaj čelo,
by hajno strastí z neho odletelo
a hruď sa zdmula voľno oddychami.
Nie večný tlak múr čakám a múk plamy,
nie bezplodna chcem v mŕtvu zapadnúť púšť —
pred mnou sa mihá cieľov netknutá húšť.
