Básne

Oj, znám vás, drobné zvonky na úbočí,
čo roztvárate sa v dňa slnca-jase,
keď rozkošou sa mája život trasie
a šuhaj s láskou ziera milej v oči.

Tak dávno videl som vás kvitnúť v hore
a odtrhol si jednu, pripnul k hrudi —
ach, s koľkým blahom! až mi plameň rudý
tvár zbarvil, jak keď zapýra sa zore.

A ešte v túžby čiaš nespadli rosy,
už kvietok biely na prsiach mi zvädol —
žiaľ za ním posiaľ v duši nezapadol.

Rok každý nové ruže, kvietky nosí
a nerozkvitá len môj, on jediný.
Ach, nebe, či ja, ja som tým snáď vinný?…